Ako mať dobrý život? Lekcie z najdlhšej štúdie o šťastí

Čo nás v živote robí šťastnými a zdravými? Ak si myslíte, že je to sláva a peniaze, nie ste sami – ale podľa psychiatra Roberta Waldingera sa mýlite. Ako vedúci 75-ročnej štúdie o vývoji dospelých ľudí má Waldinger doteraz nevídaný prístup k dátam o pravom šťastí a spokojnosti. Vo svojej prednáške sa podelí o tri dôležité lekcie zistené zo štúdie a takisto o pár praktických starých múdrostí o tom, ako si vybudovať naplnený a dlhý život.

Vďaka čomu sme
zdravými a šťastnými počas života?

Ak by ste teraz začali pracovať

na svojom najlepšom možnom ja,

čomu by ste venovali svoj čas a energiu?

V nedávnom výskume sa ľudí v strednom veku

pýtali, po čom v živote túžia najviac

a viac ako 80 % opýtaných sa vyjadrilo,

že ich hlavnou métou je zbohatnúť.

Navyše, 50 % tých istých mladých uviedlo,

že ich ďalším veľkým životným cieľom

je byť slávnym.

(smiech)

Všade nás nabádajú byť v práci snaživejší

(smiech)

a viac toho dosiahnuť.

Máme dojem, že práve to sú veci,

ktoré nám k šťastnému životu treba.

Predstavy, ktoré máme o živote,

o rozhodnutiach a ich následkoch,

sú často takmer nedosiahnuteľné.

Väčšina toho, čo o ľudskom živote vieme,

sú spomienky ľudí, ktorí sa o ne podelili.

No ako vieme, spomienky sú nepresné.

Mnoho z toho, čo sa nám stane, zabudneme

a niekedy si pamäť všeličo poprekrúca.

No čo keby sme mohli sledovať život

ako plynie od začiatku až po koniec?

Čo keby sme vedeli preskúmať životy ľudí

od mladosti po starobu, aby sme zistili,

čo ich život robí šťastným a zdravým?

Presne to sme urobili.

Harvardský výskum dospelého života

je možno najdlhšou
štúdiou dospelosti vôbec.

75 rokov sme šli po stopách 724-och mužov

a pýtali sa ich na prácu, domov a zdravie.

Samozrejme, že sme celý čas ani netušili,

ako sa ich životy vyvŕbia.

Podobné výskumy sú skutočne výnimočné.

Takmer všetky do 10-tich rokov zaniknú.

Opýtaní vo výskume odmietnu pokračovať

alebo dôjdu peniaze,

alebo sa vedci pustia do iných výskumov,

či zomrú a nikto v ich práci nepokračuje.

No vďaka zhode šťastných náhod

a vytrvalosti niekoľkých generácií vedcov

tento výskum pokračuje.

Okolo 60 z pôvodných 724 mužov

stále žije

a zúčastňuje sa výskumu,

väčšina z nich už má po 90-tke.

Teraz začíname skúmať

viac než 2 tisícky ich detí

a ja som štvrtým vedúcim tohto výskumu.

Od r. 1938 sme sledovali 2 skupiny mužov.

Prvú skupinu tvorili

druháci na Harvardovej univerzite.

Všetci dokončili štúdium
za 2. svetovej vojny

a väčšina z nich po tom naverbovala.

Druhou skupinou nám boli

chlapci z najbiednejších štvrtí Bostonu.

Vybrali sme si ich práve preto,

lebo pochádzali z najproblematickejších

a najviac znevýhodnených rodín,

aké v Bostone v 30. rokoch žili.

Zväčša žili v podnájmoch bez tečúcej vody.

Na začiatku sme každému účastníkovi

položili zopár otázok,

boli im urobené zdravotné prehliadky

a u nich doma sme hovorili s ich rodičmi.

A potom títo mladíci dospeli,

vydali sa rôznymi smermi – stali sa z nich

robotníci, právnici, murári, lekári,

jeden z nich sa stal prezidentom USA.

Niektorí prepadli
alkoholu či schizofrénii.

Niektorí sa prepracovali

zo spoločenského dna až na vrchol,

niektorí spadli z vrcholu až na samé dno.

Vedci, ktorí stáli pri zrode tejto štúdie,

ani v najdivokejších snoch nedúfali,

že tu o 75 rokov neskôr budem stáť

a hovoriť o tom, ako projekt pokračuje.

Každé 2 roky sa náš trpezlivý a oddaný tím

spýta našich účastníkov, či by o tom,

ako sa im darí, vyplnili ešte 1 dotazník.

Tí z chudobných štvrtí sa často pýtajú:

„Prečo ma skúmate? Môj život je všedný."

Tí z Harvardu sa to nikdy nepýtajú.

(smiech)

Aby sme o nich mali jasnejšiu predstavu,

neobmedzujeme sa len na dotazníky.

Kladieme im otázky priamo u nich doma.

Zhromažďujeme ich zdravotné záznamy,

dávame im robiť rozbor krvi a sken mozgu.

Hovoríme sa s ich deťmi.

Nahrávame, ako sa ženám zverujú s obavami.

Pred 10-imi rokmi sme sa ich žien spýtali,

či by sa tiež zúčastnili nášho výskumu,

na čo mnohé povedali:
„No už bolo na čase."

(smiech)

Čo sme sa teda dozvedeli?

Aké ponaučenie plynie

z desiatok tisíc strán zozbieraných údajov

o týchto životoch?

Nejde o bohatstvo, slávu či ťažkú prácu.

Závery z tohto 75-ročného výskumu
sú jasné:

dobré vzťahy = šťastný a zdravý život.
Bodka.

O vzťahoch sme sa naučili 3 základné veci.

Poprvé – sociálne väzby
majú obrovský význam

a samota zabíja.

Ukázalo sa, že ľudia s pevnými väzbami

na rodinu, priateľov a komunitu

sú šťastnejší, zdravší a žijú dlhšie

oproti tým, ktorí tak pevné väzby nemajú.

Osamelosť je, naopak, pre človeka jedom.

Ľudia, ktorí sú izolovanejší,

ako by chceli, sa cítia menej šťastní,

ich zdravie

a mozgová činnosť začnú pokrivkávať skôr

a ich životy sú kratšie.

Bohužiaľ, viac ako 1 z 5-ich Američanov

sa cíti osamelým.

Vieme, že osamelo sa možno cítiť v dave,

no aj v manželstve.

Druhá vec, ktorú sme sa naučili, je,

že nejde len o to, koľko priateľov máme

či o to, či sme si s partnerom verní.

Dôležitá je kvalita blízkych vzťahov.

Vykopávanie vojnovej sekery škodí zdraviu.

Napríklad konfliktné manželstvá bez lásky

nám škodia možno viac ako rozvody.

Dobrý, vrúcny vzťah nás však chráni.

Keď sme našich mužov
sprevádzali až do ich 80-tky,

obzreli sme sa za ich najlepšími rokmi

a zisťovali, či sa dalo predpokladať,

ktorí 80-nici budú kypieť
zdravím a šťastím

a ktorí nebudú.

Keď sme si spojili, čo sme o nich vedeli,

keď mali 50,

nebol to cholesterol v strednom veku,

ktorý by napovedal, ako zostarnú.

Kľúčové bolo,
ako boli spokojní so vzťahmi.

50-nici najspokojnejší so svojimi vzťahmi

boli v 80-tke najzdravší.

Dobré blízke vzťahy sú tlmičmi

niektorých zakopnutí a nástrah starnutia.

Muži a ženy najšťastnejší vo zväzkoch,

v ktorých žili, v 80-tke uviedli,

že silnejšia fyzickú bolesť

na ich dobrú náladu nevplývala.

Ľudia žijúci v nešťastných vzťahoch

v dňoch, kedy bola fyzická bolesť väčšia,

pre citovú bolesť
trpeli fyzicky ešte viac.

A po tretie, naučili sme sa,

že zdravé vzťahy nielenže ochraňujú telo,

chránia aj mozog.

Pevné, trvalé zväzky, ktoré v 80-tke máme

nás chránia.

Ľudia, ktorí sú schopní byť jeden druhému

v ťažkých časoch oporou,

majú dlhšie dobrú pamäť.

U tých, ktorí sa na partnera

spoľahnúť nemôžu,

sa prejavil pokles činnosti pamäte skôr.

Dobré vzťahy však nemusia byť bezchybné.

Niektoré naše páry 80-nikov

sa z času na čas hašterili.

No pokiaľ jeden v druhom našli

kamaráta do dažďa,

šarvátky na ich pamäť nemali vplyv.

Ponaučením teda je,

že dobré blízke vzťahy
sú životu prospešné.

To je múdrosť starých materí.

Prečo to tak často prehliadame?

Nuž, sme ľudia.

Prahneme po rýchlych riešeniach,

po niečom, čo by z nášho života urobilo

rozprávku, ktorá by nikdy neskončila.

Vzťahy sú spletité, komplikované

a starostlivosť o rodinu a priateľov

nie je príťažlivá ani oslňujúca.

Starostlivosť o rodinu nekončí
– je navždy.

Najšťastnejší dôchodcovia nášho výskumu

boli tí, ktorí kolegov nahradili blízkymi.

Presne ako dospelí z nedávneho výskumu –

aj oni boli v mladosti presvedčení o tom,

že sláva, peniaze a úspech

im zabezpečia dobrý život.

No 75 rokov náš výskum opakovane dokazuje,

že najlepšie bolo tým, čo pestovali vzťahy

s rodinou, priateľmi a komunitou.

A čo vy?

Povedzme, že máte 25, 40 či 60.

Ako môže vyzerať pestovanie vzťahov u vás?

Možnosti sú vlastne neobmedzené.

Možno stačí obrazovky vymeniť za ľudí,

oživiť staré vzťahy novými aktivitami –

ísť na dlhú prechádzku či rande,

prehodiť pár slov s rozhádaným príbuzným.

Bežné rodinné spory

totiž majú hrozný dopad na tých,

ktorí v sebe nenávisť prechovávajú.

Dovoľte mi rozlúčiť sa výrokom M. Twaina.

Pred viac ako 100 rokmi

sa obzrel späť na svoj život

a napísal:

„Život je na škriepky, ospravedlnenia,

ľútosť a spytovanie svedomia prikrátky.

Máme čas len na milovanie

a aj na to máme
takpovediac len okamih."

Dobrý život = dobré vzťahy.

Ďakujem.

(potlesk)