Ako prekonať jazykovú bariéru | Tim Doner | TEDxTeen

V tomto vystúpení nás Timothy Doner, 17-ročný hyperpolyglot, prevedie svojou cestou učenia sa jazykov, popisuje svoje dobrodružstvá s médiami a delí sa o najdôležitejšie fakty, ktoré mu pomohli prekonať prekážky pri učení sa jazykov. Vyzýva nás, aby sme sa neučili len jazyky, ale aj o kultúrach, ktoré vyjadrujú.

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Asi pred 2 rokmi

o mne napísali článok
v New York Times s nadpisom:

Dobrodružstvá tínedžera-polyglota,

kde písali o mojej vášni
k učeniu sa cudzích jazykov,

čo je mojím zvláštnym koníčkom.

A ja som si najprv myslel, že to je super.

Veľmi sa mi páčilo, že učeniu sa
jazykov sa dostáva viac záujmu,

a že to vždy nevyznieva

ako koníček, ktorý izoluje,

a to, že ma to odrazu prepojilo
s ľuďmi po celom svete.

A ako som trávil viac času
vo svetle reflektorov médií,

hlavná myšlienka môjho
príbehu sa začala meniť.

Kým mojím záujmom bolo
hovoriť o tom, prečo a ako,

prečo sa učím cudzie jazyky,
ako to robím,

zmenilo sa to trochu na cirkus,

keď programy v médiách chceli
robiť z môjho príbehu senzáciu.

Takže to vyzeralo takto nejako:

„Dobrý deň, dnes tu mám
17-ročného Timothyho Donera,

ktorý plynulo hovorí 20 jazykmi.

O, pardon.

Dokáže vás uraziť v 25 jazykoch

a plynule hovorí ďalšími desiatimi.

Tim, mohol by si našim divákom povedať
„Dobré ráno“

a „Ďakujeme, že nás sledujete,“
po moslimsky?“

(smiech)

„Hmm... arabsky.“

(arabsky)

„Super, Tim. Môžeme ťa teraz

poprosiť, aby si sa predstavil

a povedal: „Plynule hovorím
23 jazykmi“ po nemecky?

„To ale nie je pravda. Ale...“

„Nie, nie, len to povedz publiku.“

(nemecky)

„Výborne. A čo tak nejaký

jazykolam v čínštine?“

(smiech)

„Mohli by sme hovoriť o čínštine,

viete, teraz sa po čínsky učí
omnoho viac Američanov

a myslím, že sa to veľmi oplatí.“

„Nie, nie, len nám povedz ten jazykolam.“

(smiech)

(čínsky)

„Ten chlapec je super! Tim,

a nejaký iný jazykolam v čínštine?“

„Radšej nie, ale viete,

mohli by sme hovoriť o Číne.

Naučením sa jazyka
môžete toho veľa získať.“

„No, Tim, je mi to ľúto,
ale čas nám vypršal.“

(smiech)

(potlesk)

„A teraz by si mohol nášmu publiku povedať

'Dovidenia' po turecky

a rozlúčime sa!“

„Viete, o ničom poriadnom
sme sa nebavili.“

„Ale poprosím ťa tú turečtinu.“

(turecky)

„Ten chlapec je super, že,

ktovie, či naňho letia baby...

(smiech)

Zostaňte s nami, pretože hneď

si ukážeme bulldoga v plavkách
na skateboarde.“

(smiech)

(potlesk)

Takže, hoci to bolo zábavné,

zvýraznilo to dva dosť veľké problémy

s tým, ako ukazovali môj príbeh.

Na osobnej úrovni

som cítil, že učenie sa jazyka
sa teraz stáva takmer akoby úlohou.

Odrazu to vyzeralo ako niečo,
čo sa musí prísne organizovať.

Niečo, čo treba dať do škatuliek,
stavať sa k tomu racionálne,

vyjadriť to v konkrétnych číslach.

Hovorím X jazykmi.

Rozumiem Y jazykom.

Čo je protiklad toho,
čo som robil doteraz,

čiže učil sa jazyky pre tú zábavu.

Aby som komunikoval s ľuďmi,

učil sa o cudzích kultúrach.

V širšom kontexte sa z toho, čo znamená
hovoriť iným jazykom alebo vedieť

jazyk, stane niečo lacné.

Ak vám dnes tu na TEDxTeen
môžem niečo zanechať,

potom to, že vedieť jazyk

je omnoho viac ako poznať
niekoľko slov zo slovníka.

Znamená to omnoho viac ako len

vedieť sa spýtať, kde je toaleta,

alebo povedať, koľko je hodín.

Ale to už predbieham.

Takže pre tých, ktorí o mne nič neviete:

možno, že veľa z vás tu nevie,
čo znamená slovo polyglot,

ktoré je dosť čudné.

Začal som tu.

Tento drobec som ja asi v roku 2001

a je to začiatok mojej cesty
učenia sa cudzích jazykov.

Bol som najprv detským hercom,

až potom som sa učil cudzie jazyky.

A vždy som mal tak
trochu talent na prízvuky.

Takže som chodil na skúšky
na reklamy do rádia

alebo reklamy do TV

a vždy som im zahral Austina Powersa.

Teraz to robiť nebudem.

(smiech)

Alebo som napodobnil

Apua zo Simpsonovcov.

Raz na skúške sa stalo,

že ma dokonca vyhodili,

lebo mi kázali hovoriť
ako malý šušľavý chlapec

a ja som chcel robiť Dartha Vadera
s francúzskym prízvukom.

(smiech)

Ale to ma naučilo základy

toho, ako rozobrať zvuk na malé časti.

Ako pochytiť cudzí prízvuk

alebo nabrať vzory inej reči

a naozaj tým žiť.

Teraz poďme rýchlo dopredu,

som asi v tretej triede

a po prvý raz sa
začínam učiť francúzštinu.

Ale po 6 mesiacoch, po roku,

dokonca ani po 2 rokoch

nedokážem s nikým konverzovať.

Francúzština je len jedným z predmetov

a hoci viem povedať slová

pre lakeť, kolennú kosť,
šnúrku na topánke,

nedokážem sa plynule s nikým porozprávať.

Teraz poďme ešte ďalej dopredu.

V 7. triede som začal s latinčinou.

Samozrejme latinčina je mŕtvy jazyk

a pri jeho učení sa učíte,

ako rozobrať jazyk na menšie,

vidieť jazyk ako systém

s pravidlami, trochu ako hlavolam.

Takže to bolo super,

ale stále som necítil,
že jazyk je pre mňa.

Takže poďme dopredu ešte viac.

Mám asi 13

a chcem sa dozvedieť viac

o izraelsko-palestínskom konflikte,

tak začínam študovať hebrejčinu.

Netušil som, ako na to.

Nemal som poňatia,
čo mám akože robiť,

takže som počúval veľa rapovej hudby.

Naučil som sa texty naspamäť,
znovu ich vypľul

a snažil som sa rozprávať
s rodenými hovorcami,

raz za týždeň, raz za mesiac,

a postupne som

začínal rozumieť omnoho viac.

Neznel som ako rodený hovoriaci,

nevedel som rozprávať veľmi jasne

a určite som nevedel gramatiku,

ale dokázal som niečo,
čo sa mi nikdy nepodarilo v škole,

a to získať základy jazyka

úplne sám.

Poďme znovu trochu ďalej.

Arabčinu som sa začal učiť,
keď som mal 14

v letnom programe pred 9. ročníkom.

Toto je leto 2010.

Po mesiaci som zistil,
že viem čítať a písať

bez problému.

Naučil som sa základy
formálneho jazyka

a jeden z jeho veľkých dialektov.

A to ma priviedlo k tomu, že som sa
jazykom začal venovať ako koníčku.

Takže konečne prišiel 24. marec 2011.

Trpím dosť zlou nespavosťou

a keď som študoval viac jazykov

pomocou učebníc gramatiky
alebo pozeraním TV,

arabčina alebo hebrejčina
sa stala jednou z hlavných aktivít.

Vtedy v noci, keď som bol hore
do nejakej nekresťanskej hodiny,

som sa nahral, ako hovorím
po arabsky, na mojom PC,

urobil som titulky

a nahral to na YouTube

pod názvom „Tim hovorí po arabsky“.

(arabsky)

Ďalší deň som urobil to isté.

(hebrejsky)

Tim hovorí po hebrejsky.

A keď som sa vrátil, komentáre
pod nimi boli úžasné.

Dostal som také ako:

„Wow, ešte nikdy som nevidel
Američana hovoriť po arabsky.“

(smiech)

Čudujete sa?

Okrem toho som dostal veci ako:

„Wow, tu by si mohol
trochu opraviť samohlásky.“

Alebo „toto slovo sa vyslovuje takto.“

Takže odrazu učenie jazyka prešlo

z osamelých stránok knižky

alebo z obrazovky môjho PC

do širokého sveta.

Potom ma to chytilo.

Mal som komunitu ľudí,
s ktorými som hovoril,

a v podstate som mal učiteľa
alebo partnerov do rozhovoru

pre každý jazyk, ktorý som sa chcel učiť.

Ukážem vám malú ukážku.

Video: (arabsky) Arabčinu som sa
začal učiť pred asi 6 mesiacmi.

(Indonézsky) Toto sa začalo asi
pred jedným, dvoma, troma, štyrmi...

asi pred štyrmi dňami.

(hebrejsky) Myslím,

že čítanie a písanie sú ľahšie v arabčine.

(Ojibwe)
Jazyk Ojibwe je naozaj ťažký!

(swahilčina) Ale predvčerom
som prišiel domov.

(paštčina) Aká je moja výslovnosť?
Ďakujem veľmi pekne!

Prajem vám pekný deň. Dovidenia!

(potlesk)

Takto som sa

spájal so svetom.

Keď som sa učil všetky tieto jazyky,

čelil som mnohým prekážkam.

Po prvé,
nemal som poňatia, ako sa učiť sám.

Som si istý, že keby
mnohým z vás povedali,

že do mesiaca
sa musíte naučiť paštčinu,

nevedeli by ste, čo robiť.

Tak som experimentoval.

Tu je jedna vec.

Takže na hodinách latinčiny
som čítal o niečom, čo popísal Cicero

s názvom Metóda Loci,

technicky Locurum.

Ale je to mnemotechnická metóda.

Povedzme, že sa chcete naučiť

10 slovíčok na zozname.

Zoberiete si každé slovo

a nenaučíte sa ho po blokoch,

ale ho zaradíte do svojej
priestorovej pamäte.

Myslím to takto:

Toto je námestie Union Square.

Chodím tam každý deň.

Ak zatvorím oči,

dokážem si ho vybaviť veľmi, veľmi živo.

Takže si predstavím,
ako idem po Union Square,

a každé miesto, ktoré má
v mojej mysli význam,

si spojím s novým slovíčkom.

Hneď vám to ukážem.

Idem po Park Avenue,

v japončine „ísť“ je „iku“.

Idem ďalej, zabočím doprava,

sadnem si na schody,
kde môžem „suwaru“.

Na sever odtiaľ je socha
Georgea Washingtona,

o tej som si kedysi
myslel, že je fontána,

to je „nomu“, čiže „piť“.

Hneď vedľa je strom,
ktorý sa dá „kiru“, rezať.

Ak chcete ísť na sever,
do Barnes & Noble,

môžete „yomu“, čítať.

Alebo keď som hladný
a chcem ísť na môj obľúbený falafel,

môžem ísť o jeden blok
na západ, a tam „taberu“, jesť.

Jedno mi chýba.

Dobre. Takže 8 z 10! To nie je zlé!

Takže som zistil, že väčšinu času

je vďaka pokusom s takýmito metódami

učenie jazyka omnoho
interaktívnejší zážitok.

Vďaka tomu je to niečo,
čo si viem omnoho lepšie zapamätať,

a čo ma veľmi baví.

Možno to pre vás nie je.

Tu je ďalšia metóda.

Veľa ľudí sa ma často pýta:

ak sa učíš toľko jazykov naraz,

ako sa ti nepomiešajú?

Alebo: ako sa učíš toľko veľa slovíčok?

V španielčine sa naučím slovo stôl

a slovo pre knihu vyjde von druhým uchom.

Ja tie slová využijem.

Takže napríklad

si zoberme tieto
tri slová v indonézštine.

Boli medzi prvými 50 slovami,
ktoré som sa naučil.

Kepala, Kabar, Kantor.

Lexikálne spolu nie sú spriaznené.

„Kepala“ je hlava. „Kabar“ noviny.
„Kantor“ je kancelária.

Ale znejú podobne – K, A.
Však?

Takže ja by som sa

nabiflil slovíčka v blokoch zvukov,
ktoré sú podobné.

Takže keď budem počuť slovo
„Kepala“ po indonézsky,

automaticky si pomyslím
na slová Kebar a Kantor.

To isté po arabsky, Iktissad,
Istiklal, Sokot.

Tieto tri slová nie sú príbuzné.

Jedno je ekonómia,
druhé nezávislosť, tretie pád.

Ale keď začujem jedno,
spustí to... (smiech)

(smiech)

Spustí to zvyšné slová.

Rovnako v hebrejčine.

(hebrejčina)

Hoci tie znamenajú vrátiť sa,
pamätať si a žiariť.

Alebo v perzštine,
v ktorej sú spriaznené.

Takže keď počujem slovo „Pedar“,

čo znamená otec,

automaticky si spomeniem na slová

Mada, Barodar, Dokhtar.

Mama, brat, dcéra.

Znovu, toto je len jedna z metód,

a ja netvrdím, že vďaka nej
budete plynulo ovládať jazyk,

ale bola to jedna z mojich ciest,

ako prekonať tieto prekážky.

A možno sa pýtate,

aký má toto zmysel?

Načo sa učiť paštčinu alebo ojibwe,

keď žijem v New Yorku?

Má to istú pointu.

Ja som vlastne žil
po celý môj život v New Yorku

a vždy ma fascinuje počet jazykov,

ktoré môžete každý deň počuť.

Keď idem po ulici, vidím
billboardy v čínštine alebo španielčine.

Vidím ruské kníhkupectvá,
indické reštaurácie, turecké kúpele.

Ale aj napriek tejto jazykovej diverzite

zostáva mainstreamová americká

kultúra rozhodne jednojazyčná.

A ak si myslíte, že to tak nie je,

pozrite sa na reakcie na video
Coca-Coly k Superbowlu.

Keď som sa začal trochu
viac hrať s učením sa jazykov,

zistil som, že tu v New Yorku

mám vlastnú komunitu študentov.

Chodil som mimo centra

a v podstate sa strápňoval.

Snažím sa celý deň baviť sa s ľuďmi,

zistiť, aké majú názory,

a použiť moje nové jazykové schopnosti.

Video: (rusky) – Ako sa voláte?
– Natan.

– Natan.
– Dobrý deň.

– Ako sa voláš ty?

– Ja som Tim.

– Rád ťa spoznávam.

– Rád vás spoznávam.

Odkiaľ ste?

(urdčina) Túto knihu napísal sám

Qudratullah Shanab.

Čo znamená 'nawist'?

Znamená to, že spisovateľ napísal...

Ó dobre, Khod-Nawist (samo-napísať).

Z khod-nevashtan v perzštine!

Takže možno budete
musieť použiť veľa angličtiny,

možno nie ste veľmi

zaujímaví, keď hovoríte,

ale pointa je, že sa dostávate k cieľu

a ukazujete sa.

Ja neviem dobre po urdsky,

bol to trochu divný rozhovor,

ale len z tohto som sa
naučil nové slovo: „Khod-Nawist“.

Teraz ho už nezabudnem.

Čiže, poďme ďalej, možno sa zamýšľate

nad tým, aká je v tomto pointa?

Snažím sa často vysvetľovať,

aké sú moje rôzne motivácie,

ale často cítim, že najlepšie to vyjadruje

tento citát Nelsona Mandelu.

„Ak sa človeku prihovárate
v jazyku, ktorému rozumie,

hovoríte s jeho hlavou.

Ak sa mu prihovoríte v jeho jazyku,
hovoríte s jeho srdcom.“

Takže som postupne videl,

že medzi jazykom a kultúrou,

a medzi jazykom a myšlienkou

je veľmi silné prepojenie.

A úprimne, ak sa chcete
naučiť napríklad po perzsky,

zoberiete si slovník, poviete si:
„Už viem povedať Ďakujem,

už viem povedať Koľko to stojí?

a viem povedať Dovidenia.

Už hovorím po perzsky.“

Asi neviete, pozrime sa na to.

V skutočnosti, ak si chcete niečo kúpiť
v perzskom obchode,

opýtate sa tam: „Koľko stojí toto?“.

Odpovedia vám:

„Ghabeli nadaareh.“

Čo znamená: „Je to bezcenné.“

(smiech)

Toto je hlboko zakorenená
kultúrna prax s názvom Taaraf,

v rámci ktorej sa bavia dvaja ľudia,

obaja sa snažia správať
skromnejšie ako ten druhý.

Takže ak si pôjdem kúpiť knihu,

predavač by bol drzý,
keby mi povedal „Päť dolárov“.

Musí odpovedať: „Je to bezcenné, prosím.

Vy ste taký atraktívny,
taký talentovaný.

(smiech)

Berte si to zadarmo,
som taký skromný, berte si to.“

(smiech)

Alebo zistíte takúto frázu:

ak chcete niekomu poďakovať,

ak im chcete ukázať vašu vďačnosť

alebo povedať
„rád vás spoznávam“,

môžem povedať: „Už viem
povedať ďakujem po perzsky.

Už hovorím po perzsky.“
Ale možno nie.

V skutočnosti často, keď sa
rozprávam s Iráncami, počujem:

„Ghorbanet beram.“

Čo doslova znamená:

„Nech za teba obetujem svoj život.“
(smiech)

Takže znovu, je to poetické,

možno by ste to nazvali melodramatickým,

ale toto musíte pochopiť, ak sa
naozaj chcete dostať k danej kultúre.

Nechcem to zveličovať,

lebo, všimnite si,
toto máme v angličtine celý čas.

Ak sa niekoho spýtate: Ako sa máte?,

čo čakáte, že povie?

„V pohode.“

Ak mi poviete čokoľvek iné,
nezaujíma ma to.

(smiech)

Ale aj tak sa pýtame.

„Na zdravie“ je „boh ti žehnaj“,

hoci už dnes nemá
žiadne náboženské konotácie,

keď si ľudia kýchnu, že?

Takže je zaujímavé,
ak sa zamyslíme nad tým,

že väčšina lingvistov si myslí,

že jazyk svojou podstatou
neovplyvňuje to, ako myslíme.

Neexistuje jazyk, ktorý z vás
urobí matematického génia.

Nie je jazyk, v ktorom bude nemožné

pochopiť logické problémy.

Ale medzi jazykom a kultúrou
je ozajstné puto.

O uvažovaní kultúry

vám toho jazyk vie veľa povedať.

Faktom je, že na planéte Zem

vymrie každé dva týždne jeden jazyk.

Už ním nikto iný nehovorí.

Kvôli vojne, hladomoru,

často len kvôli asimilácii.

Možno je pre mňa jednoduchšie
nehovoriť jazykom mojej osady,

ale hovoriť, povedzme, po arabsky.

Alebo som možno z amazonského kmeňa,

môj habitat mi vyklčovali

a má pre mňa väčší zmysel
naučiť sa po portugalsky

a stratiť svoju kultúru.

Premýšľajte o tom.

O dva mesiace je 1. apríl.

Pre mnohých z vás bude
tento deň stresujúci,

lebo máte odovzdať seminárku

alebo platiť nájom.

Ale pre dve skupiny ľudí na svete,

pre dve kultúry to znamená
zánik ich jazyka.

Zánik ich mytológie, histórie, folklóru.

Ich výkladu sveta.

Lenže jasné, keď vy budete
cizelovať svoju španielčinu,

pôjdete na kurz japončiny,

nezastaví to zánik jazyka.

Ale určite vám to začne
otvárať myseľ myšlienke,

že jazyk vo svojom zmysle, v základe,

zobrazuje pohľad danej kultúry na svet.

A ak vám dnes môžem
tu na TEDxTeen niečo odovzdať,

potom je to toto:

slová preložíte ľahko,

ale zmysel celkom nepreložíte.

Ďakujem.

(potlesk)