Ako falošné správy skutočne ubližujú

14. apríla 2014 teroristická organizácia Boko Haram uniesla viac ako 200 žiačok z mesta Chibok v Nigérii. Po celom svete sa symbolom tohto zločinu stal slogan #BringBackOurGirls – ale v Nigérii vládni úradníci označovali tento zločin za podvod, zmätený a odďaľujúci akékoľvek úsilie na záchranu dievčat. V tomto silnom príhovore novinárka Stephanie Busari poukazuje na tragédiu v Chiboku, aby vysvetlila smrteľné nebezpečenstvo falošných správ a čo môžeme urobiť, aby sme ho zastavili.

Chcem vám povedať príbeh o dievčati.

Ale nemôžem vám povedať jej skutočné meno.

Volajme ju teda Hadiza.

Hadiza má 20 rokov.

Je hanblivá,

ale má nádherný úsmev,
ktorý jej žiari na tvári.

Ale žije v neustálej bolesti.

A pravdepodobne bude na liekoch
do konca svojho života.

Chcete vedieť prečo?

Habiza je chibokské dievča

a 14. apríla 2014 ju uniesli

teroristi z Boko Haram.

Podarilo sa jej však ujsť,

keď vyskočila z nákladiaka,
ktorý viezol dievčatá.

Ale keď dopadla, zlomila si obe nohy,

a musela sa plaziť po bruchu,
aby sa skryla v kríkoch.

Povedala mi, že bola vydesená z toho,
že Boko Haram sa po ňu vrátia.

Bola jednou z 57 dievčat, ktoré
z toho nákladiaka vyskočilo v ten deň.

Tento príbeh, celkom oprávnene,

otriasol svetom.

Ľudia ako Michelle Obama, Malala a ďalší

prepožičali svoje hlasy protestu,

a približne v tom čase –
žila som vtedy v Londýne –

ma poslali z Londýna do Abuja
zastrešiť Svetové ekonomické fórum,

ktoré hostila Nigéria po prvýkrát.

Ale keď som prišla, bolo jasné,
že v meste bola len jedna verzia príbehu.

Vyvinuli sme na vládu nátlak.

Pýtali sme sa náročné otázky
o tom, čo robili pre to,

aby priviedli dievčatá späť.

Pochopiteľne,

neboli veľmi nadšení
našou líniou spochybňovania,

a povedzme, že sme dostali
primeraný podiel „alternatívnych faktov“.

(smiech)

Vplyvní Nigérijčania nám vtedy hovorili,

že sme naivní,

že nerozumieme
politickej situácii v Nigérii.

Ale taktiež nám povedali,

že príbeh o dievčatách z Chiboku

je výmysel.

Je smutné, že táto
falošná povesť pretrváva

a v Nigérii sú dnes stále ľudia,

ktorí veria, že dievčatá z Chiboku
nikdy unesené neboli.

Napriek tomu som hovorila
s ľuďmi ako sú títo –

zdevastovaní rodičia,

ktorí nám povedali, že v deň,
kedy Boko Haram uniesli ich dcéry,

bežali do lesa Sambisa za nákladiakom,
ktorý ich viezol.

Boli ozbrojení mačetami,
ale boli nútení sa vrátiť späť,

pretože Boko Haram mali zbrane.

Po dobu dvoch rokov, nevyhnutne,
spravodajská agenda pokračovala

a po dobu dvoch rokov

sme toho veľa o dievčatách
z Chiboku nepočuli.

Každý predpokladal, že sú mŕtve.

Ale v apríli minulého roku

sa mi podarilo získať toto video.

Toto je záber z videa,

ktoré Boko Haram natočilo
ako dôkaz o živote,

a získala som ho vďaka jednému zdroju.

Ale ešte pred zverejnením

som musela odcestovať
do severovýchodnej Nigérie,

hovoriť s ich rodičmi a overiť si to.

Nemusela som dlho čakať na potvrdenie.

Keď jedna z matiek videla toto video,
povedala mi,

že ak by sa mohla načiahnuť do obrazovky

a vytiahnuť svoje dieťa z počítača,

tak by to urobila.

Pre tých v publiku,
ktorí sú rodičia, ako ja,

môžete si len predstaviť tú úzkosť,

ktorú tá matka cítila.

Toto video naštartovalo
vyjednávania s Boko Haram.

A nigérsky senátor mi povedal,
že kvôli tomuto videu

vstúpili do tých rozhovorov,

pretože už dlho predpokladali,
že dievčatá z Chiboku sú mŕtve.

Dvadsaťjeden dievčat bolo
oslobodených v októbri minulého roku.

Bohužiaľ, takmer 200 z nich
je stále nezvestných.

Musím sa priznať,
že som nebola nezaujatý pozorovateľ,

ak ide o tento príbeh.

Som rozzúrená, keď si pomyslím
na premárnené príležitosti

na záchranu dievčat.

Som rozzúrená, keď myslím na to,
čo mi povedali ich rodičia,

že ak by boli dcérami bohatých a mocných,

našli by ich oveľa skôr.

A som rozzúrená,

že klamný príbeh,

ako ja pevne verím,

spôsobil oneskorenie;

bola to časť dôvodu
na oneskorenie ich návratu.

Toto je pre mňa dôkazom smrteľného
nebezpečenstva falošných správ.

Takže čo s tým môžeme urobiť?

Existujú veľmi inteligentní ľudia,

šikovní inžinieri v Googli a Facebooku,

ktorí sa snažia používať technológiu
na zastavenie šírenia falošných správ.

Ale okrem toho, myslím,
že všetci tu – vy a ja –

zohrávame v tom istú úlohu.

My sme tí, ktorí zdieľajú obsah.

My sme tí, ktorí zdieľajú príbehy online.

Dnes v tejto dobe sme všetci vydavatelia

a máme zodpovednosť.

V mojej práci ako novinárka

kontrolujem, overujem.

Verím svojej intuícii,
ale kladiem si ťažké otázky.

Prečo mi tento človek
rozpráva tento príbeh?

Čo získa zdieľaním týchto informácií?

Majú skrytú agendu?

Naozaj verím, že všetci musíme začať
klásť prísnejšie otázky

ohľadom informácií,
ktoré objavujeme online.

Výskum ukazuje, že niektorí z nás
ani nečítajú viac ako nadpis

predtým, ako zdieľame príbeh.

Kto z vás to urobil?

Viem, že ja áno.

Ale čo ak

prestaneme prijímať informácie,
ktoré objavíme, bez rozmyslu?

Čo ak sa pozastavíme nad dôsledkami

informácií, ktoré odovzdávame,

a nad ich potenciálom podnecovať
násilie alebo nenávisť?

Čo ak sa pozastavíme
nad reálnymi následkami

informácií, ktoré zdieľame?

Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

(potlesk)