Ako americké a čínske hodnoty ovplyvnili reakciu na koronavírus

V boji proti COVID-19 uzatvorili krajiny svoje mestá, zaviedli karanténne opatrenia či povinnosť nosiť rúško. Ale reakcia na tieto pravidlá a ich dodržiavanie sa na Východe a Západe zásadne odlišuje. Spisovateľka a vydavateľka Huang Hung v rozhovore s kurátorkou TED-u Helen Walters objasňuje, ako čínske a americké kultúrne hodnoty formovali reakciu na pandémiu koronavírusu, a prečo sa musíme spojiť, aby sme túto pandémiu porazili. (Záznam zo 16. apríla 2020)

Huang, rada ťa vidím.
Ďakujem, že si sa s nami spojila.

Ako zatiaľ vyzerá tvoj rok 2020?

Môj rok 2020 sa začal úplne normálne.

V januári som šla do Paríža,

aby som spravila rozhovor
pre Parížsky týždeň módy.

Do Pekingu som sa vrátila 22. januára,

kde bola trochu napätá situácia,

pretože sa začali šíriť
nepotvrdené správy.

Keďže som zažila SARS,

nemala som veľké obavy.

23. januára ma prišiel navštíviť
môj priateľ z New Yorku,

ktorý mal chrípku.

Navečerali sme sa spolu.

Prišiel aj ďalší môj priateľ,

ktorý na ďalší deň odlietal
na dovolenku do Austrálie.

Takže sme to nebrali veľmi vážne,

pokým sa nezaviedla karanténa.

A videli sme, ako na to svet reagoval.

Myslím si,
že je pre niektorých stále ťažké pochopiť

rozsah opatrení, ktoré Čína zaviedla.

Na čo zabúdame,
keď chceme pochopiť reakciu Číny?

Z historického hľadiska

sme dve veľmi odlišné krajiny,

pokiaľ ide o kultúru a dejiny.

To znamená, že ľudia v týchto krajinách
majú úplne iné skúsenosti.

Takže ak sa v Číne

zavedie karanténa,

ľudia sú s tým v pohode.

Sú s tým v pohode,

lebo si myslia,
že takto má zareagovať správny rodič.

Keď dieťa ochorie,

dáte ho do inej izby,

zavriete ho tam, aby ste mali istotu,
že sa ostatné deti nenakazia.

To isté očakávajú obyvatelia od vlády.

Ale mimo Číny, napríklad v Amerike,
sa z toho stane veľký problém,

problém politicky správneho rozhodnutia

a či rovnako nedochádza
k obmedzovaniu osobnej slobody.

Takže problémy,
ktoré musíte riešiť v demokraciách,

sú problémy,
ktoré v Číne riešiť nemusíte.

Musím povedať,
že v čínštine existuje slovo,

ktoré v žiadnom inom jazyku nenájdete.

A to slovo je „guāi“.

Takto sa nazýva dieťa,

ktoré počúva svojich rodičov.

Myslím si, že ako ľudia sme veľmi „guāi“.

V povedomí Čiňanov existuje

autoritatívna postava,
ku ktorej vzhliadajú.

Očakávajú, že vláda bude konať

a stotožnia sa s jej krokmi.

Nech akokoľvek trpia,

chápu, že Veľký brat povedal,
že to takto musí byť.

Tak to jednoducho musí byť.

A to je základom odlišnej mentality Číny.

Číňania majú odlišnú mentalitu,

ako napríklad ľudia v Európe či Amerike.

Môže sa zdať, že v našej kultúre

trochu chýba kolektívna zodpovednosť.

Zároveň majú ľudia oprávnené obavy,

pokiaľ ide o sledovanie,
ochranu dát a podobne.

Ako to vyvážime?

Ako nájdeme správny kompromis
medzi sledovaním a slobodou?

Myslím si, že v dobe internetu

sa tento kompromis nachádza
niekde medzi prístupom Číny a Ameriky.

Ak sa pozriete na vzťah
medzi slobodou jednotlivca

a kolektívnou bezpečnosťou,

musíte tam nájsť istú rovnováhu.

Robin Li, generálny riaditeľ Baidu,
v súvislosti so sledovaním povedal,

že Číňania sú ochotní vzdať sa
niektorých individuálnych práv

výmenou za pohodlie.

V skutočnosti bol na čínskych
sociálnych sieťach veľmi kritizovaný.

Ale myslím si, že má pravdu.

Číňania sú ochotní
vzdať sa časti svojich práv.

Napríklad, máme...

Číňania sú veľmi hrdí
na svoj platobný systém.

Čo znamená, že so svojím iPhonom
môžete ísť kamkoľvek

a platiť ním.

Iba vám oskenujú tvár.

Američanov to pravdepodobne vystraší.

Ale Čína sa ešte stále nachádza
v čiastočnej karanténe.

Takže, ak chcete niekam ísť,
máme aplikáciu s možnosťou skenovania.

Vložíte do nej svoje mobilné čislo

a aplikácia, napríklad, ukáže strážnikovi
pri vchode do obchodu,

kde ste boli za posledných 14 dní.

Keď som to povedala Američanke,

bola zhrozená.

Považovala to za veľký zásah do súkromia.

Na druhej strane,

napriek tomu, že som Číňanka

a žijem v Číne posledných 20 rokov,

rozumiem americkej mentalite.

No mám dostatok čínskej mentality
na to, aby mi to neprekážalo.

Cítim sa pri vstupe do obchodného centra
lepšie a bezpečnejšie,

pretože všetci prešli kontrolou.

Na druhej strane považujem
abstraktný koncept individuálnej slobody

počas takejto pandémie

za celkom nezmyselný.

Myslím si, že by sa západné krajiny
mali inšpirovať východnými krajinami.

Mali by sa naučiť
vnímať spoločnosť ako celok

a nebrať do úvahy len potreby jednotlivca.

Nárast nepriateľskej rétoriky
medzi USA a Čínou

je samozrejme znepokojujúci.

No tieto krajiny sú prepojené
bez ohľadu na to,

či ľudia rozumejú globálnym
dodávateľským reťazcom.

Kam podľa teba smerujeme?

Z tejto pandémie sme si odniesli
to najhoršie –

prejavy nacionalizmu na obidvoch stranách.

Som optimistka

a preto si myslím, že výsledkom bude,

že si obidve strany
nakoniec uvedomia, že ide o boj,

ktorý vyhráme
len spoločne a nie samostatne.

Napriek danej rétorike

je svetová ekonomika taká prepojená,

že jej dezintegrácia by obidve strany
stála veľa peňazí a úsilia,

ako Spojené štáty americké, tak aj Čínu.

So záujmom som sledovala,

aká veľká vlna kritiky
sa voči Číne zdvihla.

Napríklad bola kritizovaná
za bagatelizovanie počtu obetí.

Rovnako za snahu očierniť
doktora Li z Wu-chanu,

ktorý ako prvý upozornil na koronavírus.

Práve som videla reportáž
v New York Times,

v ktorej používatelia siete Weibo

opakovane reagujú
na posledný príspevok doktora Li,

aby prostredníctvom takéhoto dialógu
vytvorili živý pamätník.

Na jeho poslednom príspevku
je okolo 870-tisíc komentárov

a ich počet stále narastá.

Pozoruješ nejakú zmenu v médiách?

Zmenu vo vedení Číny,

ktorá by naznačovala približovanie
Číny k politickému stredu,

tak ako by sa Amerika mala priblížiť
k čínskemu modelu?

Bohužiaľ nie, pretože podľa môjho názoru

autoritatívne štáty a ich občania
komunikujú istým spôsobom.

V noci, keď doktor Li zomrel,

keď vyšla správa, že zomrel,

sociálne siete v Číne vybuchli.

Aj keď sa k nemu neprávom správali
ako k donášačovi,

chodil stále do práce
a snažil sa zachraňovať životy.

Potom však v dôsledku nákazy umrel.

Výsledkom bol hnev a frustrácia,

z ktorých u Číňanov
vzišla potreba uctiť si človeka

ukrivdeného čínskou vládou.

To, či čínska vláda vnímala doktora Li
ako kladnú alebo zápornú postavu,

sa zmenilo o 180 stupňov.

Z nekonformného doktora sa stál hrdina,
ktorý varoval ľudí.

Autoritatívne štáty nie sú voči
verejnej mienke ľahostajné.

Ale na druhej strane,

keď sa ľudia sťažovali
a keď si chceli uctiť doktora Li,

chceli zmeniť aj systém?

Podľa mňa nie.

Nie sú spokojní
s tou predchádzajúcou reakciou,

ale systém zmeniť nechcú.

A jedným z dôvodov je,

že nikdy nepoznali iný systém.

Toto je systém, o ktorom vedia,
ako funguje.

Huang, čo znamená hádzanie
panvicou wok?

Znamená to hodiť vinu na niekoho iného.

V slangovej čínštine sa hovorí,
že vinník so sebou nosí čierny wok.

Kvôli zlej udalosti z vás spravia
obetného baránka.

Napríklad tým, že Trump začal hovoriť
o „čínskom víruse“

či „wu-chanskom víruse“

a snažil sa pripísať vinu
za celú pandémiu Číne.

Potom Číňania „hodili wok“
späť na Ameriku.

Vznikol z toho na čínskych
sociálnych sieťach veľmi dobrý vtip,

z toho hádzania woku.

Napríklad existuje gymnastické video
s hádzaním woku a stal sa z neho hit.

Prezraď nám, Huang,
ty tiež tancuješ na TikToku?

Samozrejme.

Cvičím na TikToku
veľa aerobiku s „hádzaním woku“.

Možné pozitívum tejto situácie je fakt,
že odhalila nerovnosť

a nefungujúce štruktúry v systéme.

Po rozumnom uvážení ich môžeme napraviť.

Jedno pozitívum tejto pandémie

je uvedomenie si,

že ľudstvo sa musí spojiť.

Musí prestať robiť rozdiely na základe
rasy, farby pleti a národnosti.

Je zjavné,
že tento vírus neobchádza nikoho.

Nezáleží, či ste chudobní alebo bohatí,

významní alebo nie.

Nezáleží
na vašej farbe pleti či národnosti.

Takže je čas, aby sa svet spojil

a odolal snahám o jeho rozdelenie.

Je čas, aby sme vyšli z našej
národnostnej bubliny.

To je krásna myšlienka.

Huang Hung, ďakujem,
že si sa s nami spojila z Pekingu.

Prosím, dávaj na seba pozor.

Ďakujem, Helen, ty tiež.