Huang, rada ťa vidím. Ďakujem, že si sa s nami spojila. Ako zatiaľ vyzerá tvoj rok 2020? Môj rok 2020 sa začal úplne normálne. V januári som šla do Paríža, aby som spravila rozhovor pre Parížsky týždeň módy. Do Pekingu som sa vrátila 22. januára, kde bola trochu napätá situácia, pretože sa začali šíriť nepotvrdené správy. Keďže som zažila SARS, nemala som veľké obavy. 23. januára ma prišiel navštíviť môj priateľ z New Yorku, ktorý mal chrípku. Navečerali sme sa spolu. Prišiel aj ďalší môj priateľ, ktorý na ďalší deň odlietal na dovolenku do Austrálie. Takže sme to nebrali veľmi vážne, pokým sa nezaviedla karanténa. A videli sme, ako na to svet reagoval. Myslím si, že je pre niektorých stále ťažké pochopiť rozsah opatrení, ktoré Čína zaviedla. Na čo zabúdame, keď chceme pochopiť reakciu Číny? Z historického hľadiska sme dve veľmi odlišné krajiny, pokiaľ ide o kultúru a dejiny. To znamená, že ľudia v týchto krajinách majú úplne iné skúsenosti. Takže ak sa v Číne zavedie karanténa, ľudia sú s tým v pohode. Sú s tým v pohode, lebo si myslia, že takto má zareagovať správny rodič. Keď dieťa ochorie, dáte ho do inej izby, zavriete ho tam, aby ste mali istotu, že sa ostatné deti nenakazia. To isté očakávajú obyvatelia od vlády. Ale mimo Číny, napríklad v Amerike, sa z toho stane veľký problém, problém politicky správneho rozhodnutia a či rovnako nedochádza k obmedzovaniu osobnej slobody. Takže problémy, ktoré musíte riešiť v demokraciách, sú problémy, ktoré v Číne riešiť nemusíte. Musím povedať, že v čínštine existuje slovo, ktoré v žiadnom inom jazyku nenájdete. A to slovo je „guāi“. Takto sa nazýva dieťa, ktoré počúva svojich rodičov. Myslím si, že ako ľudia sme veľmi „guāi“. V povedomí Čiňanov existuje autoritatívna postava, ku ktorej vzhliadajú. Očakávajú, že vláda bude konať a stotožnia sa s jej krokmi. Nech akokoľvek trpia, chápu, že Veľký brat povedal, že to takto musí byť. Tak to jednoducho musí byť. A to je základom odlišnej mentality Číny. Číňania majú odlišnú mentalitu, ako napríklad ľudia v Európe či Amerike. Môže sa zdať, že v našej kultúre trochu chýba kolektívna zodpovednosť. Zároveň majú ľudia oprávnené obavy, pokiaľ ide o sledovanie, ochranu dát a podobne. Ako to vyvážime? Ako nájdeme správny kompromis medzi sledovaním a slobodou? Myslím si, že v dobe internetu sa tento kompromis nachádza niekde medzi prístupom Číny a Ameriky. Ak sa pozriete na vzťah medzi slobodou jednotlivca a kolektívnou bezpečnosťou, musíte tam nájsť istú rovnováhu. Robin Li, generálny riaditeľ Baidu, v súvislosti so sledovaním povedal, že Číňania sú ochotní vzdať sa niektorých individuálnych práv výmenou za pohodlie. V skutočnosti bol na čínskych sociálnych sieťach veľmi kritizovaný. Ale myslím si, že má pravdu. Číňania sú ochotní vzdať sa časti svojich práv. Napríklad, máme... Číňania sú veľmi hrdí na svoj platobný systém. Čo znamená, že so svojím iPhonom môžete ísť kamkoľvek a platiť ním. Iba vám oskenujú tvár. Američanov to pravdepodobne vystraší. Ale Čína sa ešte stále nachádza v čiastočnej karanténe. Takže, ak chcete niekam ísť, máme aplikáciu s možnosťou skenovania. Vložíte do nej svoje mobilné čislo a aplikácia, napríklad, ukáže strážnikovi pri vchode do obchodu, kde ste boli za posledných 14 dní. Keď som to povedala Američanke, bola zhrozená. Považovala to za veľký zásah do súkromia. Na druhej strane, napriek tomu, že som Číňanka a žijem v Číne posledných 20 rokov, rozumiem americkej mentalite. No mám dostatok čínskej mentality na to, aby mi to neprekážalo. Cítim sa pri vstupe do obchodného centra lepšie a bezpečnejšie, pretože všetci prešli kontrolou. Na druhej strane považujem abstraktný koncept individuálnej slobody počas takejto pandémie za celkom nezmyselný. Myslím si, že by sa západné krajiny mali inšpirovať východnými krajinami. Mali by sa naučiť vnímať spoločnosť ako celok a nebrať do úvahy len potreby jednotlivca. Nárast nepriateľskej rétoriky medzi USA a Čínou je samozrejme znepokojujúci. No tieto krajiny sú prepojené bez ohľadu na to, či ľudia rozumejú globálnym dodávateľským reťazcom. Kam podľa teba smerujeme? Z tejto pandémie sme si odniesli to najhoršie – prejavy nacionalizmu na obidvoch stranách. Som optimistka a preto si myslím, že výsledkom bude, že si obidve strany nakoniec uvedomia, že ide o boj, ktorý vyhráme len spoločne a nie samostatne. Napriek danej rétorike je svetová ekonomika taká prepojená, že jej dezintegrácia by obidve strany stála veľa peňazí a úsilia, ako Spojené štáty americké, tak aj Čínu. So záujmom som sledovala, aká veľká vlna kritiky sa voči Číne zdvihla. Napríklad bola kritizovaná za bagatelizovanie počtu obetí. Rovnako za snahu očierniť doktora Li z Wu-chanu, ktorý ako prvý upozornil na koronavírus. Práve som videla reportáž v New York Times, v ktorej používatelia siete Weibo opakovane reagujú na posledný príspevok doktora Li, aby prostredníctvom takéhoto dialógu vytvorili živý pamätník. Na jeho poslednom príspevku je okolo 870-tisíc komentárov a ich počet stále narastá. Pozoruješ nejakú zmenu v médiách? Zmenu vo vedení Číny, ktorá by naznačovala približovanie Číny k politickému stredu, tak ako by sa Amerika mala priblížiť k čínskemu modelu? Bohužiaľ nie, pretože podľa môjho názoru autoritatívne štáty a ich občania komunikujú istým spôsobom. V noci, keď doktor Li zomrel, keď vyšla správa, že zomrel, sociálne siete v Číne vybuchli. Aj keď sa k nemu neprávom správali ako k donášačovi, chodil stále do práce a snažil sa zachraňovať životy. Potom však v dôsledku nákazy umrel. Výsledkom bol hnev a frustrácia, z ktorých u Číňanov vzišla potreba uctiť si človeka ukrivdeného čínskou vládou. To, či čínska vláda vnímala doktora Li ako kladnú alebo zápornú postavu, sa zmenilo o 180 stupňov. Z nekonformného doktora sa stál hrdina, ktorý varoval ľudí. Autoritatívne štáty nie sú voči verejnej mienke ľahostajné. Ale na druhej strane, keď sa ľudia sťažovali a keď si chceli uctiť doktora Li, chceli zmeniť aj systém? Podľa mňa nie. Nie sú spokojní s tou predchádzajúcou reakciou, ale systém zmeniť nechcú. A jedným z dôvodov je, že nikdy nepoznali iný systém. Toto je systém, o ktorom vedia, ako funguje. Huang, čo znamená hádzanie panvicou wok? Znamená to hodiť vinu na niekoho iného. V slangovej čínštine sa hovorí, že vinník so sebou nosí čierny wok. Kvôli zlej udalosti z vás spravia obetného baránka. Napríklad tým, že Trump začal hovoriť o „čínskom víruse“ či „wu-chanskom víruse“ a snažil sa pripísať vinu za celú pandémiu Číne. Potom Číňania „hodili wok“ späť na Ameriku. Vznikol z toho na čínskych sociálnych sieťach veľmi dobrý vtip, z toho hádzania woku. Napríklad existuje gymnastické video s hádzaním woku a stal sa z neho hit. Prezraď nám, Huang, ty tiež tancuješ na TikToku? Samozrejme. Cvičím na TikToku veľa aerobiku s „hádzaním woku“. Možné pozitívum tejto situácie je fakt, že odhalila nerovnosť a nefungujúce štruktúry v systéme. Po rozumnom uvážení ich môžeme napraviť. Jedno pozitívum tejto pandémie je uvedomenie si, že ľudstvo sa musí spojiť. Musí prestať robiť rozdiely na základe rasy, farby pleti a národnosti. Je zjavné, že tento vírus neobchádza nikoho. Nezáleží, či ste chudobní alebo bohatí, významní alebo nie. Nezáleží na vašej farbe pleti či národnosti. Takže je čas, aby sa svet spojil a odolal snahám o jeho rozdelenie. Je čas, aby sme vyšli z našej národnostnej bubliny. To je krásna myšlienka. Huang Hung, ďakujem, že si sa s nami spojila z Pekingu. Prosím, dávaj na seba pozor. Ďakujem, Helen, ty tiež.