„Zomieram?“ Úprimná odpoveď

Matthew O'Reilly je skúsený záchranár na Long Islande v štáte New York. Vo svojej prednáške popisuje, čo sa stane, keď sa smrteľne zranený pacient opýta: „Teraz zomriem?“

Už 7 rokov pôsobím ako záchranár
v okrese Suffolk v štáte New York.

Bol som prvý na mieste
pri mnohých prípadoch -

od dopravných nehôd po hurikán Sandy.

Pokiaľ ste ako väčšina ľudí,
smrť môže byť

jednou z vašich najväčších obáv.

Niektorí z nás budú vidieť ako prichádza.

Iní nie.

Existuje slabo zdokumentovaný
lekársky termín

nazvaný blížiaci sa koniec.

Je to takmer symptóm.

Ako záchranár som trénovaný

reagovať aj na tento symptóm.

Keď sa na mňa pozrie pacient s infarktom

a povie: „Dnes zomriem,“

sme naučení prehodnotiť stav pacienta.

Počas mojej kariéry som zasahoval

počas mnohých prípadov, kde pacientom

zostávali minúty života

a neexistovalo nič, čo som pre nich mohol spraviť.

Preto som sa ocitol pred dilemou:

Poviem zomierajúcim,
že onedlho budú tvárou v tvár smrti

alebo im zaklamem,
aby som ich utešil?

Na začiatku kariéry som sa postavil tejto dileme tak,

že som jednoducho klamal.

Bál som sa.

Bál som sa, že ak im poviem pravdu,

tak zomrú v hrôze, v strachu,

lapajúc po tých posledných chvíľach života.

To všetko sa zmenilo s jedným prípadom.

Pred piatimi rokmi som zasahoval
pri nehode motorky.

Vodič utrpel kritické zranenia.

Ako som ho ošetroval, uvedomil som si,

že sa pre neho nedá nič spraviť.

A tak, ako v mnohých iných prípadoch,
pozrel sa mi do očí

a opýtal sa tú otázku: „Teraz zomriem?“

V tej chvíli som sa rozhodol
spraviť niečo nezvyčajné.

Rozhodol som sa povedať mu pravdu.

Rozhodol som sa povedať mu,
že teraz zomrie

a že nie je nič,
čo môžem pre neho spraviť.

Dodnes ma jeho reakcia šokuje.

Pacient si jednoducho opäť ľahol

a mal v tvári výraz prijatia.

Nebol pohltený hrôzou a strachom,

ako som si myslel, že bude.

On tam len ležal – a ako som mu
pozrel do očí –

videl som vnútorný pokoj a prijatie.

Od tej chvíle som sa rozhodol,

že mojou úlohou nebolo upokojiť
zomierajúcich mojimi klamstvami.

Odvtedy som bol pri mnohých prípadoch,

kde pacienti prežívali
svoje posledné chvíle

a neexistovalo nič, čo by som
pre nich mohol spraviť.

Takmer v každom prípade

všetci mali rovnakú reakciu na pravdu:

vnútorný pokoj a prijatie.

V skutočnosti existujú tri vzory,

ktoré som pozoroval
vo všetkých týchto prípadoch.

Prvý vzor ma vždy tak trochu šokoval.

Bez ohľadu na náboženstvo
alebo kultúrne zázemie,

prejavuje sa potreba
pre odpustenie.

Či to nazývajú hriechom

alebo jednoducho povedia,
že niečo ľutujú,

ich pocit viny je univerzálny.

Raz som ošetroval staršieho pána,

ktorý mal masívny infarkt.

Ako som pripravoval seba a moje vybavenie

na hroziacu zástavu srdca,

začal som tomu pacientovi hovoriť
o jeho blížiacej sa smrti.

Už to vedel podľa tónu môjho hlasu
a reči tela.

Ako som umiestňoval podložky defibrilátora
na jeho hruď –

pripravujúc sa na to, čo malo prísť –

pozrel sa mi do očí a povedal:

„Kiežby som bol strávil viac času
s mojimi deťmi a vnúčatami

a nebol som taký egocentrický.

Tvárou v tvár blízkej smrti,

všetko, po čom túžil, bolo odpustenie.

Druhý vzor, ktorý pozorujem

je potreba na zanechanie spomienky.

Či ide o zapamätanie si
v mojich myšlienkach

alebo myšlienkach ich blízkych,

potrebujú cítiť, že budú naďalej žiť.

Existuje potreba nesmrteľnosti

v srdciach a myšlienkach ich milovaných,

mňa, mojej posádky alebo kohokoľvek okolo.

Nespočetnekrát som mal pacienta,
ktorý sa mi pozrel do očí

a spýtal sa: „Zapamätáte si ma?“

Posledný vzor, ktorý pozorujem,

ma vždy zasiahol najhlbšie, do duše.

Zomierajúci potrebujú vedieť,
že ich život mal zmysel.

Potrebujú vedieť,
že nepremárnili svoj život

na nezmyselné úlohy.

Toto sa mi stalo úplne
na začiatku mojej kariéry.

Zavolali nás k prípadu.

Bola to žena, staršia pätdesiatnička,

kriticky zakliesnená v aute.

Vo veľkej rýchlosti sa bočne zrazili autá.

Kritická, kritická situácia.

Kým sa ju požiarnici
snažili dostať z auta,

liezol som k nej,
aby som jej poskytol pomoc.

Ako sme sa rozprávali, povedala mi:

„Bolo toho tak veľa,
čo som chcela urobiť so svojím životom.“

Cítila, že nezanechala na tejto zemi svoju stopu.

Ako sme sa ďalej rozprávali, vysvitlo,

že bola matkou dvoch adoptovaných detí,

ktoré mali nastúpiť na lekársku fakultu.

Vďaka nej dostali dve deti

príležitosť, ktorú by inak nikdy nemali,

a vydali sa zachraňovať životy

ako doktori.

Trvalo to 45 minút,

kým ju dostali z toho auta.

Avšak zomrela pred jej vyslobodením.

Myslím si, že ste to videli vo filmoch:

počas tých posledných chvíľ

je to len strach a hrôza.

Ja som si uvedomil,
že odhliadnuc od okolností,

je to vo všeobecnosti prijaté
s pokojom a zmierením sa.

Tie najmenšie veci, tie najmenšie momenty,

najmenšie veci, čo ste priniesli do tohto sveta

vám dodajú pokoj v tých posledných chvíľkach.

Ďakujem!

(Potlesk)