Čo nevieme o deťoch európskych moslimov

Ako dieťa afgánskej matky a pakistanského otca, ktoré vyrastalo v Nórsku, vie Deeyah Khan, aké je byť mladým človekom zaseknutým medzi svojou komunitou a svojou krajinou. V tejto silnej, emotívnej prednáške filmárka odhaľuje odmietanie a izoláciu, ktorú cítia mnohé moslimské deti vyrastajúce na Západe – a smrteľné následky, ak neprijmeme našu mládež skôr než ju prijmú extrémistické skupiny.

Keď som bola malá, vedela som,
že mám superschopnosti.

Naozaj.

(smiech)

Myslela som si, že som totálne úžasná,
lebo som dokázala rozumieť

a stotožniť sa s pocitmi hnedých ľudí,

ako bol môj starý otec,
konzervatívny moslim.

A tiež som rozumela mojej afgánskej mame,
môjmu pakistanskému otcovi,

ktorí neboli takí nábožní,
skôr umiernení, dosť liberálni.

A samozrejme, vedela som pochopiť

a stotožniť sa s pocitmi bielych ľudí.

Bielych Nórov v mojej krajine.

Viete, bielych, hnedých, akýchkoľvek –

mala som ich rada všetkých.

Všetkým som rozumela,

hoci oni sa vždy nesnažili
porozumieť jeden druhému,

všetci to boli moji ľudia.

Môj otec si napriek tomu
vždy robil starosti.

Hovorieval, že dokonca
aj s najlepším vzdelaním

sa mi nedostane férových šancí.

Podľa neho vraj stále
budem čeliť diskriminácii.

A vraj jedinou cestou,
ako ma bieli ľudia môžu prijať,

bude stať sa slávnou.

Predstavte si, že o tom sa so mnou bavil,
keď som mala 7 rokov.

Takže ja mám sedem rokov,
a on hovorí:

„Počuj, musí to byť buď šport,
alebo hudba.“

O športoch nič nevedel – chvalabohu –
takže to bola hudba.

Takže keď som mala 7 rokov,
pozbieral všetky moje hračky, bábiky,

a odhodil ich.

Namiesto nich mi dal
otrasné malé klávesy Cassio a –

(smiech)

Hej. A hodiny spevu.

A nútil ma cvičiť hodiny a hodiny,
každý jeden deň.

Veľmi rýchlo ma tiež donútil
spievať pre stále väčšie publikum,

a čo je zvláštne, takmer som
sa stala dieťaťom,

ktoré stelesňuje nórsky
multikulzuralizmus.

Samozrejme, bola som na seba hrdá.

Pretože v tomto bode dokonca noviny

začínali písať o hnedých
ľuďoch pekné veci,

takže som cítila,
že moje superschopnosti rastú.

Takže keď som mala 12 rokov,
raz som šla zo školy,

urobila som si malú obchádzku,

pretože som si chcela kúpiť moje
obľúbené sladkosti, „slané nohy“.

Viem, že to znie úplne nechutne,

ale ja ich milujem.

Sú to také malé slané kúsky
zo sladkého drievka v tvare nôh.

A teraz, keď to hovorím nahlas,
mi dochádza, ako hrozne to znie,

ale nech je ako chce,
ja ich úplne zbožňujem.

Takže po ceste do obchodu

sa zjaví nejaký vysoký biely chlap
a vo dverách mi zatarasí cestu.

Snažila som sa prejsť okolo neho,
ale pritom ma zastavil,

čumel na mňa,

potom mi napľul do tváre a povedal:

„Uhni mi z cesty,

ty malá čierna krava,
ty malá paki-krava,

choď domov, odkiaľ si prišla.“

Bola som v úplnom šoku.

Uprene som naňho hľadela.

Veľmi som sa bála zotrieť
si ten pľuvanec z tváre,

aj vtedy, keď sa miešal s mojimi slzami.

Pamätám si, ako som sa
obzerala v nádeji, že každú chvíľu

príde nejaký dospelý
a tohto chlapa zastaví.

Ale ľudia sa okolo mňa ponáhľali
a predstierali, že ma nevidia.

Nevedela som, čo sa deje,
lebo som premýšľala:

„Moji bieli ľudia, poďme!
Kde sú? Čo sa deje?

Ako to, že nikto neprichádza
a nezachraňuje ma?“

Iste netreba povedať,
že sladkosti som nekúpila.

Len som čo najrýchlejšie bežala domov.

Aj tak boli veci v poriadku,
myslela som si.

Ako plynul čas, čím úspešnejšia som bola,

nakoniec som začala priťahovať
aj obťažovanie zo strany hnedých ľudí.

Niektorí muži v komunite
rodičov si mysleli, že je neprijateľné

a nehanebné, aby sa žena zaoberala hudbou

a aby bola v súvislosti s ňou v médiách.

Takže veľmi rýchlo ma začínali napádať
na mojich vlastných koncertoch.

Pamätám si na jeden koncert,
bola som na pódiu, nahla som sa do publika

a posledné, čo som videla,
je mladá hnedá tvár,

a potom som videla len nejakú chemikáliu,
ktorú mi hodili do očí,

a pamätám si, že som nič nevidela,
oči mi slzili,

ale aj tak som ďalej spievala.

Napľuli mi do tváre v uliciach Osla,
tento raz to boli hnedí muži.

Raz sa ma dokonca pokúsil niekto uniesť.

Vyhrážky smrťou nemali konca.

Spomínam si na jedného staršieho
bradatého muža, zastavil ma na ulici

a povedal: „Dôvod, prečo ťa tak nenávidím,

je ten, že kvôli tebe
si naše dcéry myslia,

že si môžu robiť, čo chcú.“

Jeden mladík mi poradil,
aby som si dávala pozor.

Povedal, že hudba je neislamská,
že je to práca kuriev,

a ak budem pokračovať,
znásilnia ma

a vyrežú mi brucho, aby sa ďalšia
kurva ako ja nemohla narodiť.

Znovu som bola zmätená.

Nechápala som, čo sa deje.

Moji hnedí ľudia sa ku mne
začínali správať takto – ako to?

Miesto toho, aby som
premostila svety, tie dva svety,

som sa cítila, akoby som
pomedzi moje dva svety padala.

Myslím, že pre mňa
boli pľuvance ako kryptonit.

Takže kým som mala 17 rokov,

vyhrážky smrťou boli nekonečné,
a neustále ma niekto obťažoval.

Nakoniec to bolo také zlé, že
ma mama posadila a povedala:

„Pozri, už ťa nedokážeme ochraňovať,
ani udržať v bezpečí,

takže budeš musieť odísť.“

Tak som si kúpila jednosmerný lístok
do Londýna, zbalila si kufor a odišla som.

Najviac sa ma vtedy dotklo,
že nikto nič nepovedal.

Môj odchod z Nórska bol veľmi verejný.

Moji hnedí ľudia, moji bieli ľudia –
nikto nič nepovedal.

Nikto nepovedal: „Počkať, toto je chyba.

Podporujte toto dievča, chráňte ho,
lebo ona je jedna z nás.“

Nikto to nepovedal.

Namiesto toho som sa cítila –
viete, ako na letisku,

kde máte na páse s kuframi rôzne kufre,

ktoré idú dokola a dokola,

a vždy sa na konci zjavuje posledný kufor,

ktorý nikto nechce,
ku ktorému sa nikto neprizná.

Tak som sa cítila.

Nikdy som sa necítila taká sama,
nikto som sa necítila taká stratená.

Po príchode do Londýna som
nakoniec nadviazala na kariéru v hudbe.

Iné miesto, ale, žiaľ,
rovnaký starý príbeh.

Spomínam si na správu, čo som dostala,
kde sa písalo, že ma zabijú,

a že sa prelejú rieky krvi,

a že predtým, ako zomriem,
ma mnohokrát znásilnia.

Musím povedať, že v tomto bode

som si vlastne zvykala na takéto správy,

ale zmenilo sa to, že teraz sa
začali vyhrážať mojej rodine.

Takže som si znovu zbalila kufor,
opustila hudbu a presťahovala sa do USA.

Už som toho mala dosť.

Už som s týmto nechcela mať nič spoločné.

A iste som sa nechystala
dať sa zabiť kvôli niečomu,

čo ani nebol môj sen –
bol to výber môjho otca.

Takže som sa celkom stratila.

V podstate sa zrútila.

Ale rozhodla som sa, že chcem

niekoľko, hocikoľko rokov môjho života

stráviť podporou mladých ľudí,

pokúsiť sa byť tam pre nich,
akokoľvek krátko,

ako len budem môcť.

Začala som s dobrovoľníctvom
pre rôzne organizácie,

ktoré pracovali s mladými
moslimami v Európe.

A na svoje prekvapenie som zistila,

že mnohí títo mladí ľudia trpia a bojujú.

Čelili mnohým problémom
so svojimi rodinami a spoločenstvami,

ktoré, ako sa zdalo, sa zaujímali
viac o svoju česť a dobré meno

než o šťastie a život
svojich vlastných detí.

Začala som mať pocit, že možno nie
som taká sama, že nie som taká divná.

Možno že na svete je viac mojich ľudí.

Problém je, že väčšina ľudí nerozumie,

že v Európe vyrastalo tak veľa z nás,

ktorí nemôžeme byť sami sebou.

Nedovolia nám byť tým, kým sme.

Nesmieme si vziať za muža či ženu

alebo mať vzťah s tými,
ktorých si vyberieme my.

Nesmieme si dokonca vybrať povolanie.

Toto je v moslimských centrách
Európy štandardom.

Hoci sme v najslobodnejších
spoločnostiach na svete, nie sme slobodní.

Naše životy, sny, naša budúcnosť
nám nepatria,

patria našim rodičom a ich komunite.

Našla som nekonečne veľa
príbehov mladých ľudí,

ktorí sú od nás ďaleko,

ktorí sú nám všetkým neviditeľní,

ale ktorí trpia, a trpia osamotení.

Deti, čo prehrávajú s núteným manželstvom,
násilím a zneužívaním kvôli cti.

Po niekoľkých rokoch práce
s týmito mladými som nakoniec pochopila,

že už nebudem ďalej vládať utekať.

Nemôžem stráviť zvyšok svojho
života v strachu a v úkryte,

a že skutočne niečo budem musieť urobiť.

A pochopila som tiež,
že moje ticho, naše ticho,

umožňuje, aby sa
v tomto zneužívaní pokračovalo.

Takže som sa rozhodla, že chcem
svoje detské superschopnosti trochu využiť

a pokúsim sa, aby ľudia na opačných
stranách týchto problémov pochopili,

aké to je byť mladým človekom
zakliesneným medzi rodinou a krajinou.

Tak som začala natáčať filmy
a začala som rozprávať tieto príbehy.

A tiež som chcela, aby ľudia pochopili
smrteľné následky toho,

keď tieto problémy nebudeme brať vážne.

Prvý film, ktorý som natočila,
bol o Banaz.

Bola 17-ročným kurdským
dievčaťom v Londýne.

Bola poslušná, urobila všetko,
čo chceli jej rodičia.

Snažila sa všetko urobiť správne.

Vydala sa za nejakého chlapa,
ktorého jej vybrali rodičia,

hoci ju neustále mlátil a znásilňoval.

A keď sa pokúsila ísť
po pomoc k rodine, povedali:

„No, musíš sa vrátiť
a byť lepšou manželkou.“

Pretože nechceli mať
na svedomí rozvedenú dcéru,

pretože by to, samozrejme,
prinieslo rodine zneuctenie.

Bil ju tak strašne, až jej krvácali uši,

a keď konečne utiekla a našla
mladého muža, ktorého si vybrala

a zaľúbila sa doňho,

zistila to jej komunita a rodina

a ona zmizla.

Našla sa o 3 mesiace.

Napchali ju do kufra
a pochovali pod domom.

Škrtili ju, zbili až na smrť,

a urobili to traja muži, traja bratranci,
na rozkaz jej otca a strýka.

K tragédii príbehu Banaz ešte pridáva,

že predtým v Anglicku žiadala
políciu o pomoc päťkrát,

hovorila im, že sa ju
jej rodina chystá zabiť.

Policajti jej neverili,
takže nič neurobili.

A problém s týmto je ten,

že nielen že sa s takýmito problémami
potýka tak veľa našich detí

v rámci svojich rodín
a komunít svojich rodín,

ale že sa stretávajú s nepochopením

a apatiou krajín, v ktorých vyrastajú.

Keď ich zradí ich vlastná rodina,
obracajú sa na nás ostatných,

a keď im my nerozumieme,

strácame ich.

Počas natáčania filmu mi
povedalo niekoľko ľudí:

„No, Deeyah, vieš,
toto je prosto ich kultúra,

toto títo ľudia robia svojim deťom

a my vlastne nevieme zasiahnuť.“

Môžem vás ubezpečiť,
že vražda nie je moja kultúra.

Chápete?

A iste, ľudia, ktorí vyzerajú ako ja,

mladé ženy, ktoré pochádzajú
z prostredia ako ja,

by mali mať rovnaké práva,
rovnakú ochranu

ako hocikto iný v našej krajine, pravda?

Takže pri svojom ďalšom filme
som sa chcela pokúsiť pochopiť,

prečo niektorých z našich
mladých moslimov v Európe

priťahuje extrémizmus a násilie.

Ale pri tejto téme

som zistila, že musím čeliť
svojmu najhoršiemu strachu:

hnedým chlapom s bradami.

Rovnakí muži alebo podobní tým,

ktorí ma prenasledovali
väčšinu môjho života.

Muži, ktorých som sa bála
väčšinu svojho života.

Muži, ktorých som zhlboka neznášala,

a to dlhé, dlhé roky.

Takže ďalšie dva roky som strávila
rozhovormi s odsúdenými teroristami,

džihádistami a niekdajšími extrémistami.

Už som vedela, pretože to bolo zreteľné,

že náboženstvo, politika,
koloniálna minulosť Európy,

aj zlyhania západnej zahraničnej
politiky v posledných rokoch

boli súčasťou problému.

Ale mňa skôr zaujímalo
zistiť, aké boli ľudské,

aké boli osobné dôvody,

prečo niektorí naši mladí ľudia
podliehajú takýmto skupinám.

A čo ma naozaj prekvapilo, bol fakt,
že som našla zranené ľudské bytosti.

Namiesto tých monštier, ktoré som hľadala,

ktoré som dúfala, že nájdem –

naozaj, úprimne, pretože
to by bolo veľmi uspokojivé –

našla som zlomených ľudí.

Rovnako ako Banaz,

zistila som, že títo mladí
muži boli rozháraní

od snahy preklenúť priepasti

medzi svojimi rodinami a krajinami,
v ktorých sa narodili.

A zistila som tiež,
že extrémistické teroristické skupiny

využívajú tieto pocity našich mladých ľudí

a presmerúvajú ich – čo je cynické –
smerom k násiliu.

„Poďte k nám,“ hovoria im.

„Zavrhnite obe strany,
vašu rodinu aj vašu krajinu,

pretože oni zavrhli vás.

Lebo pre vašu rodinu je
jej česť dôležitejšia ako vy

a pre vašu krajinu

bude skutočný Nór, Brit či Francúz
vždy beloch a nikdy nie ako vy.“

Sľubujú našim mladým ľuďom
veci, po ktorých prahnú:

dôležitosť, hrdinstvo,
pocit, že niekam patrím a mám cieľ,

komunita, ktorá ich miluje a prijíma.

Vďaka nim sa bezmocní cítia mocní.

Neviditeľných a tichých
je konečne vidieť a počuť.

Toto robia s našimi mladými ľuďmi.

Prečo to tieto skupiny robia
našim mladým, a nie nám?

Vec sa má tak,

že sa nesnažím odôvodniť

alebo ospravedlniť akékoľvek násilie.

Snažím sa povedať,
že musíme porozumieť tomu,

prečo toto priťahuje
niektorých našich mladých ľudí.

Chcela by som vám tiež ukázať –

toto sú fotky z detstva
niektorých chlapcov z toho filmu.

Skutočne ma zasiahlo,
že toľko veľa z nich –

toto by som si nikdy nepomyslela –

tak veľa z nich má
žiadnych alebo hrubých otcov.

A niekoľkí z týchto mladých chlapcov

nakoniec našli starostlivých
a milosrdných zástupcov otcov

v týchto extrémistických skupinách.

Našla som tiež mužov
zhrubnutých rasistickým násilím,

takých, ktorí našli cestu,
ako sa prestať cítiť obeťou,

keď sa sami stali násilníkmi.

Vlastne, na svoje zdesenie som
našla niečo, čo som spoznala.

Našla som rovnaké pocity, ako keď som
mala 17 rokov, keď som utiekla z Nórska.

Rovnaký zmätok, rovnaký smútok,

rovnaký pocit, že ma zrádzajú

a že k nikomu nepatrím.

Rovnaký pocit stratenosti
a rozháranosti medzi kultúrami.

Ako som povedala,
nevybrala som si ničenie,

zvolila som si vziať
do ruky kameru a nie zbraň.

A dôvodom na to bola moja supermoc.

Videla som, že práve porozumenie
je odpoveďou, a nie násilie.

Že treba vidieť ľudí

so všetkými ich cnosťami a ich chybami,

a nie pokračovať s karikatúrami:

my a oni, zloduchovia a obete.

A tiež som sa zmierila s faktom,

že moje dve kultúry
nemusia na seba narážať,

namiesto toho sa stali priestorom,
kde som našla svoj hlas.

Prestala som cítiť,
že si potrebujem vybrať stranu,

ale trvalo mi to mnoho, mnoho rokov.

Dnes je tu mnoho mladých ľudí,

ktorí bojujú s rovnakými problémami,

a bojujú s nimi osamote.

A preto sú otvorení ako rany.

A pre niektorých sa pohľad
radikálneho islamu

stane infekciou,
ktorej sa v týchto ranách darí.

Jedno africké príslovie hovorí:

„Ak sa mladí nezačlenia do dediny,

zapália ju, len aby cítili teplo z nej.“

Chcela by som sa spýtať –

moslimských rodičov
a moslimských komunít –

budete milovať a starať sa o svoje deti

bez toho, aby ste ich nútili
do splnenia vašich očakávaní?

Viete si vybrať ich, a nie vašu česť?

Dokážete pochopiť, prečo sú
takí nahnevaní a cítia sa sami,

keď je vám vaša česť
dôležitejšia ako ich šťastie?

Viete sa pokúsiť byť vášmu
dieťaťu priateľom,

aby vám mohlo dôverovať

a aby sa s vami chcelo deliť
o svoje zážitky,

a nie nútiť ho,
aby si to hľadalo niekde inde?

A vy, mladí ľudia zvádzaní extrémizmom,

dokážete priznať,
že vašu zúrivosť poháňa bolesť?

Nájdete v sebe silu
odolať tým cynickým starcom,

ktorí chcú zneužiť vašu krv
pre svoj vlastný prospech?

Dokážete nájsť spôsob,
akým žiť?

Dokážete vidieť, že najsladšia pomsta

je žiť svoj život šťastne,
plne a slobodne?

Život, ktorý určujete vy a nikto iný.

Prečo sa chcete stať ďalším
mŕtvym moslimským deckom?

A my, zvyšok, kedy začneme
počúvať našich mladých?

Ako im vieme pomôcť

premeniť ich bolesť
na niečo konštruktívnejšie?

Oni si myslia, že ich nemáme radi.

Myslia si, že nám je jedno,
čo sa s nimi stane.

Myslia si, že ich neprijímame.

Vieme to zmeniť, aby sa cítili inak?

Čo potrebujeme na to,
aby sme ich uvideli a všimli si ich,

kým sa stanú obeťami
alebo páchateľmi násilia?

Vieme sa prinútiť starať sa
o nich a považovať ich za svojich?

A nielen cítiť sa pobúrene,
keď obete tohto násilia vyzerajú ako my?

Vieme nájsť spôsob, ako odmietnuť
nenávisť a preklenúť hranice medzi nami?

Vec sa má tak, že si nemôžeme dovoliť
vzdať sa jeden druhého či našich detí,

hoci oni na nás už rezignovali.

Sme v tom všetci spoločne.

A z dlhodobého hľadiska pomsta
a násilie na extrémistov nebudú fungovať.

Teroristi chcú, aby sme sa krčili
strachom v našich domovoch,

aby sme zavreli naše dvere aj srdcia.

Chcú rozjatriť v našich
spoločnostiach viac rán,

aby ich mohli zneužiť na väčšie
rozšírenie ich infekcie.

Chcú, aby sme sa stali takými, ako oni:

netolerantnými, nenávistnými a krutými.

Deň po útokoch v Paríži

mi jedna moja priateľka
poslala túto fotku svojej dcéry.

Toto je biele dievča a arabské dievča.

Sú najlepšie priateľky.

Tento obrázok je
pre extrémistov ako kryptonit.

Tieto dve dievčatká
so svojimi superschopnosťami

ukazujú cestu vpred,

k spoločnosti, ktorú musíme
spolu vybudovať,

spoločnosť, ktorá začleňuje a podporuje,

a nie odmieta svoje deti.

Ďakujem, že ste ma vypočuli.

(potlesk)