Keď som bola malá, vedela som, že mám superschopnosti. Naozaj. (smiech) Myslela som si, že som totálne úžasná, lebo som dokázala rozumieť a stotožniť sa s pocitmi hnedých ľudí, ako bol môj starý otec, konzervatívny moslim. A tiež som rozumela mojej afgánskej mame, môjmu pakistanskému otcovi, ktorí neboli takí nábožní, skôr umiernení, dosť liberálni. A samozrejme, vedela som pochopiť a stotožniť sa s pocitmi bielych ľudí. Bielych Nórov v mojej krajine. Viete, bielych, hnedých, akýchkoľvek – mala som ich rada všetkých. Všetkým som rozumela, hoci oni sa vždy nesnažili porozumieť jeden druhému, všetci to boli moji ľudia. Môj otec si napriek tomu vždy robil starosti. Hovorieval, že dokonca aj s najlepším vzdelaním sa mi nedostane férových šancí. Podľa neho vraj stále budem čeliť diskriminácii. A vraj jedinou cestou, ako ma bieli ľudia môžu prijať, bude stať sa slávnou. Predstavte si, že o tom sa so mnou bavil, keď som mala 7 rokov. Takže ja mám sedem rokov, a on hovorí: „Počuj, musí to byť buď šport, alebo hudba.“ O športoch nič nevedel – chvalabohu – takže to bola hudba. Takže keď som mala 7 rokov, pozbieral všetky moje hračky, bábiky, a odhodil ich. Namiesto nich mi dal otrasné malé klávesy Cassio a – (smiech) Hej. A hodiny spevu. A nútil ma cvičiť hodiny a hodiny, každý jeden deň. Veľmi rýchlo ma tiež donútil spievať pre stále väčšie publikum, a čo je zvláštne, takmer som sa stala dieťaťom, ktoré stelesňuje nórsky multikulzuralizmus. Samozrejme, bola som na seba hrdá. Pretože v tomto bode dokonca noviny začínali písať o hnedých ľuďoch pekné veci, takže som cítila, že moje superschopnosti rastú. Takže keď som mala 12 rokov, raz som šla zo školy, urobila som si malú obchádzku, pretože som si chcela kúpiť moje obľúbené sladkosti, „slané nohy“. Viem, že to znie úplne nechutne, ale ja ich milujem. Sú to také malé slané kúsky zo sladkého drievka v tvare nôh. A teraz, keď to hovorím nahlas, mi dochádza, ako hrozne to znie, ale nech je ako chce, ja ich úplne zbožňujem. Takže po ceste do obchodu sa zjaví nejaký vysoký biely chlap a vo dverách mi zatarasí cestu. Snažila som sa prejsť okolo neho, ale pritom ma zastavil, čumel na mňa, potom mi napľul do tváre a povedal: „Uhni mi z cesty, ty malá čierna krava, ty malá paki-krava, choď domov, odkiaľ si prišla.“ Bola som v úplnom šoku. Uprene som naňho hľadela. Veľmi som sa bála zotrieť si ten pľuvanec z tváre, aj vtedy, keď sa miešal s mojimi slzami. Pamätám si, ako som sa obzerala v nádeji, že každú chvíľu príde nejaký dospelý a tohto chlapa zastaví. Ale ľudia sa okolo mňa ponáhľali a predstierali, že ma nevidia. Nevedela som, čo sa deje, lebo som premýšľala: „Moji bieli ľudia, poďme! Kde sú? Čo sa deje? Ako to, že nikto neprichádza a nezachraňuje ma?“ Iste netreba povedať, že sladkosti som nekúpila. Len som čo najrýchlejšie bežala domov. Aj tak boli veci v poriadku, myslela som si. Ako plynul čas, čím úspešnejšia som bola, nakoniec som začala priťahovať aj obťažovanie zo strany hnedých ľudí. Niektorí muži v komunite rodičov si mysleli, že je neprijateľné a nehanebné, aby sa žena zaoberala hudbou a aby bola v súvislosti s ňou v médiách. Takže veľmi rýchlo ma začínali napádať na mojich vlastných koncertoch. Pamätám si na jeden koncert, bola som na pódiu, nahla som sa do publika a posledné, čo som videla, je mladá hnedá tvár, a potom som videla len nejakú chemikáliu, ktorú mi hodili do očí, a pamätám si, že som nič nevidela, oči mi slzili, ale aj tak som ďalej spievala. Napľuli mi do tváre v uliciach Osla, tento raz to boli hnedí muži. Raz sa ma dokonca pokúsil niekto uniesť. Vyhrážky smrťou nemali konca. Spomínam si na jedného staršieho bradatého muža, zastavil ma na ulici a povedal: „Dôvod, prečo ťa tak nenávidím, je ten, že kvôli tebe si naše dcéry myslia, že si môžu robiť, čo chcú.“ Jeden mladík mi poradil, aby som si dávala pozor. Povedal, že hudba je neislamská, že je to práca kuriev, a ak budem pokračovať, znásilnia ma a vyrežú mi brucho, aby sa ďalšia kurva ako ja nemohla narodiť. Znovu som bola zmätená. Nechápala som, čo sa deje. Moji hnedí ľudia sa ku mne začínali správať takto – ako to? Miesto toho, aby som premostila svety, tie dva svety, som sa cítila, akoby som pomedzi moje dva svety padala. Myslím, že pre mňa boli pľuvance ako kryptonit. Takže kým som mala 17 rokov, vyhrážky smrťou boli nekonečné, a neustále ma niekto obťažoval. Nakoniec to bolo také zlé, že ma mama posadila a povedala: „Pozri, už ťa nedokážeme ochraňovať, ani udržať v bezpečí, takže budeš musieť odísť.“ Tak som si kúpila jednosmerný lístok do Londýna, zbalila si kufor a odišla som. Najviac sa ma vtedy dotklo, že nikto nič nepovedal. Môj odchod z Nórska bol veľmi verejný. Moji hnedí ľudia, moji bieli ľudia – nikto nič nepovedal. Nikto nepovedal: „Počkať, toto je chyba. Podporujte toto dievča, chráňte ho, lebo ona je jedna z nás.“ Nikto to nepovedal. Namiesto toho som sa cítila – viete, ako na letisku, kde máte na páse s kuframi rôzne kufre, ktoré idú dokola a dokola, a vždy sa na konci zjavuje posledný kufor, ktorý nikto nechce, ku ktorému sa nikto neprizná. Tak som sa cítila. Nikdy som sa necítila taká sama, nikto som sa necítila taká stratená. Po príchode do Londýna som nakoniec nadviazala na kariéru v hudbe. Iné miesto, ale, žiaľ, rovnaký starý príbeh. Spomínam si na správu, čo som dostala, kde sa písalo, že ma zabijú, a že sa prelejú rieky krvi, a že predtým, ako zomriem, ma mnohokrát znásilnia. Musím povedať, že v tomto bode som si vlastne zvykala na takéto správy, ale zmenilo sa to, že teraz sa začali vyhrážať mojej rodine. Takže som si znovu zbalila kufor, opustila hudbu a presťahovala sa do USA. Už som toho mala dosť. Už som s týmto nechcela mať nič spoločné. A iste som sa nechystala dať sa zabiť kvôli niečomu, čo ani nebol môj sen – bol to výber môjho otca. Takže som sa celkom stratila. V podstate sa zrútila. Ale rozhodla som sa, že chcem niekoľko, hocikoľko rokov môjho života stráviť podporou mladých ľudí, pokúsiť sa byť tam pre nich, akokoľvek krátko, ako len budem môcť. Začala som s dobrovoľníctvom pre rôzne organizácie, ktoré pracovali s mladými moslimami v Európe. A na svoje prekvapenie som zistila, že mnohí títo mladí ľudia trpia a bojujú. Čelili mnohým problémom so svojimi rodinami a spoločenstvami, ktoré, ako sa zdalo, sa zaujímali viac o svoju česť a dobré meno než o šťastie a život svojich vlastných detí. Začala som mať pocit, že možno nie som taká sama, že nie som taká divná. Možno že na svete je viac mojich ľudí. Problém je, že väčšina ľudí nerozumie, že v Európe vyrastalo tak veľa z nás, ktorí nemôžeme byť sami sebou. Nedovolia nám byť tým, kým sme. Nesmieme si vziať za muža či ženu alebo mať vzťah s tými, ktorých si vyberieme my. Nesmieme si dokonca vybrať povolanie. Toto je v moslimských centrách Európy štandardom. Hoci sme v najslobodnejších spoločnostiach na svete, nie sme slobodní. Naše životy, sny, naša budúcnosť nám nepatria, patria našim rodičom a ich komunite. Našla som nekonečne veľa príbehov mladých ľudí, ktorí sú od nás ďaleko, ktorí sú nám všetkým neviditeľní, ale ktorí trpia, a trpia osamotení. Deti, čo prehrávajú s núteným manželstvom, násilím a zneužívaním kvôli cti. Po niekoľkých rokoch práce s týmito mladými som nakoniec pochopila, že už nebudem ďalej vládať utekať. Nemôžem stráviť zvyšok svojho života v strachu a v úkryte, a že skutočne niečo budem musieť urobiť. A pochopila som tiež, že moje ticho, naše ticho, umožňuje, aby sa v tomto zneužívaní pokračovalo. Takže som sa rozhodla, že chcem svoje detské superschopnosti trochu využiť a pokúsim sa, aby ľudia na opačných stranách týchto problémov pochopili, aké to je byť mladým človekom zakliesneným medzi rodinou a krajinou. Tak som začala natáčať filmy a začala som rozprávať tieto príbehy. A tiež som chcela, aby ľudia pochopili smrteľné následky toho, keď tieto problémy nebudeme brať vážne. Prvý film, ktorý som natočila, bol o Banaz. Bola 17-ročným kurdským dievčaťom v Londýne. Bola poslušná, urobila všetko, čo chceli jej rodičia. Snažila sa všetko urobiť správne. Vydala sa za nejakého chlapa, ktorého jej vybrali rodičia, hoci ju neustále mlátil a znásilňoval. A keď sa pokúsila ísť po pomoc k rodine, povedali: „No, musíš sa vrátiť a byť lepšou manželkou.“ Pretože nechceli mať na svedomí rozvedenú dcéru, pretože by to, samozrejme, prinieslo rodine zneuctenie. Bil ju tak strašne, až jej krvácali uši, a keď konečne utiekla a našla mladého muža, ktorého si vybrala a zaľúbila sa doňho, zistila to jej komunita a rodina a ona zmizla. Našla sa o 3 mesiace. Napchali ju do kufra a pochovali pod domom. Škrtili ju, zbili až na smrť, a urobili to traja muži, traja bratranci, na rozkaz jej otca a strýka. K tragédii príbehu Banaz ešte pridáva, že predtým v Anglicku žiadala políciu o pomoc päťkrát, hovorila im, že sa ju jej rodina chystá zabiť. Policajti jej neverili, takže nič neurobili. A problém s týmto je ten, že nielen že sa s takýmito problémami potýka tak veľa našich detí v rámci svojich rodín a komunít svojich rodín, ale že sa stretávajú s nepochopením a apatiou krajín, v ktorých vyrastajú. Keď ich zradí ich vlastná rodina, obracajú sa na nás ostatných, a keď im my nerozumieme, strácame ich. Počas natáčania filmu mi povedalo niekoľko ľudí: „No, Deeyah, vieš, toto je prosto ich kultúra, toto títo ľudia robia svojim deťom a my vlastne nevieme zasiahnuť.“ Môžem vás ubezpečiť, že vražda nie je moja kultúra. Chápete? A iste, ľudia, ktorí vyzerajú ako ja, mladé ženy, ktoré pochádzajú z prostredia ako ja, by mali mať rovnaké práva, rovnakú ochranu ako hocikto iný v našej krajine, pravda? Takže pri svojom ďalšom filme som sa chcela pokúsiť pochopiť, prečo niektorých z našich mladých moslimov v Európe priťahuje extrémizmus a násilie. Ale pri tejto téme som zistila, že musím čeliť svojmu najhoršiemu strachu: hnedým chlapom s bradami. Rovnakí muži alebo podobní tým, ktorí ma prenasledovali väčšinu môjho života. Muži, ktorých som sa bála väčšinu svojho života. Muži, ktorých som zhlboka neznášala, a to dlhé, dlhé roky. Takže ďalšie dva roky som strávila rozhovormi s odsúdenými teroristami, džihádistami a niekdajšími extrémistami. Už som vedela, pretože to bolo zreteľné, že náboženstvo, politika, koloniálna minulosť Európy, aj zlyhania západnej zahraničnej politiky v posledných rokoch boli súčasťou problému. Ale mňa skôr zaujímalo zistiť, aké boli ľudské, aké boli osobné dôvody, prečo niektorí naši mladí ľudia podliehajú takýmto skupinám. A čo ma naozaj prekvapilo, bol fakt, že som našla zranené ľudské bytosti. Namiesto tých monštier, ktoré som hľadala, ktoré som dúfala, že nájdem – naozaj, úprimne, pretože to by bolo veľmi uspokojivé – našla som zlomených ľudí. Rovnako ako Banaz, zistila som, že títo mladí muži boli rozháraní od snahy preklenúť priepasti medzi svojimi rodinami a krajinami, v ktorých sa narodili. A zistila som tiež, že extrémistické teroristické skupiny využívajú tieto pocity našich mladých ľudí a presmerúvajú ich – čo je cynické – smerom k násiliu. „Poďte k nám,“ hovoria im. „Zavrhnite obe strany, vašu rodinu aj vašu krajinu, pretože oni zavrhli vás. Lebo pre vašu rodinu je jej česť dôležitejšia ako vy a pre vašu krajinu bude skutočný Nór, Brit či Francúz vždy beloch a nikdy nie ako vy.“ Sľubujú našim mladým ľuďom veci, po ktorých prahnú: dôležitosť, hrdinstvo, pocit, že niekam patrím a mám cieľ, komunita, ktorá ich miluje a prijíma. Vďaka nim sa bezmocní cítia mocní. Neviditeľných a tichých je konečne vidieť a počuť. Toto robia s našimi mladými ľuďmi. Prečo to tieto skupiny robia našim mladým, a nie nám? Vec sa má tak, že sa nesnažím odôvodniť alebo ospravedlniť akékoľvek násilie. Snažím sa povedať, že musíme porozumieť tomu, prečo toto priťahuje niektorých našich mladých ľudí. Chcela by som vám tiež ukázať – toto sú fotky z detstva niektorých chlapcov z toho filmu. Skutočne ma zasiahlo, že toľko veľa z nich – toto by som si nikdy nepomyslela – tak veľa z nich má žiadnych alebo hrubých otcov. A niekoľkí z týchto mladých chlapcov nakoniec našli starostlivých a milosrdných zástupcov otcov v týchto extrémistických skupinách. Našla som tiež mužov zhrubnutých rasistickým násilím, takých, ktorí našli cestu, ako sa prestať cítiť obeťou, keď sa sami stali násilníkmi. Vlastne, na svoje zdesenie som našla niečo, čo som spoznala. Našla som rovnaké pocity, ako keď som mala 17 rokov, keď som utiekla z Nórska. Rovnaký zmätok, rovnaký smútok, rovnaký pocit, že ma zrádzajú a že k nikomu nepatrím. Rovnaký pocit stratenosti a rozháranosti medzi kultúrami. Ako som povedala, nevybrala som si ničenie, zvolila som si vziať do ruky kameru a nie zbraň. A dôvodom na to bola moja supermoc. Videla som, že práve porozumenie je odpoveďou, a nie násilie. Že treba vidieť ľudí so všetkými ich cnosťami a ich chybami, a nie pokračovať s karikatúrami: my a oni, zloduchovia a obete. A tiež som sa zmierila s faktom, že moje dve kultúry nemusia na seba narážať, namiesto toho sa stali priestorom, kde som našla svoj hlas. Prestala som cítiť, že si potrebujem vybrať stranu, ale trvalo mi to mnoho, mnoho rokov. Dnes je tu mnoho mladých ľudí, ktorí bojujú s rovnakými problémami, a bojujú s nimi osamote. A preto sú otvorení ako rany. A pre niektorých sa pohľad radikálneho islamu stane infekciou, ktorej sa v týchto ranách darí. Jedno africké príslovie hovorí: „Ak sa mladí nezačlenia do dediny, zapália ju, len aby cítili teplo z nej.“ Chcela by som sa spýtať – moslimských rodičov a moslimských komunít – budete milovať a starať sa o svoje deti bez toho, aby ste ich nútili do splnenia vašich očakávaní? Viete si vybrať ich, a nie vašu česť? Dokážete pochopiť, prečo sú takí nahnevaní a cítia sa sami, keď je vám vaša česť dôležitejšia ako ich šťastie? Viete sa pokúsiť byť vášmu dieťaťu priateľom, aby vám mohlo dôverovať a aby sa s vami chcelo deliť o svoje zážitky, a nie nútiť ho, aby si to hľadalo niekde inde? A vy, mladí ľudia zvádzaní extrémizmom, dokážete priznať, že vašu zúrivosť poháňa bolesť? Nájdete v sebe silu odolať tým cynickým starcom, ktorí chcú zneužiť vašu krv pre svoj vlastný prospech? Dokážete nájsť spôsob, akým žiť? Dokážete vidieť, že najsladšia pomsta je žiť svoj život šťastne, plne a slobodne? Život, ktorý určujete vy a nikto iný. Prečo sa chcete stať ďalším mŕtvym moslimským deckom? A my, zvyšok, kedy začneme počúvať našich mladých? Ako im vieme pomôcť premeniť ich bolesť na niečo konštruktívnejšie? Oni si myslia, že ich nemáme radi. Myslia si, že nám je jedno, čo sa s nimi stane. Myslia si, že ich neprijímame. Vieme to zmeniť, aby sa cítili inak? Čo potrebujeme na to, aby sme ich uvideli a všimli si ich, kým sa stanú obeťami alebo páchateľmi násilia? Vieme sa prinútiť starať sa o nich a považovať ich za svojich? A nielen cítiť sa pobúrene, keď obete tohto násilia vyzerajú ako my? Vieme nájsť spôsob, ako odmietnuť nenávisť a preklenúť hranice medzi nami? Vec sa má tak, že si nemôžeme dovoliť vzdať sa jeden druhého či našich detí, hoci oni na nás už rezignovali. Sme v tom všetci spoločne. A z dlhodobého hľadiska pomsta a násilie na extrémistov nebudú fungovať. Teroristi chcú, aby sme sa krčili strachom v našich domovoch, aby sme zavreli naše dvere aj srdcia. Chcú rozjatriť v našich spoločnostiach viac rán, aby ich mohli zneužiť na väčšie rozšírenie ich infekcie. Chcú, aby sme sa stali takými, ako oni: netolerantnými, nenávistnými a krutými. Deň po útokoch v Paríži mi jedna moja priateľka poslala túto fotku svojej dcéry. Toto je biele dievča a arabské dievča. Sú najlepšie priateľky. Tento obrázok je pre extrémistov ako kryptonit. Tieto dve dievčatká so svojimi superschopnosťami ukazujú cestu vpred, k spoločnosti, ktorú musíme spolu vybudovať, spoločnosť, ktorá začleňuje a podporuje, a nie odmieta svoje deti. Ďakujem, že ste ma vypočuli. (potlesk)