Bart Weetjens: Ako som potkany naučil vyčuchať nášľapné míny

V rámci TEDxRotterdam, Bart Weetjens hovorí o svojom výnimočnom projekte: trénovanie potkanov na vyčuchávanie nášľapných mín. Ukazuje klipy svojich "hrdinských potkanov" v akcii a prezentuje prehľad ďalšej fázy svojej práce: učí ich odhaľovať tuberkulózu v laboratóriu.

Dnes som tu, aby som sa s vami podelil

s príbehom jedného výnimočného putovania --

jedného skutočne prospešného putovania --

ktoré ma doviedlo

k trénovaniu potkanov

s cieľom záchrany ľudských životov

prostredníctvom pátrania po nášľapných mínach

a tuberkulóze.

Ako dieťa som mal dve vášne.

Jedna bola vášeň pre hlodavce.

Mal som veľa druhov potkanov,

myší, škrečkov,

pieskomilov, veveričiek.

Choval som, na čo si len pomyslíte a predával som ich do obchodov so zvieratami.

(Smiech)

Aj Afrika bola mojou vášňou.

Vyrastal som v multikultúrnom prostredí,

bývali u nás v dome africkí študenti,

dozvedel som sa o ich príbehoch,

o ich tak rôznorodej minulosti,

o závislosti na dovážanom know-how,

tovare, službách,

prekypujúcej kultúrnej rozmanitosti.

Afrika ma skutočne fascinovala.

Stal som sa priemyselným inžinierom --

inžinierom pre vývoj výrobkov --

a sústredil som sa na detekčné technológie,

vlastne na prvé primerané technológie

pre rozvojové krajiny.

Začal som pracovať v priemysle,

no nebol som skutočne šťastný, že prispievam

materialistickej konzumnej spoločnosti

priamočiarym, výberovým

a výrobným spôsobom.

Zanechal som svoje zamestnanie, aby som sa mohol sústrediť na problémy skutočného sveta:

nášľapné míny.

Sme späť v roku 1995.

Princezná Diana v televízii vyhlasuje,

že nášľapné míny predstavujú štrukturálnu prekážku

pre akýkoľvek rozvoj, čo je aj skutočne pravda.

Pokiaľ tam tieto zariadenia sú,

alebo ak je podozrenie na prítomnosť nášľapných mín,

nemôžete na takéto územie vstúpiť.

Existoval celosvetový záujem

o nové detektory

udržovateľné v prostredí,

kde je potrebné ich produkovať,

a to je predovšetkým v rozvojovom svete.

My sme si vybrali potkany.

Prečo by si niekto vybral potkany?

Nie sú to škodci?

Nuž, potkany v skutočnosti sú --

na rozdiel od toho, čo si o nich väčšina ľudí myslí --

potkany sú veľmi spoločenské stvorenia.

A sú vlastne naším produktom -- ako to práve máte možnosť vidieť.

Niekde tu je cieľ.

Vidíte operátora, kvalifikovaného Afričana

a pred ním jeho potkan,

pohybujúci sa doprava-doľava.

Zviera tam nachádza mínu.

Hrabe po zemi.

A zviera sa vracia pre svoju odmenu v podobe jedla.

Veľmi, veľmi jednoduché.

Veľmi vhodné do tohoto prostredia.

Zviera dostáva svoju odmenu v podobe jedla.

A takto to funguje.

Veľmi, veľmi jednoduché.

A prečo by niekto využíval potkany?

Potkany sa využívajú od 50-tych rokov minulého storočia

pre všetky možné pokusy.

Potkany majú viac genetického materiálu

pre čuch

než akýkoľvek iný druh cicavca.

Sú extrémne citlivé na pachy.

Navyše majú mechanizmy pre zmapovanie všetkých týchto pachov

a pre dorozumievanie sa o nich.

Ako s potkanmi komunikujeme?

Nuž nehovoríme "potkančinou",

ale máme klikátko,

štandardnú metódu na výcvik zvierat,

ktorú práve vidíte.

Klikátko vydáva určitý zvuk,

ktorým môžete posilniť určité vzorce správania.

Predovšetkým spájame klikavý zvuk s odmenou v podobe jedla,

čo sú rozdrvené banány a arašidy v striekačke.

Keď sa zviera naučí: klik, jedlo,

klik, jedlo, klik, jedlo --

čiže klik je jedlo --

umiestnime ho do klietky s otvorom,

a zviera sa učí

strkať ňufák do otvoru,

v ktorom je umiestnený cieľový pach,

a vydržať tak päť sekúnd --

päť sekúnd, čo je pre potkana dlhá doba.

Keď zviera toto ovláda, úlohu trochu sťažíme.

Učí sa nájsť cieľový pach

v klietke s niekoľkými otvormi, s až 10-timi otvormi.

Potom sa zviera učí

chodiť na vodítku v otvorenom priestore

a hľadať ciele.

V ďalšom kroku sa zviera učí

hľadať skutočné míny na skutočných mínových poliach.

Sú testované a akreditované

v súlade s medzinárodnými štandardmi pre hľadanie mín,

rovnako ako psi musia prejsť skúškou.

Tá prebieha na 400 metroch štvorcových.

Je tam niekoľko mín

umiestnených naslepo.

Tím, tréner a potkan,

musí nájsť všetky ciele.

Ak sa to zvieraťu podarí, dostane licenciu,

stane sa akreditovaným zvieraťom

pre prácu v teréne, --

mimochodom presne ako psi.

Možno s jedným malým rozdielom:

potkany môžeme vycvičiť za pätinovú cenu

v porovnaní so psom pre vyhľadávanie mín.

Toto je náš tím v Mozambiku.

Jeden tanzánsky tréner,

ktorý učí zručnosti

týchto troch mozambických kolegov.

Mali by ste vidieť pýchu v očiach týchto ľudí.

Ovládajú zručnosť,

ktorá ich činí oveľa menej závislými

na cudzej pomoci.

Tento malý tím

samozrejme následne potrebuje ťažkú techniku

a ľudí ručne odstraňujúcich míny.

Avšak touto malou investíciou do schopností potkanov,

sme v Mozambiku demonštrovali,

že môžeme znížiť náklady na meter štvorcový

o viac ako 60 percent.

oproti súčasným nákladom --

dva doláre na meter štvorcový, my to urobíme za 1.18,

a ešte môžeme náklady ďalej znižovať.

Otázka merítka.

Ak sa využije viac potkanov,

môžeme kapacitu ešte zvýšiť.

Máme predvádzaciu lokalitu v Mozambiku.

11 afrických vlád

videlo, že sa môžu stať menej závislými

prostredníctvom využitia tejto technológie.

Podpísali mierový pakt

a vyjednívanie v oblasti Veľkých Jazier.

A podporujú hrdinské potkany,

aby vyčistili svoje spoločné hranice od nášľapných mín.

Avšak dovoľte mi, aby som vás upozornil na úplne iný problém.

Minulý rok asi 6000 ľudí

stúpilo na nášľapnú mínu,

ale minulý rok na celom svete,

umrelo takmer 1.9 miliónov ľudí na tuberkulózu

ako prvotnú nákazu.

Predovšetkým v Afrike,

kde sú TBC a HIV silne prepojené,

je to vo všeobecnosti obrovský problém.

Pre mikroskopiu, štandardnú procedúru WHO (Svetová zdravotnícka organizácia),

sa zvýšila miera spoľahlivosti zo 40 na 60 percent.

V Tanzánii -- čísla neklamú --

je len 45 percent ľudí -- TBC pacientov --

diagnostikovaných na TBC predtým než zomrú.

To znamená, že ak trpíte na TBC,

máte väčšiu šancu, že nebudete diagnostikovaný,

ale jednoducho zomriete na sekundárne tuberkulózne infekcie atď.

Avšak v prípade,

že je diagnóza určená veľmi skoro,

liečba sa môže začať.

A dokonca to má zmysel aj u HIV- pozitívnych.

TBC je liečiteľná

dokonca aj u HIV-pozitívnych.

U nás v bežnej reči, v holandštine,

je pomenovanie pre TBC

"tering",

čo etymologicky

poukazuje na dechtový zápach.

Už starí Číňania

a Gréci, Hipokrates,

vlastne uverejnili

a zdokumentovali, že TBC je možné diagnostikovať

na základe prchavých látok

vylučovaných pacientom.

Takže sme zozbierali niekoľko vzoriek --

pre testovacie účely --

z nemocníc,

trénovali sme na nich potkany

a sledovali, či to funguje,

a na počudovanie,

môžeme dosiahnuť 89 percentnú senzitivitu,

86 percentnú presnosť,

za použitia viacerých potkanov zaradom.

Takto to funguje.

A je to vlastne všeobecne použiteľná technológia.

Teraz hovoríme o výbušninách, tuberkulóze,

ale je možné si predstaviť,

že sa tam dá vlastne vložiť čokoľvek.

Takže ako to funguje?

Máte kazetu s 10-imi vzorkami.

Umiestnite týchto 10 vzoriek naraz do klietky.

Zviera potrebuje len dve stotiny sekundy

na rozlíšenie pachu, takže to ide extrémne rýchlo.

Tu je už pri tretej vzorke.

Toto je pozitívna vzorka.

Dá sa mu klikavý signál a prichádza si po odmenu - jedlo.

Týmto spôsobom, veľmi rýchlo,

môžeme získať ďalší posudok,

ktorí pacienti sú pozitívni,

ktorí sú negatívni.

Len náznakom:

zatiaľ čo mikroskopom je človek schopný spracovať

40 vzoriek denne,

potkan dokáže spracovať

rovnaké množstvo vzoriek

len za sedem minút.

V klietke ako je táto --

(Potlesk)

V klietke ako je táto -- za predpokladu, že máte potkany,

a my v súčasnosti máme

25 potkanov pre detekciu tuberkulózy --

v klietke ako je táto, činnej počas celého dňa,

je možné spracovať 1680 vzoriek.

Viete si predstaviť potenciál pre ďaľšie využitie --

environmentálna detekcia

znečisťujúcich látok v pôde,

colné využitie,

vyhľadávanie zakázaných tovarov v kontajneroch atď.

Ale zostaňme najskôr pri tuberkulóze.

Chcem stručne vyzdvihnúť,

modré stĺpce

sú skóra mikroskopie

na piatich klinikách v Dar es Salaam

na populácii 500 000 ľudí,

kde 15 000 uviedlo, že si test dalo urobiť.

Mikroskopiou pre 1800 pacientov.

A poskytnutím týchto vzoriek ešte raz potkanom

a spätným porovnaním výsledkov,

sme boli schopní zvýšiť mieru detekcie

o viac ako 30 percent.

Počas uplynulého roka

sme -- v závislosti na intervaloch, ktoré vezmeme do úvahy --

sme neustále

zvyšovali mieru detekcie

v piatich nemocniciach v Dar es Salaam

o niečo medzi 30 a 40 percentami.

To je skutočne úctyhodné.

Vediac, že pacient nediagnostikovaný pomocou mikroskopie

nakazí až 15 ľudí --

zdravých ľudí -- ročne,

môžete si byť istí,

že sme zachránili množstvo životov.

Prinajmenšom naše hrdinské potkany zachránili množstvo životov.

Cesta, ktorá je pred nami,

je štandardizovať túto technológiu.

Sú jednoduché veci,

ako napríklad: máme malý laser v otvore,

kde zviera musí strčiť ňufák na päť sekúnd.

Čiže štandardizovať to.

Takisto štandardizovať granule,

odmeny v podobe jedla,

a spolovice to zautomatizovať,

aby bolo možné uplatniť to v omnoho väčšom meradle

a ovplyvniť životy mnohých ľudí.

Aby som to zhrnul, na obzore sú aj iné možnosti aplikovania.

Tu je prvý prototyp

nášho potkana vybaveného kamerou,

čo je potkan s batohom

a kamerou, ktorý sa dokáže dostať pod trosky

a nachádzať obete

po zemetrasení atď.

Je to na úrovni prototypu.

Ešte nemáme fungujúci systém.

Ako zhrnutie, by som rád povedal,

možno si myslíte, že tieto projekty sú o potkanoch,

ale koniec-koncov je to o ľuďoch.

Je to o podpore zraniteľných komunít,

aby zvládali náročné, drahé

a nebezpečné humanitárne detekčné úlohy,

a aby to robili pomocou miestnych zdrojov --

hojne dostupných.

Úplne odlišné je

udržovať svoje vnímanie bdelé

v súvislosti so zdrojmi v okolí,

či už sú environmentálneho,

technologického rázu alebo v podobe zvierat či ľudí.

A zosúladiť sa s nimi s rešpektom,

pre zachovanie trvalo udržateľného sveta.

Ďakujem.

(Potlesk)