Dnes som tu, aby som sa s vami podelil
s príbehom jedného výnimočného putovania --
jedného skutočne prospešného putovania --
ktoré ma doviedlo
k trénovaniu potkanov
s cieľom záchrany ľudských životov
prostredníctvom pátrania po nášľapných mínach
a tuberkulóze.
Ako dieťa som mal dve vášne.
Jedna bola vášeň pre hlodavce.
Mal som veľa druhov potkanov,
myší, škrečkov,
pieskomilov, veveričiek.
Choval som, na čo si len pomyslíte a predával som ich do obchodov so zvieratami.
(Smiech)
Aj Afrika bola mojou vášňou.
Vyrastal som v multikultúrnom prostredí,
bývali u nás v dome africkí študenti,
dozvedel som sa o ich príbehoch,
o ich tak rôznorodej minulosti,
o závislosti na dovážanom know-how,
tovare, službách,
prekypujúcej kultúrnej rozmanitosti.
Afrika ma skutočne fascinovala.
Stal som sa priemyselným inžinierom --
inžinierom pre vývoj výrobkov --
a sústredil som sa na detekčné technológie,
vlastne na prvé primerané technológie
pre rozvojové krajiny.
Začal som pracovať v priemysle,
no nebol som skutočne šťastný, že prispievam
materialistickej konzumnej spoločnosti
priamočiarym, výberovým
a výrobným spôsobom.
Zanechal som svoje zamestnanie, aby som sa mohol sústrediť na problémy skutočného sveta:
nášľapné míny.
Sme späť v roku 1995.
Princezná Diana v televízii vyhlasuje,
že nášľapné míny predstavujú štrukturálnu prekážku
pre akýkoľvek rozvoj, čo je aj skutočne pravda.
Pokiaľ tam tieto zariadenia sú,
alebo ak je podozrenie na prítomnosť nášľapných mín,
nemôžete na takéto územie vstúpiť.
Existoval celosvetový záujem
o nové detektory
udržovateľné v prostredí,
kde je potrebné ich produkovať,
a to je predovšetkým v rozvojovom svete.
My sme si vybrali potkany.
Prečo by si niekto vybral potkany?
Nie sú to škodci?
Nuž, potkany v skutočnosti sú --
na rozdiel od toho, čo si o nich väčšina ľudí myslí --
potkany sú veľmi spoločenské stvorenia.
A sú vlastne naším produktom -- ako to práve máte možnosť vidieť.
Niekde tu je cieľ.
Vidíte operátora, kvalifikovaného Afričana
a pred ním jeho potkan,
pohybujúci sa doprava-doľava.
Zviera tam nachádza mínu.
Hrabe po zemi.
A zviera sa vracia pre svoju odmenu v podobe jedla.
Veľmi, veľmi jednoduché.
Veľmi vhodné do tohoto prostredia.
Zviera dostáva svoju odmenu v podobe jedla.
A takto to funguje.
Veľmi, veľmi jednoduché.
A prečo by niekto využíval potkany?
Potkany sa využívajú od 50-tych rokov minulého storočia
pre všetky možné pokusy.
Potkany majú viac genetického materiálu
pre čuch
než akýkoľvek iný druh cicavca.
Sú extrémne citlivé na pachy.
Navyše majú mechanizmy pre zmapovanie všetkých týchto pachov
a pre dorozumievanie sa o nich.
Ako s potkanmi komunikujeme?
Nuž nehovoríme "potkančinou",
ale máme klikátko,
štandardnú metódu na výcvik zvierat,
ktorú práve vidíte.
Klikátko vydáva určitý zvuk,
ktorým môžete posilniť určité vzorce správania.
Predovšetkým spájame klikavý zvuk s odmenou v podobe jedla,
čo sú rozdrvené banány a arašidy v striekačke.
Keď sa zviera naučí: klik, jedlo,
klik, jedlo, klik, jedlo --
čiže klik je jedlo --
umiestnime ho do klietky s otvorom,
a zviera sa učí
strkať ňufák do otvoru,
v ktorom je umiestnený cieľový pach,
a vydržať tak päť sekúnd --
päť sekúnd, čo je pre potkana dlhá doba.
Keď zviera toto ovláda, úlohu trochu sťažíme.
Učí sa nájsť cieľový pach
v klietke s niekoľkými otvormi, s až 10-timi otvormi.
Potom sa zviera učí
chodiť na vodítku v otvorenom priestore
a hľadať ciele.
V ďalšom kroku sa zviera učí
hľadať skutočné míny na skutočných mínových poliach.
Sú testované a akreditované
v súlade s medzinárodnými štandardmi pre hľadanie mín,
rovnako ako psi musia prejsť skúškou.
Tá prebieha na 400 metroch štvorcových.
Je tam niekoľko mín
umiestnených naslepo.
Tím, tréner a potkan,
musí nájsť všetky ciele.
Ak sa to zvieraťu podarí, dostane licenciu,
stane sa akreditovaným zvieraťom
pre prácu v teréne, --
mimochodom presne ako psi.
Možno s jedným malým rozdielom:
potkany môžeme vycvičiť za pätinovú cenu
v porovnaní so psom pre vyhľadávanie mín.
Toto je náš tím v Mozambiku.
Jeden tanzánsky tréner,
ktorý učí zručnosti
týchto troch mozambických kolegov.
Mali by ste vidieť pýchu v očiach týchto ľudí.
Ovládajú zručnosť,
ktorá ich činí oveľa menej závislými
na cudzej pomoci.
Tento malý tím
samozrejme následne potrebuje ťažkú techniku
a ľudí ručne odstraňujúcich míny.
Avšak touto malou investíciou do schopností potkanov,
sme v Mozambiku demonštrovali,
že môžeme znížiť náklady na meter štvorcový
o viac ako 60 percent.
oproti súčasným nákladom --
dva doláre na meter štvorcový, my to urobíme za 1.18,
a ešte môžeme náklady ďalej znižovať.
Otázka merítka.
Ak sa využije viac potkanov,
môžeme kapacitu ešte zvýšiť.
Máme predvádzaciu lokalitu v Mozambiku.
11 afrických vlád
videlo, že sa môžu stať menej závislými
prostredníctvom využitia tejto technológie.
Podpísali mierový pakt
a vyjednívanie v oblasti Veľkých Jazier.
A podporujú hrdinské potkany,
aby vyčistili svoje spoločné hranice od nášľapných mín.
Avšak dovoľte mi, aby som vás upozornil na úplne iný problém.
Minulý rok asi 6000 ľudí
stúpilo na nášľapnú mínu,
ale minulý rok na celom svete,
umrelo takmer 1.9 miliónov ľudí na tuberkulózu
ako prvotnú nákazu.
Predovšetkým v Afrike,
kde sú TBC a HIV silne prepojené,
je to vo všeobecnosti obrovský problém.
Pre mikroskopiu, štandardnú procedúru WHO (Svetová zdravotnícka organizácia),
sa zvýšila miera spoľahlivosti zo 40 na 60 percent.
V Tanzánii -- čísla neklamú --
je len 45 percent ľudí -- TBC pacientov --
diagnostikovaných na TBC predtým než zomrú.
To znamená, že ak trpíte na TBC,
máte väčšiu šancu, že nebudete diagnostikovaný,
ale jednoducho zomriete na sekundárne tuberkulózne infekcie atď.
Avšak v prípade,
že je diagnóza určená veľmi skoro,
liečba sa môže začať.
A dokonca to má zmysel aj u HIV- pozitívnych.
TBC je liečiteľná
dokonca aj u HIV-pozitívnych.
U nás v bežnej reči, v holandštine,
je pomenovanie pre TBC
"tering",
čo etymologicky
poukazuje na dechtový zápach.
Už starí Číňania
a Gréci, Hipokrates,
vlastne uverejnili
a zdokumentovali, že TBC je možné diagnostikovať
na základe prchavých látok
vylučovaných pacientom.
Takže sme zozbierali niekoľko vzoriek --
pre testovacie účely --
z nemocníc,
trénovali sme na nich potkany
a sledovali, či to funguje,
a na počudovanie,
môžeme dosiahnuť 89 percentnú senzitivitu,
86 percentnú presnosť,
za použitia viacerých potkanov zaradom.
Takto to funguje.
A je to vlastne všeobecne použiteľná technológia.
Teraz hovoríme o výbušninách, tuberkulóze,
ale je možné si predstaviť,
že sa tam dá vlastne vložiť čokoľvek.
Takže ako to funguje?
Máte kazetu s 10-imi vzorkami.
Umiestnite týchto 10 vzoriek naraz do klietky.
Zviera potrebuje len dve stotiny sekundy
na rozlíšenie pachu, takže to ide extrémne rýchlo.
Tu je už pri tretej vzorke.
Toto je pozitívna vzorka.
Dá sa mu klikavý signál a prichádza si po odmenu - jedlo.
Týmto spôsobom, veľmi rýchlo,
môžeme získať ďalší posudok,
ktorí pacienti sú pozitívni,
ktorí sú negatívni.
Len náznakom:
zatiaľ čo mikroskopom je človek schopný spracovať
40 vzoriek denne,
potkan dokáže spracovať
rovnaké množstvo vzoriek
len za sedem minút.
V klietke ako je táto --
(Potlesk)
V klietke ako je táto -- za predpokladu, že máte potkany,
a my v súčasnosti máme
25 potkanov pre detekciu tuberkulózy --
v klietke ako je táto, činnej počas celého dňa,
je možné spracovať 1680 vzoriek.
Viete si predstaviť potenciál pre ďaľšie využitie --
environmentálna detekcia
znečisťujúcich látok v pôde,
colné využitie,
vyhľadávanie zakázaných tovarov v kontajneroch atď.
Ale zostaňme najskôr pri tuberkulóze.
Chcem stručne vyzdvihnúť,
modré stĺpce
sú skóra mikroskopie
na piatich klinikách v Dar es Salaam
na populácii 500 000 ľudí,
kde 15 000 uviedlo, že si test dalo urobiť.
Mikroskopiou pre 1800 pacientov.
A poskytnutím týchto vzoriek ešte raz potkanom
a spätným porovnaním výsledkov,
sme boli schopní zvýšiť mieru detekcie
o viac ako 30 percent.
Počas uplynulého roka
sme -- v závislosti na intervaloch, ktoré vezmeme do úvahy --
sme neustále
zvyšovali mieru detekcie
v piatich nemocniciach v Dar es Salaam
o niečo medzi 30 a 40 percentami.
To je skutočne úctyhodné.
Vediac, že pacient nediagnostikovaný pomocou mikroskopie
nakazí až 15 ľudí --
zdravých ľudí -- ročne,
môžete si byť istí,
že sme zachránili množstvo životov.
Prinajmenšom naše hrdinské potkany zachránili množstvo životov.
Cesta, ktorá je pred nami,
je štandardizovať túto technológiu.
Sú jednoduché veci,
ako napríklad: máme malý laser v otvore,
kde zviera musí strčiť ňufák na päť sekúnd.
Čiže štandardizovať to.
Takisto štandardizovať granule,
odmeny v podobe jedla,
a spolovice to zautomatizovať,
aby bolo možné uplatniť to v omnoho väčšom meradle
a ovplyvniť životy mnohých ľudí.
Aby som to zhrnul, na obzore sú aj iné možnosti aplikovania.
Tu je prvý prototyp
nášho potkana vybaveného kamerou,
čo je potkan s batohom
a kamerou, ktorý sa dokáže dostať pod trosky
a nachádzať obete
po zemetrasení atď.
Je to na úrovni prototypu.
Ešte nemáme fungujúci systém.
Ako zhrnutie, by som rád povedal,
možno si myslíte, že tieto projekty sú o potkanoch,
ale koniec-koncov je to o ľuďoch.
Je to o podpore zraniteľných komunít,
aby zvládali náročné, drahé
a nebezpečné humanitárne detekčné úlohy,
a aby to robili pomocou miestnych zdrojov --
hojne dostupných.
Úplne odlišné je
udržovať svoje vnímanie bdelé
v súvislosti so zdrojmi v okolí,
či už sú environmentálneho,
technologického rázu alebo v podobe zvierat či ľudí.
A zosúladiť sa s nimi s rešpektom,
pre zachovanie trvalo udržateľného sveta.
Ďakujem.
(Potlesk)