Moja cesta po najbelších mestách Ameriky

Kedže sa Amerika stáva stále viac multikulturálnou, Rich Benjamin si všimol zaujímavý fenomén: niektoré komunity sú naopak stále menej rozmanité. Tak vytiahol mapu, našiel najbelšie mestá v USA a nasťahoval sa do nich. V tejto vtipnej, úprimnej a ľudskej prednáške zdieľa to, čo sa naučil ako čierny muž v bielej zemi (Whitopii).

Predstavte si miesto, kde vaši susedia
zdravia vaše deti po mene.

Miesto s krásnymi výhľadmi.

Miesto, kde môžete ísť len 20 minút autom

a vytiahnuť vašu jachtu na vodu.

Je to lákavé miesto, však?

Ja na takom mieste nežijem.

(smiech)

Ale išiel som na 27 000-míľový
dvojročný výlet

do rýchlo rastúcich a najbelších
miest Ameriky.

Čo je to Whitopia?

Whitopiu definujem troma spôsobmi:

Po prvé, Whitopia zaznamenala minimálne
6 % nárast populácie od roku 2000.

Za druhé, väčšina tohto nárastu
pochádza od bielych migrantov.

A za tretie, Whitopia má
neopísateľný šarm,

krásny vzhľad a atmosféru,

je ne sais quoi.

(smiech)

Aby som zistil, ako a prečo
Whitopii tikajú hodinky,

na pár mesiacov som sa ponoril
do troch jej miest.

Najprv v St.George, Utah;

potom v Coeur d´Alene, Idaho.

A nakoniec v Forsyth County, Georgia.

Prvá zastávka, St.George – krásna krajina
pokrytá červeným kameňom.

V 50. rokoch 19. storočia Brigham Young
vyslal rodiny do mesta St.George,

aby tu pestovali bavlnu vďaka
horúcej a suchej klíme.

Nazvali ho Utah's Dixie a tento názov
mesta sa používa dodnes.

(smiech)

K mojim výletom v každej Whitopii
som sa staval ako antropológ.

Vytvoril som si detailné poznámky
o najvplyvnejších ľuďoch v komunite.

O ľuďoch, ktorých som chcel stretnúť.
O miestach, ktoré som chcel navštíviť.

A hodil som sa do týchto komunít s chuťou.

Išiel som na stretnutia
o územnom plánovaní,

navštívil som demokratické
a republikánske kluby.

Išiel som na pokrové noci.

(smiech)

V St.George som si prenajal dom v Entrade,

jednej z najprestížnejších uzavretých
komunít v meste.

Pre mňa neexistovali Motel 6
alebo Howard Johnsons.

Ja som žil vo Whitopii ako jej obyvateľ,
nie ako návštevník.

Prenajal som si dom cez telefón.

(smiech)

(potlesk)

Golf je dokonalým symbolom Whitopie.

Keď som išiel na tento výlet,

takmer nikdy predtým
som golfovú palicu nedržal.

Tesne pred odchodom som hrával
golf aspoň trikrát za týždeň.

(smiech)

Golf pomáha ľuďom sa zbližovať.

Jedny z najlepších rozhovorov počas mojej
cesty sa odohrali na golfovom trávniku.

Napríklad raz ma jeden investor pozval
do súkromného golfového klubu,

ktorý nemal menšinových členov.

Bol som aj na rybách.

(smiech)

Pretože som predtým nikdy ryby nechytal,
jeden muž ma musel naučiť

ako nahodiť udicu a akú návnadu použiť.

Každý víkend som hral poker.

Bol to Texas Hold'em s desať
dolárovým bankom.

Moji priatelia z pokru možno
klamali o kartách, ktoré dostali.

Ale určite neklamali o ich
sociálnych hodnotách.

Jedny z najúprimnejších a priamych
debát, ktoré som mal

počas mojej cesty, sa odohrali
pri pokrovom stole.

Ja som zabávač.

Milujem varenie, zorganizoval som
večere a na oplátku

ma ľudia pozývali na večeru k nim domov,

na ich opekačky, na ich párty pri bazéne

a na ich narodeninové oslavy.

Ale nie všetko bola zábava.

Imigrácia bola veľkým problémom
v tejto Whitopii.

Rada občanov tohto mesta v otázke
nelegálnej imigrácie

organizovala pravidelné protesty
proti imigrácii,

a ja som pochopil, že otázka imigrácie
sa tu stáva stále vážnejšou.

Bola to živá predpremiéra toho, čo
sa neskôr naozaj stalo.

Ďalšia zastávka: Almost Heaven, chata,
ktorú som si prenajal

v Coeur d´Alene, v úzkom
pásme North Idaho.

Prenajal som si ju sám,
takisto cez telefón.

(smiech)

Kniha „1000 miest, ktoré treba vidieť
pred smrťou“ obsahuje aj Coeur d´Alene,

je to prekrásny raj pre poľovníkov,
prevozníkov a rybárov.

Moje rastúce golfové zručnosti
sa mi zišli v Coeur d´Alene.

Hral som s bývalými policajtmi
z policajného zboru v L.A.

V roku 1993 okolo
11 000 rodín a policajtov

utieklo z Los Angeles
po rasových nepokojoch

do North Idaho a tam vytvorili
vysťahovaleckú komunitu.

Vzhľadom na konzervatizmus
týchto policajtov,

niet sa čo čudovať, že North Idaho
má silnú politiku zbraní.

Dokonca sa hovorí, že North Idaho má viac
dílerov zbraní ako čerpacích staníc.

Takže čo musí občan mesta spraviť,
aby zapadol?

Oslovil som zbrojný klub.

Keď som si prenajal zbraň, pán za okienkom

bol veľmi príjemný a milý,

až kým som mu neukázal
môj vodičský preukaz z NYC.

Vtedy znervóznel.

Nie som až taký zlý strelec,
ako som si myslel.

V North Idaho som sa naučil
o zvláštnom druhu paranoje,

ktorá preniká do komunity, v ktorej je
také množstvo policajtov a zbraní.

V North Idaho som si v mojom červenom aute

uložil zápisník.

A v tom zápisníku som narátal viac vlajok
konfederácie než černochov.

V North Idaho som našiel
vlajky konfederácie

na príveskoch na kľúče, na telefónoch

a na autách.

Asi sedem minút cesty od mojej
chaty pri jazere

sa nachádzala zóna árijských národností,

skupinka bielych rasistov.

Promise Ministries Ameriky, cirkevná ruka
árijských národov,

mala trojdňový večierok
počas mojej návštevy.

Tak som sa rozhodol pridať sa.

(smiech)

Ja som jediný ne-árijský novinár,
ktorý to kedy spravil.

(smiech)

Popri tých všetkých
momentoch toho večierku...

(smiech)

si pamätám, keď si árijec Abe
ku mne prisadol.

Buchol mi po kolene a povedal: „Rich,
len chcem, aby si vedel jednu vec.

My nie sme bieli rasisti.
Sme bieli separatisti.

Nemyslíme si, že sme lepší ako vy,

len chceme byť ďaleko od vás.“

(smiech)

V skutočnosti väčšina ľudí vo Whitopii
nie sú ani bieli rasisti,

ani bieli separatisti,

v podstate tam nie sú zo žiadnych
rasových dôvodov.

Jednoducho tam emigrovali

za priateľstvom, pohodlím a bezpečím...

za dôvodmi, ktoré si spájajú
s bielosťou samou.

Ďalšia zastávka bol štát Georgia.

Tam som býval v luxusnom sídlisku
severne od Atlanty.

V Utahu som našiel poker.

V Idahu som našiel zbrane.

V Georgii som našiel Boha.

(smiech)

Do tejto Whitopie som sa ponoril tak,

že som sa stal členom lokálneho kostola,

obrovského megakostola, ktorý
mal dokonca golfové vozíky,

ktoré slúžili členom kongregácie na pohyb
po rôznych parkoviskách na kampuse.

Zapojil som sa do skupiny mladých kňazov.

A osobne som sa
v tejto Whitopii cítil lepšie

ako napríklad v Colorade, alebo v Idaho,
alebo dokonca na okraji Bostonu.

A to preto, že v Georgii

sú si čierni a bieli
ľudia historicky bližší.

V tejto Whitopii som nebol
až tak exotický.

(smiech)

Ale čo to všetko znamená?

Whitopické zmýšľanie a migrácia je fenomén

plný znepokojujúcich tlakov
a vábivých ťahov,

a Whitopia funguje na princípe
vedomej a nevedomej zaujatosti.

Je možné byť vo Whitopii z nie
rasistických dôvodov,

aj keď to bude mať rasistické následky.

Mnohí obyvatelia Whitopie sa cítia
utláčaní nelegálnymi imigrantmi,

zneužívaním sociálneho systému, menšinami,
hustotou, preplnenými školami.

Mnohí obyvatelia Whitopie sú naopak
poháňaní pocitom zásluhy,

voľnosťou, pôvabom privatizmu –
privatizované miesta, privatizovaní ľudia,

privatizované veci.

A ja som sa vo Whitopii naučil,
že krajina môže mať rasizmus bez toho,

aby mala rasistov.

Veľa mojich nafúkaných mestských
liberálnych priateľov

nechápalo, prečo som sa vybral
na takúto cestu.

Pravdou je, že veľa bielych Američanov
sú vľúdni a milí ľudia.

Medziľudské rasové vzťahy
– to, ako sa k sebe správame –

sú oveľa lepšie ako v generácii
mojich rodičov.

Viete si predstaviť, že by som išiel
do Whitopie pred 40 rokmi?

To by bola cesta!

(smiech)

Ale niektoré veci sa stále nezmenili.

Amerika je stále rozdelená na základe
vzdelania a obydlia tak,

ako to bolo v roku 1970.

My Američania si vždy nájdeme cestu,
ako navariť jeden pre druhého,

ako spolu tancovať,

ako sa navzájom pohostiť,

ale prečo sa tento spôsob akceptácie

neprenesie aj do spôsobu,
ako sa k sebe správame ako komunity?

Je to hrozná irónia,

ako kráčame vpred ako jedinci,

ale vzad ako komunity.

Jeden z pohľadov na Whitopiu,
ktorý ma naozaj dostal,

bolo jedno príslovie:

„Jeden čierny muž na večeri
je príjemný hosť,

ale 50 čiernych mužov je ghetto.“

Počas mojej cesty do Whitopie som
stále mal na mysli rok 2042.

V roku 2042 už bieli nebudú väčšinovou
populáciou Ameriky.

Znamená to, že bude existovať
ešte viac Whitopií?

Keď sa pozrieme na tento problém, zistíme,

že nebezpečenstvo Whitopie je v tom,
že čím viac segregácie máme,

tým menej vieme konfrontovať
vedomú a nevedomú zaujatosť.

Vydal som sa na túto dvojročnú cestu
dlhú 27 000 míľ,

aby som zistil kam, prečo
a ako bieli ľudia utekajú,

ale nečakal som, že zažijem toľko zábavy.

Nečakal som, že sa naučím
toľko o sebe samom.

Nečakám, že budem niekedy žiť vo Whitopii,

alebo v Blacktopii, keď už ide o to.

Plánujem ale pokračovať v golfe.

(smiech)

A budem musieť nechať zbrane
a obrovské kostoly vo Whitopii.

Ďakujem.

(potlesk)