Predstavte si miesto, kde vaši susedia zdravia vaše deti po mene. Miesto s krásnymi výhľadmi. Miesto, kde môžete ísť len 20 minút autom a vytiahnuť vašu jachtu na vodu. Je to lákavé miesto, však? Ja na takom mieste nežijem. (smiech) Ale išiel som na 27 000-míľový dvojročný výlet do rýchlo rastúcich a najbelších miest Ameriky. Čo je to Whitopia? Whitopiu definujem troma spôsobmi: Po prvé, Whitopia zaznamenala minimálne 6 % nárast populácie od roku 2000. Za druhé, väčšina tohto nárastu pochádza od bielych migrantov. A za tretie, Whitopia má neopísateľný šarm, krásny vzhľad a atmosféru, je ne sais quoi. (smiech) Aby som zistil, ako a prečo Whitopii tikajú hodinky, na pár mesiacov som sa ponoril do troch jej miest. Najprv v St.George, Utah; potom v Coeur d´Alene, Idaho. A nakoniec v Forsyth County, Georgia. Prvá zastávka, St.George – krásna krajina pokrytá červeným kameňom. V 50. rokoch 19. storočia Brigham Young vyslal rodiny do mesta St.George, aby tu pestovali bavlnu vďaka horúcej a suchej klíme. Nazvali ho Utah's Dixie a tento názov mesta sa používa dodnes. (smiech) K mojim výletom v každej Whitopii som sa staval ako antropológ. Vytvoril som si detailné poznámky o najvplyvnejších ľuďoch v komunite. O ľuďoch, ktorých som chcel stretnúť. O miestach, ktoré som chcel navštíviť. A hodil som sa do týchto komunít s chuťou. Išiel som na stretnutia o územnom plánovaní, navštívil som demokratické a republikánske kluby. Išiel som na pokrové noci. (smiech) V St.George som si prenajal dom v Entrade, jednej z najprestížnejších uzavretých komunít v meste. Pre mňa neexistovali Motel 6 alebo Howard Johnsons. Ja som žil vo Whitopii ako jej obyvateľ, nie ako návštevník. Prenajal som si dom cez telefón. (smiech) (potlesk) Golf je dokonalým symbolom Whitopie. Keď som išiel na tento výlet, takmer nikdy predtým som golfovú palicu nedržal. Tesne pred odchodom som hrával golf aspoň trikrát za týždeň. (smiech) Golf pomáha ľuďom sa zbližovať. Jedny z najlepších rozhovorov počas mojej cesty sa odohrali na golfovom trávniku. Napríklad raz ma jeden investor pozval do súkromného golfového klubu, ktorý nemal menšinových členov. Bol som aj na rybách. (smiech) Pretože som predtým nikdy ryby nechytal, jeden muž ma musel naučiť ako nahodiť udicu a akú návnadu použiť. Každý víkend som hral poker. Bol to Texas Hold'em s desať dolárovým bankom. Moji priatelia z pokru možno klamali o kartách, ktoré dostali. Ale určite neklamali o ich sociálnych hodnotách. Jedny z najúprimnejších a priamych debát, ktoré som mal počas mojej cesty, sa odohrali pri pokrovom stole. Ja som zabávač. Milujem varenie, zorganizoval som večere a na oplátku ma ľudia pozývali na večeru k nim domov, na ich opekačky, na ich párty pri bazéne a na ich narodeninové oslavy. Ale nie všetko bola zábava. Imigrácia bola veľkým problémom v tejto Whitopii. Rada občanov tohto mesta v otázke nelegálnej imigrácie organizovala pravidelné protesty proti imigrácii, a ja som pochopil, že otázka imigrácie sa tu stáva stále vážnejšou. Bola to živá predpremiéra toho, čo sa neskôr naozaj stalo. Ďalšia zastávka: Almost Heaven, chata, ktorú som si prenajal v Coeur d´Alene, v úzkom pásme North Idaho. Prenajal som si ju sám, takisto cez telefón. (smiech) Kniha „1000 miest, ktoré treba vidieť pred smrťou“ obsahuje aj Coeur d´Alene, je to prekrásny raj pre poľovníkov, prevozníkov a rybárov. Moje rastúce golfové zručnosti sa mi zišli v Coeur d´Alene. Hral som s bývalými policajtmi z policajného zboru v L.A. V roku 1993 okolo 11 000 rodín a policajtov utieklo z Los Angeles po rasových nepokojoch do North Idaho a tam vytvorili vysťahovaleckú komunitu. Vzhľadom na konzervatizmus týchto policajtov, niet sa čo čudovať, že North Idaho má silnú politiku zbraní. Dokonca sa hovorí, že North Idaho má viac dílerov zbraní ako čerpacích staníc. Takže čo musí občan mesta spraviť, aby zapadol? Oslovil som zbrojný klub. Keď som si prenajal zbraň, pán za okienkom bol veľmi príjemný a milý, až kým som mu neukázal môj vodičský preukaz z NYC. Vtedy znervóznel. Nie som až taký zlý strelec, ako som si myslel. V North Idaho som sa naučil o zvláštnom druhu paranoje, ktorá preniká do komunity, v ktorej je také množstvo policajtov a zbraní. V North Idaho som si v mojom červenom aute uložil zápisník. A v tom zápisníku som narátal viac vlajok konfederácie než černochov. V North Idaho som našiel vlajky konfederácie na príveskoch na kľúče, na telefónoch a na autách. Asi sedem minút cesty od mojej chaty pri jazere sa nachádzala zóna árijských národností, skupinka bielych rasistov. Promise Ministries Ameriky, cirkevná ruka árijských národov, mala trojdňový večierok počas mojej návštevy. Tak som sa rozhodol pridať sa. (smiech) Ja som jediný ne-árijský novinár, ktorý to kedy spravil. (smiech) Popri tých všetkých momentoch toho večierku... (smiech) si pamätám, keď si árijec Abe ku mne prisadol. Buchol mi po kolene a povedal: „Rich, len chcem, aby si vedel jednu vec. My nie sme bieli rasisti. Sme bieli separatisti. Nemyslíme si, že sme lepší ako vy, len chceme byť ďaleko od vás.“ (smiech) V skutočnosti väčšina ľudí vo Whitopii nie sú ani bieli rasisti, ani bieli separatisti, v podstate tam nie sú zo žiadnych rasových dôvodov. Jednoducho tam emigrovali za priateľstvom, pohodlím a bezpečím... za dôvodmi, ktoré si spájajú s bielosťou samou. Ďalšia zastávka bol štát Georgia. Tam som býval v luxusnom sídlisku severne od Atlanty. V Utahu som našiel poker. V Idahu som našiel zbrane. V Georgii som našiel Boha. (smiech) Do tejto Whitopie som sa ponoril tak, že som sa stal členom lokálneho kostola, obrovského megakostola, ktorý mal dokonca golfové vozíky, ktoré slúžili členom kongregácie na pohyb po rôznych parkoviskách na kampuse. Zapojil som sa do skupiny mladých kňazov. A osobne som sa v tejto Whitopii cítil lepšie ako napríklad v Colorade, alebo v Idaho, alebo dokonca na okraji Bostonu. A to preto, že v Georgii sú si čierni a bieli ľudia historicky bližší. V tejto Whitopii som nebol až tak exotický. (smiech) Ale čo to všetko znamená? Whitopické zmýšľanie a migrácia je fenomén plný znepokojujúcich tlakov a vábivých ťahov, a Whitopia funguje na princípe vedomej a nevedomej zaujatosti. Je možné byť vo Whitopii z nie rasistických dôvodov, aj keď to bude mať rasistické následky. Mnohí obyvatelia Whitopie sa cítia utláčaní nelegálnymi imigrantmi, zneužívaním sociálneho systému, menšinami, hustotou, preplnenými školami. Mnohí obyvatelia Whitopie sú naopak poháňaní pocitom zásluhy, voľnosťou, pôvabom privatizmu – privatizované miesta, privatizovaní ľudia, privatizované veci. A ja som sa vo Whitopii naučil, že krajina môže mať rasizmus bez toho, aby mala rasistov. Veľa mojich nafúkaných mestských liberálnych priateľov nechápalo, prečo som sa vybral na takúto cestu. Pravdou je, že veľa bielych Američanov sú vľúdni a milí ľudia. Medziľudské rasové vzťahy – to, ako sa k sebe správame – sú oveľa lepšie ako v generácii mojich rodičov. Viete si predstaviť, že by som išiel do Whitopie pred 40 rokmi? To by bola cesta! (smiech) Ale niektoré veci sa stále nezmenili. Amerika je stále rozdelená na základe vzdelania a obydlia tak, ako to bolo v roku 1970. My Američania si vždy nájdeme cestu, ako navariť jeden pre druhého, ako spolu tancovať, ako sa navzájom pohostiť, ale prečo sa tento spôsob akceptácie neprenesie aj do spôsobu, ako sa k sebe správame ako komunity? Je to hrozná irónia, ako kráčame vpred ako jedinci, ale vzad ako komunity. Jeden z pohľadov na Whitopiu, ktorý ma naozaj dostal, bolo jedno príslovie: „Jeden čierny muž na večeri je príjemný hosť, ale 50 čiernych mužov je ghetto.“ Počas mojej cesty do Whitopie som stále mal na mysli rok 2042. V roku 2042 už bieli nebudú väčšinovou populáciou Ameriky. Znamená to, že bude existovať ešte viac Whitopií? Keď sa pozrieme na tento problém, zistíme, že nebezpečenstvo Whitopie je v tom, že čím viac segregácie máme, tým menej vieme konfrontovať vedomú a nevedomú zaujatosť. Vydal som sa na túto dvojročnú cestu dlhú 27 000 míľ, aby som zistil kam, prečo a ako bieli ľudia utekajú, ale nečakal som, že zažijem toľko zábavy. Nečakal som, že sa naučím toľko o sebe samom. Nečakám, že budem niekedy žiť vo Whitopii, alebo v Blacktopii, keď už ide o to. Plánujem ale pokračovať v golfe. (smiech) A budem musieť nechať zbrane a obrovské kostoly vo Whitopii. Ďakujem. (potlesk)