Ed Gavagan: Príbeh o uzloch a chirurgoch

Jedného dňa Ed Gavagan sedel v metre a sledoval, ako si dvaja medici trénujú viazanie uzlov. Zrazu sa mu vybavila silná spomienka na jednu šokujúcu chvíľu, ktorá mu navždy zmenila život. Nezabudnuteľný príbeh zločinu, lekárskej zručnosti a vďaky.

Poznáte to, ráno sa zobudíte,

oblečiete sa, obujete sa,

vyrazíte do sveta.

Plánujete sa vrátiť, vyzliecť,

ísť do postele,

zobudiť sa, urobiť to znovu

a toto očakávanie a rytmus

nám pomáha vytvoriť si štruktúru,

podľa ktorej si riadime svoj život

a ktorá nám poskytuje istú mieru predvídateľnosti.

V New Yorku, kde bývam,

robí toľko ľudí toľko vecí

súčasne a v takej blízkosti,

že je to skoro ako keď vám život rozdá

z balíčka ešte nejaké karty navyše.

Môže nastať toľko kombinácií,

ktoré by vám nikdy ani nenapadli.

A vôbec nemyslíte na to, že budete tým mužom,

ktorý ide po ulici

a na základe toho, či pôjde po ľavej alebo pravej strane,

sa mu navždy zmení celý život.

Raz v noci si tak idem metrom z centra.

Nastupujem. Bývam trochu ostražitý,

keď cestujem metrom.

Nepatrím k tým, ktorí si nasadia slúchadlá

alebo zoberú knihu a vypnú okolie.

Nasadám do vagóna, rozhliadnem sa

a všimnem si jeden pár,

vyzerajú ako študenti,

chlapec a dievča, sedia vedľa seba,

ona má prehodenú nohu cez jeho koleno

a pracujú na niečom - na taje malej vecičku,

a snažia sa uväzovať uzlíky,

robia to jednou rukou,

veľmi rýchlo ľavou aj pravou

a ona mu potom tú vec podá a viaže on.

Nikdy predtým som niečo také nevidel.

Ako keby si trénovali kúzelnícke triky.

A na ďalšej zastávke nastúpi nejaký muž

a vyzerá presne ako prednášajúci na vysokej.

Má prepchatú koženú brašňu,

zložku s papiermi a tašku s notebookom

a tvídové sako s koženými záplatami na lakťoch

a — (Smiech) —

pozrie sa na nich a potom

si okamžite pred nich kľakne

a hovorí:

„Počujte, aha, takto sa to robí. Pozrite,

ak urobíte toto..., “ berie im šnúrky z rúk

a hneď začína viazať uzly

a robí to ešte oveľa lepšie ako oni, pozoruhodné.

A vysvitne, že sú to študenti medicíny

na ceste na prednášku o najnovších

zašívacích technikách a on tam ide prednášať.

(Smiech)

Začne im hovoriť:

„Toto je veľmi dôležité. Viete,

keď budete tieto uzly potrebovať,

viete, všetko sa bude diať

naraz, bude to...

zo všetkých strán na vás budú hrnúť informácie,

budú vám zavadzať orgány,

budú sa vám šmýkať ruky

a

je veľmi dôležité, aby vám tie uzly

išli úplne automaticky, každou rukou, ľavou, pravou,

musíte ich vedieť urobiť, aj keď si nebudete vidieť na prsty.“

A v tej chvíli, keď som to počul,

ma to v mysli vykatapultovalo z toho vagóna metra do noci,

v ktorej ma odvážali v sanitke

z chodníka, kde ma dobodali,

na jednotku intenzívnej starostlivosti Nemocnice sv. Vincenta v Manhattane,

kvôli

jednému gangu z Brooklynu.

Prijímali troch nových členov, ktorí museli v rámci iniciácie

niekoho zabiť

a ja som bol zhodou okolností tej noci ten muž idúci Bleeckerovou ulicou

prechádzajúci Bleeckerovou ulicou

a bez varovania sa na mňa vrhli.

Mojím šťastím bolo,

že keď som bol na strednej, chodil som na box,

a tak som si hneď inštinktívne dal ruky do bojového postoja.

Chlapík napravo mal nôž s 25-centimetrovou čepeľou

a bodol ma priamo pod lakeť,

prešiel vyššie a prerezal mi dolnú dutú žilu.

Ak viete niečo z anatómie,

nie je dobré, ak vám ju prerežú

a samozrejme ani cievy, čo sú vyššie

a potom — ruky som držal stále hore —

vytiahol ten nôž a a pokračoval smerom ku krku,

zabodol mi ho do krku až po rukoväť,

no ja som zasadil pravý hák

a zrazil stredného chlapíka na zem.

Ten druhý stále ešte na mne pracujúc,

prebodávajúc mi pľúca,

v tom sa mi podarilo udieť toho chlapíka, aby som získal trochu času.

Utekal som dolu ulicou a následne skolaboval,

záchranári ma na chodníku intubovali

a povedali úrazovke,

že majú príjem.

Jedným

z vedľajších účinkov veľkej straty krvi

je tunelové videnie.

Pamätám si, že som bol na nosidlách,

moje zorné pole bolo vo veľkosti 5-centovej mince,

tak som hýbal hlavou dookola.

Dostali sme sa do Nemocnice sv. Vincenta,

uháňajúc ako o závod po chodbe,

vidím mihot svetiel.

Takéto myšlienky majú na človeka zvláštny účinok.

Neuložia sa na zvyčajné miesto k ostatným spomienkam,

ale ako keby boli uložené vo vysokom rozlíšení v nejakom trezore

a George Lucas k nim spravil všetky zvukové efekty. (Smiech)

Takže keď si na ne znova spomínate,

nie sú ako ostatné spomienky.

Dostávam sa na úrazovku,

čakajú na mňa, sú tam svetlá

a už sa mi dýcha trochu ľahšie,

lebo krv je už preč, predtým sa mi hromadila v pľúcach

a ledva som dýchal,

ale teraz sa nejako vsiakla do nosidiel.

Povedal som: „Môžem nejako pomôcť?“

a — (Smiech) —

sestrička sa začala hystericky smiať,

otáčal som hlavou, aby som všetkých videl

a zrazu sa mi objavila táto zvláštna spomienka, ako som bol na vysokej škole

a snažil sa vyberať peniaze

pre obete povodní v Bangladéši

a vtom sa pozriem hore a anestéziológ

mi nasadzuje masku a ja si myslím:

„Vyzerá ako Bangladéšan,“ — (Smiech) —

mám len tieto dva fakty, ale myslím si:

„Možno sa to nakoniec podarí.“ (Smiech)

Potom stratím vedomie a

lekári na mne pracujú po zvyšok noci.

Počas operácie som

spotreboval asi 40 jednotiek krvi

a chirurg mi vyoperoval asi tretinu čriev,

Cecum (začiatok hrubého čreva), orgány, o ktorých som ani netušil, že ich mám

a neskôr mi povedal, že keď už bol skoro na hotový,

tak mi ešte mi aj vyoperoval slepé črevo,

čo si myslím,že je úžasné, viete,

na koniec mi to tam ešte aj upratal. (Smiech)

Prebral som sa až ráno.

Keď som už nebol pod vplyvom anestetík, povedal,

že tam ráno chce byť a dával mi

asi 2 percentnú šancu na prežitie.

Takže tam bol, keď som sa prebral

a zobúdzanie sa bolo ako

keby sa podo mnou prelomil ľad a spadol som do zamrznutého jazera bolesti.

Tá bolesť bola úplne všade

a existovalo len jediné miesto, ktoré ma nebolelo,

viac ako čokoľvek ostatné,

a to bol môj nárt,

a v tom mi už chirurg držal chodidlo

a palcom mi masíroval nárt.

Pozrel som sa naňho a on mi hovorí:

„Rád vás vidím.“

Snažil som sa rozpamätať, čo sa stalo,

pochopiť to,

bolesť bola úplne zdrvujúca a povedal:

„Neostrihali sme vám vlasy. Myslel som si,

že možno čerpáte silu z vlasov ako Samson

a budete potrebovať všetku silu, čo máte."

V tých časoch som nosieval vlasy po pás,

jazdil som na motorke, nebol som ženatý,

vlastnil som bar, to boli to iné časy. (Smiech)

Takže som

strávil tri dni na podporných prístrojoch

a každý čakal,

že keďže mi museli toľko toho operovať,

tak to neprežijem,

takže tri dni

všetci čakali, že buď zomriem alebo sa vykakám

a — (Smiech) —

keď som sa nakoniec vykakal,

v chirurgii je to ako keby som prekročil nejakú dobrú hranicu

a — (Smiech) —

v ten deň prišiel chirurg a

odhrnul mi prikrývku.

Boli s ním traja alebo štyria kamaráti,

odhrnul mi prikrývku a všetci sa pozreli

a nemal som žiadnu infekciu,

zohli sa nado mňa, rýpali a štuchali do mňa

a hovorili: „Nemá hematómy, blá blá,

pozrite sa na tú farbu,“ a rozprávali sa medzi sebou

a bol som tam ako keby som bol nejaké opravené auto

a chirurg hovorí: „Hej, to som urobil ja.“ (Smiech)

A bolo to jednoducho úžasné,

pretože títo doktori mu gratulovali,

ako dobre som sa vydaril. (Smiech)

A stále som bol plný stehov a svoriek

a všetkého.

A

neskôr, keď ma pustili domov

a záblesky minulosti

a nočné mory mi strpčovali život,

som sa vrátil k tomu chirurgovi

a spýtal sa ho:

„Čo s tým budem robiť?“

A keďže bol chirurg, v podstate mi povedal:

„Chlapče, zachránil som ti život.

Teraz môžeš robiť, čo chceš,

ďalej musíš ísť už sám.

To ako keby som ti dal nové auto

a ty by si sa sťažoval, že si nevieš nájsť parkovacie miesto.

Proste choď a, veď vieš, snaž sa zo všetkých síl.

Si nažive. To je podstatné.“

A potom tom momente počujem zvuk zatvárajúcich sa dverí vagónu v metre

ďalšia zastávka je tá moja, pozriem sa na tých študentov

a ako idem si pomyslím:

„Vyhrniem si košeľu

a ukážem im jazvy," — (Smiech) —

ale potom si pomyslím: „Nie, toto je newyorské metro,

pomysleli by si o mne divné veci.“ (Smiech)

A poviem si, že musia ísť na prednášku.

Vystupujem, stojím na nástupišti

a ukazovákom

sa dotknem

svojej úplne prvej jazvy,

z pupočnej šnúry,

okolo ktorej sa tiahne

posledná jazva, ktorá mi zostala

od môjho chirurga

a pomyslím si, že to náhodné stretnutie

s tými deckami s nožmi na ulici

ma priviedlo

k môjmu tímu chirurgov

a ich tréningu

zručnosti

a, ako vždy, troška šťastia

zatlačená do pozadia pred chaosom.

Ďakujem. (Potlesk)

(Potlesk)

Ďakujem. Mám veľké šťastie, že tu môžem byť. Ďakujem. (Potlesk)