Umenie požiadať

Nenúťme ľudí, aby platili za hudbu, tvrdí Amanda Palmer. Umožnime im to. V zanietenej prednáške, ktorá začína príbehom o jej začiatkoch, keď pracovala ako pouličná umelkyňa (hoďte dolár do klobúka Dvojmetrovej neveste!), vysvetľuje nový vzťah medzi umelcom a fanúšikom.

(nádych, výdych)

Neživila som sa vždy hudbou.

Asi päť rokov po skončeni

uznávanej vysokej školy umenia,

bolo mojou prácou toto.

Bola som živá socha pod menom
Dvojmetrová nevesta

a milujem hovoriť ľuďom,
že som si takto zarábala,

lebo každého zaujíma,

kto sú títo čudáci v reálnom živote.

Zdravím.

Jedného dňa som sa namaľovala nabielo,
postavila som sa na debnu,

pod nohy som si položila
klobúk alebo plechovku

a keď niekto prišiel a hodil peniaze,

venovala som mu kvet
a intenzívny pohľad.

A ak si nezobrali kvet,

počas toho ako odchádzali,
som spravila som gesto,

ktoré vyjadrovalo smútok a túžbu.

(smiech)

Mala som tie najhlbšie zážitky s ľuďmi,

najmä osamelými ľuďmi,
ktorí vyzerali,

akoby sa s nikým nerozprávali
celé týždne,

a vychutnali sme si
tento krásny moment

dlhého očného kontaktu,
ktorý nám poskytla ulica,

a istým spôsobom sme sa
do seba trochu zamilovali.

Moje oči hovorili: „Ďakujem. Vidím ťa."

A ich oči vraveli:

„Nikto ma nikdy nevidí. Ďakujem ti."

Občas som bola terčom útokov.

Ľudia na mňa kričali z okoloidúcich áut:

„Nájdi si prácu!"

A ja im na to: „Toto je moja práca."

Ale bolelo to, lebo som
zrazu dostala strach,

že robím niečo, čo sa
na prácu nepodobá,

niečo nefér, hanebné.

Nemala som ani tušenia, akou dokonalou
školou života pre hudobný biznis

prechádzam na tej debne.

Ekonómov, ktorí tu sú,
zrejme bude zaujímať,

že som popravde mala
dosť predvídateľný zisk,

čo bolo pre mňa šokujúce,

keďže som nemala stálych zákazníkov.

Bolo to zhruba 60 dolárov
v utorok, 90 v piatok.

Bolo to konzistentné.

Popritom som hrala koncerty v okolí,

v nočných kluboch s mojou
kapelou Dresden Dolls.

Ja som hrala na klavíri a hral so mnou
ešte geniálny bubeník.

Písala som piesne a nakoniec

sme začali zarábať dosť peňazí na to, aby
som mohla prestať robiť živú sochu.

Začali sme vystupovať a

nechcela som stratiť tento pocit

priameho spojenia s ľuďmi,
ktorý som skutočne milovala,

takže sme po koncertoch rozdávali
fanúšikom autogramy

a objatia a rozprávali sme sa s ľuďmi,

a zo žiadania o pomoc
sme urobili umenie.

Volali sme ľudí, aby sa k nám pridali.
Vždy som našla miestnych hudobníkov

a umelcov, ktorí zahrali počas
našich koncertov vonku

a posúvali klobúk

a potom sa pridali k nám na javisko,

takže sme vždy mali poruke kopec
čudných cirkusantských hostí.

A potom prišiel Twitter

a všetko bolo ešte čarovnejšie,
lebo nech som bola kdekoľvek,

okamžite som mohla požiadať
úplne o čokoľvek.

Napríklad som potrebovala klavír,
na ktorom by som mohla cvičiť,

a o hodinu neskôr som už bola v dome
jedného fanúšika. Toto je v Londýne.

Ľudia po celom svete nám do zákulisia
nosili domáce jedlo

a nakŕmili nás a pochutnali si
s nami. Toto je v Seattli.

Fanúšikovia, ktorí pracovali
v múzeách a obchodoch

alebo na hocijakom verejnom
mieste, sa prihlásili,

keď som sa na poslednú chvíľu rozhodla spraviť spontánne, bezplatné vystúpenie.

Toto je v knižnici v Aucklande.

V sobotu som napísala na Twitter,
že potrebujem debnu a klobúk,

lebo som ich nechcela trepať
z východného pobrežia.

Doniesol mi ich chlapík menom Chris

z Newport Beach, ktorý
vás všetkých pozdravuje.

Raz som napísala na Twitter, kde sa
dá v Melbourne zohnať konvička neti.

Sestrička z nemocnice mi
jednu hneď priviezla

do kaviarne, v ktorej som sedela.

Kúpila som jej smoothie

a sedeli sme tam a rozprávali sme sa
o práci sestričky a o smrti.

Milujem takúto náhodnú blízkosť,

čo je dobré, keďže často fungujem
na báze couchsurfingu.

Vo veľkých domoch, kde každý
z nás dostane vlastnú izbu,

ale bez bezdrôtového internetu
a v pankáčskych brlohoch,

kde všetci spíme na zemi v jednej izbe

a nie sú tam záchody, ale majú internet,
takže je to zjavne pre nás lepšia voľba.

(smiech)

Raz sme dodávkou došli

do skutočne chudobnej štvrte v Miami

a zistili sme, že naši
couchsurfingoví hostitelia

sú 18-ročné dievča, ktoré žije doma,

a jej rodina – všetci imigranti
z Hondurasu, bez papierov.

V tú noc všetci členovia rodiny

spali na gaučoch a dievča
spalo so svojou mamou,

aby sme my mohli spať
v ich posteliach.

A keď som tam ležala,

premýšľala som o tom,
ako málo majú títo ľudia.

Je toto fér?

Ráno nás jej mama naučila robiť

tortilly a chcela mi dať Bibliu,

zobrala si ma bokom a lámanou
angličtinou mi povedala:

„Vaša hudba veľmi pomohla mojej dcére.

Ďakujem, že ste u nás prespali.
Sme vám veľmi vďační.“

A povedala som si – toto je fér.

Je to toto.

O pár mesiacov neskôr
som bola v Manhattane

a na Twitter som napísala, že
potrebujem niekde prespať.

O polnoci som už zvonila
pri dverách na Lower East Side

a vtedy som si uvedomila, že som
to vlastne nikdy neurobila sama.

Vždy som bola s kapelou alebo partiou.

Robia toto hlúpi ľudia? (smiech)

Je toto spôsob, akým
hlúpi ľudia umierajú?

Ale skôr, ako som si to stihla
rozmyslieť, dvere sa otvorili.

Ona je umelkyňa, on píše
finančný blog pre Reuters

a zrazu mi nalievajú
pohár červeného vína

a ponúkajú mi kúpeľ...

A takýchto nocí som zažila tisícky.

Takže veľa couchsurfujem.
Veľa aj crowdsurfujem.

V podstate považujem
couchsurfing a crowdsurfing

za rovnakú vec.

Padáte do publika

a navzájom si dôverujete.

Raz som sa spýtala kapely,
ktorá nám predskakovala,

či chcú ísť medzi ľudí
a podávať klobúk,

aby si zarobili niečo navyše.
Robili sme to tak často.

A ako zvyčajne, kapela bola nadšená,

ale bol v nej aj jeden chalan,

ktorý sa mi priznal, že sa nedokáže
prinútiť, aby tam šiel.

Príliš mu to pripomínalo žobranie –
stáť tam s klobúkom.

A zrazu som spoznala ten strach –
„Je to fér?“ a „Nájdi si prácu.“

Moja kapela bola medzičasom
stále úspešnejšia.

Podpísali sme zmluvu s veľkou
hudobnou spoločnosťou.

Naša hudba je niečo medzi
punkom a kabaretom.

Nie je pre každého.

No, možno je pre vás.

Podpísali sme zmluvu a začali sme
tvrdo pracovať na novom albume.

Ten vyšiel a za prvých pár týždňov
sa z neho predalo asi 25 000 kópií,

čo spoločnosť považovala za zlyhanie.

A ja im vravím: „25 000 – nie je to veľa?“

A oni nato: „Nie, predaj klesá. Je to zlyhanie.“

A nechali to tak.

Asi v tom čase som po koncerte
rozdávala autogramy a objatia

a prišiel za mnou jeden chalan,

podal mi 10-dolárovú bankovku

a vraví:

„Prepáč, vaše CD som
si napálil od kamoša.“

(smiech)

„Ale čítam tvoj blog a viem, že
neznášaš tú hudobnú spoločnosť.

Skrátka som ti tie peniaze chcel dať.“

A zrazu sa to dialo stále.

Stala som sa klobúkom
na vlastných koncertoch,

ale musela som tam fyzicky stáť
a prijímať pomoc od ľudí

a na rozdiel od chalana z kapely,
ktorého som spomínala,

som v tom státí už mala dlhú prax.

Ďakujem.

A práve vtedy som sa rozhodla,

že svoju hudbu dám ľuďom zadarmo

online, vždy, keď to bude možné.

Takže tu je Metallica – Napster je zlý.

a tu je Amanda Palmer – a žiadam vás,

aby ste sťahovali cez torrenty, preberali, zdieľali,
ale zároveň vás budem žiadať o pomoc,

pretože som na ulici videla, že to funguje.

Takže som si vybojovala odchod
z hudobnej spoločnosti

a nový projekt s novou kapelou
Grand Theft Orchestra

som spustila vďaka crowdfundingu –
davovému financovaniu.

Skočila som medzi tisícky prepojení,
ktoré som vytvorila,

a požiadala som dav, aby ma chytil.

Cieľ bol 100 000 dolárov.

Fanúšikovia mi dali takmer 1,2 milióna,

čo bol dovtedy najväčší hudobný
projekt financovaný davom.

(potlesk)

A vidíte, koľko je to ľudí.

Je to okolo 25 000 ľudí.

Médiá sa ma pýtali: „Amanda,

hudobný biznis ide ku dnu
a ty podporuješ pirátstvo.

Ako si donútila toľko ľudí,
aby platili za hudbu?“

A skutočnou odpoveďou je, že
ich nenútim. Požiadala som ich.

A vďaka požiadaniu samotnému

som si s ľuďmi vytvorila vzťah.

A keď sa s nimi spojíte, chcú vám pomôcť.

Mnohým umelcom je to trochu proti srsti.

Nechcú o nič žiadať.

Ale nie je to jednoduché.
Nie je jednoduché požiadať.

A mnoho umelcov s tým má problém.

Keď o niečo žiadate, ste zraniteľní.

Bola som terčom veľkej kritiky online,

keď bol môj Kickstarter úspešný,

pre moje šialené crowdsourcingové praktiky.

Hlavne pre to, že som žiadala hudobníkov,

ktorí sú našimi fanúšikmi, aby s nami

zahrali pár piesní len za lásku, lístky

a pivo a na mojej stránke sa objavil

tento upravený obrázok.

A zranilo ma to veľmi povedomým spôsobom.

A ľudia, ktorí hovorili: „Už viac nemôžeš

žiadať o takúto pomoc,“

mi skutočne pripomínali ľudí v autách,
ktorí kričali: „Nájdi si prácu.“

Pretože s nami neboli na chodníku

a nevideli tú výmenu

medzi mnou a davom,

výmenu, ktorá pre nás bola veľmi
fér ale pre nich veľmi cudzia.

Toto je pri práci trochu nebezpečné.

Toto je moja párty pre podporovateľov
Kickstarteru v Berlíne.

Keď už končila, vyzliekla som sa a nechala ostatných, aby po mne kreslili.

Chcem vám len povedať,
že ak chcete fyzicky zažiť

vnútorný pocit dôvery cudzích ľudí,

odporúčam vám to,

hlavne ak sú tí cudzí ľudia opití Nemci.

Toto je vzťah s fanúšikmi
na úrovni nindža majster.

To, čo som im vlastne vravela, bolo:

„Takto vám dôverujem.

Mala by som? Presvedčte ma.“

Väčšinu ľudskej histórie

boli hudobníci a umelci súčasťou komunity,

spájali a otvárali ľudí, neboli
nedotknuteľnými hviezdami.

Byť celebritou znamená mať veľa
ľudí, ktorí vás milujú na diaľku,

ale internet a obsah,

ktorý na ňom môžeme voľne zdieľať,

nás berie späť do minulosti.

Je to o niekoľkých ľuďoch,
ktorí vás milujú zblízka,

a o tom, že vám títo ľudia stačia.

Veľa ľudí mätie nápad

zrušiť nálepku s presne určenou cenou.

Vidia len nepredvídateľné riziko,

ale to, čo robím – Kickstarter,
ulica, zvonček na dverách –

nevnímam ako riziko.

Vnímam to ako dôveru.

Online nástroje, vďaka ktorým
má byť táto výmena

rovnako jednoduchá a inštinktívna
ako na ulici,

sa stále zdokonaľujú.

Ale ani dokonalé nástroje nám nepomôžu,

ak sa nedokážeme stretnúť

a dávať a prijímať bez strachu,

ale, hlavne,

žiadať bez hanby.

Počas celej svojej hudobnej kariéry

sa snažím stretávať s ľuďmi
na internete tak,

ako som to robila na debne.

Takže píšem blog a na Twitter
nielen o turné

a novom videu, ale aj o našej
práci, našom umení,

našom strachu, našich
opiciach a chybách...

A navzájom sa vidíme.

A myslím si, že ak sa skutočne vidíme,

chceme si navzájom pomôcť.

Myslím, že ľudí príliš zaujíma
nesprávna otázka:

„Ako donútime ľudí, aby platili za hudbu?“

Čo keby sme sa začali pýtať:

„Ako ľuďom umožníme platiť za hudbu?“

Ďakujem.

(potlesk)