Annie Murphy Paul: Čo sa naučíme už pred narodením

Rýchla previerka: Kedy sa začíname učiť? Odpoveď: Už pred narodením. Autorka populárno-vedeckých publikácií Annie Murphy Paul hovorí o novom výskume, ktorý ukázal, čo všetko spoznávame už v maternici – od rytmu materinského jazyka až po jedlá, ktoré si čoskoro obľúbime.

Dnes budem hovoriť na tému učenia sa.

A v tomto duchu vám všetkým dávam nečakanú previerku.

Ste pripravení?

Kedy sa začína učenie?

Ako sa tak zamýšľate nad touto otázkou,

možno si spomeniete na prvý deň školskej prípravky

alebo škôlky,

na prvý deň, keď sa deti ocitnú v triede s učiteľom.

Prípadne vám napadla fáza batoľaťa,

keď sa deti učia chodiť, hovoriť

a používať vidličku.

Možno ste sa stretli s hnutím ''Od nula do troch,''

podľa ktorého najdôležitejšie roky z hľadiska učenia sa

sú prvé roky života.

Na moju otázku by ste teda odpovedali:

Učenie sa začína narodením.

Dnes vám chcem predstaviť

možno prekvapivú myšlienku,

ktorá sa môže zdať priam neuveriteľná,

ale za ktorou stoja najnovšie dôkazy

z oblasti psychológie a biológie.

Ide o to, že niektoré najdôležitejšie procesy učenia sa

prebiehajú už pred naším narodením,

kým sme ešte v maternici.

Teraz pracujem ako reportérka pre vedecké témy.

Píšem knihy a články do časopisov.

Zároveň som aj matka.

A tieto dve role sa u mňa spojili

v knihe, ktorú som napísala a ktorá sa volá „Pôvod.“

„Pôvod“ je správa z frontovej línie

novej zaujímavej oblasti,

ktorá sa označuje ako pôvod plodu.

Pôvod plodu je vedecká disciplína,

ktorá vznikla približne pred dvadsiatimi rokmi

a je založená na teórii,

že na naše zdravie a pohodu v priebehu života

významne vplýva

tých deväť mesiacov, ktoré sme strávili v maternici.

Táto teória pre mňa znamená viac než len intelektuálny záujem.

Bola som práve tehotná,

keď som si pripravovala rešerše ku knihe.

A jedným z najúžasnejších poznatkov,

ktoré mi táto práca dala,

je to, že všetci spoznávame svet už

pred tým, než naň prídeme.

Keď si po prvýkrát privinieme dieťatko,

môžeme si predstavovať, že je nepopísaný list,

nepoznačený životom,

ale, v skutočnosti, sme ho už formovali my

a konkrétny svet, v ktorom žijeme.

Dnes sa chcem s vami podeliť o niekoľko úžasných vecí,

ktoré vedci zistili o tom,

čo sa plod naučí,

kým je ešte v maminom brušku.

V prvom rade

sa naučí zvuk matkinho hlasu.

Keďže zvuky z vonkajšieho sveta

musia prejsť cez tkanivá matkinho brucha

a cez plodovú vodu, ktorá dieťa obklopuje,

hlasy, ktoré plod začína počuť

okolo štvrtého mesiaca tehotenstva,

sú tlmené a skreslené.

Jeden výskumník hovorí,

že sa zrejme veľmi podobajú na hlas učiteľa Charlieho Browna

v starom komixe „Peanuts.“

Ale hlas tehotnej ženy

sa ozýva jej telom

a omnoho rýchlejšie sa dostane aj k plodu.

A keďže plod je vždy s ňou,

jej hlasu sa napočúva dosť.

Keď sa dieťa narodí, spozná jej hlas

a radšej počúva jej hlas

ako hlas niekoho iného.

Ako to vieme?

Novorodenci toho síce veľa nedokážu,

ale sať vedia naozaj dobre.

Vedci využili tento fakt a

pripravili dva gumové cumle tak,

že, keď dieťa saje z jedného,

v slúchadlách

začuje hlas svojej matky.

Ak saje z druhého cumľa,

ozve sa záznam hlasu cudzej ženy.

Deti rýchlo ukázali, čo sa im páči,

keďže si vybrali prvý cumeľ.

Vedci využili aj skutočnosť,

že dieťa začne sať pomalšie,

keď ho niečo zaujme,

a potom znova rýchlejšie,

keď sa začne nudiť.

Takto vedci zistili,

že keď ženy počas tehotenstva opakovane

nahlas čítali časť knihy Dr. Seussa „Kocúr v klobúku,“

ich novorodeniatka túto pasáž spoznali,

keď ju začuli aj mimo maternice.

Môj obľúbený experiment tohto druhu

je pokus, ktorý preukázal, že bábätká

žien, ktoré počas tehotenstva každý deň

sledovali istý seriál,

po narodení spoznávali

tématickú pieseň z danej show.

Plod sa teda učí aj

o konkrétnom jazyku používanom

vo svete, do ktorého sa narodí.

Zo štúdie publikovanej vlani

vyplýva, že deti od narodenia, od momentu pôrodu,

plačú v prízvuku

materinskej reči matky.

Francúzske bábätká plačú v stúpajúcom tóne,

nemecké v klesajúcom tóne,

čím napodobňujú melodický rámec

týchto jazykov.

Ale na čo slúži toto učenie sa

vo veku plodu?

Možno sa vyvinulo preto, aby uľahčilo prežitie dieťaťa.

Od chvíle narodenia

novorodenec reaguje najviac na hlas osoby,

ktorá sa o neho postará s najväčšou pravdepodobnosťou –

jeho matku.

Svoj krik preto prispôsobuje tak,

aby znel ako reč matky,

čo môže ešte viac zblížiť matku s dieťaťom

a poskytnúť mu dobrú východiskovú pozíciu

pre mimoriadne dôležitú úlohu,

a to naučiť sa rozumieť svojej materinskej

reči a hovoriť ňou.

Plod v maternici sa však

neučí len zvuky.

Plod má chuť aj čuch.

Do siedmeho mesiaca gravidity

už má plne vyvinuté chuťové poháriky,

a fungujúce čuchové receptory,

ktoré mu umožňujú vnímať vône.

Chute jedál, ktoré tehotná žena zje,

zanechávajú stopu v plodovej vode,

ktorú plod neustále

prehĺta.

Zdá sa, že bábätká si pamätajú a preferujú tieto chute,

keď prídu na svet.

Pri jednom pokuse mala skupina tehotných žien

piť veľké množstvá mrkvovej šťavy

v priebehu tretieho trimestra gravidity,

pričom iná skupina tehotných

pila iba vodu.

O šesť mesiacov neskôr deťom týchto žien

ponúkli obilniny zmiešané s mrkvovou šťavou

a pri jedení sledovali výraz ich tváre.

Potomkovia žien, ktoré pili mrkvovú šťavu,

zjedli viac obilnín s príchuťou mrkvy,

a vyzeralo to tak,

že im aj viac chutila.

Taká francúzska verzia tohto experimentu

sa uskutočnila vo francúzskom Dijone,

kde vedci zistili,

že deti matiek, ktoré počas tehotenstva prijímali jedlá a nápoje

s anízom s príchuťou sladkého drievka,

uprednostnili aníz

v prvý deň svojho života,

a znova pri neskoršom testovaní

v štvrtý deň života.

Deti matiek, ktoré počas tehotenstva nejedli aníz,

vykázali reakciu, ktorá sa dá vyjadriť zhruba ako „fuj.“

To znamená,

že plod sa od matky efektívne naučí spoznať,

čo je bezpečné a dobré na jedenie.

Plod tým spoznáva aj

konkrétnu kultúru, do ktorej bude patriť,

a to prostredníctvom najsilnejšieho výrazu kultúry,

ktorým je jedlo.

Spoznáva charakteristické chute a korenia

kuchyne danej kultúry,

a to už pred svojím narodením.

Teraz sa ukázalo, že plod sa učí aj omnoho ťažšie veci.

Skôr, než sa k tomu dostanem,

chcem hovoriť o niečom, čo vám možno chodí po mysli.

Koncepcia učenia sa vo fáze plodu

sa vám môže spájať s pokusmi o obohatenie plodu –

napríklad púšťať Mozarta do slúchadiel

položených na bruchu tehotnej.

V skutočnosti však deväť mesiacov

formovania a tvarovania prebiehajúceho v maternici

je oveľa vnútornejším a výslednejším procesom.

Veľa vecí, s ktorými sa tehotná žena stretáva v každodennom živote –

vzduch, ktorý dýcha,

jedlo a nápoje, ktoré prijíma,

chemické látky, ktorým je vystavená,

ba dokonca aj city, ktoré vníma –

sú nejako spoločné pre ňu a jej plod.

Vytvárajú celú zmes vplyvov,

ktoré sú rovnako individuálne a osobité,

ako samotná žena.

Plod začleňuje tieto podnety

do svojho tela,

stáva sa z nich súčasť jeho mäsa a krvi.

A často ešte niečo viac.

Tieto vstupy od matky berie

ako informácie,

ktoré ja označujem ako biologické pohľadnice

z vonkajšieho sveta.

Čiže plod v maternici nespoznáva

Mozartovu „Čarovnú flautu,“

ale odpovede na otázky, ktoré sú pre jeho prežitie omnoho dôležitejšie.

Narodí sa do sveta hojnosti

alebo nedostatku?

Bude v bezpečí a pod ochranou,

alebo bude sústavne čeliť nebezpečenstvu a hrozbám?

Čaká ho dlhý a plodný život,

alebo krátky a rozorvaný?

Strava, a najmä miera stresu tehotnej ženy,

naznačujú veľa o prevládajúcich podmienkach,

ako prst vystrčený vo vetre.

Výsledné naladenie a sformovanie

mozgu plodu a jeho ostatných orgánov

tvorí súčasť toho, čo nám ľuďom

dáva ohromnú flexibilitu,

našu schopnosť prežiť

vo veľmi rôznorodých prostrediach,

od vidieka až po mesto,

od tundry až po púšť.

Na záver by som vám chcela povedať dva príbehy

o tom, ako matky učia svoje deti spoznávať svet

ešte skôr, než sa narodia.

Na jeseň v roku 1944,

v najhorších dňoch druhej svetovej vojny,

nemecké jednotky uzavreli prístup do západného Holandska,

a úplne zablokovali prísun potravín.

Po nacistickom obkľúčení

prišla najtuhšia zima za celé desaťročia –

taká chladná, že zamrzla aj voda v kanáloch.

Jedlo čoskoro začalo chýbať

a mnohí Holanďania žili len z 500 kalórií denne –

štvrtiny z toho, čo prijímali pred vojnou.

Ako sa z týždňov strádania stávali mesiace,

niektorí ľudia sa uchýlili k jedeniu tulipánových cibuliek.

Začiatkom mája

sa už úplne vyčerpali dôsledne prerozdelené

potravinové rezervy krajiny.

Hrozilo masové vyhladovanie.

A potom, 5. mája 1945

sa obliehanie náhle skončilo,

keď Spojenci oslobodili

Holandsko.

„Hladová zima,“ ako sa toto obdobie začalo označovať,

si vyžiadala životy okolo 10 000 ľudí

a tisícky ďalších oslabila.

Dôsledky však pocítila aj iná populácia –

40 000 plodov,

ktoré obkľúčenie strávili v maternici.

Niektoré účinky podvýživy počas tehotenstva

boli zjavné okamžite

vo vyššom počte mŕtvo-narodených detí,

vrodených porúch, nízkej pôrodnej hmotnosti

a novorodeneckej úmrtnosti.

Ďalšie účinky sa však prejavili až po mnohých rokoch.

Desiatky rokov po „hladovej zime“

vedci zdokumentovali,

že ľudia, ktorých matky boli tehotné v čase obkľúčenia,

neskôr v živote častejšie trpia obezitou,

cukrovkou a srdcovými chorobami,

než osoby, ktoré sa v tele matky vyvíjali za normálnych podmienok.

Prenatálna skúsenosť týchto jedincov s hladovaním

podľa všetkého zmenila ich telo

rôznymi spôsobmi.

Majú vyšší krvný tlak,

horšie profily cholesterolu,

a zníženú toleranciu glukózy,

čo je prekurzorom cukrovky.

Prečo by podvýživa v maternici

viedla k chorobe v neskoršom živote?

Jedným z vysvetlení je,

že plod chce využiť to najlepšie zo zlej situácie.

Keď je nedostatok jedla,

odkloní živiny do skutočne významného orgánu, do mozgu,

preč od ostatných orgánov,

ako sú srdce a pečeň.

Plod to krátkodobo udrží nažive,

ale neskôr v živote bude treba zaplatiť účet,

keď orgány, ktoré sa v ranej fáze borili s nedostatkom,

budú náchylnejšie na choroby.

To však nemusí byť všetko.

Zdá sa, že plod získava informácie

aj z vnútromaternicového prostredia

a podľa toho si prispôsobuje svoju fyziológiu.

Pripravuje sa

na taký svet, s akým sa stretne

na druhej strane maternice.

Plod si prispôsobuje svoj metabolizmus

a iné fyziologické procesy

predpokladajúc prostredie, ktoré ho čaká.

Jeho predpoklady vychádzajú z toho,

čo matka jedáva.

Strava, ktorú tehotná žena konzumuje,

je ako príbeh –

rozprávka o hojnosti

alebo smutná kronika núdze.

Tento príbeh zahŕňa informácie,

podľa ktorých si plod

usporiada svoje telo a jeho systémy –

ide o prispôsobenie sa prevládajúcim podmienkam,

čo uľahčí jeho budúce prežitie.

Ak treba čeliť prísne obmedzeným zdrojom,

menšie dieťa s nižšími nárokmi na energiu

bude mať v podstate lepšiu šancu

dožiť sa dospelosti.

Skutočný problém nastáva vtedy,

ak tehotná žena je akoby nespoľahlivou rozprávačkou,

ktorá plod vedie k tomu,

že má očakávať svet nedostatku,

ale namiesto toho príde do sveta dostatku.

Práve toto sa stalo deťom z holandskej „hladovej zimy.“

Výsledkom je vyššia miera obezity,

cukrovky a ochorení srdca

u týchto ľudí.

Telo zostrojené tak, aby využilo každú jednu kalóriu,

sa ocitlo v prebytku kalórií

povojnovovej stravy v západnom svete.

Svet, ktorý spoznali ešte v maternici,

bol iný,

než svet, do ktorého sa narodili.

Tu je ďalší príbeh.

O 8.46 hod. 11. septembra 2011

sa desiatky tisíc ľudí nachádzali

v blízkosti Svetového obchodného centra

v New Yorku –

dochádzajúci vystupovali z vlakov,

čašníčky prestierali stoly na raňajší zhon,

makléri už pracovali zavesení na telefóne na Wall Street.

Z týchto ľudí bolo 1 700 tehotných žien.

Keď lietadlá vrazili do veží a tie sa zrútili,

mnohé z týchto žien zažívali rovnakú hrôzu

ako ostatné obete, ktoré prežili túto katastrofu –

nesmierny chaos a zmätok,

valiace sa mraky

potenciálne jedovatého prachu a sute,

srdce chvejúce sa v strachu o život.

Približne rok po 11. septembri

vedci preskúmali skupinu žien,

ktoré boli tehotné

práve v čase, keď sa stretli s útokom na Svetové obchodné centrum.

U detí žien,

u ktorých sa vyvinula PTSD, posttraumatická stresová porucha

po tom všetkom, čo zažili,

vedci objavili biologický marker

náchylnosti na poruchu PTSD –

tento účinok bol najvýraznejší

u detí, ktorých matky zažili túto katastrofu

v treťom trimestri.

Inak povedané,

matky s posttraumatickou stresovou poruchou

odovzdali náchylnosť k tomuto zdravotnému problému

svojim deťom, ktoré vtedy ešte len nosili v svojom tele.

Teraz sa zamyslime:

posttraumatická stresová porucha

je podľa všetkého reakcia na veľmi silný stres,

ktorá svojim obetiam spôsobuje ohromné a zbytočné utrpenie.

O PTSD sa však dá uvažovať aj inak.

To, čo sa nám zdá byť patologické,

môže byť za istých okolností

užitočnou adaptáciou.

V mimoriadne nebezpečnom prostredí

práve charakteristické známky PTSD –

ako prehnané vnímanie svojho okolia,

rýchla reakcia na nebezpečenstvo –

môžu niekomu zachrániť život.

Koncepcia, že prenatálny prenos rizika poruchy PTSD je adaptáciou,

je zatiaľ len špekulácia,

ale podľa mňa veľmi vydarená.

Znamenalo by to, že matky varujú svoje deti

už pred narodením,

že tam vonku je zlý svet,

a hovoria im: „Dávajte si pozor.“

Dovolím si to objasniť.

Výskum pôvodu plodu nemá byť obviňovaním žien

za to, čo sa deje počas tehotenstva.

Ide o to zistiť, ako čo najlepšie podporiť

zdravie a pohodu nasledujúcej generácie.

Súčasťou tejto významnej snahy musí byť aj skúmanie,

čo sa plod naučí

počas deviatich mesiacov svojho pobytu v maternici.

Učenie sa je jedna z najzákladnejších vecí v živote

a začína sa omnoho skôr,

než sme si kedy predstavovali.

Ďakujem.

(Potlesk)