Dnes budem hovoriť na tému učenia sa.
A v tomto duchu vám všetkým dávam nečakanú previerku.
Ste pripravení?
Kedy sa začína učenie?
Ako sa tak zamýšľate nad touto otázkou,
možno si spomeniete na prvý deň školskej prípravky
alebo škôlky,
na prvý deň, keď sa deti ocitnú v triede s učiteľom.
Prípadne vám napadla fáza batoľaťa,
keď sa deti učia chodiť, hovoriť
a používať vidličku.
Možno ste sa stretli s hnutím ''Od nula do troch,''
podľa ktorého najdôležitejšie roky z hľadiska učenia sa
sú prvé roky života.
Na moju otázku by ste teda odpovedali:
Učenie sa začína narodením.
Dnes vám chcem predstaviť
možno prekvapivú myšlienku,
ktorá sa môže zdať priam neuveriteľná,
ale za ktorou stoja najnovšie dôkazy
z oblasti psychológie a biológie.
Ide o to, že niektoré najdôležitejšie procesy učenia sa
prebiehajú už pred naším narodením,
kým sme ešte v maternici.
Teraz pracujem ako reportérka pre vedecké témy.
Píšem knihy a články do časopisov.
Zároveň som aj matka.
A tieto dve role sa u mňa spojili
v knihe, ktorú som napísala a ktorá sa volá „Pôvod.“
„Pôvod“ je správa z frontovej línie
novej zaujímavej oblasti,
ktorá sa označuje ako pôvod plodu.
Pôvod plodu je vedecká disciplína,
ktorá vznikla približne pred dvadsiatimi rokmi
a je založená na teórii,
že na naše zdravie a pohodu v priebehu života
významne vplýva
tých deväť mesiacov, ktoré sme strávili v maternici.
Táto teória pre mňa znamená viac než len intelektuálny záujem.
Bola som práve tehotná,
keď som si pripravovala rešerše ku knihe.
A jedným z najúžasnejších poznatkov,
ktoré mi táto práca dala,
je to, že všetci spoznávame svet už
pred tým, než naň prídeme.
Keď si po prvýkrát privinieme dieťatko,
môžeme si predstavovať, že je nepopísaný list,
nepoznačený životom,
ale, v skutočnosti, sme ho už formovali my
a konkrétny svet, v ktorom žijeme.
Dnes sa chcem s vami podeliť o niekoľko úžasných vecí,
ktoré vedci zistili o tom,
čo sa plod naučí,
kým je ešte v maminom brušku.
V prvom rade
sa naučí zvuk matkinho hlasu.
Keďže zvuky z vonkajšieho sveta
musia prejsť cez tkanivá matkinho brucha
a cez plodovú vodu, ktorá dieťa obklopuje,
hlasy, ktoré plod začína počuť
okolo štvrtého mesiaca tehotenstva,
sú tlmené a skreslené.
Jeden výskumník hovorí,
že sa zrejme veľmi podobajú na hlas učiteľa Charlieho Browna
v starom komixe „Peanuts.“
Ale hlas tehotnej ženy
sa ozýva jej telom
a omnoho rýchlejšie sa dostane aj k plodu.
A keďže plod je vždy s ňou,
jej hlasu sa napočúva dosť.
Keď sa dieťa narodí, spozná jej hlas
a radšej počúva jej hlas
ako hlas niekoho iného.
Ako to vieme?
Novorodenci toho síce veľa nedokážu,
ale sať vedia naozaj dobre.
Vedci využili tento fakt a
pripravili dva gumové cumle tak,
že, keď dieťa saje z jedného,
v slúchadlách
začuje hlas svojej matky.
Ak saje z druhého cumľa,
ozve sa záznam hlasu cudzej ženy.
Deti rýchlo ukázali, čo sa im páči,
keďže si vybrali prvý cumeľ.
Vedci využili aj skutočnosť,
že dieťa začne sať pomalšie,
keď ho niečo zaujme,
a potom znova rýchlejšie,
keď sa začne nudiť.
Takto vedci zistili,
že keď ženy počas tehotenstva opakovane
nahlas čítali časť knihy Dr. Seussa „Kocúr v klobúku,“
ich novorodeniatka túto pasáž spoznali,
keď ju začuli aj mimo maternice.
Môj obľúbený experiment tohto druhu
je pokus, ktorý preukázal, že bábätká
žien, ktoré počas tehotenstva každý deň
sledovali istý seriál,
po narodení spoznávali
tématickú pieseň z danej show.
Plod sa teda učí aj
o konkrétnom jazyku používanom
vo svete, do ktorého sa narodí.
Zo štúdie publikovanej vlani
vyplýva, že deti od narodenia, od momentu pôrodu,
plačú v prízvuku
materinskej reči matky.
Francúzske bábätká plačú v stúpajúcom tóne,
nemecké v klesajúcom tóne,
čím napodobňujú melodický rámec
týchto jazykov.
Ale na čo slúži toto učenie sa
vo veku plodu?
Možno sa vyvinulo preto, aby uľahčilo prežitie dieťaťa.
Od chvíle narodenia
novorodenec reaguje najviac na hlas osoby,
ktorá sa o neho postará s najväčšou pravdepodobnosťou –
jeho matku.
Svoj krik preto prispôsobuje tak,
aby znel ako reč matky,
čo môže ešte viac zblížiť matku s dieťaťom
a poskytnúť mu dobrú východiskovú pozíciu
pre mimoriadne dôležitú úlohu,
a to naučiť sa rozumieť svojej materinskej
reči a hovoriť ňou.
Plod v maternici sa však
neučí len zvuky.
Plod má chuť aj čuch.
Do siedmeho mesiaca gravidity
už má plne vyvinuté chuťové poháriky,
a fungujúce čuchové receptory,
ktoré mu umožňujú vnímať vône.
Chute jedál, ktoré tehotná žena zje,
zanechávajú stopu v plodovej vode,
ktorú plod neustále
prehĺta.
Zdá sa, že bábätká si pamätajú a preferujú tieto chute,
keď prídu na svet.
Pri jednom pokuse mala skupina tehotných žien
piť veľké množstvá mrkvovej šťavy
v priebehu tretieho trimestra gravidity,
pričom iná skupina tehotných
pila iba vodu.
O šesť mesiacov neskôr deťom týchto žien
ponúkli obilniny zmiešané s mrkvovou šťavou
a pri jedení sledovali výraz ich tváre.
Potomkovia žien, ktoré pili mrkvovú šťavu,
zjedli viac obilnín s príchuťou mrkvy,
a vyzeralo to tak,
že im aj viac chutila.
Taká francúzska verzia tohto experimentu
sa uskutočnila vo francúzskom Dijone,
kde vedci zistili,
že deti matiek, ktoré počas tehotenstva prijímali jedlá a nápoje
s anízom s príchuťou sladkého drievka,
uprednostnili aníz
v prvý deň svojho života,
a znova pri neskoršom testovaní
v štvrtý deň života.
Deti matiek, ktoré počas tehotenstva nejedli aníz,
vykázali reakciu, ktorá sa dá vyjadriť zhruba ako „fuj.“
To znamená,
že plod sa od matky efektívne naučí spoznať,
čo je bezpečné a dobré na jedenie.
Plod tým spoznáva aj
konkrétnu kultúru, do ktorej bude patriť,
a to prostredníctvom najsilnejšieho výrazu kultúry,
ktorým je jedlo.
Spoznáva charakteristické chute a korenia
kuchyne danej kultúry,
a to už pred svojím narodením.
Teraz sa ukázalo, že plod sa učí aj omnoho ťažšie veci.
Skôr, než sa k tomu dostanem,
chcem hovoriť o niečom, čo vám možno chodí po mysli.
Koncepcia učenia sa vo fáze plodu
sa vám môže spájať s pokusmi o obohatenie plodu –
napríklad púšťať Mozarta do slúchadiel
položených na bruchu tehotnej.
V skutočnosti však deväť mesiacov
formovania a tvarovania prebiehajúceho v maternici
je oveľa vnútornejším a výslednejším procesom.
Veľa vecí, s ktorými sa tehotná žena stretáva v každodennom živote –
vzduch, ktorý dýcha,
jedlo a nápoje, ktoré prijíma,
chemické látky, ktorým je vystavená,
ba dokonca aj city, ktoré vníma –
sú nejako spoločné pre ňu a jej plod.
Vytvárajú celú zmes vplyvov,
ktoré sú rovnako individuálne a osobité,
ako samotná žena.
Plod začleňuje tieto podnety
do svojho tela,
stáva sa z nich súčasť jeho mäsa a krvi.
A často ešte niečo viac.
Tieto vstupy od matky berie
ako informácie,
ktoré ja označujem ako biologické pohľadnice
z vonkajšieho sveta.
Čiže plod v maternici nespoznáva
Mozartovu „Čarovnú flautu,“
ale odpovede na otázky, ktoré sú pre jeho prežitie omnoho dôležitejšie.
Narodí sa do sveta hojnosti
alebo nedostatku?
Bude v bezpečí a pod ochranou,
alebo bude sústavne čeliť nebezpečenstvu a hrozbám?
Čaká ho dlhý a plodný život,
alebo krátky a rozorvaný?
Strava, a najmä miera stresu tehotnej ženy,
naznačujú veľa o prevládajúcich podmienkach,
ako prst vystrčený vo vetre.
Výsledné naladenie a sformovanie
mozgu plodu a jeho ostatných orgánov
tvorí súčasť toho, čo nám ľuďom
dáva ohromnú flexibilitu,
našu schopnosť prežiť
vo veľmi rôznorodých prostrediach,
od vidieka až po mesto,
od tundry až po púšť.
Na záver by som vám chcela povedať dva príbehy
o tom, ako matky učia svoje deti spoznávať svet
ešte skôr, než sa narodia.
Na jeseň v roku 1944,
v najhorších dňoch druhej svetovej vojny,
nemecké jednotky uzavreli prístup do západného Holandska,
a úplne zablokovali prísun potravín.
Po nacistickom obkľúčení
prišla najtuhšia zima za celé desaťročia –
taká chladná, že zamrzla aj voda v kanáloch.
Jedlo čoskoro začalo chýbať
a mnohí Holanďania žili len z 500 kalórií denne –
štvrtiny z toho, čo prijímali pred vojnou.
Ako sa z týždňov strádania stávali mesiace,
niektorí ľudia sa uchýlili k jedeniu tulipánových cibuliek.
Začiatkom mája
sa už úplne vyčerpali dôsledne prerozdelené
potravinové rezervy krajiny.
Hrozilo masové vyhladovanie.
A potom, 5. mája 1945
sa obliehanie náhle skončilo,
keď Spojenci oslobodili
Holandsko.
„Hladová zima,“ ako sa toto obdobie začalo označovať,
si vyžiadala životy okolo 10 000 ľudí
a tisícky ďalších oslabila.
Dôsledky však pocítila aj iná populácia –
40 000 plodov,
ktoré obkľúčenie strávili v maternici.
Niektoré účinky podvýživy počas tehotenstva
boli zjavné okamžite
vo vyššom počte mŕtvo-narodených detí,
vrodených porúch, nízkej pôrodnej hmotnosti
a novorodeneckej úmrtnosti.
Ďalšie účinky sa však prejavili až po mnohých rokoch.
Desiatky rokov po „hladovej zime“
vedci zdokumentovali,
že ľudia, ktorých matky boli tehotné v čase obkľúčenia,
neskôr v živote častejšie trpia obezitou,
cukrovkou a srdcovými chorobami,
než osoby, ktoré sa v tele matky vyvíjali za normálnych podmienok.
Prenatálna skúsenosť týchto jedincov s hladovaním
podľa všetkého zmenila ich telo
rôznymi spôsobmi.
Majú vyšší krvný tlak,
horšie profily cholesterolu,
a zníženú toleranciu glukózy,
čo je prekurzorom cukrovky.
Prečo by podvýživa v maternici
viedla k chorobe v neskoršom živote?
Jedným z vysvetlení je,
že plod chce využiť to najlepšie zo zlej situácie.
Keď je nedostatok jedla,
odkloní živiny do skutočne významného orgánu, do mozgu,
preč od ostatných orgánov,
ako sú srdce a pečeň.
Plod to krátkodobo udrží nažive,
ale neskôr v živote bude treba zaplatiť účet,
keď orgány, ktoré sa v ranej fáze borili s nedostatkom,
budú náchylnejšie na choroby.
To však nemusí byť všetko.
Zdá sa, že plod získava informácie
aj z vnútromaternicového prostredia
a podľa toho si prispôsobuje svoju fyziológiu.
Pripravuje sa
na taký svet, s akým sa stretne
na druhej strane maternice.
Plod si prispôsobuje svoj metabolizmus
a iné fyziologické procesy
predpokladajúc prostredie, ktoré ho čaká.
Jeho predpoklady vychádzajú z toho,
čo matka jedáva.
Strava, ktorú tehotná žena konzumuje,
je ako príbeh –
rozprávka o hojnosti
alebo smutná kronika núdze.
Tento príbeh zahŕňa informácie,
podľa ktorých si plod
usporiada svoje telo a jeho systémy –
ide o prispôsobenie sa prevládajúcim podmienkam,
čo uľahčí jeho budúce prežitie.
Ak treba čeliť prísne obmedzeným zdrojom,
menšie dieťa s nižšími nárokmi na energiu
bude mať v podstate lepšiu šancu
dožiť sa dospelosti.
Skutočný problém nastáva vtedy,
ak tehotná žena je akoby nespoľahlivou rozprávačkou,
ktorá plod vedie k tomu,
že má očakávať svet nedostatku,
ale namiesto toho príde do sveta dostatku.
Práve toto sa stalo deťom z holandskej „hladovej zimy.“
Výsledkom je vyššia miera obezity,
cukrovky a ochorení srdca
u týchto ľudí.
Telo zostrojené tak, aby využilo každú jednu kalóriu,
sa ocitlo v prebytku kalórií
povojnovovej stravy v západnom svete.
Svet, ktorý spoznali ešte v maternici,
bol iný,
než svet, do ktorého sa narodili.
Tu je ďalší príbeh.
O 8.46 hod. 11. septembra 2011
sa desiatky tisíc ľudí nachádzali
v blízkosti Svetového obchodného centra
v New Yorku –
dochádzajúci vystupovali z vlakov,
čašníčky prestierali stoly na raňajší zhon,
makléri už pracovali zavesení na telefóne na Wall Street.
Z týchto ľudí bolo 1 700 tehotných žien.
Keď lietadlá vrazili do veží a tie sa zrútili,
mnohé z týchto žien zažívali rovnakú hrôzu
ako ostatné obete, ktoré prežili túto katastrofu –
nesmierny chaos a zmätok,
valiace sa mraky
potenciálne jedovatého prachu a sute,
srdce chvejúce sa v strachu o život.
Približne rok po 11. septembri
vedci preskúmali skupinu žien,
ktoré boli tehotné
práve v čase, keď sa stretli s útokom na Svetové obchodné centrum.
U detí žien,
u ktorých sa vyvinula PTSD, posttraumatická stresová porucha
po tom všetkom, čo zažili,
vedci objavili biologický marker
náchylnosti na poruchu PTSD –
tento účinok bol najvýraznejší
u detí, ktorých matky zažili túto katastrofu
v treťom trimestri.
Inak povedané,
matky s posttraumatickou stresovou poruchou
odovzdali náchylnosť k tomuto zdravotnému problému
svojim deťom, ktoré vtedy ešte len nosili v svojom tele.
Teraz sa zamyslime:
posttraumatická stresová porucha
je podľa všetkého reakcia na veľmi silný stres,
ktorá svojim obetiam spôsobuje ohromné a zbytočné utrpenie.
O PTSD sa však dá uvažovať aj inak.
To, čo sa nám zdá byť patologické,
môže byť za istých okolností
užitočnou adaptáciou.
V mimoriadne nebezpečnom prostredí
práve charakteristické známky PTSD –
ako prehnané vnímanie svojho okolia,
rýchla reakcia na nebezpečenstvo –
môžu niekomu zachrániť život.
Koncepcia, že prenatálny prenos rizika poruchy PTSD je adaptáciou,
je zatiaľ len špekulácia,
ale podľa mňa veľmi vydarená.
Znamenalo by to, že matky varujú svoje deti
už pred narodením,
že tam vonku je zlý svet,
a hovoria im: „Dávajte si pozor.“
Dovolím si to objasniť.
Výskum pôvodu plodu nemá byť obviňovaním žien
za to, čo sa deje počas tehotenstva.
Ide o to zistiť, ako čo najlepšie podporiť
zdravie a pohodu nasledujúcej generácie.
Súčasťou tejto významnej snahy musí byť aj skúmanie,
čo sa plod naučí
počas deviatich mesiacov svojho pobytu v maternici.
Učenie sa je jedna z najzákladnejších vecí v živote
a začína sa omnoho skôr,
než sme si kedy predstavovali.
Ďakujem.
(Potlesk)