Aká spoľahlivá je naša pamäť?

Psychologička Elizabeth Loftus sa venuje štúdiu pamäte. Presnejšie falošným spomienkam. Ako keď si ľudia pamätajú niečo, čo sa nestalo, alebo si pamätajú veci inak, než aké naozaj boli. Stáva sa to častejšie, než si možno myslíte, a Elizabeth Loftus sa delí o niektoré svoje prekvapujúce príbehy a výskumy. Vznáša isté dôležité etické otázky, na ktoré by sme pri tejto téme mali všetci pamätať.

Rada by som porozprávala
o súdnom prípade Steva Titusa,

na ktorom som pracovala.

Titus pracoval ako manažér reštaurácie.

Mal 31 rokov, žil v Seattli,
v štáte Washington,

a bol zasnúbený s Gretchen,

s láskou jeho života
sa mali čoskoro brať.

Jedného večera si vyšli spolu von

na romantickú večeru do reštaurácie.

Na ceste domov

ich zastavila polícia.

Ako môžete vidieť Titusovo auto
sa dosť podobalo

na auto, ktoré skorej v ten večer
riadil muž,

ktorý znásilnil stopárku

a Titus sa naňho trochu podobal.

Takže polícia Titusa odfotila,

jeho fotku vložila do rady fotiek,

ktoré neskôr ukázali obeti

a ona ukázala na Titusovu fotku.

Povedala: "Ten je mu najpodobnejší."

Po polícii nasledovala obžaloba a súd

a na súde, kde bol Titus
pre podozrenie zo znásilnenia,

obeť vystúpila

a povedala: "Som si absolútne istá,
že to bol tento muž."

A Titusa odsúdili.

Prehlásil, že je nevinný,

jeho rodina kričala na porotcov,

jeho snúbenica vzlykajúc
odpadla na zem a Titusa

odviedli do väzenia.

Čo by ste robili vy v tejto situácii?

Čo by ste urobili?

Titus úplne stratil vieru
v súdny systém,

predsa však mal nápad.

Zavolal do miestnych novín,

vzbudil záujem
v jednom novinárovi

a naozaj, tento novinár
vypátral skutočného násilníka.

Muž, ktorý sa nakoniec
k znásilneniu priznal

bol podozrivý z 50 znásilnení

v tejto oblasti

a keď sa o tom sudca dozvedel,

Titusa prepustil na slobodu.

A tu mal prípad skončiť.

Mal to byť koniec.

Titus mal na toto obdobie spomínať
ako na príšerný rok,

rok obvinení a súdov, ale skončený.

Lenže, neskončilo sa to takto.

Titus zatrpkol.

Stratil prácu a nemohl sa do nej vrátiť.

Stratil snúbenicu.

Nemohol sa zmieriť
so svojím neutíchajúcim hnevom.

Prišiel o všetky svoje úspory

a rozhodol sa zažalovať
políciu a všetkých,

o ktorých si myslel,

že boli zodpovední
za jeho utrpenie.

A vtedy som sa do prípadu
zapojila ja

v snahe zistiť

ako sa obeť dostala od

"Ten je mu najpodobnejší"

k "Som si úplne istá,
že to bol tento muž."

Titus bol pohltený svojim súdnym sporom.

Každú minútu svojich dní o ňom uvažoval

a iba niekoľko dní pred tým,

ako mal vystúpiť na súde,

sa ráno zobudil,

dvakrát tak ubolený

a umrel na infarkt kvôli stresu.

Mal vtedy 35 rokov.

Takže som ako psychológ-vedec

bola pozvaná pracovať na jeho prípade.

Študujem pamäť.
Už po desaťročia.

A keď stretnem niekoho v lietadle -

to sa mi stalo na ceste do Škótska -

keď stretnem niekoho v lietadle

a spýtame sa:
"Čo robíte. Kde pracujete?"

a ja poviem: "Študujem pamäť",

zvyknú povedať
že majú problém s menami,

alebo že majú príbuzného,
čo trpí Alzheimerom,

alebo podobným problémom s pamäťou,

ale ja im vravím,

že neštudujem zabúdanie.

Študujem opak:

keď si ľudia pamätajú, ale niečo,
čo sa nestalo,

alebo si pamätajú veci inak,

než aké v skutočnosti boli.

Študujem falošné spomienky.

Nanešťastie, Steve Titus nie je jediným

odsúdeným na základe niekoho
falošných spomienok.

V rámci jedného projektu v USA

sa zozbierali informácie

o 300 nevinných ľuďoch,

300 obžalovaných a odsúdených za to,
čo nespáchali.

Za tieto zločini strávili vo väzení
10, 20, 30 rokov,

a teraz boli vďaka DNA testom

zbavení viny.

Pri analýze týchto prípadov

3/4 z nich

bolo spôsobených chybnými spomienkami
očitých svedkov.

Ok, prečo?

Rovnako ako porotcovia,
ktorí týchto nevinných odsúdili,

a porotcovia, čo odsúdili Titusa,

veľa ľudí verí, že pamäť

pracuje ako
nahrávacie zariadenie.

Iba zaznamenáte informáciu,

ktorú môžte znovu vyvolať
a prehrať si ju,

keď chcete odpoveď na otázku
alebo identifikovať obraz.

Ale desaťročia práce v psychológii

ukázali, že to jednoducho nie je pravda.

Naše spomienky sú konštruktívne.

Sú rekonštruktívne.

Pamäť pracuje skôr ako
stránka na Wikipédii:

môžete ju otvoriť, zmeniť ju,

a rovnako aj iní ľudia.

Prvý krát som začala
konštruktívny proces študovať

v 70-tych rokoch.

Robila som experimenty,
kde sme ľuďom ukazovali

simulované zločiny a nehody

a potom sme sa ich pýtali,
čo si zapamätali.

V jednej štúdii, sme účastníkom
ukázali simulovanú nehodu

a spýtali sme sa ich,

ako rýchlo išli autá,
keď do seba narazili?

A spýtali sme ďalších ľudí,

ako rýchlo šli tieto autá,
keď do seba nabúrali?

Ak sme sa najprv pýtali
na "nabúranie"

svedkovia odhadovali vyššiu rýchlosť,

táto otázka dokonca spôsobila,

že účastníci zvykli odpovedať,

že videli pri nehode rozbité sklo,

aj keď žiadne rozbité sklá v scéne neboli.

V inej štúdii sme ľuďom prehrali nehodu,

kde auto prešlo križovatku
so značkou STOP,

a keď sme sa spýtali tak, aby sa zdalo,
že tam bolo Daj prednosť v jazde,

mnohí vypovedali, že si pamätajú
značku Prednosť v jazde

a nie značku STOP.

Dobre, môžete si myslieť -

toto sú hrané udalosti,

nie sú zvlášť stresujúce.

Urobili by ľudia rovnakú chybu

v reálnom stresujúcom prípade?

V štúdii, ktorú sme publikovali
pred pár mesiacmi,

sme dostali na túto otázku odpoveď.

Nezvyčajné na tejto štúdii bolo,

že sme pre ľudí pripravili
veľmi stresujúci zážitok.

Subjektmi v tomto experimente

boli členovia armády USA

ktorí práve podstupovali trýznivý výcvik,

ktorý ich mal naučiť aké to bude,

ak sa raz stanú zajatcami vo vojne.

A v rámci tohto výcviku,

boli vojaci vypočúvaní
veľmi agresívnym, nepriateľským

fyzicky hrubým spôsobom počas 30 minút

a neskôr sa mali pokúsiť identifikovať

osobu, ktorá viedla ich vypočúvanie.

V keď sme im podsunuli
sugestívne informácie,

že išlo o inú osobu,

mnohí identifikovali
vyšetrovateľa nesprávne

a často identifikovali
osobu, ktorá sa ani vzdialene

nepodobala na skutočného vyšetrovateľa.

Takže tieto štúdie nám ukazujú,

že keď ľuďom podsuniete mylné informácie

o nejakej udalosti, ktorú prežili,

môžete tým skresliť, nakaziť
či zmeniť ich spomienky.

Tam vonku, v reálnom svete

sú desinformácie prítomné všade.

Získame ich nielen vtedy,

keď sa nás niekto niečo pýta
návodným spôsobom,

ale aj keď hovoríme
s inými svedkami,

ktorí nám môžu vedome
či nevedome podsunúť

nejakú chybnú informáciu,

alebo keď vidíme mediálny obraz udalosti,
ktorej sme boli súčasťou.

To všetko poskytuje príležitosť

pre takéto nakazenie našej pamäte.

V deväťdesiatych rokoch
sme začali pozorovať

ešte extrémnejší druh problému pamäti.

Istí pacienti prichádzali
do terapie s problémom,

mohli mať depresiu,
poruchu príjmu potravy,

a z terapie odchádzali

s iným problémom.

S extrémnymi spomienkami
na hrôzostrašné brutálnosti,

niekedy v rámci satanských rituálov,

niekedy s naozaj bizarnými
a neobyčajnými prvkami.

Jedna žena odchádzala z psychoterapie

s presvedčením, že pretrpela roky

ritualizovaného zneužívania,
počas ktorého otehotnela

a dieťa jej bolo vyrezané z brucha.

Ale neexistovali žiadne jazvy

či iné fyzické dôkazy,

ktoré by mohli podporiť jej príbeh.

A keď som začala sledovať tieto prípady,

čudovala som sa,

odkiaľ sa tieto bizarné spomienky vzali?

Zistila som, že vo väčšine týchto prípadov

figurovala nejaká forma psychoterapie.

Pýtala som sa teda,

mohlo niečo z toho,
čo sa deje v psychoterapii –

ako imaginatívne cvičenia,

alebo interpretácia snov,

niekedy hypnóza,

alebo v istých prípadoch
vystavenie falošným informáciám –

mohli tieto techniky viesť u pacientov

k rozvinutiu veľmi bizarných

a nepravdepodobných spomienok?

Navrhla som teda experimenty

v snahe skúmať procesy,
ktoré boli použité

v psychoterapii,
aby som mohla študovať

vývoj týchto veľmi bohatých
falošných spomienok.

V jednej z prvých štúdií,

sme použili sugesciu,

metódu inšpirovanú psychoterapiou,
ktorú sme videli v týchto prípadoch.

Použili sme tento druh sugescie

pre vloženie falošných spomienok

na to, že ako 6 ročné dieťa

ste sa stratili v nákupnom centre.

Báli ste sa. Plakali ste.

A nakoniec vás zachránila
nejaká staršia osoba

a vrátila vás opäť k vašej rodine.

Túto spomienku sa nám podarilo vložiť

do mysle asi u štvrtiny účastníkov.

Môžete si myslieť: "Ok,

ale to nie je nijak stresujúce."

Ale my a iní výskumníci sme vložili

bohaté falošné spomienky na veci, ktoré

boli ešte oveľa neobvyklejšie
a stresujúcejšie.

Tak v štúdii prevedenej v Tenessee,

výskumníci vložili
falošné spomienky na to,

ako ste sa ako dieťa skoro utopili

a museli byť zachránení plavčíkom.

A v jednej Kanadskej štúdii

vedci vložili ľuďom spomienky na to,

že ako deti zažili

niečo tak strašné ako

útok rozzúreného zvieraťa.

Uspeli v polovici prípadov.

V inej štúdii prevedenej v Taliansku,

vložili vedci ľuďom spomienky

že ako deti boli svedkami
posadnutia diablom.

Chcem dodať, že to môže vyzerať

ako traumatizácia
účastníkov týchto výskumov

v mene vedy,

ale naše štúdie
prešli dôkladným hodnotením

výskumnej etickej komisie,

ktorá rozhodla,

že dočasné nepohodlie, ktoré niektorí

z účastníkov môžu zažiť
počas experimentov,

je vyvážené dôležitosťou problematiky

pre pochopenie pamäťových procesov

a zneuživania pamäte, ktoré sa deje

vo svete.

No, na moje prekvapenie,

keď som túto prácu publikovala
a začala otvorene vystupovať

proti tomuto konkrétnemu
druhu psychoterapie,

spôsobila som si dosť vážne problémy:

nevraživosť hlavne od terapeutov

ktorí sa cítili napadnutí,

a od pacientov, ktorých ovplyvnili.

Niekedy som na prednáškach,
na ktoré som bola pozvaná

mala so sebou ozbrojenú ochranku,

ľudia zháňali podporu na kampaň
za moje prepustenie z práce.

No najhoršie asi bolo,

keď som označila jednu ženu,

ako nevinnú zo zneužívania,

ktoré tvrdila jej dospelá dcéra.

Obvinila svoju matku
zo sexuálneho zneužívania,

na základe potlačených spomienok.

Dcéra dokonca dovolila, aby jej príbeh

bol sfilmovaný a zobrazovaný.

Bola som nedôverčivá
voči tomu príbehu,

a tak som začala pátrať,

a nakoniec som aj našla informáciu,
ktorá ma presvedčila,

že jej matka je nevinná.

Vydala som vyhlásenie o prípade

a o niečo neskôr ma dcéra tejto ženy

zatiahla do súdneho procesu.

Hoci som nikdy
nespomenula jej meno,

zažalovala ma za urážku na cti
a porušenie práva na súkromie.

Prešla som si skoro 5 ročným

vyrovnávaním sa s touto špinavou,
nepríjmenou žalobou,

ale nakoniec, nakoniec,
sa to skončilo a ja som sa

mohla vrátiť do práce.

V priebehu procesu som sa ale
stala súčasťou

znepokojujúceho trendu v Amerike,

kedy sú vedci žalovaní

za to, že sa otvorene vyjadria
ku kontorverzným verejným diskusiám.

Po návrate do práce,
som si položila otázku:

ak vložím do vašej pamäte
falošnú spomienku,

má táto nejaký dôsledok?

Ovplyvní to vaše budúce myšlienky

alebo budúce správanie?

V jednej štúdii
sme vložili falošné spomienky

na to, že vám v detstve prišlo zle z

vajíčka, uhoriek,
či jahodovej zmrzliny.

Zistili sme, že potom, čo sme
spomienky vložili,

ľudia veľmi nechceli jesť tieto jedlá

na pikniku.

Falošné spomienky nemusia byť
iba zlé alebo nepríjmené.

Ak sme vložili do pamäte
príjemné spomienky

obsahujúce zdravé jedlá ako špargľu,

spôsobili sme, že ľudia
chceli jesť viac špargle.

Tieto štúdie ukazujú, že môžte

vložiť falošné spomienky

a tie vytvárajú následky v správaní

dávno potom,
čo boli vložené.

Ok, zároveň s možnosťou

vkladať spomienky a
kontrolovať správanie

sa objavujú niektoré dôležité
etické problémy ako,

kedy možno používať túto technológiu?

A mali by sme ju vôbec zakázať?

Terapeuti nemôžu
vložiť falošné spomienky

do mysle svojich pacientov,

aj keby im to mohlo pomôcť,

ale nič nezastaví rodičov,

aby to vyskúšali na svojom tínedžerovi
s nadváhou či obezitou.

A keď som to verejne odporúčila,

vyvolala som opäť pobúrenie.

"Pozrime sa na ňu.
Obhajuje klamanie detí rodičmi."

Haló, Santa Claus. (smiech)

Myslím tým, že sa dá no to pozrieť inak.

Čo by ste si vybrali:

dieťa s obezitou, cukrovkou,
kratšou dĺžkou života,

a všetkým okolo toho

alebo dieťa s 1
falošnou spomienkou navyše?

Ja viem, čo by som si vybrala
pre svoje dieťa.

Ale možno ma moja práca
odlíšila od väčšiny ľudí.

Väčšina si svoje spomienky cení,

vediac, že je to ich identita,

kto sú a odkiaľ pochádzajú.

A ja to uznávam. Cítim to tak isto.

Ale zo svojej práce viem,

koľko fikcie sa v nich už skrýva.

Ak som sa niečo pri tejto práci

za tie desaťročia naučila,
je to toto:

Len preto, že vám niekto niečo povie,

a povie to presvedčivo,

len preto, že pridá
množstvo detailov,

a že prejaví emócie,
keď to hovorí,

tak to ešte neznamená,
že sa to naozaj stalo.

Nedokážeme presne odlíšiť
pravé spomienky od falošných.

Potrebujeme nezávislý doklad.

Tento objav ma urobil tolerantnejšou

voči každodenným chybám pamäte,

ktoré robia moji priatelia a rodina.

Tento objav mohlo zachrániť Steva Titusa,

muža, ktorý bol náhle zbavený
celej svojej budúcnosti

falošnou spomienkou.

Ale zatiaľ urobíme dobre, ak

budeme mať na mysli,

že pamäť, rovnako ako sloboda,

je krehká vec.

Ďakujem vám. Ďakujem.

Ďakujem. (potlesk)

Ďakujem vám veľmi pekne. (potlesk)