Ernesto Sirolli: Chcete niekomu pomôcť? Zavrite hubu a počúvajte!

Keď sa pracovníci dobre mienenej humanitárnej pomoci dopočujú o probléme, o ktorom si myslia, že ho dokážu napraviť, pustia sa do práce. Toto Ernesto Sirolli pokladá za naivné. V tejto zábavnej a vášnivej prednáške hovorí, že prvým krokom je naslúchať ľuďom, ktorým sa snažíte pomôcť a naladiť sa na ich vlastného podnikateľského ducha. Jeho rady o tom, čo zaberá, pomôžu každému podnikateľovi.

Všetko, čo v živote robím, aj profesionálne -

bolo formované siedmymi

rokmi, ktoré som za mlada strávil pracovne v Afrike.

Od roku 1971 do roku 1977 -

vyzerám mlado, ale nie som - (Smiech) -

som pracoval v Zambii, Keni, na Pobreží slonoviny, Alžírsku, Somálsku,

na projektoch technickej spolupráce s africkými krajinami.

Pracoval som pre taliansku nevládnu organizáciu

a každý jeden projekt, do ktorého sme v Afrike vstúpili

zlyhal.

Bol som z toho rozrušený,

myslel som si, vo veku 21 rokov, že my Taliani sme dobrí ľudia

a v Afrike odvádzame dobrú prácu.

Miesto toho všetko, čoho sme sa dotkli, sme zabili.

V našom prvom projekte, v tom ktorý bol inšpiráciou k mojej prvej knihe,

"Vlnky od Zambezi," ("Ripples from Zambezi")

sme sa my Taliani

rozhodli naučiť zambijských ľudí ako pestovať jedlo.

Tak sme s talianskymi semienkami dorazili do južnej Zambie,

do jedného absolútne nádherného údolia,

ktoré sa tiahne dolu k rieke Zambezi,

a učili sme miestnych ako pestovať talianske paradajky

a cukiny a ...

Pravdaže miestni o to absolútne nemali záujem,

tak sme ich platili, aby prišli a pracovali,

a občas sa aj ukázali. (Smiech)

Boli sme prekvapení, že miestni ľudia v tak úrodnom

údolí nemajú žiadne poľnohospodárstvo.

No miesto toho aby sme sa ich opýtali, prečo nič nepestujú,

proste sme si povedali, "Vďaka Bohu, že sme tu." (Smiech)

"Akurát na poslednú chvíľu, aby sme zachránili zambijské obyvateľstvo pred hladovaním."

Pravdaže v Afrike všetko krásne rástlo.

Mali sme tam nádherné paradajky. V Taliansku by paradajka

narástla asi do takejto veľkosti. V Zambii do takejto-

Nemohli sme tomu uveriť. Zambijcom sme hovorili,

"Pozrite sa, aké je poľnohospodárstvo jednoduché."

Keď boli paradajky pekné zrelé a červené,

cez noc prišlo od rieky asi 200 hrochov

a všetko zjedli. (Smiech)

Zambijcom sme povedali, "Preboha, hrochy!"

A Zambijci na to, "Áno, práve preto tu nemáme žiadne poľnohospodárstvo." (Smiech)

"Prečo ste nám to nepovedali?" "Nepýtali ste sa."

Myslel som si, že to len my Taliani sme to v Afrike takto spackali,

ale keď som videl, čo robili Američania,

čo robili Angličania, čo robili Francúzi,

po tom, čo som videl, čo robili oni,

začal som byť na náš projekt v Zambii celkom hrdý.

Pretože, viete, my sme aspoň nakŕmili hrochy.

Mali by ste vidieť tie nezmysly - (Potlesk) -

Mali by ste vidieť tie nezmysly, čo sme poskytli

nič netušiacim Afričanom.

Ak si chcete prečítať knihu,

prečítajte si "Mŕtva pomoc" ("Dead Aid") od Dambisy Moyo,

zambijskej ekonómky.

Kniha vyšla v roku 2009.

My, západné krajiny, sme za posledných 50 rokov

darovali Africkému kontinentu dva bilióny amerických dolárov.

Ani vám nebudem hovoriť, akú škodu tieto peniaze narobili.

Prečítajte si tú knihu.

Prečítajte si od Afričanky, akú škodu sme spôsobili.

My, ľudia zo západných krajín, sme imperialisti, kolonialisti, misionári

a sú len dva spôsoby, akými jednáme s ľuďmi:

Správame sa k nim buď patrónsky alebo paternalisticky.

Obe tieto slová pochádzajú z latinského "pater,"

čo znamená "otec."

Ale znamenajú dve rozdielne veci.

Patrónsky - ku každému z odlišnej kultúry sa správam

akoby bol moje dieťa. "Tak veľmi ťa mám rád."

Paternalisticky - pristupujem ku každému z inej kultúry,

akoby bol môj sluha.

Preto bielych ľudí v Afrike volajú "bwana," šéf.

Pri čítaní knihy "Malé je nádherné,"(Small is Beautiful) som dostal facku.

Jej autorom je Schumacher, ktorý povedal,

že v ekonomickom rozvoji predovšetkým platí,

že ak si ľudia neželajú pomoc, nechajte ich tak.

Toto by mal byť prvý princíp pomoci.

Prvý princíp pomoci je rešpekt.

Dnes ráno pán, ktorý otváral túto konferenciu

položil na zem palicu a povedal,

"Dokážeme - dokážete si predstaviť mesto,

ktoré nie je neokoloniálne?"

V 27 rokoch som sa rozhodol

iba reagovať na výzvy ľudí,

a vymyslel som systém menom Enterprise Facilitation,

v ktorom nikdy nič nezačínate,

nikdy nikoho nemotivujete, ale stanete sa služobníkom

miestnej vášne, služobníkom miestnych ľudí,

ktorí majú sen stať sa lepšími.

Takže čo robíte - zavriete hubu.

Do komunity nikdy neprídete s nejakými nápadmi,

ale sedíte s miestnymi ľuďmi.

Nepracujeme z kancelárií.

Stretávame sa v kaviarniach. Stretávame sa v baroch.

Nemáme žiadnu infraštruktúru.

Prebieha to tak, že sa spriatelíme

a zistíme, čo tá osoba chce spraviť.

Najdôležitejšia je vášeň.

Môžete niekomu dať nápad.

Ale ak to tá osoba nechce robiť,

čo potom?

Vášeň, ktorú tá osoba má pre svoj vlastný rast

je tá najdôležitejšia vec.

Vášeň, ktorú má človek pre svoj osobný rast

je tá najdôležitejšia vec.

Potom im pomôžeme nájsť znalosti,

pretože nikto na svete nemôže uspieť sám.

Tá osoba s nápadom nemusí mať potrebné znalosti,

ale tie sú k dispozícii.

Pred mnohými rokmi som dostal nápad:

Prečo namiesto toho, aby sme prišli do komunity a

hovorili ľuďom, čo robiť, ich radšej konečne

nevypočujeme? Ale nie na komunitných stretnutiach.

Poviem vám tajomstvo.

Komunitné stretnutia majú jeden problém.

Podnikatelia na ne nikdy neprídu,

a nikdy vám na verejných stretnutiach nepovedia,

čo chcú so svojimi peniazmi robiť,

aké príležitosti identifikovali.

Takže plánovanie má toto slepé miesto.

Najmúdrejších ľudí vo vašej komunite ani nepoznáte,

pretože nechodia na vaše verejné stretnutia.

My to robíme tak, že pracujeme jeden na jedného,

a pri tomto štýle to znamená, že musíte vytvoriť

sociálnu infraštruktúru, ktorá neexistuje.

Musíte vytvoriť novú profesiu.

Touto profesiou je rodinný doktor podnikania,

rodinný doktor firmy, ktorý s vami sedí

vo vašom dome, pri vašom kuchynskom stole, na káve,

a pomáha vám nájsť zdroje na premenu vašej vášne

na niečo, čím sa môžete živiť.

Vyskúšal som si to v Esperance, v Západnej Austrálii.

V tom čase som si robil Ph.D.,

snažil som sa vzdialiť od povýšeneckých blbostí,

že prídeme a povieme vám, čo robiť.

Takže v Esperance som sa počas prvého roku

len prechádzal po uliciach a po troch dňoch

som mal prvého klienta. Pomohol som tomuto prvému chlapíkovi,

ktorý údil ryby v garáži, bol to Maor,

a pomohol som mu predávať do reštaurácie v Perth,

zorganizovať sa, a potom ku mne prišli rybári a povedali,

"To ty si pomohol Maorovi? Môžeš pomôcť aj nám?"

A tak som týmto piatim rybárom pomohol spolupracovať

a predávať tých nádherných tuniakov nie do konzervárne v Albánsku

za 60 centov za kilo, ale našli sme spôsob,

ako predať ryby na sushi do Japonska za 15 dolárov za kilo

a potom za mnou prišli farmári a povedali,

"Hej, pomohol si im. Môžeš pomôcť aj nám?"

Za rok som mal rozbehnutých 27 projektov

a potom za mnou prišla vláda so slovami,

"Ako to dokážeš?

Ako dokážeš - ?" A ja na to, "Robím niečo veľmi veľmi zložité.

Zavriem hubu a počúvam ich." (Smiech)

Takže - (Potlesk) -

A vláda na to, "Urob to znova." (Smiech)

Toto sme urobili v 300 komunitách po celom svete.

Pomohli sme rozbehnúť 40 000 podnikov.

Je tu nová generácia podnikateľov,

ktorí umierajú na osamelosť.

Peter Drucker, jeden z najlepších konzultantov pre manažment v histórii,

zomrel vo veku 96 rokov, pred pár rokmi.

Peter Drucker bol profesorom filozofie,

prv ako sa začal zaoberať podnikaním,

a toto Peter Drucker tvrdí:

"Plánovanie v skutočnosti nie je kompatibilné

s podnikateľskou spoločnosťou a ekonomikou."

Plánovanie je pre podnikanie bozkom smrti.

Takže teraz znovu budujete Christchurch

bez toho, aby ste vedeli, čo najmúdrejší ľudia v Christchurch

chcú robiť so svojimi peniazmi a svojou energiou.

Musíte sa naučiť, ako týchto ľudí primäť k tomu,

aby za vami prišli a hovorili s vami.

Musíte im ponúknuť diskrétnosť, súkromie,

musíte byť fantastickí v pomáhaní

a potom prídu, a prídu v davoch.

V komunite 10 000 ľudí získame 200 klientov.

Dokážete si predstaviť komunitu 400 000 ľudí,

tú inteligenciu a vášeň?

Ktorej prezentácii ste dnes ráno tlieskali najviac?

Miestnym, zanieteným ľuďom. Tým ste tlieskali.

Chcem tým povedať to, že

podnikanie je tam, kde je.

Nachádzame sa na konci prvej priemyselnej revolúcie -

neobnoviteľné fosílne palivá, priemyselná výroba -

a zrazu tu máme systémy, ktoré nie sú udržateľné.

Vnútorný spaľovací motor nie je udržateľný.

Freónový spôsob zachovávania vecí nie je udržateľný.

Musíme sa pozrieť na to ako

kŕmiť, liečiť, vzdelávať, dopravovať, komunikovať

sedem miliárd ľudí udržateľným spôsobom.

Technológie, ktoré by to dokázali, neexistujú.

Kto vynájde technológiu

pre zelenú revolúciu? Univerzity? Na to zabudnite!

Vláda? Na to zabudnite!

Budú to podnikatelia a už teraz to robia.

Pred mnohými rokmi som si v časopise Futurist

prečítal jeden krásny príbeh.

Skupina expertov bola v roku 1860 prizvaná,

aby prediskutovala budúcnosť mesta New York.

A tak sa v roku 1860 táto skupina ľudí stretla

a všetci špekulovali nad tým, čo sa s mestom

stane za 100 rokov,

a záver bol jednomyseľný:

Mesto New York o 100 rokov nebude existovať.

Prečo? Pretože sa pozreli na krivku a povedali,

ak bude populácia rásť týmto tempom,

aby sa ľudia mohli po New Yorku pohybovať,

potrebovali by 6 miliónov koní,

a s hnojom, ktorý by týchto 6 miliónov koní vyprodukovalo,

by sa nedalo vysporiadať.

Už vtedy sa topili v hnoji. (Smiech)

Takže v roku 1860 vidia túto špinavú technológiu,

ktorá zadusí život v New Yorku.

Čo sa teda stalo? O 40 rokov, v roku 1900,

bolo v Spojených štátoch amerických 1001

spoločností vyrábajúcich autá - 1001.

Nápad na hľadanie inej technológie

jednoznačne zvíťazil

a existovali maličké továrne na zadných dvoroch domov.

Dearborn, Michigan. Henry Ford.

Avšak pri práci s podnikateľmi existuje jedno tajomstvo.

Po prvé, musíte im ponúknuť diskrétnosť.

Inak za vami neprídu a nebudú s vami hovoriť.

Potom im musíte ponúknuť absolútnu, oddanú,

zanietenú službu.

Potom im musíte povedať pravdu o podnikaní.

Či tá najmenšia, či tá najväčšia spoločnosť, všetky

musia krásne zvládnuť tri veci:

Produkt, ktorý chcete predávať, musí byť fantastický,

musíte mať fantastický marketing,

a musíte mať úžasné riadenie financií.

Hádajte čo?

Ešte nikdy sme nestretli jedinú ľudskú bytosť,

ktorá by to dokázala vyrobiť, predať to a starať sa o peniaze.

Niečo také neexistuje.

Taká osoba sa ešte nikdy nenarodila.

Urobili sme prieskum a pozreli sa

na 100 ikonických spoločností sveta -

Carnegie, Westinghouse, Edison, Ford,

všetky tie nové spoločnosti, Google, Yahoo.

Je len jedna vec, ktorú majú všetky úspešné spoločnosti

spoločné, len jedna:

Ani jedna z nich nebola založená jednou osobou.

Teraz učíme podnikaniu 16-ročných

na Northumberland a kurz začíname tým,

že im dáme dve strany autobiografie Richarda Bransona,

a ich úlohou je podčiarknuť

na prvých dvoch stranách autobiografie Richarda Bransona,

koľkokrát Richard používa slovo "ja"

a koľkokrát používa slovo "my."

Slovo "ja" ani raz, a slovo "my" 32 krát.

Nebol sám, keď začínal.

Nikto nezaložil spoločnosť sám. Nikto.

Takže dokážeme vytvoriť komunitu,

v ktorej máme facilitátorov, ktorí pochádzajú z prostredia malého podniku

sedia v kaviarniach, v baroch, a sú vašimi oddanými kamarátmi,

ktorí pre vás urobia to, čo niekto urobil pre toho pána,

ktorý rozpráva o tom úžasnom

niekom, kto sa vás spýta, "Čo potrebujete?

Čo viete robiť? Dokážete to vyrobiť?

Dobre, dokážete to predať? Dokážete sa postarať o peniaze?

"Oh, nie, to nedokážem." "Chcete, aby som vám na to niekoho našiel?"

My aktivujeme komunity.

Máme skupinu dobrovoľníkov podporujúcich Enterprise Facilitator,

ktorí vám pomôžu nájsť zdroje a ľudí

a zistili sme, že zázrak

inteligencie miestnych ľudí je v tom,

že dokážete zmeniť kultúru a ekonomiku

tejto komunity len tým, že zachytíte vášeň,

energiu a predstavivosť svojich vlastných ľudí.

Ďakujem. (Potlesk)