Hovorte k srdcu | Marleen Laschet | TEDxTrondheim

O vôni jazykov a o tom, ako vás môže zachrániť chorá žaba.

Marleen je filologička a odborníčka na komunikáciu s vášňou pre rozprávanie príbehov a jazyky.

Na svojom vážne hravom blogu píše o radostiach a výhodách viacjazyčnosti a o kultúrnych rozdieloch. Jej príbehy z blogu sú postavené na príhodách z jej života polyglota a ukotvené v znalostiach a skúsenostiach zo sveta lingvistiky a kultúry.

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Angličtina je rodným jazykom
takmer 365 miliónov ľudí.

Viac ako 2 miliardy ostatných
sa učia a hovoria po anglicky

ako druhým alebo tretím jazykom.

Ak hovoríte po anglicky,

viete sa dorozumieť
s takmer 2,5 miliardami ľudí.

Načo by ste sa potrebovali
učiť hocijaký iný jazyk?

Nie je to len absurdná strata času?

Nelsona Mandelu neľútostne kritizovali

čierni Juhoafričania za to,
že hovoril afrikánčinou.

On na to reagoval:

„Keď hovoríme s človekom
v jazyku, ktorému rozumie,

hovoríme k jeho hlave.

Keď k nemu hovoríme
v jeho vlastnom jazyku,

hovoríme k jeho srdcu.“

Takže:

Ak si chcete niekoho získať,

musíme sa prihovoriť jeho srdcu.

Pápeži to vedia.

Ján Pavol II. hovoril asi
desiatimi jazykmi plynulo

a ďalšími dvanástimi
na pokročilejšej úrovni.

Kamkoľvek išiel, mal
vo zvyku pozdraviť ľud

aspoň zopár vetami z ich rodného jazyka.

A to bol dôležitý kľúč k jeho popularite.

Ľudia, ktorých svokry sú zo zahraničia,

alebo aj budúce svokry, to poznajú tiež.

So svojou priateľkou sa
možno bavia po anglicky,

ale keď chcú byť zadobre s jej mamou,

títo mladí muži sú ochotní
učiť sa tie najšialenejšie jazyky,

hoci aj holandčinu.

(smiech)

A zvyčajne majú úspech.

Prečo?

No, náš rodný jazyk je úplne prepletený

s našou osobnosťou, našou identitou.

Naša celá osobná história
je hlboko zakorenená,

vsiaknutá do nášho rodného jazyka.

K slovám, výrazom, dokonca aj
ku gramatike, s ktorými sme vyrástli,

sa nám viaže množstvo
spomienok a pocitov.

Takže, ak sa naučíte
jazyk druhého človeka,

ukazujete mu, že sa naozaj zaujímate

o jeho život, jeho osobnosť.

Ktorej svokre by to nelichotilo?

Keď začujete svoj rodný jazyk,
cítite spojenie.

Keď cestujete a už ste hovorili

cudzím jazykom dni alebo týždne,

tá chvíľa, keď vstúpite do lietadla,

a posádka vás pozdraví
vaším rodným jazykom,

je chvíľa, keď viete, že cestujete domov.

Ak by rodné jazyky mali vôňu,

myslím, že by voňali po koláčoch

a príjemnej slepačej polievke,

a po babkinej voňavke,

možno dokonca trochu
aj po guľôčkach proti moliam.

To je možno aj dôvod,
prečo sa umelé jazyky

ako esperanto nikdy neuchytili
tak masívne, ako sa možno očakávalo.

Nech sú hocijako múdro vymyslené,

jednoduché a ľahko sa učia,

žiadna krajina si nikdy neosvojila
žiadny umelý jazyk ako oficiálny.

Umelé jazyky sa ani systematicky
neučia ako cudzie

vo vyššej miere po dlhší čas,

hoci už prišlo k pokusom.

Ale z nejakého dôvodu, aj napriek
ťažkostiam s prirodzenými jazykmi,

ako sú otravné výnimky z pravidla,

rozdiel medzi pravopisom a výslovnosťou,

niekedy až absurdná zložitosť gramatiky –

ale aj napriek tomu všetkému

sa radšej učíme jazyky, ktoré
organicky rástli a rastú s ľuďmi.

Umelé jazyky sa prihovárajú hlave.

Prirodzené jazyky voňajú po koláčikoch.

Nelson Mandela sa učil afrikánčinu,
lebo chcel iba „poznať svojho nepriateľa“.

Povedal: „Ak ich chceme poraziť,
musíme vedieť ich jazyk,

poznať ich vášne, nádeje a obavy.“

Poznal ich. Fungovalo to.

Ale nie je to celý čas
len o nepriateľoch, však?

Týka sa to všetkých ľudských vzťahov.

A ja budem posledná, ktorá by
tvrdila, že svokry sú nepriatelia –

už len z princípu.

Pred nejakými 7 alebo 8 rokmi

som so svojou rodinou
cestovala v aute cez Poľsko.

Obchody boli otvorené už len chvíľu
a my sme si potrebovali nakúpiť jedlo.

Konečne sme uvideli supermarket
na druhej strane cesty.

Jediný spôsob, ako sa tam
dostať načas, bolo otočiť sa do U-čka.

Takže som sa otočila.

Zrejme to bolo nebezpečné.

Na sto percent to bolo proti predpisom.

Na parkovisko, ešte
než som stihla vypnúť motor,

som začula klop klop.

Tak som stiahla okno,
za ním sa objavili dva páry očí.

Každý pár očí patril jednému policajtovi.

V žiadnom prípade nemôžem tvrdiť,
že moja poľština je plynulá,

to ani v najlepších časoch,

ale kedysi som bola schopná
viesť jednoduchý rozhovor.

Ale za tých podmienok, so zlým svedomím,

tvárou v tvár dvom
mužom zákona v uniformách

mi každé rozumné poľské slovo,
čo som kedy poznala, vyfučalo z hlavy.

Ale aj tak mi ani na chvíľku nenapadlo

pokúsiť sa z tejto situácie
dostať s angličtinou.

Angličtina by mi pravdepodobne
dala výhodu jazyka, ktorý ovládam,

ale tí dvaja policajti
by sa potom cítili nesvoji.

Takže som bola rozhodnutá
zostať pri poľstine.

Ako?

Ten malinký poľský kútik
v mojom mozgu sa mi úplne vypol,

až na jednu vec.

Bola v ňom jedna vec,
ktorú som si opakovala tak často,

že som ju mohla recitovať aj zo spánku.

Bola to detská básnička

o chorej žabe.

(smiech)

To som mala.

Viem, že to v tej chvíli
bolo divné, ale vyhŕkla som:

(po poľsky) Jedna žabka bola slabá,

tak išla k doktorovi
a vraj je chorá, vraví.

Doktor si dal okuliare,
lebo už mal oči staré.

Pozrela som sa na policajtov.

A oni na mňa, s vyvalenými očami.

(smiech)

Myslím, že si spomínam,
že jeden z nich sa poškriabal po hlave.

A potom sa usmiali.

Usmiali sa.

A vďaka tomu som sa upokojila,

teda, aspoň natoľko,
aby sa mi v hlave znovu

vynorilo zopár užitočnejších slov.

Dokázala som vykoktať
niekoľko neúplných viet typu:

„Veľmi sa ospravedlňujem, potrebovala
som jedlo, nikdy to už neurobím.“

Potom ma pustili.

A keď som utekala do obchodu,
zavolali na mňa: „Szczęśliwej podróży!“

teda: šťastnú cestu!

Nemám v úmysle prehovárať vás,
aby ste sa učili jazyky preto,

aby ste mohli cestovať po svete,
porušovať zákony a dostať sa z toho.

(smiech)

Ale táto malá epizóda ilustruje,
ako dokáže niekoľko slov,

hoci aj jednoduchých a smiešnych,

priamo zasiahnuť do srdca a roztopiť ho.

Inak, k tej chorej žabe
som mala ešte alternatívu.

Ďalšia vec, ktorú som
vedela rovnako dobre,

bola pijanská pieseň.

(smiech)

Tým by som ale asi nevyvolala úsmev,

možno len výlet
na miestnu policajnú stanicu

kvôli krvným testom.

Nemusíte sa naučiť mnoho jazykov

a nemusíte sa ich naučiť do hĺbky.

Už s málom dokážete mnoho.

Desať slov do srdca má väčší účinok

ako tisíc slov do hlavy.

Môžete si vždy vybrať angličtinu
a stretnúť sa niekde na polceste.

Ale môžete si vybrať, že budete ten,
kto prekročí deliacu čiaru

a stretne sa s novým známym,
alebo protivníkom, nech je to hocikto,

na jeho vlastnom území.

Ovládanie jazyka toho
druhého z vás neurobí slabocha,

ale ukáže vašu silu.

Na konci vyhrá vždy osoba,
ktorá má odvahu

a dá si námahu prekročiť hranice.

Nebojte sa chýb.
Robiť chyby je ľudské.

A v tomto prípade je tu bonus:

Ak tam urobíte chybu,

dáte druhým možnosť pomôcť vám,
vyjsť vám v ústrety a stretnúť sa s vami.

A takto bude puto,
ktoré ste práve vytvorili, silnejšie.

Takže chcete, aby ste boli zrozumiteľní

alebo chcete kontakt s druhými?

Naďalej sa všetci učme
a používajme angličtinu.

Budeme môcť byť v kontakte
so zmiešaným obecenstvom, ako tu na TEDx.

Angličtina je silným nástrojom
na delenie sa o vedomosti,

pre medzinárodné konferencie
o globálnych problémoch.

Predovšetkým angličtina je diaľnicou
k 365 miliónom sŕdc.

365 miliónom ľudí vonia
angličtina ako tie koláčiky.

Ale prečo skončiť s ňou?

Prečo si nedať trochu námahy

a nenaučiť sa aspoň jeden iný cudzí jazyk?

Existuje predsa toľko
iných príchutí koláčikov.

Poďme a vyskúšajme nejaký nový.

Ďakujem.

(potlesk)