Nacionalizmus vs. globalizmus: nové politické rozdelenie

Ako porozumieť súčasným politickým rozporom? V konverzácii so širokým tematickým záberom plnej prenikavých pohľadov vkladá historik Yuval Harari súčasný politický zmätok do širšieho kontextu a konfrontuje ho s prebiehajúcim technologickým, klimatickým a mediálnym rozvratom, ba dokonca i s naším poňatím toho, načo je ľudstvo. Toto je prvý zo série Dialógov TED, usilujúcej sa o hĺbavé reakcie na stupňujúcu sa politickú rozdelenosť. Spravte si čas (stačí hodina) na túto fascinujúcu diskusiu, ktorú s Hararim viedol Chris Anderson.

Chris Anderson:
Dobrý deň. Vitajte na Dialógoch TED.

Sú prvé zo série, ktorú pripravujeme

ako reakciu na súčasné politické zmeny.

Neviem ako vy,

ja som značne znepokojený
rastúcou rozdelenosťou

v tejto krajine a vo svete.

Nikto nikoho nepočúva, však?

Nepočúva.

Zdá sa, že potrebujeme iný typ rozhovoru.

Rozhovor založený na intelekte,
počúvaní, pochopení

a na širšom kontexte.

O to sa aspoň budeme snažiť
v Dialógoch TED,

začínajúc dnes.

A nemohli by sme tu mať dnes nikoho,

s kým by som to odštartoval
s väčším nadšením.

Toto je myseľ, ktorá myslí značne inak
než ktokoľvek iný

na celej planéte, dodal by som.

Myslím to vážne.

(Yuval Noah Harari sa smeje)

Spája históriu so zásadnými myšlienkami

spôsobom, ktorý vám berie dych.

Niektorí z vás poznajú
túto knihu, Sapiens.

Čítal niekto z vás Sapiens?

(potlesk)

Ja keď som ju čítal,
nedokázal som prestať.

Spôsob, akým rozpráva príbeh ľudstva,

prostredníctvom veľkých myšlienok
nútiacich vás uvažovať inak,

je ohromujúci.

A tu je pokračovanie,

ktoré, myslím, vyjde v USA
budúci týždeň.

YNH: Áno, budúci týždeň.

CA: Homo Deus.

Toto je história nasledujúcich sto rokov.

Mal som možnosť si ho prečítať.

Je nesmierne dramatické

a, trúfam si tvrdiť,
pre niektorých značne alarmujúce.

Treba si ho prečítať.

A úprimne, nemohli by sme tu mať
nikoho povolanejšieho, aby nám pomohol

pochopiť, čo sa teraz vo svete deje.

Prosím teda o srdečné privítanie:
Yuval Noah Harari

(potlesk)

Je skvelé, že sú s nami naši priatelia
na Facebooku a inde na webe.

Zdravím Facebook.

A ako začnem hovoriť s Yuvalom,

píšte nám všetci svoje otázky,

nie nutne o najnovších
politických škandáloch,

ale o širšom porozumení
tomu, kam smerujeme.

Pripravení? OK, začíname.

Takže, Yuval,

sme v New York City, rok 2017,
nový prezident pri moci

a nárazové vlny čeria dianie
na celom svete.

Čo sa to, dočerta, deje?

YNH: Myslím, že hlavná vec, čo sa stala,

je, že sme stratili svoj príbeh.

Ľudia myslia v príbehoch

a svet sa snažíme pochopiť
rozprávaním príbehov.

A za posledných pár desaťročí

sme mali veľmi jednoduchý
a príťažlivý príbeh

o tom, čo sa vo svete deje.

Ten príbeh vravel,

že ekonómia sa globalizuje,

politika sa liberalizuje

a táto kombinácia vytvorí raj na Zemi,

my len musíme naďalej
globalizovať ekonómiu

a liberalizovať politický systém

a všetko bude skvelé.

A rok 2016 bol momentom,

keď veľká časť sveta,
dokonca i západného,

prestala tomuto príbehu veriť.

Z dobrých či zlých dôvodov;
na tom nezáleží.

Ľudia prestali tomuto príbehu veriť

a keď nemáte príbeh,
nerozumiete, čo sa deje.

CA: Sčasti veríme, že ten príbeh
bol vlastne veľmi účinný.

Fungoval.

YNH: Do istej miery áno.

Podľa istých meraní

sme teraz v dobe pre ľudstvo

zatiaľ najlepšej.

Dnes, prvýkrát v histórii,

zomiera viac ľudí na to, že je priveľa,
než kvôli tomu, že je primálo,

čo je úžasná vymoženosť.

(smiech)

Prvýkrát v histórii tiež viac ľudí

zomiera kvôli vysokému veku
než na infekčné choroby

a násilie tiež pokleslo.

Prvýkrát v histórii viac ľudí

zomrie kvôli samovražde než
v dôsledku zločinu, terorizmu

a vojny dokopy.

Podľa štatistiky ste svojím
najväčším nepriateľom vy sám.

Prinajmenšom, zo všetkých ľudí na svete

ste to vy sám,
kto vás najpravdepodobnejšie zabije.

(smiech)

Čo je, opäť, dobrá správa,
v porovnaní s...

(smiech)

v porovnaní s mierou násilia,
ktorú sme videli v predošlých obdobiach.

CA: Ale tento proces prepájania sveta

skončil tým, že veľká časť ľudí
sa cíti akosi vynechaná

a reaguje na to.

A tak tu máme túto bombu,

čo akoby trhala celý systém.

Chcem povedať;
ako si vysvetľujete, čo sa deje?

Zdá sa, že spôsob, ktorým
ľudia mysleli o politike,

rozdelení na pravicu a ľavicu,
bol rozprášený a nahradený.

Ako by sme o tom mali premýšľať?

YNH: Hej, starý politický model
z 20. storočia – pravica proti ľavici –

je dnes z veľkej časti irelevantný

a skutočné rozdelenie je dnes
medzi globálnym a národným,

globálnym a lokálnym.

A vidno to opäť všade po svete;

toto je teraz hlavný zápas.

Pravdepodobne potrebujeme
celkom nové politické modely

a celkom nové spôsoby
premýšľania o politike.

V podstate sa dá povedať,
že teraz máme globálnu ekológiu,

globálnu ekonómiu,
ale máme národné politiky

a to spolu nefunguje.

Politický systém
je kvôli tomu neefektívny,

pretože nemá kontrolu nad silami,
ktoré tvarujú náš život.

Na túto nerovnováhu máme
v podstate dve riešenia:

Buď deglobalizujeme ekonomiku
a zmeníme ju späť na národnú,

alebo globalizujeme politický systém.

CA: Takže niektorí, predpokladám, že
sú medzi nimi mnohí liberáli,

vidia Trumpa a jeho vládu ako
niečo nenapraviteľne zlé,

skrátka hrozné po každej stránke.

Vidíte za tým nejaký základný
príbeh alebo politickú filozofiu,

ktorá by aspoň stála za pochopenie?

Ako by ste formulovali takú filozofiu?

Je to skrátka filozofia nacionalizmu?

YNH: Myslím, že základný pocit či názor

je, že v politickom systéme
je niečo pokazené.

Už viac nedáva moc bežným ľuďom.

Už sa viac nezaujíma o bežných ľudí.

A podľa mňa je táto diagnóza
chorej politiky správna.

Pokiaľ ide o odpovede,
som si oveľa menej istý.

Myslím, že to, čo vidíme,
je okamžitá ľudská reakcia:

Ak niečo nefunguje, vráťme sa späť.

A, ako to vidíte na celom svete,

temer nikto dnes v politike

nemá nejakú víziu budúcnosti,
kam ľudstvo smeruje.

Takmer všade vidno retrográdny pohľad:

„Urobme Ameriku znovu skvelou,“

akou bola, čo ja viem, niekedy
v 50., v 80. rokoch,

poďme tam späť.

A v Rusku, 100 rokov po Leninovi,

je Putinovou víziou budúcnosti

v zásade „á, vráťme sa k cárskej ríši“.

A potom v Izraeli, odkiaľ pochádzam,

je v súčasnosti najhorúcejšou
politickou víziou:

„Postavme opäť chrám!“

Čiže – vráťme sa o 2000 rokov späť.

Ľudia si myslia, že
niekedy v minulosti sme to pokazili

a je to, ako keď sa stratíte
v meste a poviete si:

„OK, poďme späť na miesto,
kde sme sa cítili bezpečne,

a začnime odznovu.“

Nemyslím si, že by to mohlo fungovať,

ale mnohým ľuďom to hovorí ich inštinkt.

CA: Ale prečo to nemôže fungovať?

„Amerika na prvom mieste“ je
v mnohých ohľadoch príťažlivý slogan.

Vlastenectvo je v mnohých ohľadoch
veľmi ušľachtilé.

Hralo úlohu v podnecovaní spolupráce

medzi väčšími počtami ľudí.

Prečo by nemohol byť svet
usporiadaný do krajín,

z ktorých každá dáva seba na prvé miesto?

YNH: Počas storočí, dokonca tisícročí,

fungovalo vlastenectvo celkom dobre.

Samozrejme viedlo k vojnám a tak ďalej,

ale nemali by sme sa
príliš sústreďovať na to zlé.

Na vlastenectve je tiež veľa,
veľa pozitívneho.

Aj na schopnosti primäť mnoho ľudí,

aby im na sebe navzájom záležalo,

aby so sebou súcitili

a zišli sa kvôli spoločnej veci.

Ak sa vrátite k prvým národom,

čiže tisíce rokov dozadu,

k ľudu, čo žil pozdĺž Žltej rieky v Číne,

bolo to mnoho, mnoho kmeňov

a prežitie a prosperita všetkých
záviseli od rieky,

ale všetky tiež trpeli
pravidelnými záplavami

a pravidelnými suchami.

A žiaden kmeň s tým nemohol
naozaj nič urobiť,

pretože každý kontroloval
iba drobný úsek rieky.

A potom, dlhým a zložitým procesom,

sa všetky kmene spojili
a vytvorili Čínsky národ,

ktorý kontroloval celú Žltú rieku

a dokázal dať dokopy stovky tisíc ľudí,

aby postavili priehrady a kanále,
rieku tak regulovali,

predchádzali najhorším záplavám a suchám

a zvýšili properitu pre každého.

Toto fungovalo na mnohých miestach sveta.

Ale v 21. storočí

to všetko zásadným spôsobom
mení technológia.

Žijeme teraz – všetci ľudia na svete –

pozdĺž tej istej kybernetickej rieky

a ani jeden národ nemôže
túto rieku regulovať sám.

Žijeme všetci spolu na jednej planéte,

ktorá je ohrozovaná našimi činnosťami.

A ak tu nie je nejaká forma
globálnej spolupráce,

nacionalizmus skrátka nie je na úrovni
potrebnej pre riešenie toho problému,

či už klimatických zmien
alebo technologických zvratov.

CA: Bola to teda krásna myšlienka

vo svete, kde sa väčšina udalostí,
väčšina problémov

odohrávala na národnej úrovni,

vy však argumentujete,
že najdôležitejšie problémy dneška

sa viac neodohrávajú v národnom,
ale v globálnom meradle.

YNH: Presne tak.
Všetky hlavné problémy dnešného sveta

sú vo svojej podstate globálne

a nemožno ich vyriešiť

inak než nejakou formou
globálnej spolupráce.

Nejde iba o klimatické zmeny,

ktoré sú najokatejším príkladom,
čo ľudia uvádzajú.

Ja uvažujem skôr v rámci
technologických zvratov.

Pomyslite, napríklad,
na umelú inteligenciu,

ktorá počas nasledujúcich 20 – 30 rokov

vytlačí stovky miliónov ľudí z trhu práce,

to je problém na globálnej úrovni.

Rozvráti ekonómiu všetkých krajín.

A podobne, keď pomyslíte,
napríklad, na bioinžinierstvo

a ľudí, ktorí sa obávajú, ja neviem,

výskumu v oblasti genetického
inžinierstva aplikovaného na ľudí,

nepomôže, ak len jedna krajina,
povedzme USA,

zákonom zakáže pokusy na ľuďoch,

ale Čína či Severná Kórea
v nich budú pokračovať.

Čiže USA to nemôžu vyriešiť samy

a tlak na ne, aby robili to isté,
bude veľmi rýchlo obrovský,

pretože sú to technológie prinášajúce
vysoké riziko i vysoký zisk.

Ak to robí niekto iný,
nemôžem si dovoliť ostať v úzadí.

Jediný spôsob, ako účinne regulovať

veci ako genetické inžinierstvo

je mať globálne regulácie.

Ak sú regulácie len národné,
nik nechce zaostávať.

CA: Toto je veľmi zaujímavé.

Zdá sa mi, že by to mohol byť

jeden z kľúčov k vyvolaniu aspoň
konštruktívnej konverzácie

medzi rôznymi stranami.

Pretože asi každý by súhlasil,
že východiskovým bodom

veľkej časti toho hnevu,
ktorý nás vohnal tam, kde sme,

sú oprávnené obavy zo straty zamestnania.

Práca je preč,
tradičný spôsob života je preč;

nečudo, že ľudia preto zúria.

A vo všeobecnosti obviňovali
globalizmus, globálne elity,

že im to spôsobujú
bez pýtania si ich povolenia,

čo sa zdá byť oprávnenou sťažnosťou.

Ale, ak vám správne rozumiem,
kľúčovou otázkou je:

Čo je skutočným dôvodom súčasného a
budúceho poklesu pracovných príležitostí?

Do tej miery, do akej je ním globalizmus,

by správnou odpoveďou
bolo uzatvorenie hraníc,

zabránenie vstupu ľudí,
zmeny obchodných dohôd atď.

Vy však, myslím, hovoríte,

že hlavným dôvodom straty práce
bude čosi celkom iné.

Vyplynie z technologických záležitostí

a my nemáme šancu to vyriešiť,

pokiaľ nebudeme spolupracovať
ako prepojený svet.

YNH: Hej, myslím si, že,

neviem ako teraz, ale v budúcnosti

to nebudú Mexičania alebo Číňania,
kto bude brať prácu

ľuďom v Pensylvánii.

Budú to roboty a algoritmy.

Takže pokiaľ nemienite postaviť múr
na hranici s Kaliforniou –

(smiech)

ten múr na hranici s Mexikom
bude veľmi neúčinný.

A bol som šokovaný,
keď som pozeral predvolebné debaty,

že Trump sa ani len nepokúsil
vystrašiť ľudí

tým, že im vezmú prácu roboty.

Aj ak by to nebola pravda,
na tom nezáleží.

Mohol to byť mimoriadne účinný
spôsob, ako ľudí vystrašiť –

(smiech)

a ako ľudí uchvátiť:

„Roboti vám vezmú prácu!“

A to nik nepoužil.

A preto mám obavy,

keďže to znamená,
že nech sa stane čokoľvek

na univerzitách a v laboratóriách,

a tam o tom už prebiehajú
intenzívne debaty,

no v hlavnom politickom prúde
a medzi bežnou verejnosťou

skrátka nik netuší,

že môže prísť obrovský technologický zlom,

nie o 200 rokov, ale o 10, 20, 30 rokov,

no my s tým niečo musíme urobiť teraz,

čiastočne preto, že väčšina z toho,
čo dnes učíme deti a študentov dnes,

bude na trhu práce v roku 2040, 2050
celkom irelevantná.

Nie je to teda niečo, o čom by sme mali
rozmýšľať v roku 2040.

Už dnes musíme rozmýšľať,
čo učiť mladých ľudí.

CA: Hej, jednoznačne.

Často ste písali o okamihoch v histórii,

keď ľudstvo neúmyselne
vstúpilo do novej éry.

Spravili sa rozhodnutia,
vyvinuli sa technológie

a zrazu sa svet zmenil,

možno pre všetkých k horšiemu.

Jeden z príkladov, čo uvádzate v Sapiens,

je práve poľnohospodárska revolúcia,

ktorá pre človeka obrábajúceho pôdu

znamenala 12-hodinový
vyčerpávajúci pracovný deň

namiesto 6 hodín v džungli
a oveľa zaujímavejšieho spôsobu života.

(smiech)

Takže sme teraz pred novou
možnou zmenou fázy,

keď ako námesační vchádzame do
budúcnosti, akú nik z nás vlastne nechce?

YNH: Áno, presne tak.

Počas poľnohospodárskej revolúcie

obrovská technologická
a ekonomická revolúcia

posilnili ľudský kolektív,

ale keď sa pozriete na jednotlivé životy,

život úzkej elity sa veľmi zlepšil

a život väčšiny ľudí sa značne zhoršil.

A toto sa môže zopakovať v 21. storočí.

Nové technológie nepochybne
posilnia ľudský kolektív.

Ale opäť môžu vyústiť do úzkej elity,

ktorá zožne všetky výhody
a vezme všetok zisk,

a davy obyvateľstva na tom budú horšie

než predtým,

rozhodne horšie, než táto elita.

CA: A tieto elity
by ani nemuseli byť ľudia.

Mohli by to byť kyborgovia alebo...

YNH: Hej, mohli by to byť
vylepšení nadľudia.

Mohli by byť kyborgovia.

Mohli by to byť celkom neorganické elity.

Mohli by to byť dokonca
algoritmy bez vedomia.

Dnes vidíme, že autorita
sa vo svete posúva

od ľudí k algoritmom.

Stále viac rozhodnutí
– o osobných životoch,

o ekonomických a politických
záležitostiach –

robia vlastne algoritmy.

Ak si od banky pýtate pôžičku,

je možné, že o vašom osude rozhodne
algoritmus, nie človek.

A celkový dojem je,
že Homo sapiens už možno prehral.

Svet je zložitý, je tu priveľa dát,

všetko sa mení tak rýchlo,

že to, čo sa vyvinulo na africkej savane

pred desiatkami tisícov rokov,

aby zvládalo žiť v určitom prostredí,

s určitým objemom informácií a dát,

si už nedokáže poradiť
s realitami 21. storočia

a jediné, čo si s nimi poradiť dokáže,

sú algoritmy na veľké množstvá dát.

Nečudo teda, že stále viac autority
sa presúva z nás na algoritmy.

CA: Sme v New Yorku na prvom
zo série Dialógov TED

a hosťom je Yuval Harari.

A naživo vysielame pre
obecenstvo na Facebooku.

Tešíme sa, že ste tu s nami.

K niektorým z otázok, ktoré nám posielate,

ako aj otázok od tu prítomných,

sa dostaneme onedlho,

posielajte nám ich teda naďalej.

Yuval, ak budete argumentovať,

že sa musíme dostať cez nacionalizmus
kvôli príchodu technologického...

v istom zmysle, nebezpečia,

predstavovaného dnes toľkým dianím,

musíme o tom viesť globálny rozhovor.

Problémom je, že je ťažké primäť
ľudí, aby uverili, že, čo ja viem,

UI je skutočne bezprostrednou hrozbou atď.

To, na čom ľuďom, aspoň niektorým,

záleží možno oveľa viac bezodkladne,

sú klimatické zmeny,

možno iné problémy, ako
utečenci, jadrové zbrane atď.

Povedali by ste, že v súčasnej pozícii

by sme sa mali týmto problémom
viac venovať?

Hovorili ste o klimatických zmenách,

ale Trump povedal, že na ne neverí.

Istým spôsobom teda
svoj najsilnejší argument

vlastne nemôžete použiť,
aby ste to obhájili.

YHN: Hej, myslím si, že na prvý pohľad

je dosť prekvapujúce,

že existuje úzka korelácia

medzi nacionalizmom
a klimatickými zmenami.

Myslím, že väčšina ľudí popierajúcich
zmenu klímy sú nacionalisti.

Na prvý pohľad si poviete: Prečo?

Ako to spolu súvisí?

Prečo zmenu klímy nepopierajú socialisti?

Ale keď o tom premýšľate, je to jasné:

pretože nacionalizmus nemá
žiadne riešenie klimatických zmien.

Ak chcete byť v 21. storočí nacionalistom,

musíte poprieť tento problém.

Ak ho príjmete ako realitu,
potom musíte prijať, že áno,

vo svete je stále miesto pre vlastenectvo,

vo svete je stále miesto
pre špeciálne oddanosti

a záväzky voči vlastnému ľudu,
voči vlastnej krajine.

Nemyslím si, že toto by chcel
niekto skutočne zrušiť.

Ale aby sme mohli čeliť
klimatickým zmenám,

potrebujeme aj ďalšie oddanosti a záväzky,

a to na úrovni presahujúcej národ.

A to by nemalo byť nemožné,

pretože ľudia môžu mať
viacero vrstiev loajalít.

Môžete byť oddaný svojej rodine,

svojej komunite,

svojmu národu,

tak prečo by ste nemohli byť oddaný
aj ľudstvu ako celku?

Pri niektorých príležitostiach je,
samozrejme, ťažké rozhodnúť,

čomu sa venovať prvému,

ale, veď viete; život je ťažký.

Poraďte si.

(smiech)

CA: OK, chcel by som sa teda dostať
k otázkam publika.

Máme tu mikrofón.

Využite ho a vy na Facebooku, píšte nám.

Howard Morgan: Jednou z vecí,
ktoré zjavne mali veľký vplyv

tu i v iných krajinách,

je nerovnomerné rozdelenie príjmov,

dramatická zmena rozdelenia príjmov v USA

oproti tomu pred 50 rokmi

a na celom svete.

Môžeme spraviť niečo,
aby sme to ovplyvnili?

Pretože toto je veľmi
často skrytou príčinou.

YNH: Zatiaľ som nepočul
dobrý návrh, čo s tým,

opäť čiastočne preto, že väčšina
nápadov ostáva na národnej úrovni,

no problém je globálny.

Nápad, ktorý počujeme pomerne často,

je univerzálny základný príjem.

Ale to je problém.

Teda, je to asi dobrý začiatok,

ale problematické je, že nie je jasné,
čo znamená „univerzálny“,

ani čo znamená „základný“.

Keď sa hovorí
o univerzálnom základnom príjme,

väčšinou sa myslí národný základný príjem.

Ale problém je globálny.

Vezmite si UI a 3D tlačiarne,
ktoré pripravia o prácu

milióny Bangladéšanov,

všetkých tých, čo vyrábajú
moje košele a topánky.

Čo sa potom stane?

Vláda USA vyberie dane
od Googlu a Apple v Kalifornii

a použije ich na základný príjem
nezamestnaných Bangladéšanov?

Ak tomu veríte, môžete
rovno veriť, že príde

Santa Claus a problém vyrieši.

Než teda budeme mať skutočne univerzálny
a nie národný základný príjem,

tie zásadné problémy ostanú.

Tiež nie je jasné, čo znamená základný,

pretože; čo sú základné ľudské potreby?

Pred tisíc rokmi postačili
jedlo a prístrešie.

Dnes však ľudia za základnú potrebu
považujú aj vzdelanie,

malo by teda byť zahrnuté.

Ale koľko? Šesť rokov? Dvanásť? PhD?

Podobne zdravotná starostlivosť.

Povedzme, že o 20, 30, 40 rokov

budú drahé spôsoby
predlžujúce ľudský život

na, povedzme, 120.

Bude toto súčasťou
základného príjmu či nie?

Je to veľmi zložitý problém,

lebo vo svete, kde sa viac ľudia
nebudú schopní zamestnať,

jediné, čo dostanú, bude základný príjem.

Takže, čo je jeho súčasťou,
je náročná etická otázka.

CA: Ako aj otázky o tom,
ako na to svet bude mať,

kto zaplatí.

Cez Facebook nám poslala
otázku Lisa Larson:

„Ako je na tom súčasný nacionalizmus v USA

v porovnaní s tým medzi svetovými vojnami

v minulom storočí?“

YNH: Dobrá správa, vzhľadom
na nebezpečnosť nacionalizmu,

je, že sme na tom oveľa lepšie
než pred storočím.

Vtedy, roku 1917,

sa Európania navzájom
zabíjali po miliónoch.

V roku 2016, v kontexte Brexitu,
ak sa nemýlim,

prišla o život jediná osoba; poslankyňa,
ktorú zavraždil nejaký extrémista.

Len jediná osoba.

Ak šlo pri Brexite o nezávislosť Británie,

tak je to najpacifickejšia vojna
za nezávislosť v histórii.

A povedzme, že po Brexite
bude teraz chcieť

odísť Škótsko.

Keby sa v 18. storočí

Škótsko chcelo – a Škóti
to chceli viackrát –

vymaniť spod kontroly Londýna,

reakciou Londýna bolo vyslanie armády,

aby vypálila Edinburg a zmasakrovala
kmene škótskych horalov.

Odhadujem, že ak by v roku 2018 Škóti
odhlasovali nezávislosť,

londýnska vláda nepošle na sever armádu,

aby vypálila Edinburg.

Dnes je len veľmi málo ľudí ochotných
zabíjať či nechať sa zabiť

pre škótsku či britskú nezávislosť.

Teda k tomu, čo sa hovorí
o vzostupe nacionalizmu

a návrate do 30. rokov,

do 19. storočia; minimálne na západe

je dnes sila národných pocitov
oveľa menšia

než pred storočím.

CA: Lenže niektorí
verejne vyslovujú obavy,

že sa to možno mení,

že v USA môže dôjsť k vypuknutiam násilia,

podľa toho, ako sa veci vyvinú.

Mali by sme sa tým znepokojovať,

alebo si naozaj myslíte,
že veci sa zmenili?

YNH: Nie, mali by sme sa

znepokojovať a uvedomiť si 2 veci.

Predovšetkým nebyť hysterickí.

Zatiaľ nie sme späť
v prvej svetovej vojne.

Ale nebuďme ani spokojní, samoľúbi.

Dostali sme sa z 1917 do 2017

nie nejakým zázrakom,

ale len ľudskými rozhodnutiami

a ak dnes začneme robiť zlé rozhodnutia,

môžeme sa dostať do situácie
analogickej tej z roku 1917

už o pár rokov.

Jedna z vecí, čo ako historik viem,

je, že by ste nikdy nemali
podceňovať ľudskú hlúposť.

(smiech)

Je to jedna
z najmocnejších síl v histórii.

Ľudská hlúposť a ľudské násilie.

Ľudia robia také šialené veci
bez zjavnej príčiny,

ale opäť, zároveň s tým

je veľmi mocnou
silou v histórii ľudská múdrosť.

Máme oboje.

CA: Je tu s nami psychológ
morálky Johathan Haidt,

ktorý má, myslím, otázku.

Johathan Haidt: Vďaka, Yuval.

Zdá sa teda, že ste fanúšikom
globálnej vlády,

ale keď sa pozriete na mapu sveta
od Transparency International,

ktorá klasifikuje mieru korupcie
politických inštitúcií,

je to rozsiahle pole červene s malými
kúskami žltej tu a tam,

pre tých s dobrými inštitúciami.

Ak by sme teda mali mať
nejakú formu globálnej vlády,

prečo myslíte, že by bola skôr ako Dánsko

než ako Rusko či Honduras?

A nie sú alternatívy,

ako sme to spravili s freónmi?

Vždy sú spôsoby, ako riešiť globálne
problémy s národnými vládami.

Ako by svetová vláda vlastne vyzerala

a prečo si myslíte, že by fungovala?

YNH: Nuž, neviem, ako by vyzerala.

Nikto zatiaľ nemá pre ňu model.

Hlavným dôvodom, prečo ju potrebujeme,

je, že mnohé z týchto problémov vedú
len k strate na oboch stranách.

V situácii, kde obe strany získavajú,
ako pri obchodovaní,

kde obe strany dohodou docielia výhody,

je možné problém vyriešiť.

Aj bez nejakej globálnej vlády

majú národné vlády každá
záujem to spraviť.

Ale v situácii vedúcej k strate na oboch
stranách, ako zmena klímy,

je to oveľa zložitejšie

bez nejakej zastrešujúcej autority,
skutočnej autority.

Teraz; ako to dosiahnuť
a ako by to vyzeralo;

neviem.

A rozhodne nie je žiaden zjavný dôvod

myslieť si, že by to vyzeralo ako Dánsko

alebo že by to bola demokracia.

Pravdepodobne by to tak nebolo.

Nemáme fungujúce demokratické modely

pre globálnu vládu.

Možno to teda bude vyzerať
skôr ako staroveká Čína

než ako moderné Dánsko.

No i tak, vzhľadom na nebezpečia,
ktorým čelíme,

myslím, že naliehavosť nadobudnutia
nejakej reálnej schopnosti

presadiť náročné rozhodnutia
na globálnej úrovni

je dôležitejšia než temer čokoľvek iné.

CA: Je tu otázka z Facebooku,

a potom dostane mikrofón Andrew.

Kat Hebron z Vail na Facebooku,

vyjadrujúca pochybnosti:

„Ako by rozvinuté národy zvládli milióny
klimatických utečencov?“

YNH: Neviem.

CA: Tu máte odpoveď, Kat. (smiech)

YNH: A nemyslím si,
že tie národy by to vedeli.

Možnože len budú popierať problém.

CA: Ale imigrácia je, vo všeobecnosti,
ďalší príklad problému,

ktorý je veľmi ťažko riešiteľný
na úrovni národov.

Jeden národ zabuchne dvere,

ale to môže nahromadiť
problémy do budúcnosti.

YNH: Hej, to je ďalší dobrý príklad,

hlavne preto, že dnes je migrovanie

oveľa jednoduchšie,

než bolo v stredoveku alebo staroveku.

CA: Yuval, mnohí technológovia iste veria,

že obavy kvôli politike
sú trochu zveličené,

že politickí vodcovia vlastne
nemajú až toľko vplyvu vo svete,

že rozhodnutia o ľudstve dnes robia veda,

vynaliezavosť, firmy

a všeličo ďalšie, len nie politickí lídri,

pre ktorých je skutočne
ťažké veľa toho spraviť,

takže sa vlastne obávame celkom zbytočne.

YNH: No, v prvom rade treba zdôrazniť,

že je pravda, že schopnosť politických
lídrov konať dobro je veľmi limitovaná,

ale ich schopnosť škodiť je neobmedzená.

Je tam základná nerovnováha.

Stále môžete stlačiť gombík
a všetko vyhodiť do vzduchu.

Tento typ schopnosti máte.

Ale ak chcete, napríklad,
znížiť nerovnosť,

to je veľmi, veľmi náročné.

Zato začať vojnu

môžete stále veľmi ľahko.

V politickom systéme je teda dnes
zabudovaná nerovnováha,

čo je veľmi frustrujúce,

že nemôžete spraviť veľa dobrého,
ale stále môžete vykonať veľa zlého.

Kvôli tomu je politický systém
stále dôvodom na veľmi veľké obavy.

CA: Takže keď sa pozriete na dnešné dianie

svojím pohľadom historika,

pozeráte sa späť na nejaké momenty
v histórii, kedy šlo všetko dobre

a jeden vodca zvrátil svet
alebo svoju krajinu nazad?

YNH: Je viacero príkladov,

ale musím zdôrazniť,
že to nikdy nebol jednotlivec.

Niekto ho tam totiž dosadil

a niekto mu dovolil tam zotrvať.

Takže to nikdy nie je
iba chyba jednotlivca.

Za každým takým jedincom
je mnoho ľudí.

CA: Podáte, prosím, mikrofón Andrewovi?

Andrew Solomon: Hovorili ste
veľa o globálnom versus národnom,

ale zdá sa mi, že svetová situácia

je stále viac v rukách
identiárnych skupín.

Vidíme ľudí vo vnútri USA,

ktorých naverboval ISIS.

Vidíme aj iné skupiny, čo vznikli,

ktoré presahujú národné väzby,

a predsa predstavujú významné autority.

Ako ich integrovať do systému

a ako rôznorodý súbor identít
spraviť súdržným

pod či už národným,
alebo globálnym vedením?

YNH: Problém takých
rôznorodých identít je tiež

problémom vychádzajúcim
z nacionalizmu.

Nacionalizmus verí v jednu,
monolitickú identitu

a uzavreté, či aspoň extrémnejšie,
varianty nacionalizmu

veria vo výlučnú oddanosť
jedinej identite.

Preto mal vždy nacionalizmus
mnoho problémov

s ľuďmi, ktorí chcú
rozdeliť svoju identitu

medzi rôzne skupiny.

Nie je to problém len pre,
povedzme, globálnu víziu.

A znovu; myslím si, že história ukazuje,

že by sa nemalo rozmýšľať
v takých výlučných pojmoch.

Ak si myslíte, že existuje len
jediná identita nejakej osoby -

"Som len X, to je všetko, nemôžem
byť viacero vecí naraz,"

- to je začiatok problému.

Sú tu náboženstvá, sú tu národy,

čo niekedy vyžadujú výlučnú oddanosť,

ale to nie je jediná možnosť.

Je veľa náboženstiev a veľa národov,

ktoré umožňujú mať
dve rôzne identity zároveň.

CA: No je jedným z vysvetlení toho,
čo sa stalo minulý rok,

že skupina ľudí začala mať plné zuby,
dajme tomu,

liberálnych elít,
keďže nemám lepšie označenie,

posadnutých mnohými rôznymi
identitami, zatiaľ čo oni si vravia:

"Ale čo moja identita?
Mňa tu celkom ignorujú!

A, mimochodom, ja som si myslel,
že väčšinou som tu ja."?

A práve to rozdúchalo mnoho hnevu.

YNH: Hej, identita je vždy problematická,

pretože identita je vždy
založená na vymyslených príbehoch,

ktoré skôr či neskôr narazia na realitu.

Temer všetky identity,

myslím tie nad rámec
základnej komunity

niekoľkých tuctov ľudí,

sú založené na vymyslenom príbehu.

Nie sú pravdou.

Nie sú realitou.

Je to len príbeh, ktorý ľudia
vymyslia, hovoria si ho navzájom

a začnú mu veriť.

Preto sú všetky identity
extrémne nestabilné.

Nie sú biologickou realitou.

Niekedy si nacionalisti, napríklad,

myslia, že národ je biologická entita.

Že kombinácia pôdy a krvi

vytvára národ.

Ale to je len fikcia.

CA: Pôda a krv dávajú skôr
akúsi mazľavú zmes.

(smiech)

YNH: To áno, a tiež postihuje myseľ,

keď priveľa myslíte na to,
že ste kombináciou pôdy a krvi.

Keď sa na to pozriete z hľadiska biológie,

žiaden z národov, ktoré dnes existujú,

zjavne neexistoval pred 5000 rokmi.

Homo sapiens je sociálne zviera,
to je isté.

Ale milióny rokov žili

Homo sapiens a naši predkovia hominidi
v malých komunitách

niekoľkých tuctov jednotlivcov.

Každý každého poznal.

Zatiaľ čo moderné národy
sú vymyslené komunity,

v tom zmysle, že ja nepoznám
ani všetkých týchto ľudí.

Pochádzam z pomerne malého
národu, z Izraela,

a z ôsmich miliónov Izraelitov

väčšinu nikdy nestretnem.

Väčšinu z nich nikdy nestretnem.

V podstate existujú tu.

CA: Ale pokiaľ ide o túto identitu,

tá skupina, čo sa cíti vynechaná
a ktorú možno pripravili o prácu,

chcem povedať; v Homo Deus

píšete o tejto skupine,
že v istom zmysle narastá,

že toľkí ľudia prišli o zamestnanie

nejakým spôsobom kvôli technológii,
že by sme mohli skončiť

so skutočne veľkou – myslím, že ste
ju pomenovali „zbytočná trieda“ –

triedou, v ktorej sú ľudia tradične,

z pohľadu ekonómie, nepoužiteľní.

YNH: Áno.

CA: Nakoľko je tá možnosť pravdepodobná?

Malo by nás to napĺňať hrôzou?

A môžeme to nejako riešiť?

YNH: Mali by sme o tom
premýšľať veľmi pozorne.

Chcem povedať, že nik netuší,
ako bude vyzerať trh práce

v rokoch 2040, 2050.

Je nádej, že sa objavia
mnohé nové pracovné miesta,

ale nie je to isté.

A aj ak nové pracovné miesta vzniknú,

nebude nutne ľahké

pre 50-ročného nezamestnaného kamionistu,

čo prišiel o prácu kvôli
samoriadeným autám,

nebude ľahké pre tohto kamionistu

či kamionistku preorientovať sa
na dizajn virtuálnych svetov.

Predtým, keď sa pozriete na dráhu
priemyselnej revolúcie,

keď stroje nahradili ľudí
v jednom type práce,

riešenie obvykle prišlo
v podobe nízko kvalifikovanej práce

v iných odvetviach podnikania.

Teda ak ste nepotrebovali
viac poľnohospodárov,

ľudia prešli k práci na nízko
kvalifikovaných pozíciách v priemysle.

A keď im tieto vzali
ďalšie a ďalšie stroje,

ľudia prešli na nízkokvalifikované
pozície v službách.

Dnes keď vravia, že v budúcnosti
budú nové typy pracovných pozícií,

že ľudia sú lepší než UI,

že ľudia sú lepší než roboti,

obvykle myslia na vysoko
kvalifikované zamestnania

ako softvéroví inžinieri
dizajnujúci virtuálne svety.

No neviem, ako sa nezamestnaná
pokladníčka supermarketu

preorientuje v 50-ke na
dizajn virtuálnych svetov,

a rozhodne neviem,

ako by to spravili milióny
nezamestnaných bangladéšskych

robotníkov z tovární na textil.

Ak by to mali spraviť,

musíme dnes začať učiť Bangladéšanov,

ako byť dizajnérmi softvéru,

to však nerobíme.

Čo teda budú robiť o 20 rokov?

CA: Ak správne rozumiem,
veľmi zdôrazňujete otázku,

ktorá mi posledných pár mesiacov
stále viac vŕta v hlave.

Je to otázka, ktorú je temer ťažké
spýtať sa verejne,

ale ak k tomu má niekto niečo múdre
povedať, možno ste to vy,

takže sa vás spýtam:

Načo sú ľudia?

YNH: Pokiaľ vieme, na nič.

(smiech)

Myslím to tak, že neexistuje žiadna
veľká kozmická dráma, kozmický plán,

v ktorých by sme mali hrať úlohu,

pričom by sme ju len potrebovali objaviť

a potom ju hrať najlepšie, ako dokážeme.

To bol príbeh každého náboženstva,
každej ideológie atď., ale to najlepšie,

čo k tomu ako vedec
môžem povedať, je, že to nie je pravda.

Toto nie je vesmírna dráma
s úlohou pre Homo sapiens.

Takže –

CA: Budem s vami teraz
chvíľku nesúhlasiť,

práve kvôli vašej knihe,

Homo Deus, pretože v nej

podávate jeden z logicky naviac
premyslených a najpochopiteľnejších

popisov vnímania, vedomia

a unikátneho typu ľudských schopností.

Upozorňujete, že sa líši od inteligencie,

tej inteligencie,
ktorú vkladáme do strojov,

a že je okolo neho veľa záhad.

Ako si môžete byť istý,
že neexistuje účel,

keď ani len nevieme,
čo vlastne vnímanie je?

Chcem povedať;
podľa vás nie je šanca,

že by ľudia boli na to,
aby boli vo vesmire niečím vnímavým,

aby boli centrami radosti a lásky
a šťastia a nádeje?

A možno sa nám podarí zostrojiť stroje,
ktoré nám pomôžu

to znásobiť, hoci ony samotné
sa nestanú vnímavé.

Je to bláznivé?

Ja som v to, čítajúc vašu knihu,
akosi začal dúfať.

YNH: No, ja si rozhodne myslím,
že najzaujímavejšou otázkou vedy

je dnes otázka vedomia a mysle.

Sme stále lepší v porozumení mozgu

a inteligencii,

ale nezlepšujeme sa veľmi

v pochopení mysle a vedomia.

Ľudia si často mýlia
inteligenciu a vedomie,

hlavne v Silicon Valley,

čo je pochopiteľné, pretože
u ľudí sa tie dve sprevádzajú.

Inteligencia je pritom v podstate
schopnosť riešiť problémy.

Vedomie je schopnosť cítiť,

cítiť radosť, smútok, nudu, bolesť atď.

V prípade Homo sapiens a všetkých
ostatných cicavcov, nie je to špecifické

pre ľudí, cicavcov, vtákov
a niektorých ďalších zvierat,

inteligencia a vedomie patria k sebe.

Často riešime problémy pocitovo.

Preto si ich mýlime.

Ale sú to dve odlišné veci.

Na miestach ako Silicon Valley

sa dnes tvorí umelá inteligencia,

ale nie umelé vedomie.

Za posledných 50 rokov
došlo k úžasnému rozvoju

počítačovej inteligencie

a presne nulovému rozvoju
počítačového vedomia

a nič nenaznačuje,
že by počítače v najbližšej dobe

nadobudli vedomie.

Predovšetkým teda, ak má vedomie
nejakú kozmickú úlohu,

nie je jedinečná pre Homo sapiens.

Kravy majú vedomie,
prasatá majú vedomie,

šimpanzy majú vedomie,
kurence majú vedomie,

takže ak by sme šli týmto smerom,
najskôr by sme museli

rozšíriť svoje obzory a jasne
si uvedomiť, že nie sme jediní

na Zemi, čo máme vnímavosť –

pokiaľ ide o inteligenciu,
máme dôvod si myslieť,

že sme zo všetkých najinteligentnejší,

ale pokiaľ ide o vnímavosť,

tvrdiť, že sme viac vnímaví než veľryby,

než paviány, než mačky –

nevidím žiaden dôkaz,
ktorý by tomu nasvedčoval.

Prvý krok v tomto smere
je teda rozšíriť obzory.

A druhú otázku o tom, načo to je,

by som prevrátil

a povedal by som, že si nemyslím,
že vnímanie by na niečo bolo.

Nemyslím si, že by sme mali
nájsť svoju úlohu vo vesmíre.

Čo je skutočne dôležité,
je oslobodiť sa od utrpenia.

Čo je príznačné pre vnímavé bytosti,

na rozdiel od robotov, kameňov,

čohokoľvek,

je že vnímavé bytosti trpia,
sú schopné trpieť

a sústrediť by sa nemali

na hľadanie miesta vo vesmíre,
v nejakej záhadnej kozmickej dráme.

Mali by sa sústrediť na porozumenie
tomu, čo je to utrpenie,

čo ho spôsobuje
a ako sa od neho oslobodiť.

CA: Viem, že toto je pre vás veľmi
dôležité a podali ste to veľmi výrečne.

Teraz príde príval otázok z obecenstva tu,

možno i z Facebooku

a možno aj nejaké komentáre.

Takže sa poponáhľajme.

Jedna je hneď tu.

Naďalej sa hláste, tam vzadu,
ak chcete mikrofón,

a my sa k vám dostaneme.

Otázka: Vo svojej práci hovoríte
veľa o vymyslených príbehoch,

ktoré považujeme za pravdivé

a podľa ktorých žijeme svoje životy.

Ako to, že to viete, ovplyvňuje

príbehy, ktoré si vyberáte
pre svoj život ako jednotlivec,

a mýlite si ich s pravdou ako my všetci?

YNH: Snažím sa to nerobiť.

Pre mňa, ako vedca i ako pre osobu,
je asi najdôležitejšou otázkou,

ako rozoznať fikciu od reality,

pretože realita existuje.

Netvrdím, že všetko je výmysel.

Pre ľudské bytosti je len veľmi náročné

odlíšiť fikciu a realitu.

A ako história napreduje,
stáva sa to stále náročnejším,

pretože výmysly, ktoré tvoríme –

národy, bohovia, peniaze, korporácie –

majú teraz kontrolu nad svetom.

Už len to, pomyslieť si,

„toto sú všetko iba fiktívne entity,
ktoré sme vytvorili,“

je veľmi náročné.

Ale realita existuje.

Pre mňa je najlepším...

Je viacero testov,

čo umožňujú fikciu od reality rozoznať.

Najjednoduchší, ten, čo môžem
najlepšie vysvetliť v krátkosti,

je test utrpenia.

Čo môže trpieť, to je reálne.

Čo nemôže trpieť, nie je reálne.

Národ nemôže trpieť.

To je veľmi, veľmi jasné.

Aj keď národ prehrá vojnu,

povieme, že „Nemecko utrpelo porážku
v prvej svetovej vojne,“

to je metafora.

Nemecko nemôže trpieť.
Nemecko nemá myseľ.

Nemecko nemá vedomie.

Nemci môžu trpieť, áno,
ale Nemecko nie.

Podobne, keď banka skrachuje,

banka nemôže trpieť.

Keď dolár stráca hodnotu, dolár netrpí.

Ľudia môžu trpieť. Zvieratá môžu trpieť.

To je skutočné.

Takže, ak chcete vidieť realitu,
začal by som tým,

že by som šiel bránou utrpenia.

Ak skutočne dokážete
pochopiť, čo je utrpenie,

dá vám to tiež kľúč umožňujúci

pochopiť, čo je skutočnosť.

CA: Na Facebooku je otázka,
ktorá na to nadväzuje,

od niekoho zo sveta, v jazyku,
ktorý neviem čítať.

YNH: To je hebrejčina.
CA: Hebrejčina. Presne tak.

(smiech)

Prečítali by ste meno?

YNH: Or Lauterbach Goren.

CA: Ďakujeme. že ste napísali.

Otázka je: „Je postfaktuálna éra
skutočne novou érou

alebo len ďalší vrchol či moment
v nikdy nekončiacom trende?“

YNH: Mne osobne myšlienka
postfaktuality nič nehovorí.

Moja základná reakcia ako historika je:

Ak je toto éra post-pravdy, kedy,
do čerta, bola éra pravdy?

CA: Správne,

(smiech)

YNH: Bolo to v 80. či 50.
rokoch minulého storočia?

V stredoveku? Vždy sme žili v ére
istým spôsobom „postfaktuálnej“.

CA: Tomu by som protirečil,

lebo myslím, že ľudia hovoria o tom,

že tu bol svet, kde bolo menej
publikácií, denníkov,

kde bolo tradíciou, že sa overovali fakty.

V charaktere tých organizácií
bolo zabudované,

že na pravde záleží.

Ak teda veríte na realitu,

to, čo píšete, je informácia.

Verilo sa, že informácia by sa mala
spájať s realitou skutočným spôsobom,

a ak ste napísali nadpis,
bol to vážny, svedomitý pokus

reflektovať niečo, čo sa skutočne udialo.

A ľuďom sa to vždy nedarilo.

Ale myslím, že tá obava dnes je,

že máme neuveriteľne mocný
technologický systém,

ktorý, aspoň na chvíľu,
ohromne rozšíri čokoľvek,

bez toho, aby akokoľvek
dával pozor, či to súvisí

so skutočnosťou, ide len
o kliknutia a pozornosť

a to bolo zrejme toxické.

To je predsa pochopiteľná obava, nie?

YNH: Áno, je. Technológia sa mení

a dnes je ľahšie rozsievať ako pravdu,
tak fikciu a klamstvo.

Ide to oboma smermi.

Je teda však aj oveľa jednoduchšie
šíriť pravdu než kedykoľvek predtým.

No nemyslím si, že by bolo
čokoľvek zásadne nové

na tomto šírení fikcií a chýb.

Na tejto myšlienke falošných správ
a postfaktuálnosti nie je nič,

čo by už nevedel, napríklad,
Joseph Goebbels.

Je známy tým, že povedal,
že ak opakujete lož dosť často,

ľudia ju budú považovať za pravdu,

a čím je tá lož väčšia, tým lepšie,

lebo ľuďom by ani nenapadlo,
že niečo také veľké by mohla byť lož.

Ja si myslím, že falošné správy
sú s nami už tisíce rokov.

Len pomyslite na Bibliu.

(smiech)

CA: Ale je tu obava,

že falošné správy súvisia
s tyranickými režimami

a keď vidno vzostup falošných správ,

je to príslovečný kanárik v uhoľnej bani,
varujúci, že môžu prichádzať zlé časy.

YNH: Hej. Toto zámerné
používanie falošných správ

je znepokojujúcim znamením.

Ale ja nevravím,
že to nie je zlé, len že to nie je nové.

CA: Na Facebooku je veľký záujem o otázku

globálnej vlády versus nacionalizmu.

Phil Dennis sa pýta:

„Ako dosiahneme, aby sa ľud, vlády
vzdali moci? Je to...“

Ten text je taký dlhý, že nemôžem

prečítať celú otázku.

Ale je to nutnosť?

Bude treba vojnu, aby sme k tomu dospeli?

Prepáčte, Phil, skomolil som vašu
otázku, ale to kvôli tomu textu tam.

YNH: Jedna z možností, o ktorej niektorí

hovoria, je, že ľudstvom
otrasie iba katastrofa

a tá otvorí cestu skutočnému
systému globálnej vlády.

Vravia, že to nevieme spraviť
pred tou katastrofou,

ale potrebujeme začať klásť základy,

aby sme, keď pohroma udrie,

vedeli reagovať rýchlo.

Ale ľudia skrátka nebudú
motivovaní niečo také robiť,

než pohroma udrie.

Ďalšia vec, ktorú by som zdôraznil,

je, že ten, kto sa skutočne
zaujíma o globálnu vládu,

by mal vždy veľmi dobre objasniť,

že by nenahradila či nezrušila
lokálne identity a komunity,

že obe by mali byť...

mali by byť v jednom balíčku.

CA: O tomto chcem počuť viac,

lebo samotné slová „globálna vláda“

sú stelesnením zla v mysliach mnohých

z alternatívnej pravice.

Zdá sa skrátka desivá, neprístupná,
odľahlá a sklamala ich,

takže globailsti,
globálna vláda – nie, choďte preč!

A mnohí vnímajú voľby ako definitívnu ranu

každému, kto v to verí.

Ako teda zmeníme príbeh,

aby to neznelo tak desivo a vzdialene?

Rozveďte ešte tú myšlienku,
že je to zlúčiteľné

s lokálnou identitou,
lokálnymi komunitami.

YNH: Myslím, že by sme mali opäť začať

naozaj biologickými faktami

o Homo sapiens.

A biológia nám o Homo sapiens
hovorí dve veci,

ktoré sa veľmi týkajú tohto problému:

Poprvé, že sme celkom závislí

na ekologickom systéme okolo nás,

a že dnes hovoríme o globálnom systéme.

Tomu nemožno uniknúť.

A podruhé nám biológia
o Homo sapiens hovorí,

že sme sociálne zvieratá,

ale sme sociálni na veľmi,
veľmi lokálnej úrovni.

Je to skrátka jednoduchý fakt o ľudstve,

že nedokážeme mať dôvernú známosť

s viac než asi 150 jedincami.

Veľkosť prirodzenej skupiny,

prirodzenej komunity Homo sapiens,

nie je viac než 150 jedincov

a všetko nad ten počet je
v skutočnosti založené na rôznych

vymyslených príbehoch
a rozsiahlych inštitúciách.

A myslím, že môžeme nájsť spôsob,

opäť založený na biologickom
chápaní nášho druhu,

ako obe votkať dokopy

a ako pochopiť, že dnes, v 21. storočí,

potrebujeme komunity ako globálnej,
tak lokálnej úrovne.

A šiel by som ešte ďalej

a povedal, že sa to začína
už v samotnom tele.

Pocity odcudzenia a osamelosti,
čo dnes ľudia majú, aj ich

neschopnosť nájsť si miesto vo svete,

nie sú podľa mňa spôsobené
v prvom rade globálnym kapitalizmom.

Hlavný problém je,
že počas minulých 100 rokov

boli ľudia odtelesnení,

dištancovali sa od svojho tela.

Ako lovec a zberač,
alebo dokonca aj roľník,

na prežitie potrebujete byť
neustále v kontakte

so svojím telom a svojimi zmyslami,

každú chvíľu.

Ak idete do lesa hľadať huby

a nedávate pozor na to,
čo vnímate sluchom,

čuchom, chuťou,

ste mŕtvy.

Musíte byť teda veľmi prepojený.

Za posledných 100 rokov
ľudia stratili schopnosť

byť v kontakte so svojím telom
a svojimi zmyslami,

počuť, čuchať, cítiť.

Stále viac pozornosti ide k obrazovkám,

k tomu, čo sa deje inde,

niekedy inokedy.

Toto je, myslím si, skrytým dôvodom

pocitov odcudzenia, osamelosti atď.,

a preto riešenie nezahŕňa

návrat nejakého hromadného nacionalizmu,

ale obnovenie spojenia
s našimi vlastnými telami.

A ak ste znovu v kontakte so svojím telom,

budete sa tiež cítiť oveľa
viac doma vo svete.

CA: Nuž, podľa toho, ako sa to vyvinie,
možno budeme

onedlho späť v lese.

Máme tu ďalšiu otázku z obecenstva

a ešte jednu z Facebooku.

Ama Adi-Dako: Dobrý deň.
Som z Ghany v západnej Afrike.

Zaujímalo by ma, ako podáte
a obhájite myšlienku globálnej vlády

krajinám, ktoré historicky doplácali

na dôsledky globalizácie,

a tiež, keď hovoríme
o globálnej vláde, znie mi to tak,

že určite bude vychádzať
z veľmi západného pohľadu

na to, čo by malo „globálny“ znamenať.

Takže ako podať a obhájiť
myšlienku globálnej vlády

oproti tej celkom nacionalistickej

ľuďom v krajinách ako Ghana
a Nigéria a Togo

a ďalších podobných krajinách?

YNH: Začal by som tým,
že história je mimoriadne neférová

a že by sme si to mali uvedomiť.

Mnohé z krajín, čo trpia najviac

kvôli posledným 200 rokom globalizácie

a imperializmu a industrializácie,

sú presne tými krajinami,
čo tiež najpravdepodobnejšie trpia

kvôli nasledujúcej vlne.

A v tom by sme mali mať celko jasno.

Ak nemáme globálnu vládu

a trpíme klimatickými zmenami,

technologickými rozvratmi,

najhoršie utrpenie nebude v USA.

Najhoršie utrpenie bude
v Ghane, v Sudáne, v Sýrii,

v Bangladéši, na všetkých tých miestach.

Takže si myslím, že tie krajiny
majú ešte väčší motív

na to, aby spravili niečo
s nasledujúcou vlnou rozvratu,

či už bude ekologický,
alebo technologický.

Znovu; ak uvažujete
o technologickom rozvrate,

tak ak UI a 3D tlačiarne vezmú prácu

miliardám ľudí,

menej sa obávam o Švédov

než o ľudí v Ghane či Bangladéši.

A preto, keďže história je taká neférová

a dôsledky kalamity

nebudú rovnaké pre každého,

bohatí budú, ako obvykle, schopní uniknúť

najhorším dôsledkom klimatických zmien

spôsobom nedostupným tým chudobným.

CA: Cameron Taylor na Faceboku
položil skvelú otázku:

„Na konci Sapiens píšete,

že by sme si mali klásť otázku,

„čo by sme mali chcieť chcieť?“

Takže, čo si myslíte,
že by sme mali chcieť chcieť?“

YNH: Myslím si, že by sme
mali chcieť poznať pravdu,

pochopiť skutočnosť.

Väčšinou chceme hlavne zmeniť realitu,

prispôsobiť ju svojim túžbam,

a ja si myslím, že by sme ju
najskôr mali chcieť pochopiť.

Keď sa pozriete
na dlhodobý priebeh histórie,

vidíte, že počas tisícov rokov

sme, my ľudia, získavali kontrolu
nad svetom mimo nás

a snažili sme sa ho tvarovať,
aby vyhovoval našim túžbam.

A získali sme kontrolu
nad inými zvieratami,

nad riekami a lesmi

a celkom sme ich pretvarovali,

spôsobiac ekologickú skazu, bez toho,

aby sme dosiahli spokojnosť.

Ďalším krokom je teda
obrátenie pohľadu dovnútra.

Povedali sme si: „OK, dosiahnutie
kontroly nad vonkajším svetom

nás v skutočnosti neuspokojilo.

Poďme teraz skúsiť získať
kontrolu nad svetom v nás.“

Toto je ten skutočne veľký projekt

vedy a techniky a priemyslu
v 21. storočí –

snažiť sa získať kontrolu
nad svetom v nás,

naučiť sa, ako navrhovať a vyrábať
telá a mozgy a mysle.

Tie budú pravdepodobne hlavnými
produktmi ekonomiky 21. storočia.

Keď ľudia rozmýšľajú o budúcnosti,
veľmi často je to spôsobom:

„Chcel by som získať kontrolu
nad svojím telom a mozgom.“

Ja si myslím, že je to veľmi nebezpečné.

Ak sme sa z doterajšej histórie
niečo naučili,

je to, že síce získame moc manipulovať,

ale, keďže sme celkom
nepochopili komplexitu

ekologického systému,

teraz čelíme ekologickej kríze.

A keď sa teraz snažíme
preusporiadať vnútorný svet

bez toho, aby sme mu rozumeli,

hlavne keď nerozumieme spletitosti
svojho psychického systému,

mohli by sme spôsobiť nejakú
vnútornú ekologickú katastrofu

a čelili by sme tak
psychologickej kríze vo vnútri.

CA: Keď si to zhrnieme;

súčasná politika,
nadchádzajúce technológie,

obavy ako tá, ktorú ste práve načrtli, –

zdá sa, že vy sám
ste na tom dosť bezútešne,

keď myslíte na budúcnosť.

Ste z nej dosť znepokojený.

Je to tak?

A keby bol jeden dôvod mať nádej,
ako by ste ho vyjadrili?

YNH: Ja sa zameriavam na tie
najnebezpečnejšie možnosti,

čiastočne preto, že je to moja
zodpovednosť vyplývajúca z toho,

že som historik a sociálny kritik.

Priemysel sa sústredí hlavne
na pozitívne stránky,

takže je úlohou historikov,
filozofov a sociológov

zdôrazňovať nebezpečnejší potenciál
všetkých týchto nových technológií.

Nemyslím si, že niečo z tohto
by bolo nevyhnutné.

Technológia nikdy nie je deterministická.

Tú istú technológiu môžete použiť

na vytvorenie veľmi rôznych
typov spoločností.

Keď si vezmete 20. storočie,

tak technológie priemyselnej revolúcie,

vlaky, elektrina a to všetko,

mohli byť využité na vytvorenie
komunistickej diktatúry

alebo fašistického režimu
alebo liberálnej demokracie.

Vlaky vám nepovedali, čo s nimi robiť.

Podobne teraz umelá inteligencia,
bioinžinierstvo a to všetko

nepredurčuje jediný výsledok.

Ľudstvo sa môže postaviť
k tejto výzve zodpovedne

a najlepší príklad toho,

ako sa ľudstvo správne postavilo
k výzvam novej technológie,

sú jadrové zbrane.

Koncom 40., začiatkom 50. rokov

boli mnohí presvedčení, že studená vojna

skôr či neskôr skončí
jadrovou katastrofou,

ktorá zničí ľudskú civilizáciu.

A to sa nestalo.

V skutočnosti jadrové zbrane
podnietili ľudí celého sveta,

aby zmenili spôsoby,
akými vedú medzinárodné politiky,

v prospech poklesu násilia.

A mnohé krajiny v zásade vybrali vojnu

zo svojej sady politických nástrojov.

Viac sa nesnažili sledovať
svoje záujmy vedením vojny.

Nie všetky krajiny tak urobili,
ale mnohé áno.

A toto je možno najdôležitejší dôvod,

prečo medzinárodné násilie od 1945.
dramaticky pokleslo

a dnes, ako som povedal,
viac ľudí zomrie kvôli samovražde,

než ich je zabitých vo vojne.

Toto nám teda, myslím si,
dáva dobrý príklad toho,

že aj výzve tej najhrozivejšej technológie

dokážu ľudia vhodne čeliť

a vlastne z toho môže byť aj úžitok.

Problém je, že máme
veľmi malú hranicu chyby.

Ak sa nám to nepodarí,

už nemusíme mať ďalšiu
možnosť znovu to skúsiť.

CA: To je veľmi silná poznámka,

ktorou by sme to, myslím, mohli ukončiť.

Než to ukončím, chcel by som
niečo povedať ľuďom tu,

svetovej komunite TED i všetkým
ostatným, čo pozerajú online:

Pomôžte nám s týmito dialógmi.

Ak veríte, ako my,

že potrebujeme nájsť iný typ konverzácie,

dnes viac než kedykoľvek,
pomôžte nám s tým.

Oslovte ďalších ľudí,

skúste viesť konverzácie
s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíte,

pochopte ich,

poskladajte si dieliky

a pomôžte nám pochopiť,
ako v takýchto konverzáciách napredovať

tak, aby sme skutočne prispeli

k tomu, čo sa dnes vo svete deje.

Myslím, že každý sa cíti živšie,

znepokojenejšie, angažovanejšie

pri terajšej politike.

Zdá sa, že ide o veľa, a tak

nám pomôžte reagovať na to
múdrym, múdrym spôsobom.

Yuval Harari, ďakujem vám.

(potlesk)