Prečo nás obrazovky robia menej šťastnými

Ako na nás pôsobia naše obrazovky a zariadenia? Psychológ Adam Alter sa zaoberá štúdiom toho, o koľko času nás okrádajú a prečo im to dovolíme. Vysvetľuje, že ak sa celé hodiny pozeráme na smartfóny, tablety alebo počítače, môžeme sa cítiť mizerne. Dáva návod, ako si môžeme pomôcť.

Pred pár rokmi som počul zaujímavú fámu.

Riaditeľ jednej veľkej spoločnosti
na krmivo pre zvieratá

prišiel na výročnú schôdzu akcionárov

s plechovkou krmiva pre psa

a vraj ho tam zjedol.

Týmto chcel presvedčiť akcionárov,
že ak je to dobré pre neho,

je to dobré aj pre ich zvieratká.

Táto stratégia je dnes známa
ako „dogfooding“ (testovanie na sebe),

a je bežná vo svete obchodu.

Neznamená, že každý je krmivo pre psa,

ale že ľudia v biznise používajú
svoje vlastné produkty,

aby ukázali, že im dôverujú.

Toto je rozšírená prax,
ale skutočne zaujímavé je,

ak nájdeme výnimku z tohto pravidla,

ak nájdeme prípad ľudí v biznise,
ktorí nepoužívanú vlastné produkty.

Ukázalo sa, že v jednom priemyselnom
odvetví sa to bežne stáva,

a to celkom pravidelne.

Je to technický priemysel
používajúci obrazovky.

A tak, v roku 2010, kedy
Steve Jobs uvádzal na trh iPad,

opísal toto zariadenia ako „mimoriadne“.

„Najlepší zážitok z prehliadania webu,
aký ste kedy mali,

oveľa lepší než laptop,
oveľa lepší než smartfón.

Neuveriteľný zážitok.“

O niekoľko mesiacov mu zavolal
novinár z New York Times

a dlho sa rozprávali.

Na konci položil novinár

na prvý pohľad veľmi jednoduchú otázku.

Povedal: „Vaše deti iPad určite milujú.“

Na čo existuje zrejmá odpoveď,

ale to, čo Jobs povedal,
novinára skutočne zarazilo.

Bol veľmi prekvapený, pretože
povedal: „Oni ho ešte nepoužili.

Našim deťom dovolíme používať
iba isté množstvo technológií.“

Toto je bežné vo svete technológií.

Blízko Silicon Valley sa nachádza škola

s názvom Peninsulská Waldorfská škola,

kde žiaci používajú zariadenia
s obrazovkou až v ôsmom ročníku.

Skutočne zaujímavé je,

že rodičia 75 percent detí,
ktoré ju navštevujú,

sú vysokovzdelaní technickí experti
v Silicon Valley.

Keď som to počul,
prekvapilo ma to a zaujalo

a primälo zamyslieť sa nad tým,
ako obrazovky pôsobia na mňa,

moju rodinu, na ľudí, ktorých mám rád,
a na ľudí všeobecne.

A tak som,
ako profesor biznisu a psychológie,

posledných päť rokov študoval
účinky obrazovky na naše životy.

Najskôr by som sa rád zameral na to,
o koľko času nás oberajú,

a potom si povieme, ako tento čas vyzerá.

Tu vidíte priemerný
24-hodinový pracovný deň

v troch rôznych obdobiach v minulosti:

2007 – pred desiatimi rokmi,
2015 a údaje z minulého týždňa.

Až tak veľa sa toho nezmenilo.

Spávame zhruba sedem a pol
až osem hodín denne.

Niekto hovorí, že to trochu klesá,
ale nie až tak veľmi.

Pracujeme osem a pol až deväť hodín denne.

Tri hodiny denne sa venujeme aktivitám,

ktoré nás držia pri živote: jeme,
umývame sa a staráme sa o deti.

Zostáva tento biely priestor.

To je náš osobný čas.

Tento priestor je pre nás
nesmierne dôležitý.

Tu robíme veci,
ktorými sa líšime od ostatných.

Tu sa venujeme koníčkom,
vytvárame si blízke vzťahy,

kde sa zamýšľame
nad svojimi životmi, kde tvoríme,

kde sa pozeráme za seba a skúmame,

či náš život má nejaký zmysel.

Istý zmysel vidíme v práci.

Ale keď sa ľudia na sklonku
života obzerajú za seba

a uvažujú, aký bol ich život,
posledné, o čom hovoria,

sú momenty, ktoré sa odohrali
v tomto bielom osobnom priestore.

Takže je posvätný, pre nás dôležitý.

Teraz vám ukážem,

koľko nám z tohto priestoru,
ako plynul čas, obsadili obrazovky.

V roku 2007 toľkoto.

To bol rok, v ktorom Apple
predstavil prvý iPhone.

O osem rokov neskôr toľko.

Teraz, takto veľa.

Toto je časť nášho voľného času,
ktorú trávime pred obrazovkou.

V tejto žltej oblasti, v tomto úzkom
úseku, sa deje niečo zázračné.

Tu prežíva naša ľudskosť.

A práve teraz je v tomto malom okienku.

Takže, čo s tým urobíme?

Opýtajme sa najskôr,
ako tá červená časť vyzerá.

Samozrejme, obrazovky
sú jedinečné z mnohých aspektov.

Žijem v New Yorku,

veľká časť mojej rodiny žije v Austrálii.

Mám jednoročného syna.

Jediný spôsob, ako mu ich predstaviť,
je prostredníctvom obrazovky.

To by som pred 15 alebo 20 rokmi
urobiť nemohol.

Takže veľa užitočného
pochádza z obrazoviek.

Môžeme sa spýtať samých seba:

Čo sa deje počas tohto času?

Ako nás obohacujú aplikácie,
ktoré používame?

A niektoré také sú.

Ak sa spýtate ľudí počas ich
používania, ako sa práve cítia,

povedia, že majú dobrý pocit z aplikácií,

ktoré sa zameriavajú na relax,
cvičenie, počasie, čítanie,

vzdelávanie a zdravie.

Na každej z týchto trávia
v priemere deväť minút denne.

Tieto aplikácie robia ľudí
menej šťastnými.

Približne polovica ľudí na otázku
ako sa cítia, odpovie,

že z ich používania nemá dobrý pocit.

Čo je zaujímavé, ľudia na každej z týchto:

zoznamky, sociálne siete, hry,
zábava, správy, webové prehliadače,

trávia 27 minút denne.

Trávime trikrát viac času na aplikáciách,
ktoré nám neprinášajú radosť.

To nie je veľmi rozumné.

Jedným z dôvodov, prečo na tých,
ktoré nám nerobia radosť,

trávime tak veľa času je,
že chýba podnet, aby sme prestali.

V dvadsiatom storočí boli
takého podnety všade.

Boli súčasťou všetkého, čo sme robili.

Ide v podstate o signál,
že je načase pohnúť sa ďalej,

robiť niečo nové, niečo iné.

Zoberte si také noviny.

Napokon sa dostanete ku koncu,
zložíte ich a odložíte preč.

Tak isto je to s časopismi, knihami:
dostanete sa na koniec kapitoly

a zvažujete, či budete pokračovať.

Pozeráte televíznu šou,
ktorá napokon skončí

a pokračovať bude až o týždeň.

Tam všade sú podnety prestať.

Dnes však konzumujeme médiá spôsobom,
ako keby takéto podnety neexistovali.

Tok noviniek stále pokračuje,
všetko je bezodné:

Twitter, Facebook, Instagram,
e-mail, SMS, správy.

A použitím ďalších rôznych zdrojov
môžete takto pokračovať donekonečna.

Isté inšpirácie, čo s tým urobiť,
môžeme čerpať zo západnej Európy,

kde uviedli na pracoviskách
do praxe celkom pekné myšlienky.

Tu je príklad jednej
holandskej dizajnérskej firmy.

Čo urobili je, že upevnili
pracovné stoly k stropu.

Každý večer o šiestej, bez ohľadu na to,

komu píšete e-mail, alebo čo práve robíte,

stoly sa vytiahnu ku stropu.

(smiech)

(potlesk)

Štyri dni v týždni sa tento priestor
mení na joga štúdio,

raz týždenne na tanečný klub.

Je iba na vás, ktorého sa zúčastníte.

Je to úžasné pravidlo, podnet prestať,

pretože znamená, že na konci dňa
všetko zastane, nepracuje sa.

V nemeckej automobilke Daimler
majú inú skvelú stratégiu.

Keď niekto ide na dovolenku,
namiesto oznamu:

„Tento človek má dovolenku,
ozve sa vám neskôr.“

oznámia: „Tento človek má dovolenku,
váš e-mail bol zmazaný.

Nikdy neuvidí e-mail,
ktorý ste mu práve poslali.“

(smiech)

„Môžete mu poslať e-mail o pár týždňov

alebo kontaktujte niekoho iného.“

(smiech)

A tak...

(potlesk)

Môžete si to predstaviť.

Idete na dovolenku
a naozaj na dovolenke ste.

Ľudia, ktorí tu pracujú, cítia,
že si naozaj môžu od práce oddýchnuť.

Ale to nám samozrejme nehovorí,
čo máme robiť doma,

vo vlastnom živote,
a tak tu je zopár tipov.

Je ľahké povedať: večer, medzi 5. a 6.
hodinou, nebudem používať mobil.

Ale 5. a 6. hodina vyzerá každý deň inak.

Myslím si, že oveľa lepšie je povedať:

Urobím isté veci
pri istých príležitostiach,

ktoré sa opakujú každý deň,
napríklad pri večeri.

Niekedy budem sám, niekedy s inými ľuďmi,

niekedy v reštaurácii, niekedy doma,

ale pravidlo, ktoré som prijal, je:
Nikdy pri stole nepoužijem mobil.

Odložím ho tak ďaleko,
ako je to len možné.

Pretože nevieme odolať pokušeniu.

Ale keď odložíte mobil nabok
vždy, keď sa začne večera,

pokušeniu sa úplne vyhnete.

Spočiatku to bolí.

Prežíval som obrovský FOMO
(strach, že mi niečo ujde).

Zápasil som.

Ale časom si na to zvyknete.

Prekonáte abstinenčné príznaky
rovnako, ako je to pri drogách,

a život sa stane farebnejším,
bohatším, zaujímavejším.

Budete lepšie komunikovať s ľuďmi.

Vytvoríte si skutočné väzby s ľuďmi,
ktorí sú okolo vás.

Myslím si, že to je fantastická stratégia,

a vieme, že funguje, pretože
keď sa ňou ľudia riadia,

a viem o mnohých, ktorí ju vyskúšali,

tak sa šíri ďalej.

Vďaka nej sa cítia tak dobre,

že sa ňou začnú riadiť každý deň
od prvej rannej hodiny.

Cez víkend si nastavujú
mobily na režim lietadlo.

Takto funguje ako fotoaparát,
ale nie ako telefón.

Je to veľmi účinné

a vieme, že ľudia, ktorí to robia,
cítia, že ich život je oveľa lepší.

Takže čo by sme si mali pamätať?

Ako som už povedal, obrazovky sú úžasné,

a cítim, že to pravda je.

Ale spôsob, akým ich používame,
je ako dlhá rýchla jazda

s plynovým pedálom stlačeným až k podlahe,

keď je ťažké stúpiť na brzdu.

Máte na výber.

Môžete takto preletieť, povedzme,
prekrásnou prímorskou krajinou

a urobiť zopár rýchlych záberov z okna,
čo je jednoduché,

alebo môžete vybočiť zo smeru jazdy,
aby ste zastavili pri krajnici,

stlačiť brzdový pedál, vyjsť z auta,

vyzuť sa, dať si dolu ponožky,

urobiť zopár krokov po piesku,
precítiť piesok pod nohami,

vojsť do vody, nechať oceán,
nech vám obmýva členky.

Váš život bude bohatší a zmysluplnejší,

pretože tento zážitok vás vnútorne naplní,
a pretože ste nechali telefón v aute.

Ďakujem.

(potlesk)