Becci Manson: Retušovanie životov prostredníctvom fotiek

Po zemetrasení a tsunami v Japonsku z roku 2011 sa v troskách nachádzalo množstvo zničených rodinných fotiek. Retušérka Becci Manson spolu s miestnymi dobrovoľníkmi a skupinou kolegov po celom svete, s ktorými sa spojila cez internet, pomohli fotky vyčistiť a opraviť, a tak mohli vrátiť spomienky ich majiteľom.

Pred marcom 2011 som pracovala ako retušérka fotiek

v New Yorku.

Sme bledé, sivé tvory.

Skrývame sa v tmavých miestnostiach bez okien

a vo všeobecnosti sa vyhýbame slnku.

Z chudých modeliek robíme ešte vychudnutejšie, z dokonalej pokožky dokonalejšiu,

z nemožného možné

a vkuse nás v tlači kritizujú,

no niektorí z nás sú v skutočnosti talentovaní umelci

s mnohoročnými skúsenosťami

a láskou k fotkám a fotografovaniu.

11. 3. 2011 som z domu sledovala, podobne ako

zvyšok sveta, tragické udalosti v Japonsku.

O pár dní neskôr bola dobrovoľnícka organizácia

All Hands Volunteers, do ktorej patrím, už v teréne

a pracovala na obnove krajiny.

Ako stovky ďalších dobrovoľníkov,

aj ja som vedela, že nemôžem len tak sedieť doma,

tak som sa k nim rozhodla na tri týždne pridať.

13.5. som pricestovala do mesta Ofunato.

Je to malé rybárske mesto v prefektúre Iwate,

má asi 50 000 obyvateľov

a je jedným z prvých miest, ktoré zasiahla tsunami.

Podľa záznamov tu voda dosiahla

výšku až nad 24 metrov

a zašla viac ako 3 km do vnútrozemia.

Ako si iste viete predstaviť, mesto bolo spustošené.

Trosky sme odstraňovali z kanálov a priekop.

Čistili sme školy. Vyprázdňovali sme domy a zbavovali sme ich bahna,

aby sa mohli začať renovovať.

Odstránili sme tony a tony zapáchajúcich hnijúcich mŕtvych rýb

z miestnej továrne na spracovanie rýb.

Zašpinili sme sa, a páčilo sa nám to.

Celé týždne dobrovoľníci a aj miestni obyvatelia

nachádzali podobné veci.

Nachádzali fotky, fotoalbumy,

fotoaparáty a pamäťové karty.

A všetci robili to isté.

Zbierali ich a odovzdávali

do úschovy na viacerých mestách.

Dovtedy som si ani neuvedomila,

že tieto fotky tvorili takú veľkú časť

osobnej straty, ktorú títo ľudia cítili.

Keď utekali pred vlnou, zachraňujúc si holý život,

úplne všetko, čo mali,

všetko museli nechať tak.

Na konci prvého týždňa, čo som tam strávila,

som pomáhala v evakuačnom centre v meste.

Pomáhala som čistiť onsen,

čiže obrovské vane.

Zhodou okolností to bolo aj miestom,

kde evakuačné centrum zhromažďovalo fotky.

Ľudia ich tu odovzdávali

a v ten deň som mala tú česť, že som im mohla

pomáhať začať fotky ručne čistiť.

Bolo to dojemné a inšpirujúce.

Stále počúvame, že máme byť originálni a tvoriví,

ale až keď som sama vyšla zo svojej ulity

sa niečo stalo.

Keď som si prezerala fotky, niektoré z nich

mali vyše sto rokov,

niektoré boli ešte v obálke z fotolabu.

Ako retušérka som si zakaždým mimovoľne pomyslela,

že by som vedela opraviť ten škrabanec alebo tú roztrhnutú časť

a poznala som stovky ľudí, ktorí by vedeli urobiť to isté.

A tak som sa v ten večer cez Facebook

opýtala niekoľkých z nich a do rána

boli reakcie také ohromné a pozitívne,

že sme to nemohli neskúsiť.

Takže sme začali upravovať fotky.

Toto bola úplne prvá.

Nebola až taká zničená, ale miesto, kde voda

zmenila farbu tváre dievčaťa,

muselo byť veľmi presne a jemne opravené.

Ináč by to dievčatko už nevyzeralo

ako toto dievčatko a to by určite bolo podobne tragické,

ako mať zničenú fotku.

(Potlesk)

Časom dorazili ďalšie fotky

a potrebovali sme viac retušérov

a tak som znovu napísala na Facebook a LinkedIn

a do piatich dní ponúklo svoju pomoc 80 ľudí

z 12 krajín.

Do dvoch týždňov som mala 150 ľudí,

ktorí sa chceli zapojiť.

V Japonsku sme v júli rozšírili svoju činnosť

do susedného mesta Rikuzentakata

a severnejšie do mesta Jamada.

Raz za týždeň sme zapojili skenery

v provizórnych fotoknižniciach,

kde si ľudia chodili vyzdvihnúť svoje fotky.

Niektoré staršie panie nikdy predtým skener nevideli,

ale keď našli svoju stratenú fotku, v rámci 10 minút

nám ju mohli dať, nechať si ju naskenovať a

nahrať na cloud server. Potom si ju stiahol

gaidžin, čiže cudzinec,

niekde na druhej strane zemegule

a začal ju opravovať.

Čas, za ktorý sa fotka dostala naspať k majiteľom,

bol však už rôzny

a závisel samozrejme od miery poškodenia.

Mohlo to trvať hodinu. Mohlo to trvať týždne.

Mohlo to trvať mesiace.

Kimono na tomto zábere muselo byť viac-menej ručne namaľované

alebo poskladané na základe zvyšných farebných častí

a častí kimona, ktoré voda nezničila.

Časovo to bolo veľmi náročné.

Všetky fotky boli zničené vodou,

ponorené v slanej vode, pokryté baktériami,

splaškami, niekedy aj olejom, čo by fotky postupom času

naďalej poškodzovalo,

takže ručné čistenie bolo významnou časťou projektu.

Nemohli sme fotku retušovať, ak nebola vyčistená,

suchá a neprihlásil sa k nej majiteľ.

S ručným čistením sme mali šťastie.

Viedla nás jedna úžasná miestna žena.

Je veľmi ľahké poškodené fotky ešte viac zničiť.

Ako raz povedal Wynne, vedúci môjho tímu,

je to ako robiť niekomu tetovanie.

Proste to nemôžeš sfušovať.

Pani, ktorá nám priniesla tieto fotky, mala šťastie,

čo sa týka fotiek.

Začala ich ručne čistiť sama a prestala,

keď zistila, že robí viac škody ako úžitku.

Mala tiež kópie.

Plochy ako jej manžel alebo jej tvár, ktoré by ináč

vôbec nebolo možné opraviť,

sme mohli jednoducho skombinovať do jednej dobrej fotky

a prerobiť celú fotku.

Keď si od nás fotky preberala,

podelila sa s nami o svoj príbeh.

Fotky našli kolegovia jej manžela

v troskách v miestnej požiarnej zbrojnici,

ktorá bola ďaleko od miesta, kde raz stál jej dom,

a spoznali ho.

V deň tsunami mal

skontrolovať, či sú zábrany proti tsunami uzavreté.

Keď zazneli sirény, musel ísť k vode.

Jej dvaja chlapčekovia, vlastne už nie sú takí malí, jej dvaja chlapci

boli v škole, v rôznych školách.

Jedného dobehla vlna.

Trvalo jej týždeň, kým ich všetkých našla

a uistila sa, že všetci prežili.

V deň, keď som je dala fotky, mal zhodou okolností

jej najmladší syn 14. narodeniny.

Napriek všetkému boli tieto fotky pre ňu

dokonalým darčekom pre svojho syna,

boli niečím, na čo sa mohol zas pozrieť, niečím, čo si pamätal,

niečím, čo už nebolo zjazvené z toho marcového dňa,

keď sa úplne všetko ostatné v jeho živote zmenilo

alebo zničilo.

Počas šiestich mesiacov v Japonsku

prostredníctvom organizácie All Hands pôsobilo 1100 dobrovoľníkov,

a stovky z nich nám pomohli ručne vyčistiť

vyše 135 000 fotiek,

z ktorých veľká väčšina -- (Potlesk) --

z ktorých si veľká väčšina znova našla

svojich majiteľov.

Vyše päťsto dobrovoľníkov z celého sveta

nám pomohlo vrátiť 90 rodinám stovky fotiek späť,

a to úplne obnovených a upravených.

Počas celej doby sme na vybavenie a materiál

neminuli viac než tisíc dolárov

a väčšina z toho šla na farbu do tlačiarne.

Ľudia fotia neustále.

Fotka nám pripomína niekoho alebo niečo,

miesto, vzťah, milovanú osobu.

Uchovávajú nám spomienky a sú našimi príbehmi,

poslednou vecou, na ktorú by sme siahli

a prvou, po ktorú by sme sa vrátili.

Tento projekt bol presne o tom:

obnoviť tieto kúsky ľudskosti

a vrátiť ľuďom toto spojenie.

Keď môžeme takúto fotku vrátiť niekomu takémuto,

má to obrovský význam

v živote človeka, ktorý ju príjme.

Projekt mal veľký význam aj v živote retušérov.

Pre niektorých to bola šanca podieľať sa

na niečom veľkom, šanca odvďačiť sa,

použiť svoj talent na niečo iné

než vychudnuté modelky a dokonalú pokožku.

Na záver by som chcela prečítať jeden mail,

ktorý som dostala od retušérky Cindy

v deň, keď som sa po šiestich mesiacoch vrátila z Japonska:

„Keď som pracovala, stále som musela rozmýšľať o jednotlivých ľuďoch

a príbehoch zachytených na fotkách.

Hlavne jedna, viacgeneračná fotka žien

od starej mamy po malé dievča, zhromaždených okolo bábätka,

mi zahrala na citlivú strunu, lebo podobná fotka mojej rodiny,

na ktorej je babka, mama, ja

a novonarodená dcéra, visí u nás na stene.

Naprieč zemeguľou, v každej dobe

sú naše základné potreby rovnaké, nie je tak?“

Ďakujem. (Potlesk)

(Potlesk)