Čestnejší klamári: Psychológia o sebaklame | Cortney Warren | TEDxUNLV

Dr. Cortney Warren chce touto prednáškou podporiť každého, kto má dosť odvahy žiť viac uvedomelý život. Lebo ak sme úprimní v tom, akí v skutočnosti sme, máme príležitosť na zmenu.

Toto vystúpenie bolo súčasťou miestneho podujatia TEDx organizovaného nezávisle od konferencií TED.

Ľudia sú majstri sebaklamu.

Klameme sami seba,
keď veríme tomu, čo pravda nie je,

a odmietame veriť tomu, čo pravda je.

Na postgraduálnom štúdiu,

keď som skutočne začala skúmať
tému sebaklamu,

otriaslo to mojím svetom.

Videla som to všade, u každého.

Klameme sami seba
aj v najmenších detailoch,

ako napr. koľko sme toho dnes zjedli,

alebo prečo sme zatajili
skutočnú výšku a hmotnosť

na vodičskom preukaze.

(smiech)

Klameme o našich zámerných skutkoch:

„Dnes večer si dám
iba jeden pohár vína,“

pričom viem, že si dám aspoň tri.
(smiech)

Klameme, aby sme boli v zhode
s verejnou morálkou.

„Nemávam sexuálne myšlienky o nikom
okrem môjho manželského partnera,“

pretože to by bolo neprijateľné.

Klameme o najdôležitejších
životných rozhodnutiach,

napr. prečo sme sa sobášili,
alebo prečo sme si zvolili povolanie.

Žiaľ, pre všetkých romantikov platí:

Láska je len zriedkakedy
rozhodujúcou motiváciou pri výbere.

Nikde nebol sebaklam jasnejší
ako v mojich romantických vzťahoch.

Mala som hrozný strach, že ma opustia.

Tento strach ma viedol konať spôsobmi,

ktoré sú stále pre mňa ťažké priznať si.

S nervozitou som očakávala telefonát,

zisťovala som, či naozaj je tam,
kde povedal, že bude,

neustále som sa ho pýtala, či ma miluje.

V tom čase by som vám
nič z toho nepovedala,

pretože som nebola schopná to priznať
ani sama sebe.

V skutočnosti klameme sami seba,

pretože nemáme dosť
psychologickej sily pripustiť si pravdu

a vysporiadať sa s dôsledkami,
ktoré budú nasledovať.

Porozumenie nášmu sebaklamu

je najúčinnejším prostriedkom,
ako žiť plnohodnotný život.

Len vtedy, keď uznáme,
akí v skutočnosti sme,

budeme mať príležitosť zmeniť sa.

Je ťažké pozerať sa na tento obrázok
a pomyslieť si: „Klamári!“

(smiech)

Ale tendencia k sebaklamu sa začína tu.

Od útleho veku začneme pozorovať

a vyvodzovať závery o sebe
a o našom okolí.

Tieto závery, či už sú správne alebo nie,
ovplyvňujú našu osobnosť.

Ako dospelí najviac budeme
chcieť klamať o tom,

ako psychologicky bolestivé
skutočnosti z detstva

ovplyvnili to, akí sme dnes.

Možno ste vyrástli v neúplnej rodine

a váš otec vás zanedbával.

Zistili ste, že niečo s vami
nie je v poriadku,

neboli ste dosť bystrí, dosť atraktívni,
nevynikali ste v športe.

Prišli ste k záveru:
aby vás ľudia milovali,

musíte byť perfektní.

Ako dospelí, ak niekto
poukáže na vaše nedostatky,

cítite obrovskú úzkosť,
ale popriete, odkiaľ to pochádza.

Možno si sa ako dieťa cítila byť škaredá,
lebo si ťa doberali kvôli tvojmu výzoru.

V dôsledku toho si prejedala,
čo bola odpoveď na emocionálnu bolesť.

Ako dospelá bojuješ s tým,
aby si si udržala stabilnú hmotnosť,

pretože tvoja chuť k jedlu
má veľmi málo spoločné s hladom.

Možno si videl,
ako sa tvoji rodičia hádajú a bijú.

Naučil si sa vyhýbať konfliktu.

Teraz máš problém dokonca
čo i len priznať si negatívnu emóciu.

Hoci každé dieťa sa učí jedinečne, to,

čo sme sa naučili,
bude príkladom pre klamstvo,

ktoré si povieme ako dospelí.

Psychologické teórie o ľudskej povahe
nám môžu pomôcť porozumieť sebaklamu.

Sigmund Freud prvýkrát popísal klamanie
ako ego-obranné mechanizmy.

Psychologické stratégie,
ktoré chránia naše ego

– vedomie o našom vlastnom „JA“ –

od zraňujúcich informácií.

Popretie:

Odmietame veriť niečo,
aj napriek tomu, že je to pravda.

„Nemám problém s alkoholom,“

aj keď pijem každý deň.

„Nie som žiarlivá,“

hoci tajne kontrolujem partnerove e-maily.

Odôvodňovanie:

Vytváranie dôvodov,
aby sme sa ospravedlnili.

„Nekričala by som na teba,
keby si sa ku mne nesprával tak neférovo.“

Tak si ospravedlňujem svoje kričanie.

„Viem, že fajčenie škodí môjmu zdraviu,

ale pomáha mi uvoľniť sa,“
tak ospravedlňujem svoje fajčenie.

Projekcia:

Prisudzujeme svoje negatívne
vlastnosti niekomu inému.

„Ja nie som taká. To ty si taký.“

Keď randíte s niekým,
o koho ste stratili záujem,

poviete niečo ako:

„Ty nie si pripravený na tento vzťah,“

zatiaľ čo v skutočnosti sme to my,
kto nie je pripravený pre tento vzťah

a nikdy nebudeme!

Priekopníci
v kognitívno-behaviorálnej oblasti

popisujú, ako nás naša myseľ klame

cez kognitívne narušenia
– iracionálne spôsoby myslenia.

Polarizované myslenie:
premýšľanie až do extrémov.

„Buď nezjem ani jeden koláčik,
alebo zjem celú krabicu,

pretože keď zjem jeden koláčik,

preruším svoju diétu,
a to už potom môžem jesť všetko.“

Emočné zdôvodňovanie:

Myslíme si, že naše pocity
presne odrážajú realitu.

„Cítim sa zranená – to znamená,
že si mi musel niečo zlé urobiť.“

„Cítim sa hlúpo
– z toho vyplýva, že som hlúpa.“

Zveličené zovšeobecnenie:

Jednu negatívnu udalosť považujeme
za nekonečnú špirálu porážok.

Potom čo sme zažili nepríjemný
rozchod, myslíme si, že:

„Vždy budem sám.“

Keď mi bolo zamietnuté
povýšenie v práci, myslím si:

„Nikdy nebudem úspešný v kariére.“

Z existencionálneho hľadiska

klameme sami seba,
aby sme unikli realite života,

základnej realite ľudskej existencie,
ktorej musíme čeliť.

Smrť – všetci umrieme.

Konečná samota:

Každý z nás sa narodil
do jedného fyzického tela.

Absurdita existencie –

Naše životy sú nezmyselné,
pokiaľ im nedáme zmysel.

Sloboda –

Sme zodpovední za seba,
pretože máme slobodu voľby.

Aby sme sa vyhli konfrontácii s týmito
skutočnosťami, často klameme sami seba.

„Som taký preto,
lebo som bol tak vychovaný.“ –

čím odkladám zodpovednosť
za svoje rozhodnutia.

„Zlé veci zo správ
by sa mne nikdy nestali,

pretože som nejako špeciálne a jedinečne
chránená pred zlom.

Nebudem spisovať závet. Som ešte mladá,
aj tak ešte nejdem zomrieť.“ –

čím popierame našu smrteľnosť.

Multikulturálni a feministickí
psychológovia popisujú,

ako nás ovplyvňuje internalizácia
kultúrnych noriem.

Klameme sami seba, keď veríme v niečo,

čo je podmienené spoločenskou kultúrou,

namiesto rozhodnutia veriť tomu,
čo skutočne veríme, že je pravda.

Kompromitujete sami seba,
aby ste spĺňali kultúrne normy?

Myslíte si, že musíte
vyzerať určitým spôsobom,

mať určitú hmotnosť,

mať určitý finančný príjem,

vstúpiť do manželstva, mať deti
alebo byť nábožní,

pretože by ste to tak mali urobiť,

alebo pretože veríte,
že je to správne pre vás?

Všetky tieto teórie o ľudskej
prirodzenosti nám pomáhajú porozumieť,

ako klameme sami seba každý deň.

Prečo by nás to malo zaujímať?

Sebaklam vedie
k obrovskému množstvu bolesti a žiaľu.

Aby sme sa vyhli úprimnosti,

často robíme rozhodnutia,
ktoré majú škodlivé dôsledky.

pre nás a aj pre ostatných –

požívame drogy, alkohol, prejedáme sa,
podliehame nakupovaniu, gamblerstvu,

kradneme, klameme, opúšťame ľudí

alebo hádžeme svoju emocionálnu záťaž
na tých, ktorých najviac milujeme.

Alebo môžeme si zvoliť, že sa nezmeníme,

dokonca aj vtedy, keď sme nešťastní,

alebo keď spôsobujeme
rany ľuďom okolo nás.

Pozrieť sa so žiaľom spätne na život
je nesmierne bolestivé,

pretože nemôžte zmeniť
svoje minulé rozhodnutia.

Ako som už povedala,

veľmi som bojovala
vo svojich romantických vzťahoch.

Vedela som, že sa nebudem cítiť bezpečne,

ale verila som,
že na vine bol môj priateľ.

Keby mi častejšie volal,
keby mi častejšie hovoril, že ma miluje,

vtedy by som sa cítila bezpečne.

Pravdou bolo,

neexistovalo nič, vďaka čomu
by som sa cítila sebaisto.

pretože moje pocity
nemali s ním nič spoločné.

Dôvodom, prečo som sa
necítila sebaisto, bolo, že,

ako dieťa som sa naučila,
že ľudia ma vždy opustia,

a celý svoj život som sa rozhodovala
na základe tohto presvedčenia.

Keď neprevezmeme
plnú zodpovednosť sami za seba,

budeme zraňovať seba samých
a všetkých okolo nás.

A teraz čo?

Ako začneme spoznávať klamstvá,
ktoré hovoríme sami sebe?

Ako začne byť čestnejšími klamármi?

Prvý krok je uvedomenie si seba samého,

staneme sa pozorovateľmi samých seba.

Ak na niečo máte silnú emocionálnu
reakciu, zastavte sa.

Keď sa to, čo hovoríte, nezhoduje
s tým, čo robíte, zastavte sa.

Ak vám na myseľ prídu
iracionálne myšlienky, zastavte sa.

Opýtajte sa sami seba:

Čo toto hovorí o mne?

Väčšina z nás vydáva
obrovské množstvo energie

na prekonanie niečoho, čo sa nám stalo.

Zvykneme sa vyhýbať skúmaniu toho, čím sme
prispeli ku konfliktom v našich životoch.

Ak nemáte nevyriešený problém
alebo vzťah, zastavte sa.

Opýtajte sa sami seba:

Čo o mne hovorí moja reakcia
na tú situáciu?

Ak sa staneme
čestnejšími a uvedomelejšími,

staneme sa tiež zodpovednejšími
za naše voľby.

Ak si priznáme, že v niečom sme si neistí,

– týka sa to nás všetkých –

sme konfrontovaní s voľbou:

pracovať na našej neistote alebo nie.

Akokoľvek sa rozhodneme,

teraz sme viac zodpovední
za následky našej neistoty,

pretože to poznáme lepšie.

Neurobiť zmenu, keď sme
konfrontovaní s pravdou – aj to je voľba.

Aj keď nemôžeme kontrolovať
mnoho okolností v živote,

sme zodpovední za všetky naše reakcie.

Jedným z najlepších spôsobov,

ako sa konfrontovať
so sebaklamom, je psychoterapia.

Je to pravdepodobne jediný vzťah,

ktorý budete mať vo vašom celom živote,

ktorý existuje iba preto,
aby ste vy z neho mali výhody.

Okolo psychoterapie je obrovská stigma.

Ľudia často hovoria:

„Nepotrebujem žiadnu terapiu.

Terapia je iba pre bláznov a slabochov,
ktorí si sami nevedia pomôcť.“

Pravdou je, že si to vyžaduje
obrovské množstvo odvahy,

byť úplne zraniteľný pred iným človekom.

Terapia je skutočný dar,
ak máte dosť odvahy prijať to.

Konfrontácia so sebaklamom
je celoživotná cesta.

Meníme sa a svet nám
ponúka nové príležitosti,

aby sme porozumeli sami sebe.

Vždy je čo sa učiť.

Mala som pred sebou kariéru
úspešnej vysokoškolskej profesorky.

Pred dvoma rokmi som dostala miesto
tu na univerzite.

A asi pred 6 týždňami
som sa stala nezamestnanou,

pretože som odišla.

Dostať miesto a potom to ukončiť,

to je tá posledná vec,
ktorá by sa očakávala od učiteľa.

Zvlášť nie odo mňa.
Milujem psychológiu!

Mám rada vyučovanie, výskum,
mám rada svoju fakultu.

Mám krásne zážitky z univerzity.

Ale pravdou je, že moja vášeň
už viac nie je v akademickom svete.

Priznať si to sama sebe
bolo nesmierne bolestivé!

Pretože som musela konfrontovať všetky
moje sklony k sebaklamu a neistote.

„Čo keď sklamem ľudí?

Čo povie moja rodina?

Čo budem robiť?
A čo keď sa nedokážem uživiť?

Čím budem, ak nebudem profesorka?

Čo ak sa zmení celý môj život?

A čo ak sa môj život nezmení?“

Ak by som si zvolila zostať
na akademickej pôde,

musela by som zaplatiť
veľkú psychologickú cenu.

Musela by som si priznať,
že som nebola dosť silná na to,

aby som urobila zmenu pre seba,
keď som bola konfrontovaná s pravdou.

Buďte úprimnejšími klamármi.

Zvoľte si, že budete čestnejší, čo sa
týka klamstiev, ktoré hovoríte sami sebe.

Použite pravdu pre seba,
aby ste žili čo najplnohodnotnejši život,

pretože máte iba jeden.

(potlesk)