Prečo nie sme súcitnejší?

Daniel Goleman, autor Emočnej inteligencie, sa pýta, prečo často nie sme súcitnejší.

Viete, udivuje ma, že jednou
z implicitných tém na TEDe je súcit,

dojemné prejavy, ktoré sme práve videli:

HIV v Afrike,
prezident Clinton včera večer.

Ak dovolíte,
rád by som sa zamyslel nad súcitom

a preniesol ho
z globálnej úrovne na osobnú.

Som psychológ, ale buďte pokojní,

budem sa kontrolovať.

(smiech)

Na Teologickom seminári
v Princetone nedávno urobili

veľmi dôležitú štúdiu, ktorá tvrdila,

že všetci máme mnoho príležitostí pomáhať,

tak prečo to niekedy urobíme
a inokedy nie?

Skupina študentov teológie
na Princetonskom Teologickom seminári

mala pripraviť cvičnú kázeň.

Každý z nich dostal tému kázne.

Polovica dostala tému:

podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi –

mužovi, ktorý sa zastavil, aby pomohol

neznámemu v núdzi na okraji cesty.

Druhej polovici bola zadaná
náhodná téma z Biblie.

Potom postupne mali ísť do druhej budovy

predniesť svoju kázeň.

Cestou z jednej budovy do druhej

každý z nich prešiel popri zhrbenom
stonajúcom mužovi, ktorý bol v núdzi.

Otázkou je: zastali, aby mu pomohli?

Ešte zaujímavejšia otázka je:

Záležalo na tom, či sa zamýšľali nad
podobenstvom o Milosrdnom Samaritánovi?

Odpoveď: Nie, vôbec nie.

Čo sa ukázalo ako rozhodujúce,
či niekto zastal a pomohol

neznámemu v núdzi,

bolo ako veľmi si mysleli,
že sa musia ponáhľať,

že meškajú, alebo či boli zaujatí tým,

o čom sa chystali rozprávať.

A toto je kameň úrazu našich životov:

to, že nepomôžeme pri každej príležitosti,

pretože naša pozornosť je zameraná
nesprávnym smerom.

Existuje nový odbor vedy o mozgu,
sociálna neuroveda,

študujúca prepojenia aktivované

v mozgoch dvoch ľudí
pri vzájomnej interakcii.

Sociálna neuroveda prináša
nový názor na súcit,

hovorí, že sme prirodzene
nastavení pomáhať.

Čiže, ak sa staráme o niekoho,

automaticky sme empatickí,
vcítime sa do neho.

Existujú novoobjavené neuróny,
zrkadlové neuróny,

ktoré sa správajú ako neurónové Wi-Fi,
aktivujúc v našom mozgu

presne tie oblasti, ktoré sú aktivované
u toho druhého. Automaticky sa vcítime.

A ak je tento človek v núdzi, ak trpí,

sme automaticky pripravení pomôcť.
Aspoň sa to tvrdí.

Ale potom otázkou je: Prečo to nerobíme?

A myslím si, že to hovorí o celom spektre:

od úplného ponorenia sa do seba,

cez povšimnutie, empatiu až po súcit.

Faktom je, že ak sme zahĺbení do seba,

a to počas dňa často sme,

nevšímame si skutočne ostatných.

Tento rozdiel medzi pozornosťou
zameranou na seba a druhých

môže byť veľmi jemný.

Jedného dňa som si prechádzal účtami
a keď som

spisoval zoznam príspevkov,
ktoré som daroval,

zrazu mi napadlo,
práve keď som sa dostal k šeku

pre Seva Foundation:

páni, môj priateľ Larry Brilliant by
bol skutočne šťastný,

že som venoval peniaze nadácii Seva.

Potom som si uvedomil,
že odmenou za dar mi bol

úder narcizmu –
že som mal dobrý pocit sám zo seba.

Potom som začal uvažovať
o ľuďoch v Himalájach

trpiacich šedým zákalom,
ktorým bude doskytnutá pomoc

a uvedomil som si, že som sa posunul
od narcistického zamerania sa na seba

k altruistickej radosti,
k dobrému pocitu z pomoci druhým.

A toto považujem za skutočný motivátor.

A tento rozdiel medzi zameraním sa na seba

a zameraním sa na druhých

je niečo, čomu by sme všetci
mali venovať pozornosť.

Istým spôsobom sa to dá vidieť
aj vo svete randenia.

Pred nejakým časom som bol
v sushi reštaurácii

a započul som rozhovor dvoch žien
o bratovi jednej z nich,

ktorý nebol zadaný.

Tá žena povedala:
„Môj brat má problém zoznámiť sa s niekým,

tak skúša speed dating.“

Neviem, či poznáte „speed dating“.

Ženy sedia pri stolíkoch a muži
prechádzajú od jedného k druhému,

a po piatich minútach zaznie zvon,

rozhovor skončí a každá žena
sa môže rozhodnúť,

či mužovi dá svoju vizitku,
alebo e-mailovú adresu,

aby sa s ňou neskôr skontaktoval.

„Môj brat nikdy nedostal vizitku“,
pokračovala, „a ja presne viem, prečo.

V momente ako si prisadne,
začne non-stop rozprávať o sebe,

vôbec sa tej ženy nespýta na ňu.“

Keď som zbieral materiál
pre nedeľnú prílohu The New York Times

a skúmal som príbehy manželstiev,

tie sú veľmi zaujímavé,

naďabil som na manželstvo
pani Alice Charney Epsteinovej.

Povedala, že keď si hľadala známosť,

testovala ľudí jednoduchým spôsobom.

Išlo o to, ako dlho trvalo
od chvíle, keď sa stretli,

po moment, keď sa muž spýtal otázku

obsahujúcu slovo „ty“.

Je jasné, že pán Epstein
prešiel testom s vysokým hodnotením.

(smiech)

Toto je malý test,

ktorý odporúčam,
aby ste vyskúšali na večierku.

Tu na TEDe máte skvelú príležitosť.

V Harvard Business Review
nedávno uverejnili článok

s názvom Ľudský moment,
o tom ako nadviazať

skutočný kontakt s kolegom v práci,
a písali, že zásadná vec,

ktorú musíte urobiť, je
vypnúť svoj smartfón (BlackBerry),

zatvoriť laptop,
prestať snívať s otvorenými očami

a danej osobe venovať plnú pozornosť.

Existuje novovytvorené slovo v angličtine
pre moment,

keď človek, s ktorým sme,
vytiahne BlackBerry

alebo prijme telefonát
a zrazu pre neho neexistujeme.

To slovo je „pizzled“: spojenie puzzled
– zmätený a pissed off – nahnevaný.

(smiech)

Myslím, že je celkom výstižné.

Ide o našu empatiu, o naše naladenie,

ktoré nás odlišuje
od machiavelistov alebo sociopatov.

Mám švagra, je expert na horor a teror

– napísal knihu Annotated Dracula,
the Essential Frankenstein –

vyštudoval anglickú literatúru,

ale narodil sa v Transylvánii

a myslím, že to ho trochu poznačilo.

Raz sa môj švagor, Leonard, rozhodol

napísať knihu o sériovom vrahovi.

Išlo o muža, ktorý pred mnohými
rokmi vyčíňal

v našom susedstve,
bol známy ako škrtič zo Santa Cruz.

Predtým ako ho zatkli,
zavraždil svojich starých rodičov,

matku a päť študentiek
z univerzity Santa Cruz.

A tak sa môj švagor vybral urobiť rozhovor
s týmto zabijakom

a keď sa s ním stretol, uvedomil si,

že ten chlap bol úplne desivý.

Bol takmer dva metre vysoký.

Ale to nebola
na ňom tá najhrôzostrašnejšia vec.

Najdesivejšie bolo,
že jeho IQ bolo 160: génius.

No medzi IQ a emočnou empatiou
(vcítenie sa do pocitov druhých)

nie je žiadne prepojenie.

Sú kontrolované rôznymi časťami mozgu.

A tak v jednej chvíli
môj švagor nabral odvahu

opýtať sa otázku,
na ktorú chcel naozaj vedieť odpoveď,

a to: Ako si to mohol urobiť?

Necítil si žiadnu ľútosť
nad svojimi obeťami?

Boli to veľmi intímne vraždy
– svoje obete uškrtil.

A škrtič odpovedal bez emócií,

„Och, nie. Keby som sa dal rozrušiť,
nedokázal by som to urobiť.

Túto časť mňa som musel vypnúť.
Túto časť mňa som musel vypnúť.“

Myslím si, že je to veľmi znepokojivé,

tu chcem poukázať
na vypínanie tejto časti nášho ja.

Ak sa pri akejkoľvek činnosti
zameriavame na seba,

vypíname túto časť nášho ja
v prítomnosti iných ľudí.

Zamyslite sa nad nakupovaním,
nad možnosťami

uvedomelého konzumerizmu.

Práve teraz,
tak ako poukázal Bill McDonough,

veci, ktoré kupujeme a používame,
majú skryté dôsledky.

Všetci sme nevedomými obeťami
kolektívnej slepej škvrny.

Nevšímame si
a nevšímame si, že si nevšímame

toxické molekuly, ktoré uvoľňuje koberec
alebo látka na sedadle.

Nevieme, či tá látka je technologicky

alebo priemyselne spracovateľná,
či môže byť opäť použitá

alebo jednoducho skončí na skládke.

Inými slovami,
nevšímame si ekologické a verejné zdravie,

a sociálnu a ekonomickú spravodlivosť

vyplývajúcu z vecí,
ktoré kupujeme a používame.

Všetci to vidíme, ale
nikto o tom nechce hovoriť.

Stali sme sa obeťami systému,

ktorý nás vedie iným smerom.

Existuje prekrásna kniha s názvom

Veci: Skrytý život každodenných predmetov.

Rozpráva príbeh pôvodu jedného trička.

Hovorí o tom, kde vypestovali bavlnu,

o hnojive, ktoré bolo použité,
o jeho vplyve na pôdu.

A uvádza, napríklad,

že bavlna je veľmi odolná voči
textilným farbivám,

asi 60 percent z nich sa dostáva
do odpadových vôd.

A epidemiológovia dobre vedia,
že výskyt leukémie u detí,

ktoré žijú v blízkosti textilných fabrík,
je vysoký.

Spoločnosť Bennett and Company,
dodávateľ pre značky

Polo.com a Victoria's Secret,
vďaka svojmu výkonnému riaditeľovi

vytvorila v Číne
spoločný podnik s miestnymi farbiarňami,

aby zaistila, že odpadová voda

sa riadne vyčistí predtým
ako sa vráti do podzemných vôd.

Teraz nemáme možnosť vybrať si
„svedomito vyrobené“ tričko.

Takže čo by sa muselo stať,
aby sme takúto možnosť mali?

Trochu som o tom premýšľal.

Po prvé, máme novú technológiu
elektronických štítkov, ktorá umožňuje

akémukoľvek obchodu spoznať celú históriu
každej položky na ich regáloch.

Dá sa vystopovať až k výrobcovi.
A keď poznáme výrobcu,

môžeme sa pozrieť na
použité výrobné procesy.

Ak bol tovar „vyrobený svedomito“,

môže tak byť označený.

A ak nebol,
môžete zájsť do akéhokoľvek obchodu

čítačkou prejsť čiarový kód,

ktorý vás spojí s webovou stránkou.

(ako to používajú ľudia
s alergiou na oriešky).

A táto webová stránka by vám poskytla
informácie o danej veci.

Inými slovami, pred zakúpením

by sme si mohli vybrať uvedomele.

Vo svete informatiky majú jedno príslovie:

Napokon všetci budú vedieť všetko.

A otázkou je: zmení sa tým niečo?

Pred nejakým časom,
keď som pracoval pre New York Times,

bolo to v 80. rokoch,
pracoval som na článku

o vtedy novom probléme v New Yorku

– bezdomovci na uliciach.

Strávil som niekoľko týždňov pochôdzkami
so sociálnymi pracovníkmi,

ktorí mali na starosti bezdomovcov,
a vidiac bezdomovcov ich očami

som si uvedomil, že takmer všetci z nich
boli pacientami z psychiatrie,

ktorí nemali kam ísť. Boli chorí.

Otriaslo to mnou a zobudilo ma to
z mestského tranzu, v ktorom

keď vidíme, keď prechádzame popri
niekom bez domova,

vnímame ho iba periférne.

Nevšímame si, a preto nekonáme.

Jedného dňa krátko po tom
– bol piatok, deň sa končil,

schádzal som do metra.

Bolo rušno, tisíce ľudí
prúdili dolu schodmi.

A zrazu, ako som schádzal dole,

všimol som si muža ležiaceho bokom.

Bol bez košele, nehybný a
ľudia ho iba tak prekračovali –

– stovky a stovky ľudí.

A keďže môj mestský tranz bol
akosi oslabený,

pristihol som sa, ako sa zastavujem,
aby som zistil, čo sa stalo.

V momente, ako som zastal,
pol tucta iných ľudí

okolo neho urobilo kruh.

Zistili sme, že to bol Hispánec,
nerozprával anglicky,

nemal žiadne peniaze, hladoval,
už niekoľko dní sa potuloval po uliciach,

a odpadol od hladu.

Ihneď niekto išiel po džús,

niekto priniesol hotdog,
niekto priviedol policajta.

Ten muž bol ihneď späť na nohách.

Stačilo si len všimnúť,

a preto som optimistický.

Ďakujem pekne.

(potlesk)