Sugata Mitra: Vybuduj Školu v oblakoch

Priamo na scéne TED2013, Sugata Mitra prednáša svoje smelé želanie pri príležitosri ceny TED Prize: Pomôžte mi vytvoriť Školu v oblakoch, výučbové laboratórium v Indii, kde budú môcť deti objavovať a učiť sa jedno od druhého, využívajúc zdroje a usmerňovanie "z oblakov". Vypočujte si jeho inšpirujúcu víziu pre Samoorganizované vzdelávacie prostredia (SOLE) a zistite viac na tedprize.org.

Aká bude budúcnosť učenia?

Mám plán,

ale skôr než vám poviem, o aký plán ide,

vám potrebujem povedať malý príbeh,

ktorý kvázi popisuje okolnosti.

Snažil som sa zistiť,

odkiaľ spôsob výučby, ktorý v školách máme,

odkiaľ pochádza?

Môžete sa pozrieť ďaleko do minulosti,

ale keď sa pozriete na to, ako vyučovanie vyzerá dnes,

je celkom jednoduché zistiť, odkiaľ sa vzalo.

Je zhruba spred 300 rokov,

a pochádza z posledného

a zároveň najväčšieho z impérií na tejto planéte. ["Britské impérium"]

Predstavte si fungovanie celku,

fungovanie celej planéty

bez počítačov, bez telefónov,

s údajmi zapísanými na listoch papiera

a s cestovaním loďou.

Vo Viktoriánskej dobe sa im to vlastne podarilo.

To, čo spravili, bolo úžasné.

Vytvorili celosvetový počítač

pozostávajúci z ľudí.

Stále je tu s nami.

Má názov Byrokratický administratívny stroj.

Aby tento stroj pracoval,

potrebujete množstvo ľudí.

Vytvorili teda ďalší stroj, aby týchto ľudí vyrábal:

školu.

Školy by mali produkovať ľudí,

ktorí by sa potom stali článkami

Byrokratického administratívneho stroja.

Musia byť identickí.

A musia vedieť tri veci:

Musia mať pekný rukopis, pretože údaje sú zapisované ručne;

musia byť schopní čítať;

a musia byť schopní násobiť,

deliť, sčítať a odčítať spamäti.

Musia byť tak identickí, že môžete vziať jedného z Nového Zélandu

a poslať ho do Kanady

a on bude okamžite použiteľný a funkčný.

Ľudia z Viktoriánskej doby boli skvelými inžiniermi.

Navrhli systém, ktorý bol taký silný,

že ho tu máme dodnes,

neprestajne produkujúci identických ľudí - články

pre stroj, ktorý však už neexistuje.

Impérium je preč,

takže čo budeme robiť s vynálezom,

ktorý vyrába týchto identických ľudí

a čo budeme ďalej robiť,

ak s tým plánujeme vôbec niečo urobiť?

["Školy ako ich poznáme, sú zastarané"]

To je celkom silná poznámka.

Povedal som, že školy, ako ich poznáme dnes, sú zastarané.

Netvrdím, že sú nepoužiteľné.

Dnes je už akoby módnou záležitosťou povedať, že systém vzdelávania je nepoužiteľný.

Nie je nepoužiteľný. Je úžasne zostavený.

Len ho už viac nepotrebujeme. Je nemoderný.

Aké povolania tu máme dnes?

Nuž, úradníkmi sú počítače.

Sú ich tisíce, v každej kancelárii.

A sú aj ľudia, ktorí ich riadia,

aby mohli svoju úradnícku prácu vykonávať.

Títo ľudia nemusia vedieť nádherne písať rukou.

Nemusia vedieť násobiť čísla spamäti.

Musia ale vedieť čítať.

V skutočnosti potrebujú vedieť čítať s porozumením.

Toto je dnešok, ale my vôbec nevieme,

ako budú vyzerať povolania v budúcnosti.

Vieme, že ľudia budú pracovať odkiaľkoľvek budú chcieť,

kedykoľvek budú chcieť a v čomkoľvek, v čom budú chcieť.

Ako ich súčasné školské vzdelanie pripraví

na takýto svet?

K celej tejto záležitosti som vlastne prišiel úplnou náhodou.

Zvykol som učiť ľudí ako písať počítačové programy

v Naí Dillí, pred 14 rokmi.

A priamo v susedstve miesta, kde som pracoval, bol slum.

A premýšľal som nad tým, ako sa tie decká, dokelu,

vôbec niekedy naučia písať počítačové programy?

Alebo by sa nemali?

V rovnakom čase, sme mali množstvo rodičov,

bohatých ľudí, ktorí mali počítače

a ktorí mi zvykli hovoriť: "Viete, môj syn,

myslím, že je nadaný,

pretože dokáže s počítačmi úžasné veci.

A moja dcéra... och, istotne je nadmerne inteligentná."

A tak ďalej. A tak som si zrazu pomyslel,

ako je možné, že všetci títo bohatí ľudia majú

tieto nezvyčajne nadané deti?

(Smiech)

Kde urobili chudobní chybu?

Spravil som dieru v stene, ktorá obkolesovala

slum vedľa mojej kancelárie,

a vložil som dovnútra počítač - len tak, aby som videl, čo sa stane,

keď dám počítač deťom, ktoré nikdy žiaden nemali,

ktoré nevedeli po anglicky a nevedeli, čo je Internet.

Deti hneď pribehli.

Bol tri stopy vysoko a ony sa spýtali: "Čo je to?"

A ja som povedal: "No, to je,... ja neviem."

(Smiech)

Ony sa spýtali: "Prečo si to tam dal?"

Ja som odvetil: "Len tak."

A ony na to: "Môžeme sa toho dotknúť?" A ja: "Ak chcete."

A odišiel som.

Zhruba o osem hodín neskôr

sme ich našli, ako si v počítači čosi prehliadajú a ako sa navzájom učia, ako na to.

Tak som povedal: "Ale to je nemožné, pretože...

Ako je to možné? Veď nič nevedia."

Môj kolega povedal: "Nie, na to existuje jednoduché riešenie.

Jeden z tvojich študentov musel ísť okolo

a ukázal im, ako používať myš."

A tak som povedal: "Áno, to je možné."

A tak som experiment zopakoval. Šiel som 300 kilometrov od Dillí

do skutočne zapadnutej dediny,

kde šance na stretnutie softvérového inžiniera

boli veľmi malé. (Smiech)

Zopakoval som tam experiment.

Nemal som kde ostať, a tak som tam zabudoval svoj počítač,

odišiel som preč a vrátil som sa po pár mesiacoch,

pričom som našiel deti, ako sa na ňom hrajú hry.

Keď ma uvideli, povedali:

"Chceme rýchlejší procesor a lepšiu myš."

(Smiech)

A tak som povedal: "Ako, dokelu, toto všetko viete?"

A oni mi odvetili niečo veľmi zaujímavé.

Podráždeným hlasom mi povedali:

"Dali ste nám stroj, ktorý pracuje len v angličtine,

a tak sme sa navzájom museli naučiť angličtinu, aby sme ho mohli používať." (Smiech)

To bolo po prvýkrát, čo som ako učiteľ

počul povedať slová "učiť sa navzájom" tak prirodzene.

Tu je krátky náhľad z tých rokov.

To je prvý deň projektu Diera v stene.

Napravo je osemročný chlapec.

Naľavo je jeho študentka. Má šesť.

A on ju učí, ako si prezerať stránky.

Následne som aj v iných častiach krajiny

zopakoval tento pokus znovu a znovu,

pričom som vždy dostal rovnaký výsledok.

["Film Diera v stene - 1999"]

Osemročný chlapec hovorí svojej staršej sestre, čo má robiť.

A nakoniec dievča vysvetľujúce v Marathi čo to je,

a hovorí: "Vo vnútri je procesor."

A tak som začal publikovať.

Uverejňoval som to všade. Zapísal a zmeral som všetko

a povedal som, že za 9 mesiacov skupina detí,

ktorá dostane počítač v akomkoľvek jazyku,

dosiahne rovnaký štandard ako sekretárka v kancelárii na Západe.

Videl som, ako sa to deje znovu a znovu a znovu.

Bol som však zvedavý, čo ešte by spravili,

ak už dokázali urobiť toľkoto?

Začal som experimentovať s ďalšími vecami

medzi inými, napríklad s výslovnosťou.

V južnej Indii je jedna komunita detí,

ktorých výslovnosť je naozaj zlá

a potrebovali dobrú výslovnosť, pretože tá by im zlepšila prácu.

Dal som im do počítača konvertor hovorenej reči do textu

a povedal som: "Hovorte do toho až kým to nenapíše to, čo hovoríte."

(Smiech)

Oni to spravili a pozrite si kúsok z toho.

Počítač: Rád vás spoznávam. Dieťa: Rád vás spoznávam.

Sugata Mitra: Dôvod, prečo som to zastavil na tvári

tejto mladej dámy je, že si myslím, že ju mnohí poznáte.

Momentálne pracuje v call centre v Hyderabade

a možno vás mučila ohľadom účtov z vašej kreditnej karty

s veľmi čistým anglickým prízvukom.

A tak ľudia vraveli: Ako ďaleko to až môže zájsť?

Kde sa to zastaví?

Rozhodol som sa, že zničím svoj vlastný argument

vytvorením úplne absurdného tvrdenia.

Vytvoril som hypotézu, smiešnu hypotézu,

Tamilština je jazyk v južnej Indii, a povedal som:

Môže sa dieťa v juhoindickej dedine hovoriacej tamilštinou

naučiť biotechnológiu DNA replikácie v angličtine

z počítača na ulici?

Povedal som, že ich otestujem. Ich výsledok bude nula bodov.

Prejde pár mesiacov, nechám to na pár mesiacov tak,

vrátim sa a budú stále na nule.

Pôjdem späť do laboratória a poviem, že potrebujeme učiteľov.

Našiel som si teda dedinu. Mala názov Kallikuppam, v južnej Indii.

Zabudoval som tam do steny počítače

a stiahol som z Internetu všetky druhy informácií o replikácii DNA,

ktorým som väčšinou nerozumel.

Deti prišli a rozrušene hovorili: "Čo to má byť?"

A tak som im povedal: "Je to veľmi aktuálne, veľmi dôležité. Ale je to všetko v angličtine."

Ony na to: "Ako môžeme porozumieť takým zložitým slovám v angličtine

a diagramom a chémii?"

Objavil som novú pedagogickú metódu

a tak som ju aj aplikoval. Povedal som: "Nemám ani najmenšej potuchy."

(Smiech)

"A ajtak, odchádzam."

(Smiech)

A tak som ich nechal pár mesiacov.

Boli na nule. Dal som im test.

Vrátil som sa tam po dvoch mesiacoch

a deti sa zhromaždili okolo a povedali: "Ničomu sme neporozumeli."

A tak som si povedal: "Čo som očakával?"

Povedal som teda: "OK, ale ako dlho vám trvalo

než ste sa rozhodli, že ničomu nerozumiete?"

Ony mi odpovedali: "Nevzdali sme sa.

Pozeráme sa na to každý jeden deň."

A tak som povedal: "Čože? Nepoznáte tieto obrazce

a stále sa na to dva mesiace pozeráte? Načo?"

A tak malé dievčatko, ktoré práve teraz vidíte,

zdvihlo svoju ruku a hovorí mi lámanou tamilštinou a angličtinou

povedala: "No, okrem toho, že

nesprávna replikácia DNA molekuly spôsobuje chorobu,

sme ničomu inému neporozumeli."

(Smiech) (Aplauz)

A tak som ich otestoval.

Dosiahol som nemožné vo vzdelávaní, z nuly na 30 %

za dva mesiace v tropickej horúčave

s počítačom pod stromom, v jazyku, ktorému nerozumeli,

pričom robili niečo, čo je o desaťročie napred od doby, v ktorej žijú.

Absurdné. Ale musel som sa držať Viktoriánskej normy.

30 % je zlyhanie.

Ako zariadim, aby prešli? Potrebujem ich výsledky zvýšiť o 20 bodov.

Nemohol som nájsť učiteľa. Ale čo som našiel, bola kamarátka, ktorú mali,

22-ročné dievča, účtovníčka,

ktorá sa s nimi celý čas hrala.

A tak som sa jej opýtal: "Môžeš im pomôcť?"

Ona na to: "Určite nie.

V škole som nemala chémiu. Vôbec netuším,

čo pod tým stromom celý deň robia. Nemôžem vám pomôcť."

Odvetil som: "Poviem ti, čo urobíš. Použi metódu starej mamy."

Ona na to: "Čo je to?"

A ja: "Stoj za nimi.

Kedykoľvek niečo urobia, povedz len:

"Uau, ako ste to spravili?

Čo je na ďalšej stránke? Bože, keď som bola vo vašom veku, nikdy by som toto nemohla urobiť."

Veď vieš, čo robia staré mamy."

A tak to robila ďalšie dva mesiace.

Skóre vystúpilo na 50 %.

Kallikuppam čoskoro dobehol

moju školu v Novom Dillí,

bohatú súkromnú školu s vyškoleným učiteľom biotechnológie.

Keď som videl ten graf, vedel som, že existuje cesta, ako vyrovnať hracie pole.

Toto je Kallikuppam.

(Dieťa hovorí) Neuróny... komunikácia.

Mal som zlý uhol záberu. Toto sú len amatérske veci,

ale čo vravela, ako si môžete domyslieť,

bolo o neurónoch, pričom mala ruky asi takto

a hovorila, že neuróny komunkujú.

Vo veku 12 rokov.

Tak aké budú povolania v budúcnosti?

Vieme, aké sú dnes.

Aké bude učenie sa? Vieme, aké je dnes,

deti majú stále v jednej ruke mobil,

pričom idú neochotne do školy, aby si tou druhou rukou vyzdvihli knihy.

Čo príde zajtra?

Môže sa stať, že už nebudeme potrebovať chodiť do školy?

Môže sa stať, že raz príde doba, kedy ak budete niečo potrebovať vedieť,

zistíte to v priebehu dvoch minút?

Môže sa stať - zničujúca otázka,

otázka, ktorú mi položil Nicholas Negtoponte -

môže sa stať, že kráčame v ústrety budúcnosti,

v ktorej je poznanie prekonané?

Ale to je hrozné. Sme homo sapiens.

Poznanie je to, čo nás odlišuje od opíc.

Ale pozrite sa na to takto.

Prírode trvalo 100 miliónov rokov,

kým postavila na nohy opicu

a stala sa tak Homo sapiens.

Nám trvalo iba 10,000 rokov, než sme spravili z poznania prekonanú vec.

Aký úspech.

Ale musíme ho zahrnúť do našej vlastnej budúcnosti.

Povzbudenie sa zdá byť kľúčom.

Keď sa pozriete na Kuppam,

keď sa pozriete na všetky experimenty, ktoré som spravil,

jednoducho som hovoril: "Uau!" vzdávajúc poctu učeniu.

Existuje aj dôkaz z oblasti neurovedy.

Bazálne gangliá, ktoré sú umiestnené v strede nášho mozgu, fungujú tak,

že keď máme pocit ohrozenia, zastavia činnosť všetkých ostatných častí,

zastavia činnosť predného mozgu, časti, ktorá je zodpovedná za učenie sa,

všetko to zastavia.

Trest a skúšanie sa pokladajú za ohrozenie.

Teda my zastavíme činnosť mozgu našich detí

a potom povieme: "A teraz sa ukáž."

Prečo vôbec vytvorili takýto systém?

Pretože to bolo potrebné.

V období impérií bola doba,

kedy ste potrebovali ľudí, ktorí dokážu prežiť pod tlakom.

Keď stojíte v zákope, len tak sám,

ak ste prežili, je to OK, prešli ste.

Ak nie, zlyhali ste.

Ale doba impérií je preč.

Čo sa deje s kreativitou v dobe, v ktorej žijeme?

Potrebujeme jej znovu prinavrátiť rovnováhu

od hrozby k radosti.

Vrátil som sa do Anglicka hľadajúc britské staré mamy.

Rozoslal som oznamy a listy, v ktorých stálo:

"Ak ste stará mama z Británie, ak máte pripojenie na sieť a webkameru,

môžete mi dať hodinu vášho času týždenne zadarmo?"

Za prvé dva týždne som ich dostal 200.

Poznám viac britských starých mám než ktokoľvek vo vesmíre. (Smiech)

Volajú sa Babko-Cloud (=niečo ako Oblak starých mám).

Tento Babko-Cloud je na internete.

Ak má nejaké dieťa problém, pridelíme mu "Babičku".

Ona sa prihlási na Skype a veci vyrieši.

Videl som ich, ako to prevádzkujú z dediny zvanej Diggles

na severozápade Anglicka,

až hlboko do dediny v Tamil Nadu v Indii,

vzdialenej 6000 míľ.

Zvládla to len jediným starodávnym gestom.

"Pssssst."

OK?

Pozrite si toto.

Babička: Nemôžeš ma chytiť. Povedzte to.

Nemôžeš ma chytiť.

Deti: Nemôžeš ma chytiť.

Babička: Som Perníčkový mužíček. Deti: Som Perníčkový mužíček.

Babička: Skvelá práca! Veľmi dobre.

SM: Čo sa tu teda deje?

Myslím, že to, na čo sa musíme pozrieť je,

musíme sa pozrieť na učenie sa

ako produkt vzdelávacej samoorganizácie.

Ak dovolíte, aby sa proces vzdelávania samoorganizoval,

vyplynie z toho učenie sa.

Nie je to o nútení učenia sa, aby sa dialo.

Je to o tom nechať ho, aby sa dialo.

Učiteľ uvedie proces do pohybu

a potom len s úžasom stojí v úzadí

a pozoruje, ako prehieha učenie sa.

Myslím, že to je to, kam to všetko smeruje.

Ale ako to budeme vedieť? Ako dosiahneme, že to budeme vedieť?

Mám v úmysle vybudovať

tieto Samoorganizované vzdelávacie prostredia (skr. SOLE).

Je to vlastne pripojenie, spolupráca

a povzbudzovanie spojené do jedného.

Vyskúšal som to už na mnohých školách.

Skúšalo sa to už po celom svete a učitelia

akoby stáli v úzadí a hovorili: "To sa deje len tak samé od seba?"

A ja som odvetil: "Áno, deje sa to samo." "Ako ste to vedeli?"

Povedal som: "Nebudete veriť deťom, ktoré mi to povedali

ani tomu, odkiaľ sú."

Tu je SOLE v akcii.

(Dieťa hovorí)

Toto je v Anglicku.

Ten udržiava právo a poriadok

pretože ako viete, nie je tam žiaden učiteľ.

Dievča: Celkový počet elektrónov sa nerovná celkovému počtu protónov... SM: Austrália

Dievča: ...čím mu dáva čisto pozitívny alebo negatívny elektrický náboj.

Čistý náboj na ióne je rovný počtu protónov

na ióne mínus počet elektrónov.

SM: Je desať rokov popredu.

SOLE, myslím, že potrebujeme osnovu veľkých otázok.

Práve ste o tom počuli. Viete, čo to znamená.

Boli časy, keď muži a ženy z doby kamennej

sedávali spolu, pozerali na oblohu a hovorili:

"Čo sú tie blikajúce svetielka?"

Oni zostavili prvú osnovu, ale my sme tie úžasné otázky stratili z dohľadu.

My sme to zabili na tangens uhla.

Lenže ten nie je dosť sexy.

Spôsob, akým by ste to vyložili 9-ročnému dieťaťu je:

"Ak by sa k Zemi blížil meteorit, ktorý by ju mohol trafiť,

ako by si zistil, či ju trafí alebo nie?"

A ak povie: "Čože? Ako?"

Vy poviete: "Existuje na to magické slovo. Je to tangens uhla."

A necháte ho. On na to príde.

Tu je pár obrázkov zo SOLE.

Skúšal som dávať neuveriteľné, neuveriteľné otázky...

"Kedy začal svet? Ako skončí?"

...9-ročným deťom.

Tento je o tom, čo sa deje so vzduchom, ktorý dýchame.

Toto spravili deti bez akejkoľvek pomoci učiteľa.

Učiteľ len prednesie otázku

a potom stojí v úzadí a oceňuje odpoveď.

Takže čo je mojím želaním?

Mojím želaním je,

aby sme navrhli budúcnosť učenia sa.

Nechceme byť len zvyšnými článkami

veľkého ľudského počítača, však?

Takže potrebujeme navrhnúť budúcnosť pre učenie sa.

A musím... počkajte,

musím to sformulovať úplne presne,

lebo, viete, je to veľmi dôležité.

Mojím želaním je vytvoriť budúcnosť učenia sa

prostredníctvom podpory detí na celom svete,

aby načreli do svojej fantázie a schopnosti spolupracovať.

Pomôžte mi vybudovať túto školu.

Bude sa volať Škola v oblakoch.

Bude to škola, kde budú deti zažívať tieto intelektuálne dobrodružstvá

poháňané veľkými otázkami, ktoré im uvedú ich prostredníci.

Spôsob, akým to chcem spraviť je,

že vybudujem zariadenie, kde to budem môcť študovať.

Ide o zariadenie, ktoré je prakticky bez ľudí.

Je tam len jedna babička,

ktorá sa stará o zdravie a bezpečnosť.

Zvyšok pochádza z oblakov.

Svetlá zažínajú a zhasínajú oblaky,

atď., atď., všetko sa deje z oblakov.

Ale vás potrebujem za iným účelom.

Môžete vytvoriť Samoorganizované vzdelávacie prostredia

doma, v škole, mimo školy, v školských družinách.

Je to veľmi jednoduché. Existuje veľký dokument,

ktorý vytvoril TED a ktorý vám povie, ako to spraviť.

Ak by ste to teda prosím, prosím mohli spraviť

naprieč všetkými piatimi kontinentami

a poslali mi údaje,

potom by som ich zhromaždil a dodal do Školy v oblakoch

a vytvoril by som budúcnosť učenia.

To je moje želanie.

A ešte jedna vec.

Vezmem vás na vrch Himalájí.

Vo výške 12,000 stôp, kde je riedky vzduch,

som raz vložil do steny dva počítače

a deti sa okolo nich zhŕkli.

Bolo tam aj malé dievčatko, ktoré ma všade nasledovalo.

A tak som jej povedal: "Vieš, chcel by som dať počítač každému, každému dieťaťu."

Neviem, čo by som mal robiť?"

A potichu som sa ju snažil odfotiť.

Ona zrazu takto zodvihla ruku a povedala mi:

"Pokračuj."

(Smiech) (Aplauz)

Myslím, že to bola dobrá rada.

Budem ju nasledovať. Prestanem hovoriť.

Ďakujem vám. Ďakujem veľmi pekne.

(Aplauz)

Ďakujem. Ďakujem. (Aplauz)

Ďakujem vám veľmi veľmi pekne. Uau. (Aplauz)