Language Mentoring: Don't teach me, make me learn - Lýdia Machová at the Polyglot Gathering 2016

Dnes vám porozprávam o trošku inej téme,

ktorá má niečo spoločné s učením,
niečo s učením sa,

a rozhodne niečo s jazykmi.

A rada by som začala tým,
že poďakujem všetkým vám, polyglotom,

pretože ste mi pomohli
prekonať obrovský pocit frustrácie,

ktorý som cítila veľa rokov.
A myslím to vážne.

Viete, učila som angličtinu
za rôznych okolností.

Keď som bola iba trochu lepšia
ako moji spolužiaci, začala som učiť ich.

Potom som učila na základných
a stredných školách, jazykovkách,

vo firmách, teraz učím na univerzite.

A vždy som cítila veľkú frustráciu.
Viete prečo?

Pretože som vždy vedela,
ako sa učím jazyky ja - efektívne,

a že to funguje, a ide to veľmi rýchlo.

Ale nevedela som
preniesť to know-how na študentov.

Nikdy som nevidela ten pokrok
na mojich študentoch,

čokoľvek som spravila,
akokoľvek som sa snažila,

akékoľvek množstvo hodín som s nimi mala.

A kvôli tomu som bola
veľmi frustrovaná.

Hovorila som si:

Ako im môžem ukázať,
o čom je učenie sa jazykov?

A vy ste mi to v podstate
pomohli vyriešiť.

Táto fotka je z minulého roka.

Niektorí sa tam možno spoznáte.

Vtedy som bola
na stretnutí polyglotov prvýkrát

a komunita polyglotov
bola pre mňa nová.

Nepoznala som nikoho.

Pamätám si, že som sedela
v jednej z týchto miestností,

rozprávala som sa s niekým
a on povedal:

Počula si o tom? Luca Lampariello nepríde.
Musel to zrušiť.

A ja na to: Luca - kto?

Čo? Ty nevieš, kto je Luca Lampariello?
Ale vieš, kto je Richard Simcott, však?

No, prepáč Richard, ale nie,
až do minuloročného stretnutia.

Nečítala som žiadne blogy ani nič iné,
iba som sa učila jazyky mojím spôsobom.

Bolo veľmi inšpiratívne
stretnúť vás všetkých,

porozprávať sa s 300 polyglotmi,
ktorí sa učia jazyky inak,

a zistiť, ako sa učíte jazyky vy.

Zistila som, že existuje toľko metód
a všetky zrejme fungujú!

Napríklad, Benny rozpráva od prvého dňa,

ale Steve Kaufman si radšej vytvorí
slovnú zásobu, veľa číta a počúva,

a potom začne rozprávať.

Dve odlišné metódy, ale obidve fungujú.

Nielen pre nich, ale aj pre veľa ľudí,
ktorí sa nimi riadia.

To je iba jeden príklad.
María de Vera na prvom stretnutí povedala:

Ja som gramatický nerd.
Keď sa začínam učiť jazyk,

zoberiem knihu o gramatike
a celú si ju prejdem,

aby som vedela, aká ta gramatika je.

A Emanuele Marini
na začiatku používa slovník.

Keď nepozná slovo,
vyhľadá si ho v slovníku

a použije v rozhovore.
To je zase úplne iný prístup.

Ďalším príkladom je Gabriel Wyner,
veľký fanúšik Flashcards,

možno ste o ňom počuli.

A Luca Lampariello,
ktorého už teraz poznám,

hovorí, že Flashcards
sú pre neho úplne zbytočné.

Takže som si uvedomila,
keď som vás stretla

a sledovala vaše blogy
a videá po konferencii,

že je toľko spôsobov, ako sa učiť jazyky.

Nemôžeme to obmedziť
len na jednu konkrétnu metódu.

A tak som sa nad tým zamyslela.

Začala som rozmýšľať nad tým,
čo je tak odlišné medzi tým,

ako sa učia jazyky polygloti,
a ako sa učia jazyky ostatní ľudia,

ktorí nie sú súčasťou komunity polyglotov.

Hovorím hlavne o ľuďoch,
ktorí chodia na jazykové kurzy či do škôl.

V čom je ten rozdiel?

A po tom, ako som sa zaoberala polyglotmi,
čítala o nich, rozprávala sa s nimi,

myslím, že to tajomstvo je,
že polygloti sa jazyky učia sami.

Nikto ich tie jazyky neučí.

A myslím, že to je ten hlavný rozdiel.

Je to zodpovednosť,
ktorú preberiete za svoje vlastné učenie.

Pretože my nechodíme na jazykové kurzy.

Nikdy som tu nestretla nikoho,
kto by povedal:

Hovorím piatimi jazykmi, pretože som mal
úžasného učiteľa a on ma to všetko naučil.

Všetci používame rôzne metódy,
ale to znamená,

že do toho sami musíme vložiť veľa práce.

Priblížim vám to detailnejšie.

Pre mňa osobne
je učenie sa jazykov založené

na štyroch pilieroch.

To mi došlo po Stretnutí polyglotov,
keď som zisťovala, ako sa učia jazyky.

Myslím, že nech robíme čokoľvek,
musí nás to predovšetkým baviť.

Súhlasíte, že učenie jazykov nás baví?

Áno!

Určite. Milujeme to.
Päť minút denne, vyberiete si Anki sadu,

prejdete si slovnú zásobu,
alebo vyberiete učebnicu gramatiky,

a spravíte si nejaké cvičenia, však?

Baví vás to, ale to znamená,
že používate materiály,

ktoré vás zaujímajú.

Nezoberiete si knihu,
o ktorej vám niekto povedal,

že to je najlepšia kniha
na učenie sa francúžstiny.

Zoberiete si knihu, ktorá sa vám páči.

Môže to byť kniha, ktorá pekne vonia,

ktorá sa vám dobre drží v rukách,

ktorá má pekný obrázok, a tak ďalej.

Musíme mať pozitívny prístup
k učeniu sa jazykov.

A myslím, že to je veľmi dôležité, pretože

často sa stáva, že na jazykových kurzoch

a v jazykových školách je iba jedna kniha,

a iba z tej jednej knihy sa všetci učia.

Ale niekedy ma nezaujíma čítať

napríklad o histórii Dňa vďakyvzdania.

A aj tak sa tomu venujeme dve hodiny,

stále o tom rozprávame,
a mňa to prosto nezaujíma!

Ja by som si radšej pozrela
jeden diel Priateľov,

kde vidím, ako Deň vďakyvzdania
prebieha v Amerike v reálnom živote.

Tak sa chcem ja učiť,
tak mi to viac vyhovuje.

Takže si myslím, že je veľmi dôležité,
aby sme robili veci,

ktoré sa nám páčia, ktoré nás bavia,

aby sme si vyberali vlastné spôsoby,
vlastné materiály.

Súhlasíte? Je to dôležité?

Určite.

Druhý pilier, a myslím,
že toto je pravdepodobne

ten najväčší rozdiel
medzi polyglotmi a ľuďmi,

ktorí sa neúspešne snažia naučiť jazyk
a bojujú s nim veľmi dlho,

a to je množstvo.

S učením sa jazykov trávime

obrovské množstvo času.

Ľudia predpokladajú,
že ak rozprávate viacerými jazykmi,

ste takí talentovaní,
pre vás je to také jednoduché,

vy sa len tak naučíte ďalší jazyk.

Neznášam, keď to počujem.

Pretože som do každého jazyka vložila
obrovské množstvo času,

a baví ma to, lebo som si sama
vybrala materiály a metódy,

ale aj tak je to veľmi veľa času,

ktorý do toho musíme vložiť,
a musíme to robiť aktívne.

Toto je tá zodpovednosť,
ktorú máme za svoje učenie.

Myslím,
že toto je ďalší veľký rozdiel.

Tretia vec, ktorú počujem
od mnohých polyglotov je,

že toho nemôžete robiť iba veľa,
ale musíte to robiť každý deň.

15 minút sem, 15 minút tam,

je to oveľa efektívnejšie, ako učiť sa
tri alebo štyri hodiny v nedeľu.

Takže je naozaj
veľmi dôležité robiť to často.

A nakoniec - myslím, že učenie sa jazykov

je oveľa jednoduchšie,
ak na to máte systém.

Ak máte plán ako začať,
ako skončiť, čo chcete dosiahnuť,

ako si nastaviť ciele, a tak ďalej.

Takže toto je v podstate
moja filozofia o učení sa jazykov,

na ktorú som prišla
po stretnutí polyglotov,

a ako som vám povedala,

moja obrovská frustrácia pramenila z toho,

ako to všetko zaviesť do praxe,

ako ukázať ľudom,
ako sa majú učiť jazyky.

Dostala som nápad a myslím,
že ho najlepšie pochopíte na obrázku ostrova.

Je to vlastne metafora,
ktorú Alex včera použil, čo je zaujímavé.

Keď nehovoríte jazykom,
ste v podstate na ostrove.

Na opustenom ostrove.

A máte veľmi obmedzené možnosti,
nemôžete sa porozprávať s toľkými ľuďmi,

takže ste tam ako keby uviaznutí.

Keď sa chcete pustiť do krásneho oceána,

ktorý je plný možností,

musíte sa dostať cez vlny.

Vidíte, že tie vlny sú len okolo ostrova,
nie sú všade na oceáne.

Takže ak sa chcete naučiť dobre jazyk,

musíte nasadnúť na loďku

a preveslovať sa cez vlny.

A myslím,
že toto sa obyčajne ľuďom nedarí,

pretože trochu veslujú,
majú v pondelok hodinu v jazykovej škole,

potom veslujú trochu vpravo,
majú hodinu v stredu,

a potom iba čakajú.

Neučia sa každý deň,
nedávajú do toho toľko práce ako my,

a tak ich vlny vrátia
o kúsok späť k ostrovu.

Takže sa pohnú dopredu,
ale potom sú unášaní späť k ostrovu.

A nikdy sa nedostanú
cez tieto posledné vlny,

ktoré sú najväčšie,
predstavujú najväčší problém.

Neviem, čo si myslíte vy,
ale pre mňa osobne je to úroveň B2.

Keď sa mi podarí v jazyku
dosiahnuť úroveň B2,

nemusím už nad ním rozmýšľať,
používam ho prirodzene,

preto sa už nemusím tak trápiť
nad samotným učením.

Už si iba užívam krásny oceán,
plávam tam,

a používam jazyk
vo všetkých možných situáciách,

ale už nemusím toľko veslovať každý deň.

Ale aby som sa tam mohla dostať,

musím veľa veslovať,
aby som sa dostala cez tie veľké vlny.

Takže toto je vysvetlenie toho,
ako ja vidím učenie sa jazykov.

A hovorím vám to preto,

pretože vám chcem teraz
porozprávať o pár experimentoch,

ktoré som spravila s mojimi študentmi.

Skúšala som,
ako funguje táto teória v praxi.

Chcela som vedieť,
či keď o tomto ľuďom poviem,

a pomôžem im uvedomiť si,

že keď chcú jazyk vedieť dobre,

musia sa ho začať učiť,

a nie čakať, kým ich to niekto iný naučí,

chcela som vedieť, čo sa stane.

A výsledky boli celkom ohromujúce.

Rozhodla som sa to nazvať
Jazykový mentoring.

Rozhodla som sa,

že už nikdy v živote nebudem vyučovať,

pretože si nie som istá,

či je vlastne možné naučiť niekoho jazyk.

Včera to spomenula aj Kerstin,

a počuli sme to aj na iných prednáškach.

Dá sa vôbec niekoho naučiť jazyk?

Ja to volám Jazykový mentoring,

a poviem vám, v čom je to iné,

a ako som sa k tomu dostala.

Svoj prvý pokus som spravila
na Univerzite Komenského v Bratislave,

kde práve končím moje PhD. štúdium,

a preto učím nejaké predmety.

Normálne učím hodiny tlmočenia,

ale občas učím predmet ako
,,Úvod do štúdia anglického jazyka".

Sto študentov som rozdelila
do štyroch skupín,

a počas jedného semestra
som s nimi mala robiť dve veci:

Mala som im pomôcť zlepšiť
prezentačné schopnosti,

teda ako vystupovať pred publikom,

a zlepšiť ich praktickú angličtinu.

Študenti sú na úrovni B2-C1,
väčšinou B2.

Veľmi potrebovali precvičovať angličtinu

a viete, aké je ťažké
precvičovať si jazyk systematicky,

keď ste na pokročilej úrovni.

Tak som si povedala: Super!
Poďme do toho. Skvelé.

Ale.

Mala som s nimi 45 minút týždeňne.

Viete si predstaviť triedu s 25 študentmi,

45 minút týždenne, a vy im máte pomôcť

zlepšiť a precvičovať
ich prezentačné schopnosti,

a ešte zlepšiť ich angličtinu.

Ako to spraviť?

A tak som to spravila.

Skúsila som s nimi Jazykový mentoring v praxi.

Takže, v podstate som im povedala:

Decká, niečo vám poviem:

Táto škola vás angličtinu vôbec nenaučí.

Nezlepšíte sa iba tým,
že tu budete študovať.

Študujú, aby sa stali
tlmočníkmi a prekladateľmi.

Hovorím vám to preto,
aby som vám ušetrila čas,

tak zoberme učenie sa do vlastných rúk

a poďme sa učiť spolu. Aktívne.

Chcem, aby ste niečo spravili každý deň,

to znamená robiť to často,

chcem, aby ste toho robili veľa.

Je jedno, či pozeráte seriály,
čítate knihy,

pracujete na svojej slovnej zásobe
alebo gramatike

alebo hocičo, čo chcete.

A mali sme na to aj systém.

Mali sme plán, mali sme tabuľku
na zapisovanie, a tak ďalej.

Dali sme tomu štruktúru,

aby to nebolo len,
že sa sem-tam trochu poučíme.

Toto bol projekt, experiment,

a niektorí študenti prišli
so skvelými nápadmi, ako si to zapisovať.

Ako sledovať svoje pokroky.

Jedna študentka si vytvorila
takýto kalendár

a každý deň si doň zapisovala,
čo spravila.

Pozerala nejaké TED talks,

BBC learning, videá na youtube, atď.

Zapisovala si čas a potom zrátala,
koľko to bolo dokopy,

čo bol celkom zaujímavý spôsob,

mala ju priamo pred sebou na stole,

aby ju každý deň videla.

Teraz vám poviem a ukážem,

čo vlastne robili.

Na konci som sa ich to
spýtala v dotazníku.

Všetkých sto.

A bolo zaujímavé vidieť,
že keď im poviete,

že sa musia učiť sami, stane sa toto:

93% študentov začalo počúvať podkasty.

Začali pozerať seriály,

nie iba seriály so slovenskými titulkami,

ako by normálne pozerali,

ale s anglickými alebo žiadnymi titulkami,

čo je podľa mňa oveľa efektívnejšie.

Začali používať AnkiDroid na slovnú zásobu

z iných hodín,
čítali knihy, online články,

alebo pozerali videá na youtube,

15% si dokonca robilo gramatické cvičenia!

Nie je to úžasné?

S týmto výsledkom som bola veľmi spokojná,

pretože som im povedala, že si môžu vybrať sami.

Nechala som to na nich, povedala som im:

musí to byť niečo, čo vy sami chcete.

Vy viete, čo si musíte zlepšiť,

tak sa to snažte zlepšiť spôsobom,
ktorý je pre vás zaujímavý.

A to robili.

Na konci som sa ich spýtala,
ako sa im to páčilo

ako boli spokojní s programom
na učenie sa,

že nečakali, kým ich to niekto naučí,
ale učili sa.

A bola som veľmi rada,
že iba 7% z nich povedalo,

že im to nevyhovovalo.

ale ostatní povedali,
že to bolo skvelé, zaujímavé,

takže boli nadšení
z učenia sa angličtiny.

Konečne!

A potom som sa ich opýtala:

Zlepšila sa vaša angličtina?

Pretože ja som to nevedela
objektívne zhodnotiť,

neskúšala som ich na začiatku a na konci,

to som spravila vo svojom druhom
experimente, o ktorom vám poviem.

Tieto decká to museli zhodnotiť sami.

Myslíte, že vaša angličtina sa zlepšila?

A teraz sa tu rozprávame
o dvoch mesiacoch,

čo nie je veľmi dlhá doba.

Iba dva mesiace, október a november.

A pozrite sa, koľko z nich povedalo:
áno, aspoň trochu, či dokonca veľmi.

Iba za dva mesiace.

Táto hodina, ktorá trvala 45 minút,

počas ktorej som ich ja vôbec neučila.

Mali sme iba prezentácie,
ale žiadne učenie sa na hodinách nekonalo.

Všetko bolo o čase,
ktorý do toho dali mimo školských hodín

a venovali sa angličtine, ako chceli.

Spýtala som sa ich,
či by chceli pokračovať

v tomto spôsobe učenia sa
aj s iným predmetom.

Pretože úvod do štúdia anglického jazyka

vlastne nemá
s učením sa angličtiny nič spoločné,

nie je to jeho hlavný cieľ,

a takmer všetci z nich povedali:

áno, určite, poďme do toho, bolo to super.

Takže sa z toho tešili, boli spokojní.

Ak sa pozriete na čas,
ktorý strávili učením sa,

Veronika bola najaktívnejšou študentkou,

a za dva mesiace sa učila 81 hodín.

A poviem vám, že títo študenti
sú extrémne zaneprázdnení.

Sama som študovala to, čo oni.

Študujú dva jazyky zároveň,

a navyše majú nejaké predmety
o tlmočení a preklade.

Majú 12-13 predmetov každý týždeň

a musia sa na všetky z nich pripravovať,

takže sú naozaj extrémne zaneprázdnení.

Takže keď som videla, že ona bola schopná

učiť sa angličtinu 81 hodín,

iba preto, že sa chcela zlepšiť,

veľmi som sa tešila.

Ostatní dvaja majú 36 a 34 hodín,

a v priemere to bolo 23 hodín.

Ale keď to porovnáte s tým,
čo by mali,

keby som ich učila ja na hodinách,

strávili by sme učením
za 2 mesiace 6 hodín,

pretože by sme mali
iba 8 hodín po 45 minút

a takto ich skutočný čas,
keď sa učili -

nie preto, že by ich niekto učil,

ale preto, že sa učili sami,

bol 23 hodín.

Takže keď to porovnáte,
je to takmer 400 %-ný nárast.

Nie je to úžasné?

Bolo to oveľa efektívnejšie a myslím,

že čokoľvek by som robila
s 25 študentmi v triede,

nikdy by som nenašla niečo,
čo by zaujímalo každého.

Takže čokoľvek robili,
bolo to niečo, čo si vybrali sami.

A myslím si,
že to bolo oveľa efektívnejšie.

15% z nich pracovalo na svojej gramatike,

niektorí pracovali na iných oblastiach,
ktoré potrebovali zlepšiť,

a každému sa to páčilo.

Bavilo ich to,
bola tam príjemná atmosféra,

každý týždeň
sme sa päť minút rozprávali, ako sa učíme,

pýtala som sa ich,
či nemajú nejaký problém,

bolo to motivujúce,

a vyšlo to naozaj skvele.

Často za mnou chodili a hovorili:

Wow, bolo to super,
spravme to aj budúci semester.

A stačilo im povedať
jednu jednoduchú myšlienku:

Decká, nečakajte, kým vás to niekto naučí,

začnite sa učiť sami.

Potom som sa ich spýtala,
ako im ten program pomohol

a ich odpovede ma veľmi potešili,

pretože, títo študenti
sa angličtinu učili iba v škole,

nemajú žiadnu skúsenosť s tým,
že by sa učili sami,

a ich reakcie boli:

Wow, nikdy som nepracoval
na angličtine

tak intenzívne,
ako tento semester, ďakujem!

Alebo, ten posledný:

Vždy som v škole nerada počúvala
anglické cvičenia,

ale teraz angličtinu počúvam rada,

možno preto, že som to robila
dobrovoľne vo voľnom čase.

Možno! Áno!

Veľmi pekné zistenie.

A bolo pekné,
že na to prišli v podstate sami.

Povedala som im,
že sa musia učiť sami,

a toto sú metódy,
ktoré môžu použiť na učenie sa jazyka,

ale bolo krásne,
ako s tým vlastne súhlasili.

Hovorili: Áno, toto ma baví viac,
je to oveľa efektívnejšie,

vidím výsledky, spravme to znovu.

A tak som spravila svoj druhý experiment,

posunula som to na trošku vyššiu úroveň,

zase to bolo so sto študentmi,

ale boli to iní študenti,
z rôznych ročníkov,

a nazvala som to:

Semester s Jazykovým Mentoringom.

A skončili sme ho minulý týždeň,

takže stále spracovávam jeho výsledky.

A je úžasné,
že som robila so skupinou sto ľudí,

ktorí sa učili trinásť rôznych jazykov,
nie iba angličtinu.

Je to preto,
že na našej univerzite sa študuje

na odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo
asi 20 jazykov

a sú v rôznych kombináciach.

Takže tam boli študenti,

ktorí študujú francúzštinu,
španielčinu, nemčinu,

portugalčinu, fínštinu,
chorváčtinu, čokoľvek.

A študenti s 13 rôznymi jazykmi
prišli na tú hodinu,

vlastne to ani nebola hodina,

pretože som im povedala,
že to bude ich voľnočasová aktivita.

Nebudete mať za to žiadne kredity,

aj keď vlastne budú,
ale to som im nepovedala,

pretože som chcela,
aby mali úprimnú motiváciu,

to bude prekvapenie
a poviem im to budúci týždeň,

ale iba tí, ktorí vydržali až do konca.

Nevedeli o tom,
ja som im povedala:

Učte sa, lebo chcete
a chcete si zlepšiť jazyk,

nie preto, že vám to niekto prikázal,

alebo že za to dostanete kredity.

Takže som mala na začiatku prednášku,

kde som im povedala to,
čo som práve povedala vám

o mojej filozofii učenia sa jazykov,

a začala som tak,
že som použila všetky jazyky,

ktoré ovládam, aby videli, že sa to dá,

že aj oni sa môžu naučiť jazyky,
a to ich naozaj inšpirovalo.

Hovorili: Toto je super,
aj ja sa to chcem naučiť.

Tak som im povedala:

Dobre, počúvajte,
musíte do toho dať veľké množstvo času,

neexistuje tu žiadna skratka,
zmierte sa s tým.

A povedala som im:

Poznám 300 polyglotov a myslia si to isté.

Takže mi verili.

Tak som im vysvetlila,
o čom je vlastne učenie sa jazykov,

a povedala som im:

Vytvorme si plán
a poďme sa podľa neho učiť.

Každý si teda vytvoril individuálny plán

a každý týždeň sme sa stretávali.

Rozdelila som ich do skupín podľa jazyka,
ktorý sa učili,

takže sme mali španielsku skupinu,
francúzsku, nemeckú, a tak ďalej.

Povedala som im, aby si vybrali
jeden jazyk, ktorý sa chcú učiť,

aj keď všetci študujú dva jazyky,

pretože si myslím, že je efektívnejšie,
keď sa sústredite na jeden jazyk.

Stretávali sme sa
v troch skupinách raz do týždňa

a rozprávali sme sa o učení.

A užasné bolo,
že ja som sa učila s nimi.

Ja som pracovala na ruštine.

Rozprávali sme sa, ako nám to ide,

takže všetci mohli vidieť,
ako sa mi darí s ruštinou,

takže to bolo aj pre mňa motivujúce,

aby som sa nevzdala
a nebola lenivá, ale pokračovala,

pretože som mala byť pre nich príkladom.

Takže sme sa takto stretávali

a bavili sa o problémoch pri učení,

ale neučili sme sa
priamo na tých stretnutiach.

Učili sme sa mimo školských hodín.

A zase raz to vyšlo úžasne.

Veľa času strávili tým,
že napríklad pozerali seriály,

čítali knihy, noviny, časopisy atď,

pracovali na slovnej zásobe s Anki,
pracovali s Goldlistom, a tak ďalej.

Povedala som im
o všetkých možných metódach,

a oni si vybrali, čo sa im páčilo.

Myslím, že je skvelé vidieť, ako sa
vedia ľudia nadchnúť pre učenie sa jazyka

keď si uvedomia,
že je to iba v ich rukách.

A bolo to pekné, lebo oni verili tomu,

že ja presne viem, o čom hovorím,

pretože som pred 4 rokmi absolvovala
to isté štúdium ako oni,

na tej istej univerzite,
kde som študovala angličtinu a nemčinu.

Povedala som im:

Máte pocit,
že ste v treťom alebo štvrtom ročníku

a študujete,
povedzme, angličtinu a nemčinu,

ale trochu sa hanbíte povedať ľuďom,
že študujete nemčinu,

pretože vaša nemčina nie je dosť plynulá?

A oni vraveli: áno, áno.

A je to úplne v poriadku.

Je to preto,
lebo s vaším jazykom nerobíte nič

a táto univerzita z vás nespraví
perfektného nemčinára alebo angličtinára.

Musíte sa tomu začať venovať sami.

Myslím, že to pochopili,

a teraz sa začínajú učiť jazyk
úplne iným spôsobom.

A píšu mi e-maily typu:

Je to skvelé, učím sa tak
aj moje ostatné jazyky!

V lete sa chcem začať učiť španielčinu
ako môj tretí jazyk!

Takže sú veľmi motivovaní učiť sa jazyky.

A tento experiment som robila
aj s menšími skupinkami.

Toto je mojich päť kamarátov,

ktorí sa učia angličtinu a španielčinu
na úrovni A2-B1

a tiež sme sa každý týždeň stretávali
u mňa doma

a rozprávali sme sa.

Chcela som vidieť, ako to funguje,

a zdá sa, že to funguje naozaj dobre,

pretože dosahujú naozaj skvelé výsledky.

Alebo ďalšia skupina ľudí,
ktorá sa ešte len začína učiť jazyky,

takže skúšam tento nápad
na rôznych skupinách ľudí.

Začala som organizovať semináre
pre verejnosť, kde ľuďom hovorím,

že učenie sa je o tom, že sa učíme sami,
a nie, že nás niekto učí.

A väčšinou ľudia,
čo chodia na tie semináre,

by normálne chodili na jazykový kurz.

To jediné pre nich znamená
učenie sa jazyka.

Keď som tu bola na stretnutí polyglotov,

kúpila som si knihu od Judith (Meyer):
Fluent Chinese.

Čítala som to len zo záujmu,
aj keď sa nechcem naučiť čínštinu

a tá kniha sa mi veľmi páčila.

A potom mi môj kamarát zo Srbska napísal:

Lýdia, idem učiť angličtinu v Číne!

A ja som mu povedala: Super, to je skvelé!

A on mi povedal:

A vieš, čo je super? Dajú mi súkromného
učiteľa, takže budem vedieť po čínsky.

A spôsob, akým to povedal,

mi naznačoval, že on si myslí:

Tak! A je to.
Čínština ako pracovný bonus.

Zadarmo. To je dobré.

Tak som mu tú knihu hneď poslala
so slovami:

Prečítaj si to a uč sa čínštinu podľa toho,
čo hovorí Judith,

pretože tá žena vie, o čom hovorí.

A myslím, že toto je niečo,
čomu ľudia vo všeobecnosti veria.

Že ti stačí dobrý učiteľ

a on tú robotu spraví za teba.

A potom títo ľudia hľadajú
toho najlepšieho učiteľa,

ktorý im dá to najlepšie know-how,

tie najlepšie jazykové vedomosti,
alebo čo,

ale ja si nemyslím,
že niečo také existuje.

Myslím, že úlohou učiteľa je
dohliadať na to,

aby sa ľudia učili sami.

Úloha učiteľa je veľmi dôležitá,

ale učiteľ by mal vždy zdôrazniť,
aké je dôležité,

aby študenti pracovali na jazyku aj sami
mimo hodín v škole.

Takže toto sú semináre,
ktoré teraz organizujem

a testujem tento nápad a uvidím,
kam ma to zavedie.

Poňala som to ako moje osobné poslanie,

aby som celému svetu povedala,
ako to robia polygloti.

Učia sa jazyky sami,

nečakajú, kým ich to niekto naučí.

A ako som už spomínala,

celé je to založené na štyroch pilieroch,
ktoré sú,

podľa mňa,
pri učení sa jazykov najdôležitejšie.

A veľmi ma zaujímajú vaše názory,

či s tým súhlasíte,
či by ste možno niečo dodali,

a teraz je priestor a čas na diskusiu.

Takže to by bolo všetko.
Máte nejaké otázky?

Ak súhlasíte, najskôr sa opýtam ja
a potom vám to dám.

Lýdia, myslím, že tvoja teória

"učiť sa, nečakať,
kým nás to niekto naučí"

je perfektná.

Jedna vec: v prvej skupine,
ktorú si nám ukázala

3% ľuďom sa to nepáčilo.

Išli sa niekomu sťažovať?

Teda, ty školu nevedieš, však? - Nie.

Takže ako reagovalo vedenie?

Som veľmi rada, že ste sa toto opýtali,

ďakujem za otázku.

Veľa som rozmýšľala o tom, ako to spraviť,

pretože to vlastne boli
normálne oficiálne hodiny

a ja som ich mala hodnotiť.

Ale ako ohodnotiť učenie sa
v ich voľnom čase?

Mali sme tabuľku,
kde si zapisovali koľko času sa učili.

Ale keby som im povedala:

Tí, ktorí sa budú učiť
celkovo viac ako 20 hodín

dostanú A.

Potom by som neverila, čo tam napísali,

pretože by tam napísali čokoľvek.

A tak som im povedala:

Oficiálne vás ohodnotím

na základe vašej prezentácie,

a mali sme ešte nejaké aktivity -
napríklad test zo slovnej zásoby,

ale najdôležitejšia vec na tomto predmete

je tá časť, kedy sa budete učiť.

To je to najdôležitejšie,
ale nemôžem to oficiálne ohodnotiť.

Tak sa dohodnime, že to budeme robiť.

Keď naozaj veľmi nechcete, nemusíte.

Ja to nemám ako zistiť,
je to úplne na vás.

Ale hovorím vám, že toto je príležitosť,

ktorú dostanete iba raz za život,

tak to radšej využite,
pretože asi žiadny iný učiteľ vám nepovie,

aby ste to spravili. Tak poďme do toho.

Snažila som sa ich pozitívne motivovať.

A ak sa im to nepáčilo,
ak sa tomu tak nevenovali,

tak to bol ich problém.

A tí čo sa učili,
sa na teba obracali so svojimi otázkami?

Áno, na konci hodiny sme mali päť minút

a rozprávali sme sa o učení sa.

Ďakujem.

Nemáte za čo.

Použili ste výraz "Goldlist".

Môžete stručne vysvetliť, čo to je,
pre tých, ktorí to nepoznajú?

Možno na to nie som tá najlepšia osoba.

David James, autor tejto metódy,
je tu medzi nami.

Metóda Goldlistu v podstate funguje tak,

že si znovu prepisujete zoznam slovíčok

aspoň dva týždne po tom,
ako ste si napísali prvý zoznam,

takže v podstate
"destilujete" slovnú zásobu

a znovu prepisujete 70% slovíčok,
ktoré boli pre vás najťažšie

a robíte to každé dva týždne, alebo viac.

Slovíčka sa vám dostanú
do dlhodobej pamäte

bez toho,
aby ste sa ich vlastne chceli naučiť.

Bez toho, aby ste váš mozog nútili
sa ich naučiť.

Môžete sa o tej metóde porozprávať
s Davidom Jamesom,

je veľmi zaujímavá,
ja sama sa tak učím.

Môžem sa spýtať otázku:

Aké nástroje môže učiteľ dať študentovi,
aby mu pomohol učiť sa jazyk na úroveň C1

po tom čo zvládol základy jazyka?

Nebudem teraz hovoriť o všetkých metódach,

v podstate som dala mojim študentom
2-hodinovú prednášku

o všetkých možných metódach.

Myslím, že je to o kontakte s jazykom

a závisí to od toho, na akej úrovni ste.

Ak sa pýtate na úroveň
stredne pokročilý - pokročilý,

myslím, že ľudia by mali pracovať
s materiálmi od rodených hovoriacich

a pracovať veľa so slovnou zásobou

a veľa, veľa počúvať a čítať.

Toto naši študenti nerobia
v dostatočnom množstve - počúvanie.

Počúvanie je na Slovensku veľmi podcenené.

Môžete dať mikrofón tej osobe?

Nemyslím si, že David James je tu.

(Je to na dlho, nájdi ho cez prestávku.)

Mám otázku. Úplne verím tomu, čo robíte.

Ale ako niekoho 'donútite'
vystúpiť zo svojej komfortnej zóny?

Ja mám rada písanie a čítanie,

a nerada sa venujem ústnym cvičeniam,

pretože to je pre mňa tá najťažšia časť.

Radšej si prečítam knihu
ako pozerám video.

Ako teda dotlačíte študentov,
aby vystúpili zo svojej komfortnej zóny?

Veľmi dobrá otázka, ďakujem.

Prvá vec, ktorú som s nimi spravila bolo,

že si vybrali tri priority,
na ktoré sa chceli sústrediť.

A museli si ich napísať predtým,
ako mohli pokračovať.

Povedala som im:

Teraz porozmýšľajte,
na čom potrebujete najviac pracovať.

90% z nich napísalo:

rozprávanie, to bolo na prvom mieste,

slovná zásoba na druhom mieste.

A potom počúvanie, písanie, čokoľvek iné.

A tak som im povedala:

Tieto dva mesiace
sa budete zameriavať na vaše priority

a ak ste si napísali rozprávanie,

chcem, aby ste napísali,

ako presne si chcete zlepšiť rozprávanie.

A dala som im veľké množstvo možností,

napríklad aj rozprávanie sa so sebou,

čo je skvelá metóda pre introvertov,

podľa mňa je to dobrá metóda.

Povedala som im o rôznych spôsoboch:

choďte do jazykových kaviarní,
existujú rôzne stránky

vďaka ktorým sa môžete stretnúť
s cudzincami v Bratislave,

na iTalki si nájdite online učiteľov,
v Bratislave sú študenti na Erasme.

Je obrovské množstvo možností
a tak som im povedala,

aby si napísali, čo budú robiť.

A potom som ich vyzývala,

niektorí z vás si určili
ako prioritu rozprávanie

ale ja v tabuľke vidím,
že ste ešte neboli na jazykovej kaviarni,

s nikým ste sa nerozprávali.

Tak ako chcete zlepšiť vaše rozprávanie?

A vždy som im povedala, že je pohodlné
robiť veci, ktoré sa nám páčia,

napríklad čítanie, počúvanie,

keď nemusíme vystúpiť
z komfortnej zóny,

ale nikdy si nezlepšíte rozprávanie,
keď nebudete rozprávať.

Takže som povedala:

Do budúceho stretnutia chcem,

aby ste niečo spravili s prioritou,
ktorej ste sa doteraz nevenovali,

a nabudúci týždeň mi o tom porozprávate.

A potom som sa ich pred ostatnými spýtala:

Tak, čo jazyková kaviareň? Bol si tam?

A oni hovorili:

No, vieš, už mám na zajtra
dohodnutú hodinu na iTalki.

Dobre, super.

Takže to bola takáto motivácia.

Ja to chcem iba zrekapitulovať.

Nedávno som si kúpila kurz

aby som sa naučila čínske znaky

a veľmi ma nadchol
ich systematický prístup k učeniu.

Neučil priamo čínske znaky,

ale ukazoval ako sa ich naučiť

normálnym a jednoduchým spôsobom.

Ak by to niekoho zaujímalo.

Ďakujem.

Ahoj, ďakujem veľmi pekne za prezentáciu.

V podstate si odpovedala na moju otázku,

ale chcela by som vedieť,
či je tam ešte niečo viac,

tak sa pýtam rovno.

Jednu časť obrázku s puzzle,
tvoril systém.

Hovorila si o tom, že si museli dať ciele,

zvoliť si priority a všetko ostatné.

Bolo ešte niečo súčasťou toho systému,

čo si ešte nespomenula?

Áno. Je to ešte kontrolná tabuľka,

teda zabezpečiť,
aby prevzali zodpovednosť za svoje učenie.

Inšpirovalo ma k tomu "add 1 challenge",

teda Google tabuľka,
kam ľudia zapisovali, čo presne robili.

Myslím, že je to veľmi dobrý spôsob

ako zabezpečiť, aby to bolo verejné.

Každý to vidí,
nemusia mi to posielať na e-mail,

spracovať to by vyžadovalo
príliš veľa práce,

takže sme to vyriešili takto.

Zabezpečili sme,
aby tam bola aj tá zodpovednosť.

To je tiež veľmi dôležitá súčasť systému.

V prvom rade - výborne, súhlasím!

Polovicu vecí, čo som povedala,

si vravela včera na tvojej prezentácii.

Výborná práca, naozaj skvelá.

Zaujíma ma jedna vec.

Tvoja skupina zjavne študuje
tlmočníctvo a prekladateľstvo,

všetci študujú cudzie jazyky,

do istej miery sú to jazykoví fanatici.

Možno nie až takí fanatici
ako my tu, ale aj tak...

Avšak vravela si, že si pracovala

aj s tvojimi kamarátmi,
aj s úplnými začiatočníkmi,

a to je podľa mňa veľmi zaujímavé,

pretože som na to pozerala
a vravela som si:

Toto spravím v mojom meste, to je skvelé!

Ale asi by som nikdy nenašla skupinu ľudí,

ktorí sú zameraní priamo na jazyky.

A tak mi napadlo,
všimla si si nejaké rozdiely?

Áno. Prekvapivo, študenti,
ktorí študujú jazyky,

nie sú až tak nadšení jazykmi,
ako sa pravdepodobne očakáva.

Často si to zvolia preto,
lebo sa nedostali na medicínu, alebo tak.

Je mi to ľúto,
ale na Slovensku máme päť univerzít,

na ktorých sa dá študovať
tlmočníctvo a prekladateľstvo.

Máme tam tak 20 jazykov.

Študujete poľštinu - prečo?

No, v tom roku sa
otvorila poľština, vieš..

Takže sú študenti a študenti.

Ja však robím iba s ľuďmi, ktorí majú

trochu vnútornej motivácie.

Nepotrebujem nikoho presviedčať.

Ak niekto chce, aby ho niekto jazyk učil,

a sú ochotní za to zaplatiť veľa peňazí,

nechám ich, nech si robia po svojom.

Pretože ja im o tomto poviem,

a ak to v nich nezarezonuje, tak čo už.

Rozhodla som sa robiť iba s ľuďmi,
ktorí chcú makať.

Nesľubujem im žiadne zázračné metódy,

Len im poviem:

Pomôžem vám naučiť sa jazyk,

ale makať musíte vy.

Ja vás budem iba viesť,
neprezradím vám perfektnú metódu,

ktorá vás naučí angličtinu za dva týždne.

Takže si myslím,
že to je prirodzená selekcia.

Ja o tom ľuďom poviem, niektorí povedia:

Nó, to znie ako veľa roboty.

Radšej pôjdem do jazykovej školy.

Ak sa to niekomu inému páči,
tak spolupracujeme.

Mala si nejakú skupinu dobrovoľníkov?

Niekto to aj vzdal?

Áno. Včera som to akurát rátala.

Myslím, že 76 ľudí skončilo mentoring,

pravidelne chodilo na stretnutia
a pracovalo.

Niektorí hovorili:

No vieš,
tento semester mám toho naozaj veľa,

ale jedného dňa spravím všetky tie
super veci, o ktorých si nám rozprávala.

Tomu hovorí Brian Tracy
Ostrov jedného dňa.

Ľudia sa nikdy z toho ostrova nedostanú.

Ďakujem.

Ja úplne súhlasím so všetkým.

A často tu od ľudí počúvam,

že ľudia chcú hrať na nejaký nástroj,
ale nechcú cvičiť.

Ľudia chcú rozprávať nejakým jazykom,
ale nechcú rozprávať.

Ako hudobník hovorím človeku,
ktorý sa učí jazyky

všetko, čo si povedala,
je na 100% pravda.

Takže ak máte problém vyjsť zo svojej

komfortnej zóny, "jedného dňa"
lebo akokoľvek to nazveš, možno obe,

ak ste introvert a neviete to prekonať,
sami si staviate hranice.

A preto sa nikam nepohnete.

Takže ani ona vám nepomôže,

akokoľvek je dobrá učiteľka,

ak vy nechcete vyjsť
zo svojej komfortnej zóny.

Takže, máš pravdu.

Ďakujem.

Túto metaforu často používam
na hodinách na príklade s gitarou.

Ukážem im obrázok gitary a poviem:

Ak chcete vedieť hrať na gitare,
ako to môžete dosiahnuť?

Myslíte, že stačí,
keď budete pozerať videá na Youtube,

alebo cvičiť na neviditeľnej gitare,

a až potom, keď budete vedieť ako na to,

zoberiete pravú gitaru a odohráte koncert?

Funguje to tak?

A oni hovoria, jasné, že nie,

musíš veľa cvičiť na gitare.

Dobre, a ako je to s rozprávaním?

Chcete cvičiť rozprávanie,

ale čakáte, že keď budete
niečo čítať a počúvať,

zrazu začnete plynule rozprávať.

Tak to ale nefunguje.

A veľmi pomáha, keď im poviem,

že aj ja som si prešla
tým istým procesom niekoľkokrát,

teraz sa učím ruštinu
a stále som v tej oblasti vĺn,

stále bojujem a veľa makám,

a aj napriek tomu,
že je to môj ôsmy jazyk,

aj tak som bola na začiatku frustrovaná.

Je to bolestivý proces,
ale treba sa s tým zmieriť.

Chcete niečo povedať,
rozprávate sa s niekým,

vedeli by ste mu to povedať
v piatich iných jazykoch,

ale chcete to povedať v ruštine,

a zrazu neviete, ako to povedať.

Naozaj je to bolestivý proces,
ale vždy im poviem

aby ďalej veslovali, a vyplatí sa to.

Aby som na to nadviazal,

je to ako keby ste chceli mať koncert,

ale chcete zahrať iba prvú skladbu.

Chcete odohrať celý koncert,
ale cvičili ste iba stupnice.

To, že viete zahrať stupnice,
neznamená, že odohráte celý koncert.

Takže ju počúvajte.

Ďakujem.

Skvelá prezentácia. Zaujíma ma tá
google tabuľka, ktorú si spomínala.

Tiež som to robil a zaujíma ma,

či si tam treba zapisovať
každý deň alebo každý týždeň,

a čo si tam treba zapisovať.

Pretože toho môže byť
príliš veľa alebo príliš málo,

ako hľadáš rovnováhu??

S týmto experimentujem,
snažím sa nájsť ten najlepší spôsob.

S prvou skupinou
sme to zaznačovali farbami.

Mali sme tabuľku, riadky boli dni od 1-60,

a stĺpce boli študenti
vo viacerých hárkoch,

a v podstate si mali vyfarbiť
svoje políčko v daný deň

na zeleno ak spravili veľa,

na žlto ak strávili s jazykom
iba polovicu času z toho, čo chceli,

na červeno ak v ten deň nespravili nič,

a na fialovo ak mali deň voľna,

pretože som im povedala,
že sa nemusia učiť každý jeden deň.

Potom som sa pozrela na tabuľku
a videla som presne

že tu je veľa červenej, niečo sa deje,

a potom som sa o tom mohla
porozprávať so študentom.

Takže to bola moja metóda so stĺpcami.

Aj som ich odmenila,
ak spravili dvakrát toľko roboty

pretože viete, študenti vedia byť
na začiatku veľmi namotivovaní

a začnú sa učiť veľa.
Tak som im povedala:

Ak máte naozaj veľmi aktívny deň,

vyfarbite ho na zeleno
a dajte tam usmiateho smajlíka.

A potom ste iba videli:

Aha, tento týždeň mám veľa
usmiatych smajlíkov

Boli na to veľmi hrdí a ukazovali to ostatným.

Takže to bola moja prvá metóda.

Teraz si píšu do svojich políčok,
čo presne robili, koľko času sa učili,

rátajú si minúty a píšu si poznámky

čo presne robili:
15 minút toho, 20 minút toho

a potom sa to všetko zráta.

Tak som vedela,
koľko času s učením strávili.

Takže sa to dá buď
s číslami alebo s farbami.

Mala som jednu prednášku

pre učiteľov angličtiny na Slovensku,

a niektoré učiteľky povedali,
že to skúsia so svojimi žiakmi,

a jedna učiteľka to vyskúšala s deťmi,

ktoré mali tak desať rokov.

A povedala, že to skvele funguje.

Deti pozerajú videá na Youtube,

učia sa angličtinu,
funguje to veľmi dobre,

a ona pracuje s farbami,

pretože deti chcú mať políčka
vyfarbené na zeleno.

A dokonca majú tabuľku aj v triede

kde si vyfarbujú svoje políčka,

takže sa zdá, že to funguje aj s deťmi.

Ahoj, ďakujem veľmi pekne,
idem naspäť na svoje miesto,

ďakujem za prezentáciu.

Volám sa Joanna,

vytvorila som takú metódu
samostatného učenia sa jazykov,

a niektorí moji klienti majú
so mnou súkromné stretnutia.

Mám teraz na mysli jednu konkrétnu osobu,

je to veľmi zaneprázdnený podnikateľ,

mala by som ho učiť, respektíve,
on by sa mal učiť angličtinu,

a snažila som sa mu vysvetliť
v podstate to isté, čo hovoríš aj ty,

dala som mu veľa zdrojov,
videí, ktoré môže pozerať,

ale nikdy som neskúšala kontroľnú tabuľku.

Čo by si odporúčala
na súkromné hodiny s učiteľom?

Nemá nikoho iného,
s kým by sa mohol porovnávať.

Žiadna google tabuľka s ostatnými.

Čo by si teda odporúčila?

Aj toto som skúšala.

Tiež som bola mentorkou
jednej mojej kamarátke,

ktorej som povedala:

Ľudí vedia veľmi motivovať peniaze.

Ľudia chcú mať peniaze,

a keď o ne prídu, mrzí ich to,

a to, si myslím,
že je tiež dobrá motivácia.

Tak som jej povedala:

Ty mi dáš 50€, budeš sa učiť nemčinu,

a ja ťa po mesiaci vyskúšam

z 50 najpoužívanejších
nepravidelných nemeckých slovies.

Ak ten test nezvládneš, nechám si peniaze.

To isté som spravila s mojimi kamarátmi,

to boli tie dve skupiny,
ktoré som vám ukázala.

Oni mi dali 100€ a povedala som im:

Musíte vydržať 3 mesiace, až do konca.

Inak budem mať veľmi dobrý víkend.

Aj u nich to fungovalo.

Ľudia naozaj nechcú prísť o peniaze.

Ja som od nich nechcela zobrať peniaze,

pretože to sú moji kamaráti,

iba som skúšala ten nápad,

ale takto mali pocit,

že vlastne učením sa si zarobili peniaze.

Aký úžasný prístup!

Ak sa naučím ešte o trochu viac,
budem mať 100€.

Psychológia toho celého
zjavne veľmi dobre funguje.

Môžeš to vyskúšať.

Ďakujem veľmi pekne,
bolo to veľmi inšpiratívne.

Tiež by som chcel robiť
niečo ako mentorovanie.

Aké sú tvoje skúsenosti so skupinami
rôznych veľkostí od 1 človeka po 120 ľudí?

Bol medzi nimi nejaký rozdiel?
Čo boli plusy/mínusy?

Aké boli výhody každej z nich?

Je nejaký počet ľudí,
s ktorými by si už radšej nerobila?

Myslím, že toto sa dá spraviť
s hocijakým počtom ľudí.

Nezáleží ani na jazykoch.

Pomáham ľuďom zlepšiť sa vo fínštine,

a neviem po fínsky ani slovo.

Nezáleží na tom, aké jazyky sa učia,
ani na akej úrovni sú.

Myslím, že sa to dá robiť s ľuďmi,
ktorí sú na rôznych úrovniach,

pretože každý sa učí na tej svojej úrovni.

Sú tu plusy aj mínusy.

Povedala by som,
že pri skupine 100 študentov

bolo veľmi motivujúce,
že sa stretávali naživo,

že vlastne pracovali spolu.

A aj keď som mala prednášku,

po celej škole som polepila plagáty:

Začíname novú revolúciu
učenia sa jazykov na našej fakulte.

Určite prídite a zistíte,
ako sa jazyky učia polygloti.

A prednášková miestnosť bola plná ľudí,

a všetci hovorili:

Bolo skvelé vidieť, že táto miestnosť
sa naplnila aspoň na jednej prednáške.

A že prišlo toľko ľudí,
ktorí sa chcú učiť jazyky.

Pre nich bolo veľmi inšpiratívne vidieť,

že aj ich spolužiaci to robia.

A potom som ich zadelila
do skupín na Facebooku,

kde mohli zdieľať zdroje pre svoje jazyky.

Mali sme skupinu ruštinárov,
angličtinárov,nemčinárov a tak ďalej.

Ja som ich na začiatku motivovala
a podporovala som aktivitu v skupinách.

Dokonca som mala asistentov,
ktorí mi s tým pomáhali.

Boli motivovaní,
keď ich spolužiaci hovorili, čo robia.

Napríklad, čo sa týka metódy Goldlistu,

povedala som im, že je veľmi dôležité,

aby mali zošit, ktorý sa im páči,

že si musia nájsť naozaj krásny zošit.

A jedna študentka z talianskej skupiny

zdieľala fotku jej zošita a napísala:

Má niekto z vás krajší zošit?

Motivovali sa navzájom a bolo to úžasné.

Musíte iba zapáliť iskru
a ono to ide samo.

Takže to je podľa mňa najväčšia
výhoda práce so skupinou.

Keď sa pracuje s jedným človekom,

dá sa to viac prispôsobiť
individuálnym potrebám.

Napríklad, robím mentorku viacerým ľuďom,

s ktorými diskutujem
o učení sa jazyka v danom jazyku,

takže sa napríklad rozprávame po anglicky,

čo je pre nich precvičovanie navyše,
a to sa im páči.

Nemohla by som to robiť
so skupinou študentov s rôznymi jazykmi.

Posledná otázka.

Ja robím presne to isté,
na polyglotskom stretnutí som povedal:

Som lenivý polyglot, a presne toto robím.

Využívam všetok čas,
ktorý by som inak nemohol využiť,

napríklad keď som bol v škole
a čakal v rade do jedálne,

jedol s kamarátmi, umýval riad, hocikedy.

Vždy som pozeral videá na Youtube,
lebo som mal kamarátov,

s ktorými som mohol precvičovať jazyky.

Myslím, že toto je to tajomstvo, však?

Ľudia si myslia, že strávim
dve-tri hodiny denne učením sa,

a ja im vždy poviem, že vlastne ani nie,

nemám toľko voľného času,
som celkom zaneprázdnená.

Ja iba využívam čas,
keď robím presne tie veci.

Posledná vec -
ak sa chcete dozvedieť viac,

mám internetovú stránku po slovensky:

www.jazykovymentoring.sk, čomu
asi väčšina z vás nebude rozumieť.

Rovnako mám stránku
www.languagementoring.com,

ktorú práve teraz spúšťam,
takže tam nie je toho ešte veľa,

ale môžete ma tam kontaktovať,
ak máte nejaké otázky alebo nápady.

Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.