Medzikultúrna komunikácia | Pellegrino Riccardi | TEDxBergen

Pellegrino Riccardi, expert na medzikultúrnu komunikáciu, sa s nami podelil o zážitky z osobného a profesionálneho života o tom, ako rozdielne kultúry môžu vedľa seba úspešne existovať. Je náročné žiť v Nórsku ako cudzinec? Viete, ako vytvoriť spoločné porozumenie medzi Talianmi a Nórmi?

Pellegrino má talianske aj anglické korene a momentálne žije v Nórsku. Už 27 rokov cestuje po svete a stretáva sa s nespočetným množstvom rôznych kultúr, národností a ľudí. Jeho filozofiou je pracovať s tým, čo sa vám páči a čo vás napĺňa, v čom viete, že môžete excelovať a ste pripravení pre to tvrdo pracovať a pracovať len s tým, čo vo vás a v ostatných vyvolá pozitívnu zmenu.

Toto vystúpenie bolo súčasťou miestneho podujatia TEDx organizovaného nezávisle od konferencií TED.

Je úžasné byť späť v Bergene,
tento týždeň je to už druhýkrát.

Ja žijem v Osle,
asi žijem v zlom meste.

(smiech)

Asi si myslíte správne, že moje
krstné meno Pellegrino znamená pútnik.

Dali mi ho moji talianski rodičia.

Akoby vedeli, čo budem robiť
po zvyšok môjho života.

„Dajme mu meno pútnik
a precestuje celý svet.“

A to som aj spravil.
Toto je moja pracovňa.

Cestujem veľa.

Môžem vám povedať luxusný
názov pre to, čo robím,

ale v skutočnosti sa len snažím pomôcť
ľudom lepšie komunikovať,

hlavne v globálnom svete obchodu.

Pomáham ľudom lepšie komunikovať
s inými národnosťami.

Prvá vec, na ktorú myslíte,
keď pracujete s inými národnosťami

a komunikáciou medzi kultúrami,
je „Pozrime sa na iné kultúry.“

Ja mám trochu iný prístup,

Ja ľudom hovorím, aby sa pozreli na seba.

Budem hovoriť veľa o vnímaní,

pretože všetko je to o vnímaní,
o pochopení toho, čo vidíme.

Ako vidíte, ja mám v sebe Taliana,
mám v sebe aj Brita.

Ľudia sú často prekvapení mojím
anglickým prízvukom.

Je celkom dobrý, nie?

Nečakali ste to, viem to,

čakali ste, že budem hovoriť
s talianskym prízvukom.

Ale nehovorím tak. (smiech)

A v Nórsku žijem už tretinu života,
takže mám v sebe aj veľa Nóra.

Čo rád ľuďom robím, je to,

že skúšam malé sociálne experimenty,
aby som otestoval, ako ma iní vnímajú.

Ako som povedal, veľa cestujem, takže
sa rád hrám s leteckými spoločnosťami.

Rád k ním chodím a hovorím po anglicky,
niekedy aj s talianskym prízvukom,

aby som videl reakciu ľudí
a angličtina je zatiaľ najlepšia.

Ak chcete dostať kvalitné služby,
mali by ste hovoriť po anglicky.

Je to úžasné. Ľudia vás berú vážne.
Teda v rámci možností.

Napríklad včera mal môj let
do Bergenu meškanie.

Idem teda za nimi a hovorím: „Prepáčte,
už 30 minút meškáme,

som dochvíľny človek, nerád meškám.“

A berú vás vážne.

Ale včera som si pomyslel, že
skúsim taliansky prízvuk. (smiech)

Tak som išiel za nimi a povedal som:

„Prepáčte, už 30 minút meškáme,

som dochvíľny človek, viete.“
(smiech)

Presne! Ich reakcia bola rovnaká,
ako tá vaša.

(smiech)

Toto je jeden z problémov,
ak pracujete s inými národnosťami.

Ľudia vidia, to čo chcú vidieť a nie
vždy vidia to, čo vy.

A to je jedna z mojich výziev.

Predtým, ako sa dostaneme
ku kultúre, poďme si ju definovať.

Moja definícia kultúry,

aj keď nezahŕňa všetko,
ale spravme to jednoducho,

väčšinou mám na to dvojdňové
semináre, teraz mám 18 minút,

„systém správania, ktorý nám umožňuje
komunikovať známo a akceptovateľne.“

Kľúčové slová: Známy a akceptovaný.

Robíme veci, ktoré sú akceptované a známe
v našej sociálnej skupine.

Veľa mojej práce je o vysvetľovaní
správania Nórov iným národom.

Stále rozmýsľam...

„Dá sa vôbec opísať Nóra v skratke?“

Myslím, že to mám, našiel som
to na internete.

Chcel by som vám to prečítať,
naozaj to stojí za to.

„Ak by ste mali použiť farbu na
opis tejto osoby, bola by to zelená.

Žije izolovaný vo svojom dome, ktorý
nazýva „svoj“ a „útulný“.

Návštevníkov ale veľmi neprijíma.“

Typický Nór.

„Je trochu primitívny,
ale je aj úprimný, priamy,

v živote chce len tie malé veci
ako je pokoj a ticho.“

Poznáte to?

Sú tam nejaké kľúčové slová.
Vidíte ich? Vyskakujú na vás.

A dobre, je to stereotyp,
ale je to pravdivé.

Ukazujem to Nórom a oni celkom prikyvujú,

„Dobre, to je pravda.“

Potom ich prekvapím:

Toto nie je opis Nóra, ale opis
hollywoodskej filmovej hviezdy.

Presne tak! Viete, o koho ide?

Tu to máte. Je to tá osoba tam. (smiech)

Pointa je, že často veríme tomu,
čo nám ľudia povedia.

Mohol by som si tu sadnúť a tvrdiť,
že toto je Nór, a vy by ste mi verili.

Ale vôbec to nie je Nór,

aj keď by to mohol byť Nór,
ktorý odchádza do svojho domu.

Ale je tam mnoho slov,
ktoré sú akceptované a známe.

Ďalšou akceptovanou a známou
vecou o Nórsku je nórsky les.

Ja žijem v Osle a celé je to les.

Pracovať v zahraničí znamená
neakceptovať úplne to,

že vaše domnienky sú rovnaké
ako domnienky druhých.

Je to logické, to dá zdravý rozum.

Nórsky les je krásny, nie, Nóri v sále?

Je to krásne, čistý vzduch, príroda,
losy, lyžovanie, je to fantastické.

To moja žena naučila ako prvé
môjho otca, keď prvýkrát navštívil Nórsko.

Pretože chcela spraviť niečo pekné.

Moja žena sa spýtala
môjho talianskeho otca,

„Chcete sa ísť prejsť do lesa?“

A môj otec sa na ňu pozrel
a povedal: „Prečo?“

(smiech)

Musel som vysvetliť svojej žene,
že ak povieš Talianovi

„Ty a ja, poďme sa
poprechádzať do lesa“

tak to znamená niečo iné,
to sa nerobí. (smiech)

Ale ako to máš vedieť?
Ako by si to mohol vedieť?

Akceptované a známe.

Išli sme sa povoziť s mojím otcom
a všetci sme sa pozerali na to isté.

Krásnu nórsku prírodu.

Môj otec robil fotografie,
ktoré chcel ukázať svojim priateľom.

Cesta bola hrboľatá,
tak povedal mojej žene,

„Môžeš spomaliť?
Zastav, chcem spraviť dobrú fotku.“

Moja žena povedala:
„Ale pán Riccardi, veď tu nič nie je.“

On sa na ňu pozrel a povedal:
„Ja viem, nikdy predtým som nič nevidel.“

(smiech)

Je úžasné, že sa pozeráme
na rovnaké obrázky

a pritom používame úplne
odlišné slová na ich opísanie.

To je tá výzva, keď pracujete v zahraničí.

Máme rozličné názory na to,
čo je akceptované a známe.

Toto je akceptované a známe mne,
keď stojím v rade.

Vyrástol som v UK,

sme svetoví šampióni v státí v rade.

A viete čo?
Sme v tom úžasní.

Ak čakáte v rade v supermarkete v UK,
povedzme, že tam čaká 10 ľudí,

všetci sme netrpezliví,
lebo všetci čakáme v rade,

a vtom otvoria novú pokladňu,
viete, čo sa stane v UK?

Prví štyria ľudia sa nepohnú,
ostanú vo svojom rade.

Ostatní šiesti sa presunú
k druhej pokladni

v tom istom poradí a pritom dávajú
pozor, aby sa nepredbehli.

Ak sa otvorí ďalšia pokladňa,
stane sa to isté.

Je to ako synchronizovaný tanec.
Je to úžasné.

Stalo by sa to isté v Nórsku?

Nie. Čo by sa stalo, keby v nórčine
zakričali „Ledig kasse“,

čo znamená „Voľná pokladňa“?

Čo sa stane?
Všetci sa pohrnú k voľnej kase.

Prvý príde, prvý odíde, nie?
Nie je to akceptované a známe?

Keď sa to prvýkrát stalo mne,

bol som šokovaný a povedal som
nepekné veci o Nóroch.

(smiech)

Ale musíte ísť trochu hlbšie,
aby ste zistili, prečo to Nóri robia.

Prečo tak utekajú za otvorenou pokladňou?

Prečo je to zadarmo pre všetkých
a kto skôr príde, ten skôr melie?

Myslím, že to má niečo spoločné s týmto.
„S čím?“ pýtajú sa.

Toto je nórsky kráľ vo vlaku
v roku 1973, ten muž v čiapke napravo.

Toto je rovnosť a ja myslím, že systém
čakania v rade v Nórsku je o rovnosti.

Systém prvý príde, príde odíde,
je o rovnosti a to je schopnosť

ponoriť sa hlbšie pod povrch

a objaviť hodnoty,
ktoré sa nachádzajú pod povrchom.

Tak sa naučíte komunikovať s ľuďmi.

Rovnosť je v Nórsku veľmi dôležitá.

Preto sme takí uvoľnení,

neobťažujeme sa titulmi,
obliekame sa ležérne,

vytvára to úžasné prostredie
pre obchod, nemyslíte?

Ale niekedy vás to môže prekvapiť

a v situáciách, keď sa cítite
nepohodlne alebo podráždene,

máme tendenciu chýliť sa k negatívnym
záverom a nie k tým pozitívnym.

Cestujem po celom svete

– a toto nie je reklama pre
letecké spoločnosti –

ale medzi Scandinavian Airlines,
Lufthansa a Singapore Airlines

všetci vieme, že Singapore Airlines
má najlepšie služby – prečo?

Pretože v ich spoločnosti existuje
oveľa radikálnejšia hierarchia.

Preto, ak vás obsluhujú,
tak vás naozaj obsluhujú,

a personál Singapore Airlines
– ak ste s nimi niekedy cestovali –

od momentu, keď vás privítajú,
vyzerajú, že vás chcú obslúžiť.

Hovorím o reči tela, akoby
hovorili: „Ponúknem vám niečo, pane?“

Keby sa tak isto správal zamestnanec
Scandinavian Airlines,

bolo by vám to podozrivé, nie?

Čo sa to deje? (smiech)

Pretože to nie je akceptované
a známe, to je všetko.

O tom to všetko je.

Tak takto to robíme.
A pozrite sa na priestor.

Priestor je dôležitý,
nikto sa nikoho nedotýka.

Ak pôjdete napríklad do Fínska,
ten priestor bude ešte väčší.

(smiech)

Je to úžasné. (smiech)

Pozrime sa,
ako sa čaká v rade vo Francúzsku.

Je to úplne iný štýl čakania v rade

a je to každý deň iné,
nikdy to nie je to isté.

A v niektorých krajinách potrebujete
viac motivácie čakať v rade.

Toto je môj obľúbený obrázok, pozrite.

(smiech)

Nie je to skvelé?

Všade je to iné.

Všetci robíme to isté, ibaže trochu inak.

Tak ako prejdeme za hranice?
Ako sa cez to všetko dostať?

Všetko sa naučiť nemôžeme, to je nemožné.

Dám vám jeden tip.
Niečo, čo je mojou vášňou – zvedavosť.

Vždy som bol a vždy aj budem zvedavý.

Vďaka zvedavosti
sa prenesiete cez veľa vecí.

Verím, že sa môžete spýtať
kohokoľvek akúkoľvek otázku,

ak to spravíte zo zvedavosti.

To je všetko. Zvedavosť je úžasná vec.

Mám tri deti.

Deti sú najzvedavejšie stvorenia na Zemi.

Podľa nedávnej štúdie – nemôžem tomu
uveriť, ale musím ju citovať –

štvorročné deti sa opýtaju okolo
390 otázok za deň.

82 % z nich budú otázky na mamu,
nie na otca.

Viete prečo?

Keď dieťa ide za otcom, čo povie otec?

Choď sa spýtať mamy. (smiech)

Zvedavosť je dôležitá.

Jedna z najnáročnejších situácií,
ktoré som zažil, bola,

keď som obedoval som vo fínskych
Helsinkách, sedel som tam,

a pravdou je, že Taliani pri jedle
rozprávajú, musia rozprávať.

Tak jeme a rozprávame sa,
jeme a rozprávame sa.

Ale nie sme v tom sami,
veľa kultúr to robí rovnako.

Fíni naopak nemusia rozprávať.

Niekedy sa rozprávajú, ale nepotrebujú to.

Takže som sedel vedľa jedného Fína,

snažil som sa byť zvedavý
a vytvoriť konverzáciu.

a pomyslel som si:
„Dobre, debata o ničom.“

Pravidlá debaty o ničom.

Pravidlo číslo 1: Spýtaj sa jednoduchú
otázku. Zvedavú, jednoduchú otázku.

Pravidlo číslo 2: Vypočuj si odpoveď,
vyber si jedno slovo a nadviaž naň.

Je to vlastne jednoduché.

Takže sedím tam s tichým Fínom
vedľa mňa, otočím sa naňho a hovorím:

„Žijete v Helsinkách celý život?“

Zvláštne sa na mňa pozrel
a povedal: „Ešte nie.“

(smiech)

V týchto momentoch, viete, na ktoré
slovo nadviažem: „ešte“ alebo „nie“?

(smiech)

tieto momenty sú výzvou pre
vašu zvedavosť, ale musíte

byť zvedaví, je to jednoduché.

Viete, o čom to je v severských krajinách?

Je to o ekonomike jazyka.

Taliani používajú veľa slov,
ale povedia len veľmi málo.

V severských krajinách

je to naopak, minimum slov
s maximálnym obsahom.

Tam kde som vyrástol, v UK,
takisto používame veľa slov –

napríklad: „Prepáčte, mohol by som
vás na chvíľu vyrušiť? “

To je 8 slov. To je príliš veľa slov.

Nóri zvládnu to isté v jednom slove
a to nazývam ekonomikou jazyka.

Aké je to slovo? Pozrite. (smiech)

Áno. (po nórsky) „Du?“
To je všetko. Tu je ďalší príklad.

„Prepáčte, že som do vás tak vrazil,
som hrozne nemotorný.“

To je príliš veľa slov.
Nóri by použili len jedno slovo.

Pripravení? Tu je: „Oi!“
Úžasné. (smiech)

A moje obľúbené – a odpoveď poznáte –

„Prepáčte, nezachytil som,
čo ste povedali.“

(publikum) Hae?

Presne tak. „Hae?“ Jedno slovo.

Keď som to počul prvýkrát,
počul som len: „Hae?“ (smiech)

Teraz mám tri deti, ktoré stále
hovoria „Hae?“, „Hae?“, „Hae?“

(smiech)

Ale prenesme sa cez negatívnu
stránku a pozrime sa na zvedavosť.

A to je ono, často sme vnímaní inak

pretože toto „Hae?“,
ktoré som počul toľkokrát,

väčšinou nie je vnímané inými
kultúrami pozitívne.

Rozumiete?

Každý bol už v živote zle pochopený.

Holanďania sú často zle pochopení,

veľa sa sťažujú,
sú svetoví šampióni v sťažovaní.

Ale prečo to robia?

Pretože hľadajú niečo lepšie.

Môžeme sa sťažovať a vyžadovať
lepšie výsledky, ale to je náročné.

Pracoval som s jedným Francúzom,
volal sa Yves.

Yves sa takisto veľa sťažoval.

Sťažoval sa na všetko a na všetko
sa pýtal. Mal ale úžasnú myseľ.

Keď som prichádzal do práce,

raz som prišiel do práce a povedal
mu: „Dobré ráno!“

Pozrel sa na mňa a povedal: „Je dobré?“

(smiech)

Bol taký, viete.

Ja som mal zase svoje problémy.

Najväčší problém,
ktorý som mal so životom v Nórsku

a komunikáciou s Nórmi,

boli samozrejme pocity
a vyjadrovanie pocitov.

V mojej krajine ich vyjadrujeme.

Naučil som sa,
vlastne som sa musel naučiť,

ako utíšiť svoje pocity v severských
krajinách, v Nórsku,

utíšiť sa, byť kľudný,
pretože to tu funguje lepšie,

a často je to veľmi náročné.

Ďalšia vec sú pravidlá,
stále sú pre mňa záhadou.

Musím sa priznať,
že v tomto som typický Talian.

Toto sú ľudia, ktorí cestujú do práce
v meste, v Nórsku.

Dodržiavajú pravidlá, vidíte?

Sú to jednoduché pravidlá:
udrž sa medzi čiarami,

a nepoužívaj tamten pruh,
pruh pre verejnú dopravu,

ak nie si autobus, taxík,
alebo elektrické auto. Jednoduché.

A pozrite na toto.

Každé jedno auto zvláda jazdiť
medzi čiarami, úžasné.

Toto je krátke video, ktoré som natočil
toto leto po ceste do Talianska.

Toto je policajné auto, to druhé auto
s ním nemá nič spoločné.

Je to len krátke video, ale pozrite.

Urobili by ste to isté v Nórsku?
Asi nie.

Toto je video z Francúzska.

Pozrite, oni driftujú.

Ten chlap v BMW je skvelý,
Francúz si hovorí:

„Vpravo či vľavo? Ešte neviem.
Musím sa rozhodnúť.“ (smiech)

Je to fantastické.

V niektorých krajinách dokonca
nevidíte jazdné pruhy.

Kde sú tie pruhy? Kde sú?

Raz som svojmu indickému kolegovi navrhol:

„Možno ak by ste maľovali pruhy častejšie,

ľudia by dodržiavali predpisy.“

On povedal: „Nie, to by bola škoda farby.“

(smiech)

Preto máme v Nórsku dopravnú políciu.

Toto je dopravná polícia v Nórsku,
ktorá dáva pokutu tomuto autu.

Teraz si to skontrolujme.

Viete, Nóri inštinktívne
poznajú tieto pravidlá,

je vašou povinnosťou poznať pravidlá,

ale spýtam sa vás, viete prečo toto
auto dostalo pokutu?

Je príliš blízko
pri priechode pre chodcov.

Aká je minimálna vzdialenosť?

Ľudia si mrmlú „25“.

Toto viete, je to hlúpa otázka.

V deň, keď som zaparkoval
moje auto v Osle, stalo sa toto.

Čiara ide tu dole a popod koleso,

takto bežne neparkujem,
ale trochu som sa ponáhľal.

Žena mi povedala: „Myslím,
že by si sa mal posunúť trochu dopredu.“

Povedal som: „Prečo?“

„Len ho posuň, lebo dostaneš pokutu.“

„Prečo?“

„Len ho prosím posuň.“
(smiech)

Bolo vidieť, že bola naozaj rozrušená,

a to ma znepokojovalo, pomyslel som si:

„Na toto nemám čas. Poďme.“

Tak som odišiel.

Ok – toto je špeciálne pre Nórov
v hľadisku – dostal som pokutu?

(publikum) Áno.

Mrzí vás to za mňa? Nie. Nemáte
pre to vôbec pochopenie. (smiech)

Absolútne žiadne pochopenie.

Je to jednoduché,
len dodržiavajte pravidlá.

Taliani veria,
že sila reči a sila presviedčať

je jeden z najdôležitejších
nástrojov v živote.

Veríme, že sa môžeme na ľudí obrátiť,

a ak ste dobrí v žiadaní o pomoc,
možno vás vypočujú

a možno nájdu alternatívne riešenie.

Tak som myslel, že zavolám nórsku
dopravnú políciu

a vyhovorím sa z tohto problému,
a vidím Nórov ako robia,

„Nie! Strácate čas. Neobťažujte sa.“

Nie! Chcel som to vyskúšať.

Zavolal som policajtov v Osle:
„Haló, pre telefóne Pellegrino...“

– mimochodom, hovoril som po anglicky,
nie po nórsky,

pretože vás berú serióznejšie,

„Haló, tu Pellegrino...
Volám ohľadom prípadu 78206.“

„Áno, mám to pred sebou.“

„Len som myslel, že by sme mohli
byť trochu flexibilní v tejto veci,

bavíme sa len o 20 centimetroch,

naozaj ma to mrzí, už to viac nespravím.“

Pomohlo to?

Vôbec nie.

Na jeho obranu, bol naozaj dobrý.

Počul som ho ťukať do počítača,
mal všetky pravidlá,

hovoril: „Mrzí ma to, ale kolesá musia
byť vnútri parkovacieho boxu.

(smiech)

Hovorí sa to v pravidle 5, paragraf D.“

Mal všetky odpovede priamo pred sebou.

Potom povedal niečo, čo nikdy nezabudnem:

„Vaše meno je Riccardi, asi budete Talian.

Asi máte rád futbal.“
Povedal som: „Áno, mám rád futbal.“

„Viete, je to ako futbal.

Lopta musí ísť cez čiaru,
koleso musí...“ (smiech)

Je to úžasné.

(smiech)

Mal všetky odpovede, čierne na bielom,
mal všetko. Fajn.

Povedal som o tom môjmu priateľovi
Yvesovi, tomu Francúzovi,

ktorý sa nahneval.
– Pamätáte si Yvesa? „Je dobré?“

Yves sa pýta veľa otázok,

a povedal: „Koleso musí byť
vnútri parkovacieho boxu.

Čo ak dám koleso dole z auta?
Čo by sa stalo potom?“

To sa mi zdalo naozaj zaujímavé.
(smiech)

Zavolal som naspäť a spýtal sa: „Čo by sa
stalo, ak by som kolesá odmontoval?“

Na to už nemal odpoveď.
Nevedel na tú otázku odpovedať.

Prečo nie? Nebola to akceptovaná
a známa otázka a on nemal taký prístup.

Vtedy potrebujete pomoc Taliana,

pretože keď som parkoval svoje
auto v Taliansku...

Keď som parkoval svoje auto
na prázdninách v Taliansku, nemožné.

Vidím policajtku, tak idem za ňou.

Začnem hovoriť po taliansky:
„Hľadám parkovacie miesto.“

Ona hovorí: „Blízko je jeden
parkovací dom, ale tam neparkujte.“

„Prečo nie?“

Ona hovorí: „Je to príliš drahé.
40 euro!“ (smiech)

„Naozaj? Tak čo mám spraviť?“

Ona hovorí: „Páčite sa mi.
Vyzeráte ako milý chlap.

Páči sa mi, ako hovoríte po taliansky,
tak vám pomôžem. Zaparkujte tam.“

Ukázala na túto značku a povedala:
„Choďte a zaparkujte tam.“

(smiech)

„Tam predsa nemôžem.“

„To je v poriadku, nie je to nebezpečné.
Zaparkujte tam.

Neplaťte 40 euro v parkovacom dome.
Zaparkujte tam.

Dám Vám pokutu 30 euro,
ušetríte tak 10 euro.“

(smiech)

Nebudem tu hovoriť o tom,
či to bolo správne, alebo nie,

ale môžem vám povedať, že tomu rozumiem.

Rozumiem tomu, pretože to mám v sebe.

Videl som to už a preto to akceptujem,
vidím tú pozitívnu stránku veci.

Vidíte, to sú tie tri kultúry,
čo mám v sebe.

Na záver vám poviem, čo ma fascinuje:

Mám v sebe tieto tri kultúry,

všetky sú odlišné,
sú od seba vzdialené na míle,

v niektorých aspektoch naozaj sú.

Ale viete, čo sa snažím denne robiť,
najmä s mojimi deťmi?

Snažím sa zobrať si
zo všetkých troch to najlepšie

a spojiť ich do jednej kultúry,
kde spojím to najlepšie z nich.

Cez hranice pre mňa neznamená
ísť cez hranice mojej mysle,

je to o rozširovaní hraníc
a vytváraní nových.

A keď vytvoríte novú kultúru,
v ktorej spojíte to najlepšie z troch,

ako sa to snažím robiť ja,
a nie je to ľahké, tak hádajte čo?

Až vtedy si vytvoríte takzvané
globálne myslenie.

A ja verím, že vďaka globálnemu
mysleniu sa svet točí.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)