Andrew Blum: Internet – čo to v skutočnosti je?

Keď mu veverička prehrýzla kábel a tým ho odpojila, žurnalista Andrew Blum sa zamyslel nad tým, z čoho je internet naozaj vytvorený. A tak sa vydal na cestu za internetom – za podmorskými káblami, tajomnými vypínačmi a inými fyzickými vecami, ktoré vytvárajú net.

Vždy som písal hlavne o architektúre,

o budovách, a písanie o architektúre

je založené na určitých predpokladoch.

Architekt navrhne budovu, ktorá sa stáva miestom,

alebo veľa architektov navrhne veľa budov, z ktorých sa stáva mesto

a napriek zmesi komplikovaných politických,

kultúrnych a ekonomických vplyvov, ktoré tieto miesta

formujú, ich nakoniec môžete

navštíviť. Môžete sa po nich prejsť.

Môžete ich ovoňať. Môžete ich precítiť.

Môžete sa s nimi zžiť.

Ale v posledných rokoch ma začalo zarážať to,

že som čím ďalej tým menej vychádzal von, do sveta

a viac a viac som sedel za počítačom.

Obzvlášť od roku 2007, keď som si kúpil iPhone,

som nielen celý deň sedel za počítačom,

ale dopadol som tak, že som stále hľadel

na tú malú obrazovku, ktorú som mal vo vrecku.

Prekvapilo ma, ako rýchlo

sa zmenil môj vzťah k fyzickému svetu.

Za túto krátku dobu, či už to bolo

posledných 15 rokov, čo sme online, alebo posledné

štyri či päť rokov toho, čo sme vkuse online

sa zmenil náš vzťah k okoliu

a svoju pozornosť neustále delíme,

dívame sa aj na obrazovku, aj

na svet okolo seba.

Čo ma zarážalo ešte viac a na čo som fakt

nevedel prísť bolo, že to vo vnútri obrazovky

vyzeralo, akoby to ani nemalo fyzickú podobu.

Ak ste niekedy hľadali fotky internetu,

našli ste toto, tento slávny obrázok od Opte,

na ktorom internet vyzerá ako akási Mliečna dráha, tento nekonečný zhluk,

ktorý nepôsobí, že by sme v ňom niekde mali byť aj my.

Zdá sa, že nie je ani možné to úplne pochopiť.

Odjakživa mi to pripomínalo fotky Zeme z Apolla,

fotku nášho modrého mramoru, a myslím, že nám to aj naznačuje,

že sa to ani nedá úplne pochopiť.

Popri jeho veľkosti budeme navždy tak nejako maličkí.

Takže, ak existoval tento svet a tento monitor, a ak existoval

hmotný svet okolo mňa, nikdy som ich nevedel spojiť

do jedného celku.

A potom sa stalo toto.

Pokazil sa mi internet, ako sa to občas stáva,

prišiel chlapík, aby to opravil a začal s

gučou zaprášených káblov za gaučom,

nasledoval ich do vchodu a do pivnice a na zadný dvor,

a tam ležalo takéto obrovské klbko káblov.

Potom zbadal veveričku, ktorá bežala popri kábloch

a povedal „Tam je váš problém.

Veverička vám obhrýza internet.“ (Smiech)

Bol to pre mňa šok. Internet pôsobí ako niečo

nadprirodzené. Je to súbor protokolov, ktoré zmenili

všetko od nakupovania, cez randenie, po revolúcie,

určite nie niečo,

čo môže obhrýzať veverička. (Smiech)

Ale zdá sa, že tak to naozaj bolo,

veverička mi naozaj obhrýzala internet. (Smiech)

A tak som si predstavil, čo by sa stalo,

keby som vytrhol kábel zo steny a

nasledoval ho. Kam by som sa dostal?

Je internet miesto, ktoré môžeme navštíviť?

Mohol by som tam vojsť? Koho by som stretol?

Je tam niekde naozaj niečo?

Odpoveďou je pravdepodobne Nie.

Ako hovoria v komédii The IT Crowd,

internet je táto čierna skrinka s červeným svetielkom.

Býva na vrchu veže Big Ben,

pretože tam je najlepší signál

a keď si ho chceli na jedno poobedie požičať,

aby ho vo firme mohli použiť na prezentáciu,

staršinovia zodpovední za internet boli ochotní

požičať ho na chvíľu a ona sa na to tak pozrela a vraví:

„Toto je internet? Celý internet? Je to ťažké?“

Ostatní hovoria „Samozrejme, že nie, internet nič neváži.“

A ja som sa zahanbil, lebo som hľadal práve tú vec,

ktorú hľadajú iba blázni.

Internet bol teda iba niečo beztvaré alebo

čierna krabička s červeným svetielkom.

Bol to nereálny svet,

ktorý ale v skutočnosti reálny je. Máme tu naozajstný svet internetu,

po ktorom som chodil zhruba dva roky,

bol som v obrovských výpočtových strediskách,

ktoré spotrebujú toľko elektriny ako celé mestá, v ktorých sa nachádzajú,

a bol som aj na miestach, akým je 60 Hudson Street v New Yorku,

čo je jedna z tých budov sveta,

jedna z veľmi krátkeho zoznamu budov, je ich asi tucet,

kde sa spája viac sietí internetu

ako kdekoľvek inde na svete

a to spojenie je jednoznačne hmotným procesom.

Všetko je to o routri jednej siete, Facebooku, alebo Google,

alebo B.T., alebo Comcast, alebo Time Warner proste čohokoľvek,

ktorý je väčšinou žltým optickým káblom napojený

k stropu a potom routru ďalšej siete

a to je ten zjavný, ohromne dokonalý fyzický proces.

Na mieste ako 60 Hudson Street a asi tucte podobných miest

sa v porovnaní s iným budovami

spája asi desaťkrát viac sietí.

Existuje veľmi krátky zoznam takýchto miest,

pričom 60 Hudson je obzvlášť zaujímavá, pretože v nej sídli

zhruba 6 veľmi dôležitých sietí,

ktoré slúžia ako základne podmorských káblov,

ktoré ležia na dne oceánov

a spájajú Európu s Amerikou a teda nás všetkých.

Chcel by som sa zamerať práve na tieto káble.

Ak je internet globálnym fenoménom, ak žijeme

v nejakom globálnom mestečku, je to preto, že

na dne oceánu sú káble ako napríklad tento,

ktorý má neuveriteľne malé rozmery.

Môžete ho chytiť do ruky. Vyzerá ako hadica.

Avšak niektoré dosahujú neuveriteľné rozmery, kedy môžu byť

také obrovské ako si len viete predstaviť.

Tiahnu sa krížom cez oceán. Sú dlhé tri, päť,

osem tisíc míľ

a zatiaľ čo veda o materiáloch a počítačoch je

neuveriteľne komplikovaná, základný fyzický proces

je neuveriteľne jednoduchý. Svetlo vojde dnu na jednom konci oceána

a vyjde na druhom, pričom väčšinou vychádza

z budovy, ktorá sa volá pristávacia stanica, ktorá býva

často nenápadne zastrčená v malých prímorských mestečkách,

na dne oceána ležia tiež zosilňovače, ktoré vyzerajú ako tuniak modroplutvý

a na každej päťdesiatej míli zosilňujú signál

a keďže rýchlosť prenosu

je neuveriteľne vysoká, základnou jednotkou je 10 gigabit za sekundu

vlnovej dĺžky svetla, možnože to je tisíckrát rýchlejšie

ako vaše pripojenie, respektíve je schopné prenosu 10 000 videí

a nielen to, ale jediné vlákno toho kábla môže preniesť

nie iba jednu vlnovú dĺžku svetla, ale aj

50, 60, či 70 rôznych vlnových dĺžok alebo farieb svetla,

no a v jednom kábli je aj osem vlákien,

štyri v každom smere.

Sú maličké, tenké ako vlas.

No a tie sa potom spoja niekde na pevnine.

Spájajú sa v takejto šachte. Naozaj,

tu je zapojený 5 000 míľ dlhý kábel.

Je to v Halifaxe, kábel, ktorý ide z Halifaxu do Írska.

Toto rozloženie sa ale mení. Pred tromi rokmi,

keď som o tomto všetkom začal rozmýšľať, bol na západnom pobreží Afriky

jeden kábel, ktorý je na tejto mape od Steva Songa

zobrazený tenkou čiernou čiarou.

Dnes je tam šesť káblov a ďalšie tri sú na ceste na každé pobrežie.

Je to spôsobené tým, že keď sa krajina pripojí jedným káblom,

uvedomí si, že jej to nestačí. Ak na tom chce vystavať

priemysel, musí si byť istá, že jej pripojenie

je dostatočne silné, pretože ak sa kábel roztrhne,

musíte na more poslať loď, zakotviť,

vytiahnuť kábel, nájsť jeho druhý koniec,

znovu ich spojiť a hodiť naspäť do vody.

A to je naozaj intenzívny fyzický proces.

Toto je môj kamarát Simon Cooper, ktorý až donedávna

pracoval na oddelení pre komunikáciu pre Tata Communications,

veľký indický priemyselný konglomerát

a ktorého som nikdy nestretol. Komunikovali sme iba

cez videokonferenčný systém, ktorý ma núti rozmýšľať o ňom

ako o tom mužovi vo vnútri internetu. (Smiech)

Je Angličan. Angličania dominujú

priemyslu podmorských káblov a zdá sa, že všetci majú 42 rokov. (Smiech)

To preto, lebo všetci začali v rovnakom čase,

v čase veľkého rozmachu pred zhruba 20 rokmi.

Ako komunikačný podnik začala Tata,

keď kúpila dva káble, jeden v Atlantiku

a druhý v Tichom oceáne a začala k nim pridávať kúsky

až kým nevybudovali okruh okolo celého sveta,

čo znamená, že bity posielajú na východ alebo na západ.

Doslova je to lúč svetla okolo sveta

a ak sa pokazí kábel v Tichom oceáne, pošlú lúč

opačným smerom. Potom, keď to dokončili,

začali hľadať ďalšie miesta, ktoré by mohli pripojiť.

Hľadali nepripojené miesta, to znamená

sever a juh, hlavne teda Afriku.

Mňa udivuje Simonova neuveriteľná geografická predstavivosť.

On sa na svet díva neuveriteľne expanzívne.

Mňa to všetko zaujímalo o to viac, že som chcel vidieť

ako sa takýto kábel tvorí. Viete, keď sme online

zažívame tie prchavé momenty spojenia,

akési spoločenstvo, status na Tweeteri alebo na Facebooku,

alebo email a pôsobí to ako výsledok fyzickej aktivity.

Vyzeralo to tak, že prichádzal moment, kedy sa pripojí

nový kontinent a práve to som chcel vidieť.

Simon pracoval na novom kábli,

WACS, the West Africa Cable System, ktorý viedol

z Lisabonu na západné pobrežie Afriky,

do Cote d´Ivoire, do Ghany, Nigérie, Cameroonu.

Povedal, že to príde už čoskoro, že záleží

od počasia, ale že mi dá vedieť,

a tak mi asi štyri dni dopredu povedal, aby som išiel

na pláž južne od Lisabonu a že okolo deviatej tam

z vody vyjde nejaký chlapík, (Smiech)

bude niesť zelené nylonové lanko, tenučké lanko,

ktoré sa volá kotvové lanko, je prvým spojením

medzi morom a zemou a neskôr sa

zmení na 9 000-míľovú svetelnú cestu.

Zo špeciálnej lode potom začal buldozér

vyťahovať kábel upevnený na bójach,

až pokiaľ nebol tam, kde mal byť.

Tomu všetkému sa prizerali anglický inžinieri.

A keď už bolo všetko na svojom mieste, chlapík

vošiel naspäť do vody s veľkým nožom, odrezal bóje,

tie vyleteli do vzduchu a kábel

padol na dno mora. Urobil to po celej dĺžke

až k lodi a keď k nej došiel,

dali mu pohár džúsu a sušienku,

potom skočil naspäť do vody, priprával k brehu

a zapálil si cigaretu. (Smiech)

Keď už bol kábel na pobreží,

začali ho upravovať na pripojenie k druhému koncu,

ku káblu, ktorý priniesli z pristávacej stanice.

Začali s pílkou a potom akoby

hobľovali plastové časti, čo vyzeralo

akoby na tom pracovali kuchári a nakoniec to konečne začali opracovávať

ako šperkári, aby mohli pripojiť tie tenučké káble

ku káblom, ktoré priniesli

a pritavili ich k sebe takou spájkovačkou.

Keď vidíte tých chlapov ako opracúvajú kábel pílou,

prestanete o internete rozmýšľať ako o nejakom oblaku.

Začne vám to pripadať ako neuveriteľne hmotná vec.

Čo ma tiež prekvapilo je, ako veľmi je to všetko

založené na premyslenej technológii, a aké je to

všetko neuveriteľne nové, i keď samotný fyzický

proces a aj kultúra tu už boli dlhú dobu.

Vidíte miestnych robotníkov. Vidíte inžinierov z Anglicka,

ktorí to všetko riadia. A čo je najdôležitejšie,

tie miesta sú stále rovnaké. Káble stále spájajú

rovnaké mestá, miesta ako Lisabon, Mombasa,

Mumbai, Singapúr, New York.

Proces na pobreží trvá tak tri-štyri dni

a keď je všetko hotové, zavrú káblovú šachtu,

zasypú ju pieskom

a my všetci na to pomaly zabudneme.

Zdá sa mi, že sa veľa hovorí o „oblaku“,

ale zakaždým, keď niečo dáme na „oblak“,

vzdávame sa svojej zodpovednosti za to, čo tam dáme,

sme k tomu menej pripojení. Prenechávame to na starosť iným.

A to sa mi nezdá správne.

Neal Stephenson povedal úžasnú vec, a to,

že ľudia, ktorí majú internet by mali vedieť aspoň niečo o kábloch.

A myslím si, že by sme mali vedieť

odkiaľ náš internet je a mali by sme tiež vedieť,

čo nás všetkých naozaj fyzicky spája.

Ďakujem. (Potlesk)

(Potlesk)

Vďaka. (Potlesk)