Stretnutie s nepriateľom: feministka sa vyrovná s hnutím za mužské práva | Cassie Jaye | TEDxMarin

Jedna žena prehodnotila svoje vlastné rodové predsudky napriek tomu, že čelila vlastným dlhodobým predsudkom. Dokumentaristka, autorka filmu The Red Pill, Cassie Jaye založila produkčnú spoločnosť Jaye Bird Production v roku 2008, kde od počiatku vytvárala zbierku dokumentárnych filmov, ktoré boli oceňované ako podnetné, zábavné, rešpektujúce a reprezentujúce rôzne protichodné pohľady v každom filme.

V roku 2013 som sa rozhodla,
že sa stretnem so svojimi nepriateľmi.

Mala som 27 rokov,
bola som oceňovaná dokumentaristka

a hrdá feministka.

A rozhodla som sa odhaliť
temné podsvetie

hnutia za mužské práva.

Jediné, čo som o tomto hnutí
v tom čase vedela, bolo to,

čo som sa dočítala na internete,

že to je mizogýnna nenávistná skupina,
aktívne bojujúca proti emancipácii žien.

Drvivá väčšina mojej predošlej práce

bola o ženských problémoch.

Režírovala som dokumenty
o reprodukčných právach,

slobodných matkách

a o potrebe vzdelávania viac dievčat
v prírodných vedách.

Takže, keď som sa dozvedela, že nikto
predo mnou nezdokumentoval a nenatočil

film o hnutí za mužské práva,

tak som v odhalení a zabránení
ich praktikám videla možnosť

ako pokračovať v boji
za rovnoprávnosť žien.

Takže, počas jedného roku
som precestovala Severnú Ameriku

a stretla som sa s vodcami
a priaznivcami hnutia za mužské práva.

S každým aktivistom za mužské práva,
známymi pod skratkou MRA,

som strávila od 2 do 8 hodín

počas individuálneho rozhovoru

a nafilmovala som 44 ľudí.

V tvorbe dokumentárnych filmov
je jedno dôležité pravidlo.

Keď ste ten, čo sa pýta,
nesmiete pýtaných prerušovať.

Takže som sa pýtala otázky
a dostávala som ich životný príbeh.

Vtedy som si to neuvedomovala,

ale teraz s odstupom času to vidím,

že počas toho, ako som viedla rozhovory,
som vlastne nepočúvala.

Počula som, že rozprávajú

a vedela som, že kamera nahráva,

ale v týchto chvíľach, keď som sedela
oproti svojim nepriateľom,

som vôbec nepočúvala.

Čo som robila?

Snažila som sa predvídať.

Čakala som, že započujem vetu,

alebo aspoň pár slov,

ktoré potvrdia to, čomu som chcela veriť:

že nájdem mizogýnov
(mužov, ktorí nenávidia ženy).

Základný kameň vojny so ženami.

Párkrát som si myslela, že som to našla.

Bol tam jeden mužský aktivista,

ktorý mi povedal:

"Len sa prejdi po vonku a rozhliadni sa,

všetko, čo uvidíš, vybudovali muži."

Oh!

Toto vyhlásenie znelo protižensky.

Cítila som ako zatínam zuby,

ale sedela som kľudne,
ako sa na dokumentaristu patrí,

zatiaľ čo som urputne škrípala zubami.

(smiech)

Po roku filmovania

som revidovala 100 hodín
nazbieraného materiálu,

prehrávala a prepisovala som to,

takže mi verte, keď vám poviem,

že nikto vás nebude počúvať dôkladnejšie,
než ten, čo prepisuje vaše slová.

Toto si zapíšte..

(smiech)

Takže som úzkostlivo

zapisovala každé slovo

a počas toho som zistila,

že moje počiatočné reflexívne reakcie
na určité vyhlásenia

neboli úplne správne

a moje urážlivé pocity sa nedali považovať
za intenzívne kriticky preskúmané.

Bolo to vyhlásenie o mužoch,

ktorí postavili tie mrakodrapy
a mosty naozaj proti ženám?

Pomyslela som si, dobre, čo by mohla
byť rodovo opačná varianta?

Možno keby feministka vyhlásila:

Rozhliadni sa okolo,

každého, koho vidíš, porodila žena.

Wow!

To je silné vyhlásenie.

A je pravdivé.

A je proti mužom?

Nemyslím si.

Myslím si, že potvrdzuje náš unikátny a
hodnotný príspevok pre našu spoločnosť.

Našťastie,

v čase, keď som pracovala
na filme "The Red Pill",

som si robila video denník, ktorý
zaznamenával môj vyvíjajúci sa pohľad

a keď som sa spätne pozrela na 37
záznamov, ktoré som nahrala v ten rok,

našla som tam spoločnú tému.

Často som mohla počuť
nevinnú a správnu poznámku,

čo mohol aktivista
za mužské práva vysloviť,

ale v mojej hlave

som k nim pridávala sexistické
a protiženské podtexty,

predpokladajúc, že to je to, čo chceli
povedať, ale neurobili to.

Takže tu máme dva príklady
ako to mohlo vyzerať.

Aktivista za mužské práva (MRA)
mi povedal:

"V USA je 2 000 azylových domov na ochranu

pred domácim násilím pre ženy.

Ale len jeden jediný pre mužov.

A viaceré dôveryhodné štúdie ukazujú,
že muži sú rovnako terčom týrania."

Ja som ich počula hovoriť:

"Nepotrebujeme 2 000 azylových
domov pre ženy.

Všetky ženy klamú o týraní.

Celé to je podvod."

Keď sa pozriem spätne
na všetky zhromaždené dôkazy,

kde mužskí aktivisti
hovoria o azylových domoch

a všetky blogy, ktoré napísali

a všetky videá, ktoré
zverejnili na YouTube,

tak je jasné, že sa nesnažia zastaviť
financovanie ženských azylových domov.

Vôbec nie.

Hovoria len to, že muži
môžu byť tiež týraní

a že si zaslúžia starostlivosť a súcit.

Druhý príklad.

Aktivista za mužské práva mi povedal:

"Kde je spravodlivosť pre mužov, čo boli
falošne obvinení zo znásilnenia ženy

a z dôvodu tohto obvinenia

prišli o vysokoškolské štipendium

a sú nenávratne označkovaní
ako násilníci."

Ja som počula toto:

"Znásilnenie ženy sa zbytočne zveličuje."

Ako keby som prepočula slovo
"falošne" obvinený zo znásilnenia.

Ja som počula iba:
"Bol obvinený zo znásilnenia."

Samozrejme, že znásilnenie
je veľký problém

a všetci mužskí aktivisti, ktorých som
stretla, súhlasili s tým, že to je

strašná vec, nech sa stane komukoľvek.

Časom som zistila, že hovoria len o tom,

že sa pokúšajú vyvolať rodovo
vyváženú diskusiu o tom,

kto sa zastane

dobrosrdečného, čestného muža,
ktorý stratí postavenie, prácu,

v horšom prípade vlastné deti,

pretože je obvinený z niečoho,
čoho sa vôbec nikdy nedopustil.

(povzdych)

Už som ďalej nemohla odmietať
veci, na ktoré upozorňovali.

Sú to skutočné problémy.

Ale v mojom úsilí vyhnúť sa úplnému
súhlasu s mojimi nepriateľmi

som namiesto vkladania mojich
slov do ich úst

prešla k potvrdeniu problému, ale trvala
som na tom, že sú to ženské problémy.

Takže, tu sú dva príklady toho,
ako to mohlo vyzerať.

Aktivista za mužské práva mi povedal:

"Muži oveľa častejšie stratia
svoje deti v opatrovníckych sporoch."

A ja som kontrovala:

"No to je preto, že sa od žien
nespravodlivo očakáva opatera.

To je diskriminácia voči ženám,
že sú im deti častejšie zverené."

Áno.

(smiech)

Nie som na to hrdá.

(smiech)

Druhý príklad.

Aktivista za mužské práva mi povedal:

"Približne 78 % všetkých samovrážd
na svete spáchajú muži."

A ja som kontrovala takto:

"Ale ženy sa pokúšajú o
samovraždu častejšie.

Takže čo!"

(smiech)

Čo?

Veď to nie je súťaž.

Ale pokúšam sa to spojiť.

Prečo by som sa nemohla jednoducho
dozvedieť niečo o mužských problémoch

a mať súcit s mužskými obeťami,

bez toho, aby som neústupne trvala na tom,
že ženy sú skutočné obete.

Takže, po mnohých rokoch bádania
a overovania faktov,

o ktorých mi hovorili mužskí aktivisti,

je nepopierateľné, že existuje veľa
problémov v ľudských právach,

ktoré sa neúmerne alebo výsostne
týkajú mužov.

Podvodné otcovstvo sa týka výhradne mužov.

Povolávacie rozkazy do armády USA

sa týkajú tiež výhradne mužov.

Smrteľné úrazy na pracovisku:
veľká väčšina - muži.

Vojnové úmrtia: prevažne muži.

Samovraždy: prevažne muži.

Nerovnosť v súdnych procesoch,
priemerná dĺžka života,

starostlivosť o deti, výživné na deti,

falošné obvinenia zo znásilnenia,
zaujatosť v procesoch,

nenávisť k mužom,
nesamostatnosť,

zaostávanie chlapcov vo vzdelávaní,

bezdomovectvo, problémy veteránov,

detské obriezky a mrzačenie orgánov,

málo rodičovských možností
akonáhle je dieťa počaté,

nedostatok zdrojov pre mužské obete
domáceho násilia,

také množstvo problémov,
ktoré trhajú srdce,

ak ste obeťou,

alebo ak milujete niekoho, kto je obeťou
nejakého z týchto problémov.

To sú mužské problémy.

A väčšina ľudí o nich ani nevie,

pretože si myslia:

"Veď muži majú všetky práva,
majú všetku moc a privilégiá."

Ale tieto problémy si zaslúžia,
aby sa o nich vedelo.

Zaslúžia si starostlivosť, pozornosť

a motiváciu hľadať riešenia.

Bola som feministkou asi 10 rokov,
než som začala s filmom The Red Pill,

a myslela som si, že som zbehlá
v problémoch rodovej rovnosti.

Ale nebola som, až pokiaľ
som nestretla aktivistov za mužské práva,

než som konečne začala
zvažovať aj druhú stranu

rovnice rodovej rovnoprávnosti.

To neznamená, že súhlasím so všetkým,
čo povedali.

Ale vidím nesmiernu hodnotu v tom,
že som ich počúvala

a snažila sa vidieť svet ich očami.

Zámerom bolo, aby si ich moje
publikum tiež vypočulo,

toto celé by mohlo nám všetkým

priniesť vyššie povedomie

ohľadom rodovej rovnosti.

Takže v októbri 2016

bol film pripravený do kín

a začali sa objavovať články a recenzie.

A vtedy som pocítila na vlastnej
koži, ako sú média zaujaté

a ako silné je skupinové myslenie
v oblasti rodovej rovnosti.

A bola to tvrdá lekcia.

Keď začnete poľudšťovať svojho nepriateľa,

tak na oplátku vás vaša
vlastná komunita odsúdi.

A presne to sa stalo mne.

Namiesto debaty o podstate
problémov pomenovaných vo filme

som sa stala terčom špinavej kampane

a ľudia, ktorí ten film nevideli,
protestovali pred dverami kín

a skandovali, že film škodí ženám.

Nie, určite neškodí.

Ale rozumiem ich zmýšľaniu.

Ak by som sama nenatočila tento film

a dopočula sa, že sa premieta dokument

o aktivistoch za mužské práva,
ktorý ich nezobrazuje ako monštrá,

tak by som tiež protestovala,

alebo aspoň by som podpísala
petíciu za zákaz,

pretože mi povedali,
že to sú moji nepriatelia.

A tiež mi povedali, že aktivisti za práva
mužov sú proti zrovnoprávneniu žien.

Ale všetci aktivisti, ktorých som stretla,
podporovali práva žien

a len sa jednoducho pýtali:

"Prečo sa naša spoločnosť nezaujíma
o práva mužov?"

Avšak najväčšia výzva, akej som čelila
počas celého tohto procesu,

neboli protesty proti môjmu filmu

a nebolo ani to, ako mainstreamové
médiá so mnou jednali,

aj keď to v tom čase bolo celkom nechutné.

Najväčšia výzva, ktorej som čelila,

bolo zbavovanie sa svojich
vlastných predsudkov.

To sa ukázalo počas filmovania
mojich nepriateľov.

Moje ego mi hovorilo, že ja mám pravdu

a že oni sú neľudskí.

Nie je tajomstvom, že už samu seba
nenazývam feministkou,

ale musím upresniť,
že nie som ani antifeministka

a nie som ani aktivistka za mužské práva.

Stále podporujem ženské práva,

ale rovnako mi teraz záleží
aj na mužských právach.

Ale verím tomu,

že ak chceme úprimne diskutovať
o rodovej rovnoprávnosti,

musíme za stôl pozvať všetky strany.

Toto sa zatiaľ nedeje.

Mužské skupiny sú neustále znevažované,

falošne označované ako nenávistné skupiny,

a ich hlas je systematicky umlčovaný.

Myslím si, že niektoré hnutie
má všetky odpovede?

Nie.

Aktivisti za mužské práva nie sú bez chýb,

rovnako ako feministi.

Ale ak je jedna skupina umlčovaná,

tak je to problém nás všetkých.

Ak by som mohla dať radu
spoločnosti ako celku,

tak je to, že by sme sa mali
prestať urážať

a musíme sa začať skutočne, otvorene
a úprimne počúvať.

To by nás mohlo doviesť
k väčšiemu porozumeniu

samých seba ako i iných,

mať súcit s inými,

spoločne pracovať na riešeniach,

pretože sme v tom spoločne.

A akonáhle to spravíme,
môžme konečne začať s liečením zvnútra.

Ale musí to začať počúvaním.

Ďakujem, že ste si ma vypočuli.

(potlesk)

(jasanie)