Kees Moeliker: Ako mi mŕtva kačica zmenila život

V jedno popoludnie dostal Kees Moeliker výskumnú príležitosť, akú by si len málo ornitológov mohlo priať: do okna jeho kancelárie narazila letiaca kačica, zomrela, a potom ... to, čo sa stalo potom, zmenilo jeho život. [Poznámka: Obsahuje grafický materiál a popisy sexuálneho správania zvierat.]

Toto je Prírodovedné múzeum v Rotterdame,

kde pracujem ako kurátor.

Mojou prácou je zaistiť, aby bola zbierka v poriadku

a aby rástla,

čo vlastne znamená, že zbieram mŕtve zvieratá.

V roku 1995

nám k múzeu pristavali nové krídlo.

Postavili ho zo skla

a táto budova mi naozaj pomohla robiť si svoju prácu dobre.

Tá budova bola ozajstný zabijak vtákov.

Možno viete, že vtáky nepoznajú

pojem "sklo". Nevidia ho,

takže vlietajú do okien a umierajú.

Jediné, čo som musel urobiť, bolo ísť von,

zdvihnúť ich a dať ich vypchať do zbierky.

(Smiech)

A v tej dobe

sa mi vyvinul sluch tak, že dokážem rozlíšiť vtáky

len podľa zvuku ich nárazu do skla.

A bolo to 5. júna 1995,

keď som počul hlasný náraz do skla,

ktorý zmenil môj život a ukončil život kačice.

A toto som videl, keď som sa pozrel von oknom.

Toto je tá mŕtva kačica. Letela oproti oknu.

Leží mŕtva na bruchu.

Ale vedľa tej mŕtvej kačice je živá kačica

a prosím pozor.

Obe sú samčieho pohlavia.

A potom sa stalo toto.

Živá kačica vysadla na mŕtvu kačicu

a začala sa s ňou páriť.

No, som biológ. Ornitológ.

Vravím: "Niečo tu nie je v poriadku."

Jedna je mŕtva, jedna je živá. To musí byť nekrofília.

Ako vidím, obaja sú káčeri.

Homosexuálna nekrofília.

A tak som (Smiech)

si zobral fotoaparát, notebook,

stoličku a začal som pozorovať toto správanie.

Po 75-tich minútach (Smiech)

som videl už dosť a začal som byť hladný

a chcel som ísť domov.

Tak som šiel von, vzal kačicu

a predtým, ako som ju dal do mrazničky,

skontroloval som, či bola obeť naozaj samčieho pohlavia.

A tu je vzácna fotografia kačacieho penisu,

takže naozaj bola samčieho pohlavia.

Je to vzácna fotografia, pretože existuje 10 000 druhov vtákov

a iba 300 z nich má penis.

[Prvý prípad výskytu homosexuálnej nekrofílie u káčera Kačice divej (Vtáky:Kačicovité)]

Vedel som, že som videl niečo nezvyčajné,

ale trvalo mi šesť rokov, kým som sa rozhodol to publikovať.

(Smiech)

Viete, je to dobrá téma na narodeninovú oslavu

alebo pri automate na kávu,

ale zdieľať toto so svojimi kolegami, to je niečo iné.

Nemalo to hlavu ani pätu.

A tak po šiestich rokoch naliehania mojich priateľov a kolegov

som publikoval "Prvý prípad výskytu homosexuálnej nekrofílie

u káčera."

A tu máme opäť spomínanú situáciu.

A je moja kancelária.

B je miesto, kde kačica narazila do skla

a C je odkiaľ som to pozoroval.

A tu sú opäť kačice.

Ako pravdedobne viete, vo vede,

keď napíšete takpovediac výnimočný článok,

prečíta si ho iba šesť alebo sedem ľudí.

(Smiech)

Ale potom sa stalo čosi dobré.

Zavolal mi pán menom Marc Abrahams

a povedal mi: "Vyhrali ste cenu s vašou štúdiou o kačiciach:

Ig Nobelovu cenu."

A Ig Nobelova cena

(Smiech) (Potlesk)

Ig Nobelova cena oceňuje výskum,

ktorý najprv ľudí rozosmeje, a potom ich donúti zamyslieť sa

s jediným cieľom, ktorým je, aby sa

viac ľudí zaujímalo o vedu.

Je to dobrá vec, a tak som prijal túto cenu.

(Smiech)

Išiel som a dovoľte mi pripomenúť vám, že

Marc Abrahams mi nevolal zo Štokholmu.

Volal mi z Cambridge v Massachusetts.

Tak som cestoval do Bostonu, do Cambridgeu

a šiel som na to skvelé slávnostné odovzdávanie Ig Nobelových cien,

ktoré sa konalo na Harvardskej univerzite. Táto slávnosť

je veľmi pekným zážitkom.

Ceny odovzdávajú ozajstní laureáti Nobelovej ceny.

To je prvá vec.

Druhou, že ďalších deväť ľudí tiež dostane cenu.

Tu je jeden z mojich spoluocenených, Charles Paxton,

ktorý vyhral v roku 2000 cenu za biológiu za jeho štúdiu

"Dvorenie pštrosov ľuďom

vo farmárskych podmienkach vo Veľkej Británii."

(Smiech)

A myslím, že je tu ešte jeden alebo dvaja ďalší

držitelia Ig Nobelovej ceny v tejto sále.

Dan, kde si? Dan Ariely?

Potlesk pre Dana.

(Potlesk)

Dan vyhral cenu za medicínu

za to, že dokázal, že drahé placebo lieky

fungujú lepšie ako lacné placebo lieky.

(Smiech)

Tak tu je moja minúta slávy,

môj prejav pri prevziatí ceny

a tu je kačica.

Na západnom pobreží USA je prvýkrát.

Dám ju kolovať.

(Smiech)

Dobre?

Môžete ju podať ďalej.

Prosím, vedzte, že toto je muzejný exemplár,

ale určite z neho nedostanete vtáčiu chrípku.

Potom, ako som získal túto cenu sa môj život zmenil.

V prvom rade, ľudia mi začali posielať

všeličo spojené s kačicami.

Mám celkom peknú zbierku.

(Smiech)

Ba čo viac,

ľudia mi začali posielať svoje pozorovania

pozoruhodného správania zvierat.

Verte mi, ak sa nejaké zviera na tejto planéte nespráva tak, ako by sa malo,

viem o tom.

(Smiech)

Toto je los.

Je to los, ktorý sa snaží spáriť

s bronzovou sochou bizóna.

V Montane, v roku 2008.

Toto je žaba, ktorá sa snaží spáriť s karasom zlatým.

V Holandsku, v roku 2011.

Toto sú ropuchy obrovské v Austrálii.

Prešlo ju auto.

Prosím vedzte, že toto je nekrofília.

Je to pozurohodné: tá poloha.

Misionárska poloha je v živočíšnej ríši veľmi ojedinelá.

Toto sú holuby v Rotterdame.

Lastovičky domové v Hong Kongu, v roku 2004.

Toto je moriak vo Wisconsine

v areále ústavu na nápravu mladistvých Ethana Allena.

Trvalo to celý deň

a väzni sa skvele zabávali.

Takže, čo to znamená?

Myslím tým, otázka, ktorú si kladiem je,

prečo sa toto v prírode stáva?

A čo som usúdil

z pozorovaní všetkých týchto prípadov

je dôležitý fakt, že toto sa stáva

jedine, keď je smrť okamžitá

a dramatická

a v správnej polohe na párenie.

Teda, to som si myslel, kým mi neprišli tieto snímky.

A tu vidíte mŕtvu kačicu.

Je tu už tri dni

a leží na chrbte.

Čiže moja teória nekrofílie nie je taká zaručená.

Ďalší príklad dopadu

sklenených budov na život vtákov.

Toto je Šialený Max, drozd čierny, ktorý žije v Rotterdame.

Jediná vec, čo tento vták robil bola, že lietal proti oknu

od roku 2004 do roku 2008, deň za dňom.

Toto je on a s ním aj krátke video.

(Hudba) (Ťuk)

(Ťuk)

(Ťuk)

(Ťuk)

Tento vták teda

zvádza boj so svojím vlastným odrazom.

Vidí vo svojom teritóriu votrelca,

ktorý sa stále vracia a je tam,

takže tomu niet konca.

Najprv som si pomyslel, veď toho vtáka už pozorujem niekoľko rokov

a teda, no, nemôže mať ten vták poškodený mozog?

Nemá. Ukážem vám teraz niekoľko snímkov,

niekoľko obrázkov z videa.

V poslednom momente, predtým, ako narazí do skla,

dá pred seba nohy

a tak narazí do skla.

Ukončím to tým, že by som Vás všetkých rád pozval na Deň Mŕtvej Kačice.

Ten pripadá každý rok na 5. jún.

Päť minút pred šestou hodinou večer,

sa stretávame pri Prírodovednom múzeu v Rotterdame,

z múzea vyjde kačica

a my sa pokúšame diskutovať o nových spôsoboch,

ako predchádzať kolíziám vtákov s oknami.

A ako viete alebo ako ste možno nevedeli,

je to jedna z najhlavnejších príčin smrti

vtákov po celom svete.

Iba v samotnej Amerike umiera miliarda vtákov

pri kolízii so sklenenými budovami.

A keď skončíme, ideme do čínskej reštaurácie

a dáme si šesťchodovú kačaciu večeru.

Tak dúfam, že sa uvidíme

budúci rok v Rotterdame v Holandsku,

na Deň Mŕtvej Kačice.

Ďakujem.

(Potlesk)

Och, prepáčte.

Mohol by som dostať späť svoju kačicu, prosím?

(Smiech) (Potlesk)

Ďakujem.