Nepočujúci s veľkým N | Robert Sarina | TEDxBratislava

Róbert Šarina sa narodil ako počujúci člen komunity nepočujúcich. Má 30 rokov, vyštudoval špeciálnu pedagogiku a profesne sa venuje tlmočeniu slovenského posunkového jazyka. Relaxuje pri varení a spolu s nepočujúcim bratom podniká v projekte Deaf Kebab.

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

(potlesk)

Ďakujem za milé uvítanie.

Priznám sa, že som nervózny,
ako keď som išiel na štátnice,

a tam som bol trikrát,
kým som ich urobil,

takže uvidíme, ako dopadneme.

(smiech)

Poďme...

(potlesk)

Ďakujem pekne.

Poďme hneď na to.

Poznáte niekoho, kto je hluchonemý?

Ako si predstavujete život
hluchonemého človeka?

My tu máme jednu...

jeden taký stereotyp.

Hluchonemý človek nepočuje, nevie hovoriť,
dokáže však čítať z pier.

Posunkuje medzinárodným
posunkovým jazykom,

s počujúcimi ľuďmi si píše

a všetky podstatné informácie
si môže prečítať.

Súhlasíte?

Nie?

Ani ja.

Môžem úprimne povedať,
že nesúhlasím s ničím,

čo v tomto stereotype odznelo.

A skúsim aj vám povedať,
prečo s tým nesúhlasím.

Ako hneď prvá vec je pojem hluchonemí.

Nepočujúci ľudia nepoužívajú
a nemajú radi pojem hluchonemí.

Majú jeden krásny posunok,
ktorý ukazuje, že im zovrie srdce

stále, keď to niekde vidia napísané
alebo keď to niekto povie.

Nepočujúci ľudia v prvom rade
nie sú nemí.

Nedokážu sa naučiť mnohí rozprávať,
pretože nepočujú.

Ale to nie je nemota.

A slovo hluchý je možno vhodné
používať u počujúcich ľudí.

Keď manželka povie manželovi:
„Čo si hluchý?“,

tak je to v poriadku.

Ale u Nepočujúcich ľudí alebo
v komunite sluchovo postihnutých ľudí

hovoríme o ľuďoch, ktorí sú Nepočujúci

a toto svoje označenie dokonca
zapisujú s veľkým začiatočným písmenom N.

O tom, prečo je to veľké písmeno N,
vám poviem až neskôr.

Najprv by som vám chcel povedať niečo
o slovenskom posunkovom jazyku.

Takže možno už správne tušíte,

keď som začal hovoriť,
že slovenský posunkový jazyk,

tak posunkový jazyk nie je
na celom svete medzinárodný.

Na Slovensku máme
slovenský posunkový jazyk,

v Amerike používajú
American Sign Language,

v Anglicku British Sign Language.

Čiže každý štát
má vlastný posunkový jazyk.

Prečo však vznikla tá fáma,
že posunkový jazyk je medzinárodný?

Existuje približne 30 % posunkov,
ktoré sú symbolické.

A týchto 30 % posunkov je
na celom svete rovnakých.

Približne 30 % v každom
posunkovom jazyku sa nájdu.

Tieto posunky sú veľmi ľahko zapamätateľné
a mali by byť rozoznateľné,

alebo mal by ich vedieť ukázať
aj počujúci človek,

ktorí nepočujúcich
a posunkový jazyk nepozná.

Stačí mu na to trošku predstavivosti.

Takže si môžeme vyskúšať,
či aj vy máte tú trošku predstavivosti.

Ja sa vás spýtam,
ako by ste ukázali posunok „piť“?

Skúste. Ukážte.

Piť... Dobre. Výborne.

„Spať“?

Spať. Výborne.

A napríklad „auto“?

Auto.

Výborne.

Takže, každý z vás už vie 30 %
z každého svetového posunkového jazyka.

(smiech a potlesk)

Takže si môžete zatlieskať.

(potlesk)

Ste veľmi šikovní.

Opýtam sa vás však na iný posunok.

Ako by ste ukázali posunok „mama“?

Tak aby to bolo jasne vidieť,
že to je „mama“.

Toto je „dieťa“.

Toto je „môj“.

Je veľmi ťažké ukázať slovo „mama“ tak,
aby sa človek pozrel

a hneď videl, že toto je „mama“.

U nás na Slovensku
sa ukazuje „mama“ takto.

Ale každý štát a každé územie

si muselo tento posunok dohodnúť
podľa svojich nejakých kritérií.

Čiže posunok „mama“
je práve jeden z takých posunkov,

ktoré sú na celom svete rozdielne.

Na Slovensku je „mama“ takto.

V Amerike sa ukazuje „mama“ takto.

a v Anglicku sa ukazuje „mama“ takto.

Čiže každý štát.

A toto je tá väčšia skupina,
70 % posunkov,

ktoré sú v jednotlivých štátoch
dohodnuté rozdielne.

Ďalšia vec, ktorá je veľmi dôležitá
u posunkového jazyka, je tá,

že posunkový jazyk nie je v žiadnom
prípade viazaný s hovoreným jazykom.

Britská angličtina a americká angličtina

sú veľmi podobné,
i keď nie rovnaké jazyky.

Ale britský posunkový jazyk
a americký posunkový jazyk

sú úplne, úplne rozdielne.

Toto súvisí aj s jednou
veľmi dôležitou bariérou,

ktorú si málo z nás uvedomuje.

A táto bariéra, ktorá sprevádza
život Nepočujúcich každý deň,

súvisí s tým, že nemôžeme si myslieť,

že slovenský jazyk
a slovenský posunkový jazyk sú rovnaké.

Slovenský jazyk má dve podoby.

Buď je to hovorený jazyk,
alebo písaný jazyk.

Ale posunkový jazyk,
slovenský posunkový jazyk,

je jazyk s vlastnou gramatikou.

Má vlastné pravidlá,
vlastné gramatické javy

a množstvo vecí sa v ňom
vyjadruje ináč ako v slovenčine.

Ukážem vám taký jednoduchý príklad.

Máme jednoslovnú vetu: „Varila“.

Táto veta nám hovorí o činnosti, o varení.

Ale taktiež nám hovorí
o rode ženskom a čase minulom.

Čiže z tejto jednej vety vieme zistiť,

že varila žena a že to bolo
v minulom čase.

V posunkovom jazyku sú všetky posunky
ako keby v neurčitku.

Neskloňuje sa, nečasuje sa tam.

Rod a všetky gramatické javy
sa vyjadrujú úplne ináč

ako v slovenskom jazyku.

Takto by tá veta bola v posunkovom jazyku.

Boli by to tri posunky.

Žena. Bolo. Variť.

A teraz, prečo to je také dôležité?

Nepočujúci ľudia majú obrovský problém
čítať s porozumením slovenský jazyk.

Je to veľmi dôležité
a veľmi málo ľudí si to uvedomuje.

Či už na úradoch, v školách, v bankách.

Všade, kde sú zmluvy.

Množstvo ľudí, počujúcich ľudí, pristupuje
k tomu problému tak, že si myslia,

že keďže ten človek je Nepočujúci,
tak si môže všetky informácie prečítať.

Ale keďže ten slovenský
posunkový jazyk je jazyk,

ktorý funguje úplne ináč
ako naša slovenčina,

tak práve Nepočujúci majú,
a ja to zopakujem ešte raz,

obrovský problém čítať
s porozumením slovenský jazyk.

Oni dokážu čítať,
zvládať techniku čítania,

rozumejú ešte jednotlivým slovám.

Dokonca sa naučili niektoré krátke frázy.

Ale porozumieť celému textu,
všetkým vzťahom vo vete:

Kto, kedy, kde, ako, s kým, čo urobil?

Tak to nedokážu,
lebo to je práve ten význam,

ktorý je v časovaní,
v koncovkách slovenských slov,

a ktoré pre nich tým, že nepočujú

a nikdy si neboli schopní
osvojiť prirodzene slovenský jazyk,

je veľmi ťažké.

Ten problém alebo to,
ako si Nepočujúci osvojujú slovenský jazyk

je veľmi pekne vidieť
na tom, ako píšu.

Ja som dostal jednu SMSku
od môjho Nepočujúceho kamaráta

a bolo tam napísané:

„Ahoj Robert

Ja pytam ze, si doma alebo prec?
Prosim sa napise mi.“

Ja som mu teda odpísal,
že som doma, že čo potrebuje.

On mi poslal ešte jednu:

„Lebo ja chcem zavolaj
telefon rozhovor Erik Pal.

On je Erik Pal nevie napise sms.“

Tuna vidíte, ako veľmi je narušené
alebo aký veľký problém Nepočujúci majú

pochopiť správne všetky
gramatické pravidlá v slovenčine.

Toto je podľa mňa veľmi
dôležitá myšlienka

a to je to hlavné, prečo ja som
prišiel sem medzi vás

a toto je to, čo som vám chcel povedať,
lebo si to neuvedomuje skoro nikto.

Neuvedomujú si to ľudia v školách,
ktorí pripravujú osnovy pre Nepočujúcich.

Neuvedomujú si to ľudia na úradoch,

ktorí posielajú úradné listy
týmto Nepočujúcim.

Neuvedomujú si to dokonca často
ani psychológovia,

ktorí dajú psychológovi test,
ktorý je v jazyku,

a z toho testu Nepočujúci nemôže
dobre vyjsť, ak ten jazyk nepozná.

Ja som sa narodil Nepočujúcemu otcovi,

mám Nepočujúceho brata,

moji starí rodičia boli Nepočujúci,

nepočuje ani môj strýko a jeho syn.

A žiť medzi nimi mi síce ukázalo to ťažké,
pomohlo objaviť to ťažké v ich životoch,

ale taktiež som mal možnosť spoznať
aj to krásne v ich životoch.

A na záver by som vám
možno chcel povedať to,

ako vnímam Nepočujúcich ja

a prečo je tam to veľké N
v slove Nepočujúci.

Byť Nepočujúcim neznamená len nepočuť.

S veľkým N, Nepočujúci s veľkým N
sa označujú ľudia,

ktorí sú používatelia posunkového jazyka
a ktorí sa stotožnili s kultúrou

a komunitou Nepočujúcich.

Sluchové postihnutie vytvorilo podmienky
pre vznik samostatnej kultúry.

Títo Nepočujúci ľudia majú vlastný jazyk,
majú vlastné zvyky,

majú vlastný humor,
ktorý je na celom svete rovnaký.

Patrí Nepočujúcim.

A na toto všetko sú Nepočujúci hrdí.

A práve to veľké písmeno N
je ukážkou tej hrdosti na svoj stav.

V kultovom filme Bohom zabudnuté deti

bola hlavná hrdinka,
ktorá bola Nepočujúca a povedala,

že chcela by mať dve Nepočujúce deti.

Pre počujúcich ľudí je to
asi veľmi ťažká myšlienka, nepochopiteľná,

chcieť mať Nepočujúce dieťa.

Ale pre Nepočujúcich nie je.

Možno keby sme sa naozaj na nich pozreli
a zmenili uhol pohľadu

a pozreli sa na nich ako na národ,
tak už je to viacej pochopiteľné.

Tak ako ja by som chcel mať syna Slováka

a Maďar by chcel mať syna Maďara,

tak takisto aj Nepočujúci
by chcel mať Nepočujúceho.

A samotné vnímanie
sluchového postihnutia Nepočujúcimi

je úplne odlišné, ako je naše vnímanie
tohto postihnutia.

Je to možno ťažké vyjadriť, ale moja
Nepočujúca babka to povedala veľmi krásne.

Keď sa brat narodil a zistili sme,
že nepočuje,

povedala nezabudnuteľnú vetu:

„Nevadí, že nepočuje,
hlavne, že je zdravý.“

(smiech)

(potlesk)

Vy asi nevidíte, že mi skončil čas,
ale ja ešte niečo mám.

(smiech)

Takže úplne v závere svojho talku
by som vám chcel povedať,

že zrejme to nie sú len Nepočujúci.

Dúfam, že som vás presvedčil o tom,

že to, čo vy ste považovali
za ťažké v ich živote

a to, čo v ich živote naozaj ťažké je,
sú dve rozdielne veci.

A neplatí to len u Nepočujúcich,
ale aj u iných ľudí.

Ľudí bez domova, u seniorov
alebo u ľudí, ktorí sú bez vzdelania.

Takže vás prosím aj v budúcnosti,
vždy sa spýtajte:

„Naozaj poznám reálne problémy tých ľudí

alebo je to len môj pocit,
že poznám tie problémy?“

Veľmi často sú veci komplexnejšie
a zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá,

a poznať pravdu je veľmi dôležité,
či už tým ľuďom chceme pomôcť,

alebo ich chceme súdiť.

Ďakujem.

(potlesk)