Ak chceme vyriešiť staré problémy, skúmajme nové druhy

Príroda je úžasne bohatá, rozmanitá a záhadná, ale dnešný biologický výskum sa zameriava len na sedem druhov, medzi ktoré patria potkany, kurčatá, vínne mušky a my sami. Skúmame prekvapivo úzky pásik života, hovorí biológ Alejandro Sánchez Alvarado, a dúfame, že to bude stačiť na vyriešenie tých najstarších, najnáročnejších problémov vedy, ako je napríklad rakovina. Alvarado nás v tejto pre oči úchvatnej prednáške vyzýva, aby sme skúmali to neznáme, a ukazuje nám pozoruhodné objavy, ktoré vtedy nastávajú.

Niekoľko posledných rokov

trávim letá v morskom
biologickom laboratóriu

vo Woods Hole v Massachusetts.

Väčšinou si tam prenajímam čln.

Chcel by som vás požiadať,

aby ste sa v ňom dnes so mnou previezli.

Vyrážame z jazera Eel Pond
do prielivu Vineyard Sound,

hneď vedľa ostrova Martha's Vineyard,

vybavení bezpilotným lietadlom
na hľadanie miest,

z ktorých sa budeme dívať do Atlantiku.

Najprv som chcel
povedať do hlbín Atlantiku,

ale nemusíme ísť príliš hlboko,
aby sme nazreli do neznáma.

Tu, asi tri kilometre

od asi najlepšieho morského
biologického laboratória na svete,

ponárame do vody
jednoduchú planktónovú sieťku

a vynášame na hladinu niečo,

čomu ľudia len zriedka venujú pozornosť

a často ešte nikdy nevideli.

Tu je jeden z organizmov,
ktoré sme chytili do sieťky.

Je to medúza.

Pozrite sa však lepšie:

vnútri tohto zvieraťa
žije ďalší organizmus,

pre vedu pravdepodobne úplne nový.

Úplne nový druh.

A čo táto priehľadná kráska

s búšiacim srdcom?

Na hlave nepohlavne tvorí potomstvo,

ktoré sa bude ďalej rozmnožovať pohlavne.

Ešte raz to zopakujem:

toto zviera na hlave
nepohlavne tvorí potomstvo,

ktoré sa bude v ďalšej generácii
rozmnožovať pohlavne.

Divná medúza?

Nie tak úplne.

Je to ascídia.

Ide o skupinu zvierat,

s ktorými, ako už vieme, máme
do veľkej miery spoločný genetický pôvod,

a je to možno náš najbližší
druh bezstavovcov.

Toto je vaša sesternica,

Thalia democratica.

(smiech)

Som si istý, že Thalia sa nezúčastnila
na vašom poslednom

rodinnom stretnutí,

ale poviem vám,

tieto zvieratá sú nám veľmi príbuzné

spôsobmi, ktoré len začíname chápať.

Takže dúfam, že keď bude nabudúce
niekto posmešne hovoriť,

že tento druh výskumu je len
rybárska expedícia,

spomeniete si na tento náš výlet.

Mnohé biologické vedy dnes vidia hodnotu
len v hlbšom skúmaní toho,

čo už poznáme –

v mapovaní už objavených kontinentov.

Niektorých z nás však omnoho viac
zaujíma to neznáme.

Chceme objavovať úplne nové kontinenty

a kochať sa nádhernými výhľadmi
na to, čo nepoznáme.

Túžime byť úplne zmätení niečím,

čo sme nikdy predtým nevideli.

A áno, súhlasím,

je v tom aj veľa malého uspokojenia ega,
keď môžeme povedať:

„Ja som to objavil ako prvý.“

Nejde o zväčšovanie si sebavedomia,

lebo ak sa pri tomto druhu
objaviteľského výskumu

necítite väčšinu času ako úplný idiot,

nerobíte vedu dostatočne poctivo.

(smiech)

Takže každé leto vylovím na palubu
tohto nášho malého člna

čoraz viac organizmov,
o ktorých vieme len veľmi málo.

Dnes by som vám chcel porozprávať
príbeh o živote,

ktorý sa v prostredí, ako je toto,
rozpráva len zriedka.

Z výšok našich biologických laboratórií
21. storočia

sme prostredníctvom poznania
začali osvetľovať mnohé záhady života.

Cítime, že po storočiach vedeckého výskumu

začíname dosahovať významný pokrok

v chápaní niektorých
najzákladnejších zásad života.

Náš kolektívny optimizmus sa premieta
na celom svete do rastu biotechnológie

ktorá sa snaží využiť vedecké poznatky
na liečbu ľudských chorôb.

Rakovina, starnutie,
degeneratívne ochorenia

sú len niektoré z nepríjemností,
ktorých sa chceme zbaviť.

Často sa čudujem,

prečo je pre nás také ťažké

vyriešiť problém rakoviny.

Nie je to preto, lebo sa snažíme
vyriešiť problém rakoviny

a nie pochopiť život?

Život na tejto planéte má spoločný pôvod

a jeho históriu trvajúcu
3,5 miliardy rokov môžem zhrnúť

na jednej snímke.

Tu vidíte zástupcov
všetkých známych druhov na našej planéte.

V tejto nespočetnosti
života a biodiverzity

máme pomerne nevýrazné miesto.

(smiech)

Homo sapiens.

Posledný z nášho rodu.

A hoci naozaj vôbec nechcem znevažovať

úspechy nášho druhu,

nie sme mierou všetkých vecí,
aj keď by sme ňou chceli byť

a často sa tvárime, že sme.

Sme však merateľmi mnohých vecí.

Neúnavne kvantifikujeme,
analyzujeme a porovnávame

a niečo z toho je naozaj
neoceniteľné a potrebné.

Dnešný dôraz biologického výskumu
na nutnosť špecializácie

a dosahovania praktických výsledkov

však v skutočnosti obmedzuje
našu schopnosť skúmať život

neprijateľne úzkymi hranicami
na neuspokojivé hĺbky.

Meriame len prekvapivo úzky pásik života

a dúfame, že tieto čísla
nám všetkým zachránia život.

Pýtate sa, aký úzky?

Poviem vám jedno číslo.

Národný úrad pre oceány a atmosféru
nedávno odhadol,

že približne 95 % z oceánov
je stále nepreskúmaných.

Skúsme si to uvedomiť.

95 % z oceánov je nepreskúmaných.

Myslím, že môžeme pokojne povedať,

že dokonca ani nevieme,
koľko toho o živote nevieme.

Preto neprekvapuje,
že v mojom obore každý týždeň

pribúda do tohto úžasného stromu života

čoraz viac nových druhov.

Napríklad tento,

objavili ho začiatkom tohto leta,

pre vedu je nový

a teraz mu patrí samostatná vetva
nášho rodinného stromu.

Ešte tragickejšie je,

že vieme o množstve
ďalších druhov zvierat,

ale ich biológia je poľutovaniahodne
málo preskúmaná.

Mnohí ste určite počuli,

že keď hviezdica stratí rameno,
dokáže ho regenerovať.

Možno však neviete,

že aj samotné rameno dokáže
regenerovať kompletnú hviezdicu.

Niektoré zvieratá dokážu
skutočne ohromujúce veci.

Takmer by som sa stavil,

že mnohí z vás nikdy nepočuli
o ploskavcovi Schmidtea mediterranea.

Tento krpec dokáže veci,

nad ktorými mi zostáva rozum stáť.

Môžete ho rozrezať na 18 rôznych kúskov

a každý jeden z nich regeneruje

celé zviera

za menej ako dva týždne.

18 hláv, 18 tiel, 18 záhad.

Posledných asi 15 rokov

sa snažím pochopiť,
ako to títo drobci robia,

v čom spočíva ich magický trik.

Ale tak ako všetci dobrí kúzelníci,

len tak ľahko mi svoje
tajomstvá neprezradia.

(smiech)

Takže po 20 rokoch

skúmania týchto zvierat,

mapovania genómu, škrabania si brady

a tisícoch amputácií a regenerácií

stále celkom nerozumieme tomu,
ako to tieto zvieratá robia.

Každá ploskuľa je oceánom samým osebe,

plným neznámych.

Jednou zo spoločných čŕt

všetkých zvierat,
o ktorých som vám hovoril,

je, že akoby sa k nim nedostala správa,

že sa musia správať podľa pravidiel,

ktoré sme odvodili podľa niekoľkých
náhodne vybraných zvierat,

ktoré v súčasnosti obývajú veľkú väčšinu

svetových biomedicínskych laboratórií.

Zoznámte sa s našimi
nositeľmi Nobelovej ceny.

V podstate sedem druhov,

ktoré nám priniesli podstatnú časť
nášho dnešného chápania

biologického správania.

Tento drobec,

tri Nobelove ceny za 12 rokov.

A aj tak, napriek všetkej pozornosti,
ktorá sa im venovala,

a poznatkom, ktoré priniesli,

ako aj najväčšiemu podielu
z finančných zdrojov

stále stojíme pred rovnakou horou
neprekonateľných problémov

a množstvom nových výziev.

A to preto, lebo, žiaľ,

týchto sedem zvierat predstavuje asi tak

0,0009 % všetkých druhov
obývajúcich planétu.

Začínam mať preto podozrenie,

že špecializácia začína
prinajlepšom brániť pokroku

a prinajhoršom nás zvádza na scestie.

Život na tejto planéte a jeho história
je totiž históriou tých,

ktorí porušujú pravidlá.

Život začal na tejto planéte
ako jednobunkové organizmy,

plávajúce milióny rokov v oceáne,

kým sa jeden z nich nerozhodol:

„Dnes urobím veci inak,

dnes vymyslím niečo,
čo sa nazýva mnohobunkovosť,

naozaj to urobím.“

V tom čase to určite nebolo
rozšírené rozhodnutie,

(smiech)

ale nejako sa mu to podarilo.

A potom mnohobunkové organizmy
začali osídľovať

všetky dávne oceány

a darilo sa im.

A dnes ich tu máme.

Pevniny sa začali vynárať z oceánov

a ďalší tvor si pomyslel:

„Hm, tamto vyzerá
ako naozaj pekný pozemok.

Tam sa chcem presťahovať.“

„Zbláznil si sa?

Vyschneš tam. Nič nemôže žiť mimo vody.“

Ale život našiel cestu

a dnes žijú organizmy aj na súši.

A keď už tam boli,
možno sa pozreli na nebo

a povedali si:
„Ako krásne by bolo v oblakoch.

Naučím sa lietať.“

„Nemôžeš porušiť zákon gravitácie,
lietať sa nedá.“

A predsa príroda objavila,

niekoľkokrát nezávisle od seba,

ako lietať.

Milujem skúmať zvieratá,
ktoré porušujú pravidlá,

lebo vždy, keď porušia nejaké pravidlo,
vymyslia niečo nové,

vďaka čomu tu dnes môžeme byť aj my.

Tieto zvieratá nedostali správu.

Porušili pravidlá.

Ak teda budeme skúmať zvieratá,
ktoré porušujú pravidlá,

nemali by aj spôsoby, akými ich skúmame,
porušovať pravidlá?

Myslím si, že musíme oživiť
svojho objaviteľského ducha.

Nemali by sme prinášať prírodu
do laboratórií

a skúmať ju tam,

ale musíme priniesť vedu

do veľkolepého laboratória prírody

a tam modernými technologickými nástrojmi

skúmať každú novú formu života,
ktorú nájdeme,

a všetky nové biologické vlastnosti,
ktoré nájdeme.

Musíme použiť naozaj
všetku inteligenciu na to,

aby sme sa znova stali hlúpymi,

bezradnými pred bezhraničnosťou neznámeho.

Lebo, napokon,

veda v skutočnosti nie je o poznatkoch.

Veda je o nevedomosti.

To je to, čo robíme.

Antoine de Saint-Exupéry napísal:

„Ak chcete postaviť loď,

nesnažte sa zhromaždiť ľudí,

aby zbierali drevo, a nedávajte
im úlohy a prácu,

radšej ich naučte túžiť
po bezhraničnosti mora...“

Ako vedec a učiteľ

to rád parafrázujem tak,

že my, vedci, musíme učiť svojich žiakov

túžiť po bezhraničnosti mora,

ktorým je naša nevedomosť.

My, homo sapiens, sme jediným druhom,
o ktorom vieme,

že ho priťahuje vedecké bádanie.

Tak ako ostatné druhy na tejto planéte

sme neoddeliteľne spojení
s históriou života na nej.

A asi sa trochu mýlim, keď hovorím,
že život je záhada,

lebo si myslím, že život je
v skutočnosti otvorené tajomstvo,

ktoré už tisícročia vábi náš druh,
aby ho pochopil.

Takže sa vás pýtam:

nie sme pre život najlepšou šancou,
ako spoznať sám seba?

A ak to tak je,

na čo do pekla čakáme?

Ďakujem.

(potlesk)