Kate Hartman: Umenie nositeľnej komunikácie

Umelkyňa Kate Hartman používa nositeľnú elektroniku na skúmanie spôsobov, akými komunikujeme sami so sebou aj so svetom. V tejto svojráznej prednáške, ktorá vás prinúti zamyslieť sa, predvedie „Čiapku na rozhovory so sebou,“ „Nafukovateľné srdce,“ „Oblek na objímanie ľadovcov“ a ďalšie nečakané vynálezy.

Volám sa Kate Hartman.

A rada vyrábam zariadenia,

ktoré sa pohrávajú so spôsobmi,

akými nadväzujeme vzťahy a komunikujeme.

Takže ma konkrétne zaujíma spôsob, akým my ľudia

komunikujeme sami so sebou, navzájom

a so svetom okolo nás.

(smiech)

Takže aspoň na objasnenie situácie,

ako už June povedala, som umelkyňa, technologička a pedagogička.

Vediem kurzy fyzického programovania

a nositeľnej elektroniky.

A väčšina z toho, čo robím, sa buď dá nosiť,

alebo nejako súvisí s ľudským telom.

A keď hovorím o tom, čo robím,

vždy sa rada aspoň stručne vyjadrím

k tomu, prečo na tele záleží.

A je to celkom jednoduché.

Každý má telo – každý z vás.

Garantujem vám, že každý v tejto miestnosti,

vy všetci, ľudia v pohodlných kreslách,

ľudia tam hore s laptopmi...

my všetci máme telá.

Nehanbite sa.

Je to niečo, čo máme spoločné

a čo slúži ako naše primárne styčné plochy so zvyškom sveta.

A pri práci návrhára interaktívnych zariadení

alebo umelca, ktorý sa zaoberá participáciou

– pri vytváraní vecí, ktoré fungujú na ľudskom tele, v ňom alebo okolo neho –

predstavuje telo mimoriadne významný priestor.

Takže v mojej vlastnej práci

využívam široké spektrum materiálov a nástrojov.

Komunikujem cez všetko od rádiových vysielačov

cez lieviky až po plastové rúry.

A ak vám mám povedať niečo o veciach, ktoré robím,

najľahšie bude začať tento príbeh

čiapkou.

Takže, celé sa to začalo pred niekoľkými rokmi,

keď som raz neskoro večer sedela v metre cestou domov

a rozmýšľala.

A som typ človeka, ktorý priveľa rozmýšľa a primálo rozpráva.

Takže som sa zamýšľala, aké by to mohlo byť skvelé,

keby som mohla jednoducho zobrať všetok tento hluk

– teda všetky tie zvuky mojich myšlienok v hlave

– keby som ich mohla fyzicky vybrať

a vytiahnuť ich v takej podobe,

aby som sa o ne mohla podeliť s niekým iným.

A tak som išla domov a vyrobila prototyp tejto čiapky.

Nazvala som ju Mumlajúca čiapka,

pretože z nej vychádzali také mumlavé zvuky,

ktoré k vám boli akoby priviazané,

ale mohli ste ich odpojiť

a podeliť sa o ne s niekým iným.

(smiech)

A robím aj iné čiapky.

Táto sa volá Čiapka na rozhovory so sebou.

(smiech)

Asi nepotrebuje špeciálne vysvetlenie.

V podstate fyzicky vytvára konverzačný priestor pre jednotlivca.

A keď hovoríte nahlas,

zvuk vášho hlasu je vlastne vedený naspäť do vašich vlastných uší.

(smiech)

A teda keď robím tieto veci,

nie je to ani tak o samotnom predmete,

ale skôr o negatívnom priestore okolo neho.

Takže čo sa stane, keď si človek oblečie túto vec?

Aký z toho má zážitok?

A ako ho nosenie tejto veci zmení?

Mnohé z týchto zariadení

sú v skutočnosti zamerané na spôsoby, akými komunikujeme so sebou.

Toto konkrétne zariadenie sa volá Poslucháč vnútorností.

A je to nástroj,

ktorý človeku umožňuje

vypočuť si svoje vlastné vnútornosti.

(smiech)

A niektoré z týchto vecí

sú zase orientované viac na vyjadrovanie a komunikáciu.

Takže Nafukovateľné srdce

je externý orgán,

ktorý jeho nositeľ môže použiť na sebavyjadrenie.

Môže ho nafukovať a vyfukovať

podľa svojich aktuálnych emócií.

Môže pomocou neho vyjadriť všetko od obdivu a žiadostivosti

až po znepokojenie a úzkosť.

(smiech)

A niektoré z nich majú zasa

sprostredkovať zážitky.

Napríklad Diskomunikátor je pomôcka pri hádkach.

(smiech)

A tak vlastne umožňuje intenzívnu emocionálnu výmenu,

pričom slúži na absorbovanie

presnosti vypovedaných slov.

(smiech)

A v konečnom dôsledku

sú niektoré z týchto vecí niečo ako pozvánky.

Takže Ušný ohýbač doslova ponúka možnosť,

aby vás niekto chytil za ucho

a povedal vám, čo chce povedať.

Takže hoci ma naozaj zaujíma vzťah

medzi ľuďmi,

zamýšľam sa aj nad spôsobmi,

akými komunikujeme s okolitým svetom.

A tak keď som pred pár rokmi začala žiť v New Yorku,

veľa som rozmýšľala

o známych architektonických štruktúrach okolo seba

a ako by som s nimi rada lepšie komunikovala.

A pomyslela som si: „No veď počkaj!

Možno ak chcem lepšie komunikovať so stenami,

možno by som sama mala byť viac ako stena.“

Takže som vyrobila nositeľnú stenu,

ktorú som mohla nosiť ako ruksak.

A tak som si ju obliekla

a viac-menej som sa fyzicky premenila,

aby som mohla buď prispieť k okolitým priestorom,

alebo ich kritizovať.

(smiech)

A keď sa od tohto odrazíme

a prejdeme od vybudovaného prostredia do sveta prírody,

mám taký pokračujúci projekt zvaný Telebotanika,

ktorý umožňuje izbovým rastlinám

napojiť sa na ľudské komunikačné protokoly.

Takže, keď je nejaká rastlina smädná,

môže normálne zatelefonovať

alebo zverejniť odkaz v službe ako Twitter.

A toto skutočne mení celú dynamiku človeka a rastliny,

lebo jediná izbová rastlina

dokáže vyjadriť svoje potreby

a dať ich najavo tisíckam ľudí naraz.

A keď sa tak zamyslím nad tým rozsahom,

moja najnovšia mánia

sa vlastne týka ľadovcov – samozrejme.

Takže ľadovce sú také skvostné tvory

a je množstvo dôvodov vášnivo sa im venovať,

ale mňa konkrétne zaujímajú

vzťahy medzi ľuďmi a ľadovcami.

(smiech)

Pretože sa zdá, že je tam problém.

Ľadovce nás v skutočnosti opúšťajú.

Zmenšujú sa a zároveň sa vzďaľujú,

pričom niektoré už celkom zmizli.

A ja teraz vlastne žijem v Kanade,

takže navštevujem jeden z miestnych ľadovcov.

A tento je mimoriadne zaujímavý,

lebo zo všetkých ľadovcov v Severnej Amerike

ho ročne navštívi najviac ľudí.

Normálne tam majú také autobusy, ktoré jazdia po bočnej moréne

a vyvážajú ľudí na povrch ľadovca.

A to ma prinútilo zamyslieť sa

nad zážitkom z toho prvého stretnutia.

Keď sa úplne prvý raz stretnem s ľadovcom,

čo spravím?

Nie je na to žiadny spoločenský protokol.

Skutočne ani neviem,

ako mám pozdraviť.

Mám vyryť slová do snehu?

Alebo ich mám poskladať

z ľadových kociek v tvare bodiek a čiarok

– v ľadovo-kockovej morzeovke?

Alebo si možno musím vyrobiť pomôcku na hovorenie,

napríklad ľadový megafón,

ktorý by zosilnil môj hlas,

keď ho namierim na ľad.

Ale naozaj najuspokojivejší zážitok, čo som mala,

je umenie počúvať,

čo je vec, ktorú potrebujeme v každom dobrom vzťahu.

A naozaj to na mňa malo účinok.

Tento úplne základný posun v mojej fyzickej orientácii

mi pomohol zmeniť perspektívu,

pokiaľ ide o ten ľadovec.

A keďže používame zariadenia, aby sme zistili,

ako máme v súčasnosti komunikovať so svetom,

vyrobila som zariadenie nazvané Oblek na objímanie ľadovcov.

(smiech)

Takže ten je vyrobený z materiálu odrážajúceho teplo,

ktorý slúži na sprostredkovanie rozdielu v teplote

medzi ľudským telom a ľadovcom.

A znova ide o pozvánku,

ktorá vyzýva ľudí, aby si ľahli na ľadovec

a objali ho.

Takže hej, toto je vlastne len začiatok.

Sú to také prvé zamyslenia na tento projekt.

A podobne ako s tou stenou, keď som chcela byť viac ako stena,

v tomto projekte by som rada prevzala viac ľadovcové tempo.

A tak je môj zámer

využiť najbližších 10 rokov na to,

aby som sa vydala na sériu projektov, kde budem

pracovať s ľuďmi z rôznych disciplín –

s umelcami, technológmi, vedcami

– a tak trochu pracovať na tomto projekte,

ako by sa dali zlepšiť vzťahy medzi ľuďmi a ľadovcami.

Takže, okrem toho, by som na záver

chcela povedať len to, že žijeme v tejto dobe

komunikácie a rozmnožovania zariadení,

čo je naozaj ohromné a vzrušujúce a sexy,

ale myslím si, že naozaj dôležité

je rozmýšľať o tom, ako si môžeme zároveň

zachovať pocit údivu a zmysel pre kritickosť

voči nástrojom, ktoré používame, a spôsobom, ktorými komunikujeme so svetom.

Vďaka.

(potlesk)