David Christian: Veľká história

David Christian pomocou fantastických názorných príkladov počas strhujúcich 18 minút rozpráva celú históriu vesmíru od Veľkého tresku až po internet. Toto je „Veľká história”, poučný, širokospektrálny pohľad na komplexnosť, život a ľudstvo na pozadí nášho krátkeho podielu v trvaní vesmíru.

Najprv si pozrite video.

Áno, je to rozmiešané vajíčko,

ale keď sa naňho pozriete,

dúfam, že sa začnete cítiť

trochu nesvoji,

lebo si možno všimnete, že sa tu v skutočnosti deje to,

že to vajíčko sa začína sceľovať.

Teraz budete vidieť ako sa žĺtok a bielko od seba oddelili

a teraz sa vlejú späť do vajíčka.

Všetci v hĺbke našich sŕdc vieme,

že toto je spôsob akým funguje vesmír.

Rozmiešané vajíčko je kaša, chutná kaša, ale stále iba kaša.

Vajíčko je nádherná, sofistikovaná vec,

ktorá dokáže vytvoriť ešte sofistikovanejšie veci,

akými sú sliepky

a v hĺbke našich sŕdc vieme,

že vesmír sa nemení

z kaše smerom ku komplexnosti.

Tento inštinkt, ktorý máme v kostiach,

má skutočne oporu v jednom z najzákladnejších zákonov fyziky,

druhom termodynamickom zákone, zákone entropie.

Hovorí sa v ňom v podstate o tom,

že obvyklý sklon vesmíru

je prechádzať z usporiadanosti

a štruktúry

do neusporiadania a nedostatku štruktúry,

v podstate do kaše.

Toto video práve preto

vyzerá trochu zvláštne,

no aj tak,

pozrime sa okolo seba.

To, čo okolo seba vidíme,

je ohromujúca komplexnosť.

Eric Beinhocker odhaduje, že len v samotnom New Yorku

je na trhu viac ako 10 miliárd rozličných druhov produktov,

čo je stokrát viac, ako je druhov

na Zemi.

Obchoduje s nimi druh

s počtom takmer sedem miliárd jedincov,

ktorých spája obchod, cestovanie a internet

do nesmierne komplexného

globálneho systému.

Tu je veľký rébus.

Ako je možné

vo vesmíre

riadenom druhým zákonom termodynamiky

vytvoriť takú komplexnosť, ktorú som tu popísal,

takú komplexnosť, akú predstavujete vy, ja

a toto kongresové centrum?

Myslím, že odpoveď vyzerá tak,

že vesmír dokáže vytvoriť komplexnosť,

ale s veľkými ťažkosťami.

V obmedzených oblastiach

sa objavuje to, čo môj kolega Fred Spier

označuje ako ideálne podmienky,

kde nie je príliš horúco, ani príliš chladno,

a ktoré sú akurát vhodné na vytvorenie takejto komplexnosti.

Začnú sa objavovať trochu komplexnejšie veci

a tam, kde máte trochu komplexnejšie veci

sa môžu objavovať ešte trochu komplexnejšie veci.

Týmto spôsobom sa krok za krokom

vytvára komplexnosť.

Každá etapa je magická,

lebo vytvára dojem niečoho úplne nového,

čo sa vo vesmíre objavuje akoby odnikiaľ.

Takéto momenty označujeme vo veľkej histórii

ako hraničné momenty

a na každej hranici

to ide ťažšie.

Komplexné veci sa stávajú krehkejšími,

zraniteľnejšími,

ideálne podmienky začínajú byť prísnejšie

a je ťažšie

vytvoriť komplexnosť.

My ako nesmierne komplexné bytosti

teraz zúfalo potrebujeme poznať tento príbeh o tom,

ako vesmír vytvára komplexnosť

napriek druhému termodynamickému zákonu

a prečo komplexnosť

znamená zraniteľnosť

a krehkosť.

Toto je príbeh, ktorý rozprávame vo veľkej histórii.

Aby sme to však spravili, musíte urobiť niečo,

čo na prvý pohľad vyzerá úplne nemožné.

Musíte si pozrieť celú históriu vesmíru.

Tak poďme na to.

(Smiech)

Začnime tým, že sa na časovej osi posunieme späť

o 13,7 miliardy rokov

na začiatok času.

Okolo nás sa nič nenachádza.

Neexistuje ani len čas alebo priestor.

Predstavte si tú najtmavšiu, najprázdnejšiu vec

a predeľte ju nespočetne veľakrát.

Nachádzame sa práve tam.

Potom zrazu,

bum! Objaví sa vesmír, celý vesmír

a my sme prešli našu prvú hranicu.

Vesmír je maličký. Je menší ako atóm.

Je neuveriteľne horúci.

Obsahuje všetko, čo je vo vesmíre dnes,

takže si dokážete predstaviť, ako sa triešti

a rozpína ohromujúcou rýchlosťou.

Na počiatku je to iba škvrna,

ale veľmi rýchlo sa v tejto škvrne začnú objavovať rozličné veci.

Počas prvej sekundy

sa samotná energia roztriešti do rozličných síl,

vrátane elektromagnetickej a gravitačnej.

Energia robí aj niečo iné, veľmi magické.

Tuhne, aby utvorila hmotu,

kvarky, ktoré vytvoria protóny

a leptóny, medzi ktoré sa zaraďujú elektróny.

Všetko toto sa deje v prvej sekunde.

Teraz sa posunieme vpred o 380 000 rokov.

Je to dvojnásobne dlhšie, ako existencia ľudí na tejto planéte.

Začínajú sa objavovať jednoduché atómy

vodíka a hélia.

Chcem sa teraz na chvíľu zastaviť pri tomto okamihu,

380 000 rokov po vzniku vesmíru,

lebo o vesmíre v tomto štádiu

vieme naozaj veľa.

Vieme predovšetkým to, že bol nesmierne jednoduchý.

Skladal sa z obrovských mračien

atómov vodíka a hélia,

ktoré nemajú žiadnu štruktúru.

Sú naozaj takou vesmírnou kašou.

To však nie je celkom pravda.

Nedávne výskumy

s použitím satelitov ako WMAP

nám ukázali, že na tomto pozadí sú iba drobné rozdiely.

To, čo tu vidíte,

sú modré plochy, ktoré sú asi o tisícinu stupňa chladnejšie

ako tie červené.

Sú to nepatrné rozdiely,

ale aj tie boli dostatočné na to, aby sa vesmír posunul

do novej etapy budovania komplexnosti.

Funguje to takto.

Gravitácia je silnejšia tam,

kde je viac hmoty.

Tam, kde sú teda trochu hustejšie oblasti,

začína gravitácia koncentrovať mračná

atómov vodíka a hélia.

Dokážeme si tak predstaviť, ako sa raný vesmír rozpadá

do miliárd mračien.

Každé mračno je koncentrované,

gravitácia je silnejšia a hustota sa zväčšuje.

Uprostred každého mračna začína narastať teplota

a potom v centre každého z nich,

teplota presiahne hraničnú hodnotu

10 miliónov stupňov,

protóny sa začnú spájať,

nastáva obrovské uvoľnenie energie

a bum!

Máme naše prvé hviezdy.

Asi 200 miliónov rokov po Veľkom tresku

sa ich v celom vesmíre začínajú objavovať

miliardy.

Vesmír teraz vyzerá oveľa zaujímavejšie

a komplexnejšie.

Hviezdy vytvoria ideálne podmienky

na prekročenie dvoch nových hraníc.

Keď veľmi veľké hviezdy zomierajú,

vytvárajú také vysoké teploty,

že protóny sa začnú spájať do všemožných exotických kombinácií,

aby vytvorili všetky chemické prvky periodickej tabuľky.

Ak nosíte zlatý prsteň podobne ako ja,

tak ten bol vytvorený pri výbuchu supernovy.

Vesmír je teraz chemicky komplexnejší.

V chemicky komplexnejšom vesmíre

je možné vytvárať viac vecí.

To, čo sa začína diať, je,

že okolo mladých sĺnk,

mladých hviezd,

sa všetky tieto prvky kombinujú, víria sa,

energia hviezd ich mieša dokola,

vytvárajú častice, snehové vločky,

malé čiastočky prachu,

kamene, asteroidy

a nakoniec vytvárajú planéty a mesiace.

Takto vznikla naša slnečná sústava

pred štyri a pol miliardami rokov.

Skalnaté planéty ako naša Zem

sú značne komplexnejšie ako hviezdy,

lebo obsahujú oveľa rôznorodejšie materiály.

Teraz sme prešli štvrtú hranicu komplexnosti.

Teraz to začne byť tvrdšie.

Ďalšie štádium sem vnáša bytosti,

ktoré sú podstatne krehkejšie,

podstatne zraniteľnejšie,

ale tiež podstatne kreatívnejšie

a oveľa schopnejšie vytvárať ďalšiu komplexnosť..

Rozprávam, samozrejme,

o živých organizmoch.

Živé organizmy vytvára chémia.

Sme obrovské balenia chemikálií.

Chémia je ovládaná elektromagnetickou silou.

Tá pôsobí v menších mierkach ako gravitácia,

čo vysvetľuje, prečo ste vy a ja

menší ako hviezdy alebo planéty.

Takže aké sú ideálne podmienky pre túto chémiu?

Aké sú tie ideálne podmienky?

Predovšetkým potrebujete energiu,

ale nie príliš.

V jadre hviezdy sa nachádza tak veľa energie,

že akékoľvek atómy, ktorý sa spoja sa okamžite rozdelia.

Nesmie jej byť však ani primálo.

V medzigalaktickom priestore je tak málo energie,

že atómy sa nemôžu spájať.

To, čo potrebujete, je akurátne množstvo

a planéty, ako sa ukazuje, jej majú primerane veľa,

pretože sú blízko k hviezdam, ale nie príliš blízko.

Takisto potrebujete vysokú rozmanitosť chemických prvkov

a tiež tekutinu, ako napríklad vodu.

Prečo?

Nuž, atómy v plynoch okolo seba prejdú tak rýchlo,

že sa nemôžu dať dokopy.

V pevných látkach

sú atómy zakliesnené jeden do druhého a nemôžu sa hýbať.

V tekutinách

sa môžu križovať, pritisnúť sa k sebe

a spájať, aby vytvorili molekuly.

Kde teraz nájdete takéto ideálne podmienky?

Planéty sú skvelé

a naša Zem

bola takmer dokonalá.

Bola v správnej vzdialenosti od svojej hviezdy,

aby mala obrovské oceány voľne rozptýlenej vody.

Hlboko pod týmito oceánmi

v puklinách zemskej kôry

máte teplo, ktoré presakuje zvnútra Zeme

a sú tu aj veľmi rozmanité chemické prvky.

V týchto hlbokomorských otvoroch

sa začala diať fantastická chémia

a atómy sa spájali do všemožných neobyčajných kombinácií.

Samozrejme, život je viac

ako len neobyčajná chémia.

Ako stabilizujete

takéto obrovské molekuly,

ktoré sa zdajú byť životaschopné?

Život práve tu predstavuje

úplne nový trik.

Nestabilizujete jednotlivca,

ale stabilizujete predlohu,

vec, ktorá nesie informácie

a tejto predlohe dovolíte, aby sa kopírovala.

DNA je, samozrejme,

nádherná molekula,

ktorá obsahuje tieto informácie.

Budete dobre poznať dvojzávitnicu DNA.

Každá priečka obsahuje informácie.

DNA tak obsahuje informácie o tom,

ako vytvoriť živé organizmy.

DNA tiež kopíruje samú seba.

Kopíruje sa

a predlohy rozptyľuje po celom oceáne.

Informácie sa tak rozširujú.

Všimnite si, že informácie sa stali súčasťou nášho príbehu.

Skutočná krása DNA

je však v jej nedokonalostiach.

Keď sa kopíruje,

na jednej jej priečke z miliardy

sa zvykne vyskytnúť chyba.

Znamená to,

že DNA sa vskutku učí.

Hromadí nové spôsoby vyvárania živých organizmov,

pretože niektoré z týchto chýb fungujú.

DNA sa teda učí

a vytvára väčšiu rozmanitosť a väčšiu komplexnosť.

Môžeme vidieť, že sa to deje posledné 4 miliardy rokov.

Väčšinu toho času života na Zemi

boli živé organizmy relatívne jednoduché,

jednotlivé bunky.

Boli však veľmi rozmanité

a vnútri veľmi komplexné.

Potom sa asi pred 600 až 800 miliónmi rokov

objavujú mnohobunkové organizmy.

Dostávate huby, ryby,

rastliny,

obojživelníky, plazy

a potom, samozrejme, dinosaury.

Občas dochádza ku katastrofám.

Pred 65 miliónmi rokov

dopadol na Zem

blízko Yucatánskeho polostrova asteroid,

čím sa vytvorili podmienky, ktoré sa rovnajú tým pri nukleárnej vojne

a dinosaury boli vyhubené.

Strašná správa pre dinosaury,

ale skvelá správa pre našich predkov z triedy cicavcov,

ktorým sa v prázdnej medzere po dinosauroch

darilo veľmi dobre.

My, ľudské bytosti,

sme časťou tohto kreatívneho evolučného pulzovania,

ktoré začalo pred 65 miliónmi rokov

pádom asteroidu.

Ľudia sa objavujú pred 200 000 rokmi

a myslím, že to rátame

ako ďalšiu hranicu v tomto skvelom príbehu.

Dovoľte mi vysvetliť, prečo je to tak.

Videli sme, že DNA sa učí v tom zmysle,

že hromadí informácie.

Je však taká pomalá.

DNA hromadí informácie

náhodnými chybami,

z ktorých niektoré jednoducho náhodou fungujú.

DNA však v skutočnosti vytvorila rýchlejší spôsob učenia.

Vytvorila organizmy s mozgami

a tieto organizmy sa môžu učiť v reálnom čase.

Hromadia informácie a učia sa.

Je však smutné,

že keď zomrú, informácie umierajú spolu s nimi.

To, čo ľudí odlišuje,

je ľudský jazyk.

Sme obdarení jazykom, systémom komunikácie,

ktorý je taký mocný a taký presný,

že môžeme tak veľmi precízne zdieľať to, čo sme sa naučili,

že sa to môže hromadiť v kolektívnej pamäti.

Znamená to,

že to dokáže prežiť jednotlivcov, ktorí sa tieto informácie naučili

a hromadiť sa z generácie na generáciu.

Preto sme my ako druhy takí kreatívni

a takí mocní,

a preto máme dejiny.

Vyzerá to tak, že sme jediným druhom za posledné 4 miliardy rokov,

ktoré majú tento dar.

Nazývam to schopnosťou

kolektívneho učenia.

Je tým, čo nás odlišuje.

Môžeme ju vidieť pri práci

v najranejších etapách dejín človeka.

Vyvinuli sme sa ako druh

v kraji saván v Afrike,

ale potom vidíte ľudí, ako migrujú do nových typov prostredí,

do púští, džunglí,

do sibírskej tundry počas doby ľadovej,

čo je veľmi, veľmi náročné prostredie,

do Severnej a Južnej Ameriky, do Austrálie.

Každá migrácia v sebe zahŕňala učenie,

učenie nových spôsobov využívania prostredia,

nových spôsobov vyrovnávania sa s ich okolím.

Potom pred 10 000 rokmi

sa ľudia využitím náhlej zmeny v globálnej klíme

s koncom poslednej doby ľadovej

naučili obrábať pôdu a chovať zvieratá.

Pestovanie rastlín a chov zvierat bolo energetickou zlatou baňou.

Využitím tejto energie

sa ľudská populácia znásobovala.

Spoločnosti ľudí sa zväčšovali, hustli

a boli prepojenejšie.

Ľudia sa potom asi pred 500 rokmi

začali globálne spájať

pomocou lodnej dopravy, vlakov,

telegrafu, internetu

až doteraz, keď to vyzerá tak, že sme vytvorili

jediný globálny mozog

približne siedmych miliárd jednotlivcov.

Tento mozog sa učí rýchlosťou svetla

a v posledných 200 rokoch sa stalo niečo iné.

Narazili sme na ďalšiu energetickú zlatú baňu

vo fosílnych palivách.

Fosílne palivá spolu s kolektívnym učením

vysvetľujú ohromujúcu komplexnosť,

ktorú okolo nás vidíme.

Sme teda tu,

späť v kongresovom centre.

Boli sme na ceste, ceste späť,

ktorá trvala 13,7 miliardy rokov.

Dúfam, že súhlasíte, že je to silný príbeh.

Je to príbeh, v ktorom ľudia hrajú

úžasnú a kreatívnu úlohu.

Má v sebe však aj varovania.

Kolektívne učenie je veľmi, veľmi mocná sila

a nie je jasné,

či ju my ľudia máme pod kontrolou.

Veľmi jasne si pamätám, keď som ako dieťa vyrastal v Anglicku,

ako sa žilo počas Kubánskej raketovej krízy.

Počas niekoľkých dní to vyzeralo tak,

že sa celá biosféra

nachádza na pokraji zničenia.

Rovnaké zbrane tu stále existujú

a stále sú odistené.

Ak sa tejto pasci vyhneme,

čakajú na nás ďalšie.

Fosílne palivá spaľujeme takou rýchlosťou,

až sa zdá, že podkopávame ideálne podmienky,

ktoré umožnili ľudským civilizáciám

prekvitať počas posledných 10 000 rokov.

To, čo veľká história môže spraviť, je,

že nám ukáže podstatu našej komplexnosti a krehkosti

a nebezpečenstvá, ktorým čelíme,

ale tiež nám môže ukázať

našu silu pomocou kolektívneho učenia.

Teraz na záver

chcem toto.

Chcem, aby môj vnuk Daniel,

jeho priatelia a jeho generácia

na celom svete

poznali príbeh veľkej histórie

a aby ju poznali tak dobre,

že pochopia

obe výzvy a príležitosti,

ktorým čelíme.

Naša skupina preto vytvára

voľne prístupný stručný prehľad

veľkej histórie

pre stredoškolských študentov na celom svete.

Veríme, že veľká história

bude pre nich veľmi podstatný intelektuálny nástroj,

pretože Daniel a jeho generácia

čelia obrovským výzvam

a tiež obrovským príležitostiam,

ktoré pred nimi stoja v tomto hraničnom momente

v histórii našej krásnej planéty.

Ďakujem vám za pozornosť.

(Potlesk)