Aaron Huey: Americkí domorodí vojnoví zajatci

Snaha Aarona Hueyho fotografovať chudobu v Amerike ho zaviedla do Indiánskej rezervácie Pine Ridge, kde ho strašné a prevažne ignorované útrapy domorodých Lakotov prinútili zamerať svoju pozornosť inde. Po piatich rokoch práce sa jeho fotografie v tejto odvážnej a smelej prednáške na TEDxDU prepletajú so šokujúcou historickou lekciou.

Dnes som tu, aby som vám ukázal svoje fotografie Lakotov.

Mnohí z vás o nich možno počuli,

alebo aspoň o väčšej skupine kmeňov,

ktorá sa nazýva Siouxovia.

Lakotovia sú jedným z mnohých kmeňov, ktoré museli opustiť svoju zem

a ísť do zajateckých táborov,

ktoré sa teraz volajú rezervácie.

Rezervácia Pine Ridge,

predmet dnešnej prezentácie,

sa nachádza približne 120 km juhovýchodne

od pohoria Black Hills v Južnej Dakote.

Niekedy sa označuje ako

zajatecký tábor č. 334

a je to miesto, kde teraz Lakotovia žijú.

Ak niekto z vás niekedy počul

o Hnutí amerických indiánov (AIM)

alebo o Russelovi Meansovi,

Leonardovi Peltierovi

alebo o oglalskom pate,

tak potom viete, že v Pide Ridge začína

problematika pôvodných obyvateľov v USA.

Požiadali ma teda, aby som dnes rozprával

o mojom vzťahu s Lakotmi

a je to pre mňa veľmi ťažké,

pretože ak ste nevšimli moju farbu pleti,

som beloch

a to v rezervácii pôvodných obyvateľov znamená obrovskú prekážku.

Dnes na mojich fotografiách uvidíte mnoho ľudí.

Stali sme sa veľmi blízkymi a vítali ma ako rodinu.

Volali ma brat a strýko

a 5 rokov ma k sebe zas a znova pozývali.

V Pine Ridge

však vždy budem tým, čo sa nazýva wasichu.

Je to lakotské slovo,

ktoré znamená „Neindián",

ale ďalší výklad tohto slova znamená

„ten, ktorý si najlepšie mäso berie pre seba".

Chcem sa zamerať práve na toto:

ten, ktorý si najlepšie mäso berie pre seba.

Znamená to, že je nenásytný.

Pozrite sa teraz do hľadiska.

Sme na súkromnej škole na západe USA.

Sedíme na červených zamatových stoličkách

a vo vreckách máme peniaze.

Keď sa pozrieme na svoje životy,

skutočne sme si vzali

tú najlepšiu časť mäsa.

Pozrime sa teda dnes na sadu fotografií

ľudí, ktorí niečo stratili,

aby sme my mohli niečo získať

a vedzte, že keď uvidíte tváre týchto ľudí,

tak nejde len o fotografie Lakotov,

ale aj o všetkých pôvodných obyvateľov.

Na tomto papieri

je história, ako som sa ju naučil

od mojich lakotských priateľov a rodiny.

Pôjde o časovú os zmlúv,

ktoré sa uzatvárali a porušovali

a masakier, ktoré sa tvária ako bitky.

Začnem v roku 1824.

Inštitúcia, ktorá je známa pod názvom Úrad pre indiánske záležitosti,

bola vytvorená v rámci Ministerstva vojny

a nastavila tak prvý tón agresie

v našom zaobchádzaní s pôvodnými Američanmi.

1851:

Bola uzavretá prvá zmluva z Fort Laramie,

kde sa jasne vyznačili hranice národa Lakotov.

Podľa tejto zmluvy

patria tieto pozemky nezávislému národu.

Ak by tu uvedené hranice platili

a existuje zákonný základ, že by to tak malo byť,

potom by mali USA dnes vyzerať takto.

O 10 rokov

bol prezidentom Lincolnom podpísaný tzv. Homestead Act, zákon o usadlostiach,

ktorý rozpútal príval bielych osadníkov na územie pôvodných obyvateľov.

1863:

Povstanie santijských Siouxov v Minnesote

končí obesením 38 siouxských mužov,

najväčšou masovou popravou v histórii USA.

Popravu nariadil prezident Lincoln

len dva dni potom,

ako podpísal Vyhlásenie o zrušení otroctva.

1866: Začiatok transkontinentálnej železnice,

nová éra.

Privlastnili sme si pozemky pre koľaje a vlaky,

aby sme si skrátili cestu cez srdce národa Lakotov.

Zmluvy sa vyhodili von oknom.

Na tento postoj prišla odpoveď, keď tri kmene pod vedením lakotského náčelníka Červeného Oblaka

na armádu USA mnohokrát zaútočili a aj ju porazili.

Túto časť chcem zopakovať.

Lakotovia porazili armádu USA.

1868: Druhá zmluva z Fort Laramie

jasne zaručuje suverenitu Veľkého národa Siouxov

a lakotské vlastníctvo posvätného pohoria Black Hills.

Vláda tiež sľubuje pozemky a lovecké práva

v okolitých štátoch.

Sľubujeme, že územie Powder River

bude odteraz pre všetkých belochov uzavreté.

Zmluva sa zdala byť dokonalým víťazstvom

Červeného Oblaka a Siouxov.

V skutočnosti je to jediná vojna v americkej histórii,

keď vláda vyjednala mier tak,

že uznala všetko, čo protivník požadoval.

1869:

Transkontinentálna železnica bola dokončená.

Popri iných veciach prevážala aj veľké množstvo lovcov,

ktorí začali vo veľkom zabíjať bizóny

a tak odstraňovali zdroj obživy, ošatenia a prístrešia Siouxov.

1871:

Zákon o prisvojení Indiánov

robí zo všetkých Indiánov chránencov federálnej vlády.

Armáda navyše vydala rozkazy,

ktoré zakazujú západným Indiánom opustiť rezervácie.

V tomto okamihu boli všetci západní Indiáni

vojenskými zajatcami.

Takisto sme v roku 1871

ukončili éru uzatvárania zmlúv.

Problém so zmluvami je ten, že umožňujú kmeňom existovať ako nezávislé národy,

ale to my nemôžeme dopustiť.

Mali sme plány.

1874:

Generál George Custer oznámil objav zlata na lakotskom území,

osobitne v pohorí Black Hills.

Správy o zlate spôsobujú masívny príliv bielych osadníkov

do národa Lakotov.

Custer odporúča Kongresu, aby našiel spôsob,

ako by bolo možné čo najskôr

ukončiť zmluvy s Lakotmi.

1875: Lakotská vojna začína

porušením zmluvy z Fort Laramie.

1876

26. júla

bola na svojej ceste zaútočiť na osadu Lakotov

rozdrvená Custerova 7. kavaléria

v bitke pri Little Big Horne.

1877:

Veľký lakotský bojovník a náčelník Splašnený Kôň

sa vzdal v pevnosti Fort Robinson.

Neskôr bol počas väzby zabitý.

Rok 1877 je tiež rokom, keď sme našli spôsob,

ako obísť zmluvy z Fort Laramie.

Siouxským náčelníkom a ich vedúcim mužom bola predstavená nová dohoda,

ktorá bola vedená kampaňou známou ako „predaj alebo hladuj".

Podpíš papier alebo tvoj kmeň nedostane potraviny.

Podpísalo ju len 10% dospelej mužskej populácie.

Zmluva z Fort Laramie vyžadovala,

aby pri prevedení pôdy na iných majiteľov

podpisom súhlasili najmenej 3/4 kmeňa.

Tento paragraf bol očividne ignorovaný.

1887: Dawesov zákon.

Spoločné vlastníctvo pozemkov v rezervácii končí.

Rezervácie sa rozkúskovali do 160-akrových častí.

Tie sa rozdelili jednotlivým Indiánom

a nadbytočné pozemky zmenili vlastníka.

Kmene stratili milióny akrov pôdy.

Americký sen o vlastníctve zeme jednotlivcami

sa ukázal byť veľmi rafinovaným spôsobom,

ako rozdeľovať rezerváciu až pokým nič neostalo.

Tento krok zničil rezervácie

a umožnil ich neskôr s každou odchádzajúcou generáciou

ďalej ľahšie rozdeľovať a predávať.

Väčšina nadbytočných pozemkov

a väčšina parciel vnútri hraníc rezervácie

je teraz v rukách bielych rančerov.

To najlepšie ide opäť wasichuom.

1890, dátum, o ktorom si myslím,

že je v tejto prezentácii najdôležitejší.

Toto je rok masakry pri Wounded Knee.

29. decembra

obkľúčili vojaci USA siouxský tábor pri potoku Wounded Knee

a zmasakrovali náčelníka Veľkú Nohu

a 300 vojenských zajatcov.

Použili pri tom novú rýchlopaľnú zbraň,

ktorá vystreľovala výbušné projektily

a volala sa Hotchkissove delo.

Za túto tzv. bitku

bolo 7. kavalérii udelených

20 Kongesových medajlí cti.

Do dnešného dňa

je to najviac Medajlí cti,

ktoré boli kedy udelené za jedinú bitku.

Viac Medajlí cti sa udelilo

za nevyberavé zmasakrovanie žien a detí

ako za hociktorú bitku v 1. svetovej vojne,

2. svetovej vojne,

Kórei, Vietname,

Iraku alebo Afganistane.

Masaker pri Wounded Knee

sa považuje za koniec Indiánskych vojen.

Vždy, keď navštívim miesto

masového hrobu vo Wouned Knee,

nepozerám sa naň len ako na hrob

Lakotov alebo Siouxov,

ale ako na hrob všetkých pôvodných obyvateľov.

Svätý muž Čierny Los povedal:

„Vtedy som nevedel,

ako veľa sa toho skončilo.

Keď sa teraz pozriem späť

z tohto vysokého kopca svojej staroby,

stále vidím povraždené ženy a deti,

ktoré ležia na hromadách a roztrúsené

pozdĺž krivej rokliny tak jasne,

ako keď som ich videl

ešte mladými očami.

Vidím, že v tom krvavom bahne vtedy zahynulo

a v snehovej búrke bolo pochované niečo iné.

Zomrel tam sen ľudí

a bol to nádherný sen."

Touto udalosťou začína

nová éra v histórii pôvodných Američanov.

Všetko sa dá merať podľa obdobia

spred masakry pri Wounded Knee a po nej,

pretože v tejto chvíli

a s prstami na spúšti Hotchkissových diel

vláda USA otvorene deklarovala svoj postoj k právam pôvodných obyvateľov.

Boli unavení zo zmlúv.

Boli unavení z posvätných kopcov.

Boli unavení z tých, čo tancovali tanec duchov

a boli unavení zo všetkých siouxských ťažkostí.

Priniesli si teda svoje kanóny.

„Teraz chceš byť Indián",

hovorili s prstom na spúšti.

1900:

Indiánska populácia USA dosiahla najnižší stav,

menej ako 250 000 ľudí,

v porovnaní s odhadovanými 8 miliónmi

v roku 1492.

Presuňme sa v čase rýchlo dopredu.

1980:

O najdlhšie prebiehajúcom súdnom prípade v histórii USA,

Národ Siouxov proti Spojeným štátom americkým,

sa rozhodovalo na Najvyššom súde USA.

Súd stanovil, že keď boli Siouxovia presídlení do rezervácií

a 7 miliónov akrov ich pôdy

sa otvorilo zlatokopom a farmárom,

boli porušené zmluvné podmienky

druhej zmluvy z Fort Laramie.

Súd vyhlásil,

že pohorie Black Hills bolo protiprávne odňaté

a národu Siouxov by mala byť vyplatená

počiatočná cenová ponuka spolu s úrokmi.

Za pohorie Black Hills navrhol súd platbu

vo výške len 106 miliónov dolárov,

ktorá mala byť vyplatená národu Siouxov.

Siouxovia peniaze odmietli s jednotným volaním:

„Pohorie Black Hills nie je na predaj."

2010:

Súčasná štatistika o populácii pôvodných obyvateľov,

viac ako storočie po masakre pri Wounded Knee,

odhaľuje dedičstvo kolonizácie,

nútenej migrácie

a porušovania zmlúv.

V Indiánskej rezervácii Pine Ridge sa nezamestnanosť pohybuje

v rozmedzí 85 a 90 percent.

Úrad pre bývanie nie je schopný postaviť nové budovy

a tie existujúce sa rozpadávajú.

Mnohí ľudia sú bezdomovci a tí,

ktorí domov majú, sú natesnaní v rozkladajúcich sa budovách,

kde žije aj päť rodín.

39% domácností v Pine Ridge

nemá elektrinu.

Minimálne 60% domácností v rezervácii

je zamorených plesňovou hubou, klasovkou tmavou.

Viac ako 90% obyvateľov

žije pod federálnou hranicou chudoby.

Výskyt tuberkulózy v Pine Ridge

je približne osemkrát vyšší ako národný priemer USA.

Dojčenská úmrtnosť

je najvyššia na tomto kontinente

a je približne trikrát vyššia ako národný priemer USA.

Rakovina krčka maternice sa vyskytuje päťkrát častejšie,

ako je národný priemer USA.

Počet študentov, ktorí nedokončili školské štúdium, sa približuje až k hranici 70%.

Fluktuácia učiteľov

je osemkrát vyššia ako národný priemer USA.

Svojich vnukov a vnučky často vychovávajú starí rodičia,

pretože rodičia ich nemôžu vychovávať kvôli alkoholizmu,

domácemu násiliu

a celkovej apatii.

50% obyvateľov vo veku nad 40 rokov

trpí cukrovkou.

Priemerná dĺžka života mužov

je medzi 46

a 48 rokmi

a je približne rovnaká

ako v Afganistane a Somálsku.

Posledná kapitola každej úspešnej genocídy

je tá, kde utláčateľ

môže dať ruky preč a povedať:

„Bože, čo si to tí ľudia robia?

Zabíjajú sa navzájom.

Zabíjajú samých seba,

zatiaľ čo my sa na nich pozeráme, ako umierajú."

Takto sme sa dostali k vlastníctvu týchto Spojených štátov amerických.

Toto je dedičstvo

jasného osudu.

Zajatci sa do zajateckých táborov

stále rodia aj dlho

po odchode stráží.

Toto sú kosti, ktoré tu zostali potom,

ako bolo vzaté to najlepšie mäso.

Pred dlhou dobou

sa dal do pohybu sled udalostí

a spravili tak ľudia, ktorí vyzerajú ako ja, wasichuovia,

dychtiví zobrať si pôdu, vodu

a zlato v horách.

Tieto udalosti viedli k dominovému efektu,

ktorý musí skončiť.

Môžeme sa ako dominantná spoločnosť cítiť veľmi vzdialení

od masakry v roku 1890

alebo radu porušených zmlúv spred 150 rokov,

ale aj tak sa vás musím spýtať,

ako by ste sa mali cítiť pri pohľade na dnešné štatistiky?

Čo spája

tieto obrazy utrpenia

a históriu, o ktorej som vám teraz rozprával?

Koľko z tejto histórie

vôbec potrebujete mať?

Je to dnes jedna z oblastí, kde pociťujete zodpovednosť?

Povedali mi, že musí existovať niečo, čo môžme spraviť.

Musí existovať volanie urobiť niečo,

pretože dlho stojím na okraji,

spokojný s tým, že som svedkom

a len fotografujem,

lebo riešenie sa zdá byť tak veľmi vzdialené v minulosti,

že potrebujem prinajmenšom stroj času,

aby som sa k tomuto riešeniu dostal.

Utrpenie pôvodných obyvateľov

sa nedá vyriešiť jednoducho.

Nie je to niečo, s čím sa všetci vlečú podobne,

ako sa vlečú s pomocou pre Haiti,

s ukončením AIDS alebo s bojom proti hladomoru.

Riešenie, ako sa to nazýva,

môže byť pre dominantnú spoločnosť omnoho zložitejšie

ako napríklad šek na 50 dolárov

alebo cirkevný výlet,

keď sa namaľujú niektoré domy, ktoré sú pokryté graffitmi,

alebo rodina z predmestia,

ktorá daruje škatuľu oblečenia, ktoré už viac nepotrebuje.

Kde sa teda nachádzame?

Krčíme v tme ramenami?

Spojené štáty

každý deň pokračujú

v porušovaní podmienok zmlúv

z rokov 1851 a 1868,

ktoré boli uzavreté s Lakotmi vo Fort Laramie.

Volanie niečo urobiť, ktoré dnes ponúkam,

moje prianie pre TED, je takéto:

Dodržiavajte zmluvy.

Vráťte naspäť pohorie Black Hills.

Nemusí vás zaujímať, čo s ním spravia.

(Potlesk)