Oliver Sacks: Čo prezrádzajú halucinácie o našej mysli

Neurológ a spisovateľ Oliver Sacks nám dáva do pozornosti Charles Bonnettov syndróm, ku ktorému dochádza, keď zrakovo postihnutí ľudia majú lucidné halucinácie. Opisuje skúsenosti svojich pacientov až do dojemných detailov a sprevádza nás biologickým pozadím fenoménu o ktorom ľudia nie sú dostatočne informovaní.

Vidíme očami,

ale vidíme tiež mozgom.

Videnie mozgom sa často nazýva obrazotvornosť.

Dobre poznáme končiny našej vlastnej predstavivosti,

naše vnútro. Žijeme s nimi celý náš život.

Existujú však aj halucinácie

a tie sú úplne iné.

Nevyzerajú byť naším výtvorom.

Nezdá sa, že ich máme pod kontrolou.

Akoby prichádzali zvonku

a napodobňovali vnímanie.

Budem teda rozprávať o halucináciách.

O osobitnom druhu zrakových halucinácií,

ktoré pozorujem medzi mojími pacientmi.

Pred pár mesiacmi som mal telefonát

z opatrovateľského domu, kde pracujem.

Povedali mi, že jedna z našich pacientiek, stará pani, viac ako 90-ročná,

videla veci.

Pýtali sa, či sa zbláznila

alebo, keďže šlo o staršiu pani,

či dostala mozgovú príhodu alebo či mala Alzheimera.

Spýtali sa ma, či by som mohol prísť a pozrieť sa na Rosalie,

tú starú pani.

Šiel som ju teda pozrieť.

Bolo okamžite jasné,

že bola perfektne duševne zdravá

a lucidná a vysokej inteligencie.

Bola však veľmi vyľakaná a veľmi zmätená,

pretože videla veci.

Povedala mi,

sestričky to predtým vôbec nespomenuli,

že je slepá,

že je úplne slepá už 5 rokov kvoli degenerácii žltej škvrny,

ale v posledných dňoch videla veci.

Tak som sa spýtal: „Aké veci?“

Odpovedala: „Ľudí v orientálnom odeve,

vo voľnom rúchu, ako chodia hore-dolu schodmi.

Muža, čo sa otočí smerom ku mne a smeje sa,

ale na jednej strane úst má obrovské zuby.

Tiež zvieratá.

Vidím bielu budovu. Padá jemný sneh.

Vidím koňa s postrojom odhŕňať sneh.

Potom sa jednej noci scéna zmení.

Vidím mačky a psov, ako idú ku mne.

Prídu do istej vzdialenosti a potom sa zastavia.

Potom sa to znovu mení.

Vidím veľa detí. Chodia hore-dolu po schodoch.

Majú na sebe oblečenie v jasných farbách, ružovej a modrej,

ako má orientálny odev.“

Niekedy, povedala, predtým ako prišli ľudia,

mávala halucinácie, v ktorých na podlahe videla ružové a modré štvorce,

ktoré sa ťahali až k stropu.

Spýtal som sa: „Je to ako sen?“

Odpovedala: „Nie, nie je to ako sen. Je to ako film.“

Povedala: „Má to farbu, má to pohyb,

ale je to úplne tiché ako v nemom filme.“

Potom dodala, že je to pomerne nudný film.

Povedala: „Všetci tí ľudia v orientálnom odeve,

chodia hore-dolu, veľmi opakované, veľmi obmedzené.“

(smiech)

Mala zmysel pre humor.

Vedela, že ide o halucinácie,

ale bola vystrašená. Žila už 95 rokov

a nikdy predtým halucinácie nemala.

Povedala, že halucinácie neboli v nijakej súvislosti s ničím,

o čom premýšľala, čo cítila alebo robila

a že sa jej zdali samy od seba prichádzať, ako aj odchádzať.

Nemala nad nimi nijakú moc.

Povedala, že nespoznáva

ani ľudí, ani miesta

v halucináciách.

Nikto z ľudí či zo zvierat

sa akoby na ňu nepamätal.

Nevedela, čo sa deje.

Premýšľala, či sa zbláznila

alebo či stráca rozum.

Nuž som ju pozorne vyšetril.

Bola to bystrá stará pani.

Duševne úplne zdravá. Nemala žiadne zdravotné problémy.

Nebrala žiadne tabletky, ktoré by mohli spôsobovať halucinácie,

ale bola slepá.

Tak som jej povedal:

„Myslím, že viem, čo máte.“

Povedal som: „Existuje špecifická forma vizuálnych halucinácií,

ktoré môžu sprevádzať zhoršovanie zraku alebo slepotu.“

„Prvýkrát to opísal“, povedal som,

„v 18. storočí muž,

ktorý sa volal Charles Bonnet.

Máte Charles Bonnetov syndróm.

Vášmu mozgu vôbec nič nie je. Vašej mysli vôbec nič nie je.

Máte len Charles Bonnetov syndróm.“

Vtedy sa jej veľmi uľavilo,

že nešlo o nič vážne,

skôr niečo zaujímavé.

Spýtala sa: „Kto bol ten Charles Bonnet?“

„Mal ich aj on?“

Potom dodala: „Povedzte všetkým sestričkám,

že mám Charles Bonnetov syndróm.“

(smiech)

„Nie som bláznivá. Nie som dementná. Mám Charles Bonnetov syndróm.“

Takže som to povedal sestričkám.

Pre mňa je toto bežná situácia.

Pracujem v starobincoch už dlho.

Vidím veľa starších ľudí,

ktorí sú sluchovo alebo zrakovo postihnutí.

Okolo 10 % sluchovo postihnutých ľudí

má hudobné halucinácie

a okolo 10 % zrakovo postihnutých ľudí

má vizuálne halucinácie.

Nemusíte byť úplne slepí,

len dostatočne postihnutí.

Podľa originálneho opisu z 18. storočia

ich Charles Bonnet nemal.

Tieto halucinácie mal jeho starý otec.

Jeho starý otec bol sudca, starší muž.

Mal operovaný šedý zákal.

Jeho zrak bol dosť slabý.

V roku 1759 opísal svojmu vnukovi

rôzne veci, ktoré vídaval.

Povedal, že ako prvú vec videl

vreckovku vo vzduchu.

Bola to veľká modrá vreckovka

so štyrmi oranžovými kruhmi.

Vedel, že ide o halucináciu.

Nemáte predsa vreckovky, ktoré poletujú vo vzduchu.

Potom videl vo vzduchu poletovať veľké koleso.

Niekedy si však nebol istý, či šlo o halucinácie alebo nie,

pretože halucinácie úplne zapadali

do vizuálneho kontextu.

Pri jednej príležitosti, keď boli u neho jeho vnučky na návšteve,

sa zrazu spýtal:„A kto sú tí mladí pekní muži s vami?“

Ony odpovedali:„Bohužiaľ, starý otec, nie sú tu žiadni.“

Vtedy mladí pekní muži zmizli.

Pre tieto halucinácie je typické,

že bleskovo prichádzajú a odchádzajú.

Zvyčajne sa nevytrácajú ani neobjavujú postupne.

Sú skôr náhle a náhle sa aj menia.

Charles Lullin, starý otec,

videl stovky rozličných postáv,

rôzne krajinky všelijakých typov.

Pri jednej príležitosti videl muža v župane, ako fajčí fajku

a zistil, že to bol on sám.

Bola to jediná postava, ktorú spoznal.

Inokedy, ako kráčal ulicami Paríža,

videl, a bolo to skutočné, lešenie.

Keď sa však vrátil domov, uvidel na svojom stole

15 cm vysokú miniatúru tohto lešenia.

Toto opakované vnímanie

sa niekedy nazýva palinopsia.

Zdalo sa, že sa to deje

s ním a s Rosalie

a Rosalie sa spýtala:„Čo sa deje?“

a ja som odpovedal, že ako stráca zrak,

zrakové centrá v mozgu už viac nedostávajú žiaden vnem,

a tak sa stávajú hyperaktívne a vzrušivé.

Začínajú byť spontánne aktívne

a zrazu vidíte veci.

Veci, ktoré vidíte, môžu byť naozaj komplikované.

U inej mojej pacientky,

ktorá, podobne ako Charles Lullin, mala isté videnie,

bolo to videnie dosť rušivé.

Raz mi povedala, že videla

v reštaurácii muža v pruhovanom tričku.

Ten sa otočil

a potom sa rozdelil do šiestich rovnakých postáv v pruhovaných tričkách,

ktorí začali kráčať smerom k nej.

Všetkých 6 postáv sa následne zjednotilo ako harmonika.

Inokedy, keď šoférovala,

vlastne jej manžel šoféroval,

sa cesta rozdelila na štyri.

Mala pocit, akoby simultánne šla po štyroch cestách naraz.

Tiež mala veľmi pohyblivé halucinácie.

Veľa z nich mali niečo do činenia s autom.

Niekedy videla mladého chlapca,

ako sedí na kapote auta.

Húževnato sa držal a ladne sa hýbal,

keď auto zatáčalo.

Keď prišli na stopku,

zrazu chlapec vyletel vertikálne 30 m do vzduchu

a zmizol.

Ďalšia moja pacientka mala iný druh halucinácií.

Bola to žena, ktorá nemala problémy s očami,

ale so zrakovou časťou mozgu.

Šlo o malý tumor na tylovej časti mozgovej kôry.

Ona predovšetkým vídavala kreslené postavičky.

Tieto kreslené postavičky boli priesvitné

a zakrývali polovicu vizuálneho poľa ako obrazovku.

Videla hlavne kresleného žabiaka Kermita.

(smiech)

Nesledujem detský program Sezamová ulica,

ale ona upozornila:

„Prečo Kermit?“ Povedala: „Žabiak Kermit pre mňa nič neznamená.“

Viete, rozmýšľal som o Freudových determinantoch.

Prečo Kermit?

„Žabiak Kermit pre mňa nič neznamená.“

Až tak jej tie kreslené postavičky nevadili,

ale čo ju dosť rušilo, boli neustále obrazy

alebo halucinácie tvárí.

Ako aj u Rosalie, tváre boli často deformované,

s obrovskými zubami alebo veľkými očami

a tie ju strašili.

Čo sa teda dialo týmto ľuďom?

Ako lekár sa musím pokúsiť definovať, o čo ide

a upokojiť ľudí.

Hlavne ich upokojiť v tom, že nie sú blázni.

Ako som povedal,

trpí tým približne 10 % zrakovo postihnutých ľudí,

ale nie viac ako 1 % ich prizná,

pretože sa boja, že by sa na nich pozeralo ako na bláznov alebo také niečo.

Aj keď to spomenú svojim doktorom,

môže im byť určená zlá diagnóza.

Hlavne kvôli názoru, že ak vidíte

veci alebo ich počujete, tak ste blázon.

Psychotické halucinácie sú však celkom odlišné.

Psychotické halucinácie, či už ide o zrakové alebo zvukové,

vás oslovujú. Obviňujú vás.

Lákajú vás. Ponižujú vás.

Posmievajú sa vám.

Ste s nimi v interakcii.

Takéto vlastnosti

necharakterizujú Charles Bonnetove halucinácie.

Je to ako film. Vidíte film, ktorý s vami nič nemá

alebo tak nejako to ľudia vnímajú.

Existuje však zriedkavá vec nazývaná epilepsia spánkového laloku.

Niekedy sa ten, kto ju má,

môže cítiť akoby prenesený dozadu

v čase a mieste.

Ste na istej križovatke.

Cítite vôňu pečených gaštanov.

Počujete premávku. Všetky zmysly sú zapojené.

Čakáte na svoje dievča.

Je utorkový večer roku 1982.

Halucinácie vzniknuté v spánkovom laloku

sú halucinácie viacerých zmyslov,

plné pocitov, plné známych vecí,

spojené s istým miestom a časom,

koherentné, dramatické.

Charles Bonnetove halucinácie sú celkom odlišné.

V rámci Charles Bonnetových halucinácií

máte rôzne úrovne,

od geometrických halucinácií,

ktorými boli tie ružové a modré štvorce, ktoré mala tá pani,

až po dosť komplikované halucinácie

s postavami a hlavne s tvárami.

Tváre, a často znetvorené tváre,

sú tou najčastejšou súčasťou

týchto halucinácií.

Druhou najčastejšou vecou sú kreslené postavičky.

O čo teda ide?

Je úžasné, že počas posledných pár rokov

bolo možné vytvoriť funkčný obraz mozgu,

spraviť magnetickú rezonanciu počas halucinácií

a zistiť,

že počas nich sú aktivované

rôzne časti zrakového centra mozgu.

Keď ľudia majú tieto jednoduché geometrické halucinácie,

je aktivovaný vizuálny kortex, teda vizuálna mozgová kôra.

Je to tá časť mozgu, ktorá je schopná vnímať hrany a vzory.

Obrazy nevytvárate primárnym vizuálnym kortexom.

Keď sa tvoria obrazce,

je zapojená vyššia časť vizuálneho kortexu

spánkového laloku

a obzvlášť jedna časť spánkového laloku,

ktorá sa nazýva gyrus fusiformis, teda vretenovitý závit.

Je známe, že keď má niekto poškodený gyrus fusiformis,

môže stratiť schopnosť rozpoznávať tváre.

Pokiaľ však gyrus fusiformis vykazuje abnormálnu aktivitu,

môžu sa dostaviť halucinácie tvárí.

Je to presne to, čo môžete nájsť u niektorých ľudí.

Na spodnej časti tohto závitu sa nachádza oblasť,

ktorá zastupuje vnímanie očí a zubov.

Táto časť závitu je aktivovaná,

keď majú ľudia deformované halucinácie.

Potom existuje iná časť mozgu,

ktorá je aktivovaná najmä vtedy,

keď človek vidí kreslené postavičky.

Je aktivovaná, keď človek spoznáva kreslené postavičky,

keď ich kreslí a keď má s nimi halucinácie.

Je veľmi zaujímavé, že by to malo byť špecifické.

Potom ešte existujú časti mozgu, ktoré sú obzvlášť zapojené

pri spoznávaní a pri halucináciách

budov a krajín.

Okolo roku 1970 sa zistilo, že sa nezapájajú špecifické časti mozgu,

ale špecifické mozgové bunky.

Bunky rozpoznávajúce tvár boli objavené okolo roku 1970

a teraz vieme, že existujú stovky iných

druhov buniek,

ktoré môžu byť veľmi osobité.

Tak nielenže môžete mať

bunky rozpoznávajúce autá,

ale aj bunky pre autá značky Aston Martin.

(smiech)

Dnes ráno som videl jeden Aston Martin.

Musel som ho spomenúť

a teraz je niekde tam.

(smiech)

Na tejto úrovni, v tzv. inferotemporálnom kortexe,

sú iba vizuálne obrazce,

fikcie či fragmenty.

Iba na vyšších úrovniach

sa ostatné vnemy pripoja

a spájajú sa s pamäťou a emóciami.

Charles Bonnetov syndróm

nezachádza až na takú vysokú úroveň.

Ide o úrovne spodnej časti vizuálneho kortexu,

kde máte tisíce, desaťtisíce

a milióny obrazov,

fikcií alebo úlomkov fikcií,

všetky neurónovo zakódované,

v zvláštnych bunkách alebo v malých skupinkách buniek.

Zvyčajne je toto všetko časť

uceleného prúdu vnímania či predstavivosti.

Človek si toho nie je vedomý.

Iba ak je zrakovo postihnutý alebo slepý,

teda proces je prerušený

a namiesto normálneho vnímania

dostávame anarchické

a trhavé stimuly či uvoľnený prúd

všetkých týchto zrakových buniek

v inferotemporálnom kortexe.

Takže zrazu vidíte tvár. Zrazu vidíte auto.

Zrazu to či ono.

Mozog sa snaží zorganizovať

a dosiahnuť v tom istý druh spojitosti,

ale nie veľmi úspešne.

Keď boli tieto halucinácie po prvý raz opísané,

myslelo sa, že sa môžu vysvetliť ako sny,

ale v skutočnosti ľudia hovoria:

„Nespoznávam ľudí. Nedokážem nájsť žiadne súvislosti.“

„Kermit pre mňa nič neznamená.“

Nikam sa nedostanete, pokiaľ budete o nich uvažovať ako o snoch.

Povedal som teda viac-menej to, čo som chcel.

Myslím, že by som to chcel už len zrekapitulovať

a povedať, že je to bežné.

Zamyslite sa nad počtom slepých ľudí.

Musia existovať státisíce slepých ľudí,

ktorí trpia týmito halucináciami,

ale sú príliš vystrašení o tom niečo povedať.

Tieto veci sa musia dostať medzi

informácie pre pacientov, doktorov a širokú verejnosť.

Nakoniec si myslím,

že je nesmierne zaujímavé a hodnotné

ozrejmiť ľuďom, ako funguje mozog.

Pred 250 rokmi Charles Bonnet povedal,

že je unesený, aké, mal na mysli tie halucinácie,

ako vyhlásil, aké divadlo

je mašinéria mozgu schopná vyprodukovať.

Teraz, o 250 rokov neskôr,

si myslím, že začíname chápať, ako sa to všetko deje.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)

Chris Anderson: Bolo to úžasné. Veľmi pekne ďakujem.

Rozprávate o týchto veciach do takej hĺbky

a s takou empatiou voči vaším pacientom.

Už ste niekedy zažili nejaký syndróm, o ktorom ste písali?

Oliver Sacks: Obával som sa, že sa ma na to opýtate.

(smiech)

No, áno, mnoho z nich.

Teraz som trochu zrakovo postihnutý.

Na jedno oko som slepý a druhému sa tiež dobre nedarí.

Mávam geometrické halucinácie,

ale tam to končí.

C.A.: A nerušia Vás?

Keďže rozumiete tomu, čo ich spôsobuje, neznepokojuje Vás to?

O.S.: Nuž, nerušia ma o nič viac ako môj tinitus, teda hučanie v uchu.

Ten však ignorujem.

Občas ma zaujímajú.

Mám mnoho ich obrázkov vo svojom notebooku.

Šiel som a dal som si spraviť magnetickú rezonanciu,

aby som videl, ako je na tom kôra zrakového centra.

Keď vidím všetky tie šesťuholníky

a komplikované veci, ktoré tiež mávam

počas zrakovej migrény,

spytujem sa, či každý vidí tie isté veci

a či sa veci ako jaskynné umenie či ornamentálne umenie

mohli z nich čiastočne vyvinúť.

C.A.: Toto bola úplne fascinujúca prednáška.

Ďakujem vám za vašu ochotu sa s nami o ňu podeliť.

O.S.: Ďakujem. Ďakujem.

(potlesk)