Clay Shirky: Prečo je SOPA zlý nápad

Čo znamenajú zákony ako PIPA/SOPA pre náš zdieľajúci svet? V kanceláriách TEDu Clay Shirky prichádza s manifestom - volá po obrane našej slobody tvoriť, diskutovať, odkazovať, zdieľať, a nie len pasívne konzumovať.

Začnem tu.

Toto je rukou písaný oznam,

ktorý sa objavil v rodinnej pekárni,

v mojom starom susedstve v Brooklyne pred pár rokmi.

V obchode mali prístroj,

ktorý tlačí na plát cukru.

A deti si mohli doniesť kresby

a obchod im ich vytlačil do cukru

na vrch narodeninovej torty.

Ale bohužiaľ, jednu z vecí, ktoré deti radi kreslili

boli rozprávkové postavičky.

Radi kreslili Malú morskú vílu,

Šmolkov, radi kreslili Micky Mouse.

Ukázalo sa, že je nelegálne

tlačiť detské kresby Mickyho Mousa

do plátov cukru.

Je to porušenie autorských práv.

Kontrolovanie porušovania autorských práv

na detských narodeninových tortách,

bolo tak náročné,

že si pekáreň College povedala:

"Viete čo, prestávame s týmto podnikaním.

Ak ste amatér,

už viac nemáte prístup k nášmu prístroju.

Ak chcete potlačenú narodeninovú tortu,

musíte použiť jeden z predpripravených obrázkov

len pre profesionálov."

Takže v Kongrese sú teraz dva zákony.

Jeden sa volá SOPA, druhý sa volá PIPA.

SOPA znamená Stop Online Piracy Act.

Je od Senátu.

PIPA je skrátene PROTECTIP,

čo je samo skratka pre

Preventing Real Online Threats

to Economic Creativity

and Theft of Intellectual Property,

lebo pracovníci v Kongrese, ktorí tieto názvy vymýšľajú,

majú zjavne veľa voľného času.

To, čo SOPA a PIPA chcú,

je toto.

Chcú zdvihnúť náklady na

dodržiavanie autorských práv,

až do bodu, že ľudí odstavia z podnikania

a ponúkania služieb amatérom.

Navrhujú to spraviť tak,

že identifikujú stránky,

ktoré svojou podstatou porušujú autorské práva,

hoci to, ako tieto stránky budú idetifikovať

nie je nikde v zákone plne vysvetlené.

A chcú ich odstrániť zo systému na správu doménových mien.

Chcú ich vylúčiť z doménového systému.

Systém na správu doménových mien

slúži na zmenu čitateľných mien, ako Google.com,

na druh adresy,

ktorú očakáva stroj.

Ako 74.125.226.212.

Problém s týmto spôsobom cenzúry je,

že identifikovanie stránky

a snaha odstrániť ju z doménového systému,

nebude fungovať.

A to je pre právo dosť problém.

Ale Kongres to veľmi netrápi.

Tu je dôvod, prečo to nebude fungovať.

Stále budete môcť do prehliadača napísať 74.125.226.212

alebo spraviť odkaz na kliknutie.

Stále sa dostanete na Google.

Takže samotná kontrola

pri tomto probléme

je skutočnou hrozbou zákona.

Aby ste porozumeli, prečo Kongres napísal zákon,

ktorý nebude spĺňať stanovené ciele

a vyvolá mnoho škodlivých vedľajších následkov,

musíte sa dozvedieť niečo z pozadia

jeho tvorby, a to že:

Zákony SOPA a PIPA

navrhli z väčšej časti mediálne spoločnosti,

založené v 20-tom storočí.

20-te storočie bolo skvelým obdobím pre mediálnu spoločnosť,

lebo do karát vám hral nedostatok.

Ak ste vytvárali televízny program,

nemusel byť lepší než všetky ostatné televízne programy.

Musel byť len lepší ako

dva iné programy,

ktoré dávali v rovnakom čase.

Čo je nízka laťka

konkurencieschopnosti.

To znamenalo, že

aj priemerným obsahom

ste získali tretinu amerického publika zdarma.

Desať miliónov divákov

len preto, že ste spravili niečo,

čo nebolo až také strašné.

Je to ako mať licenciu na tlač peňazí

a súd atramentu zdarma.

Ale technológia pokročila, ako to má vo zvyku.

A pomaly na konci 20-teho storočia,

skončila výhoda nedostatku.

Nemám na mysli kvôli digitálnej technológii,

ale kvôli analógovej technológii.

Kazety, kazetové videonahrávače,

aj skromný Xerox

nám vytvorili nové

možnosti, ktoré

prekvapili mediálny biznis.

Lebo sa ukázalo, že

nie sme len pasívni diváci.

Nejde nám len o konzum.

Máme radi konzum

ale vždy keď prišla jedna z nových technológií,

ukázalo sa, že tiež radi produkujeme

a zdieľame.

A to mediálny biznis vystrašilo,

zakaždým ich to vystrašilo.

Jack Valenti, ktorý bol vedúcim lobistom,

Motion Picture Association of America,

raz prirovnal zúrivý videorekordér

k Jackovi Rozparovačovi

a chudobný, bezmocný Hollywood

k žene, ktorá je doma sama.

Taká bola rétorika.

A preto mediálne odvetvie

prosilo, požadovalo, naliehalo,

aby s tým Kongres niečo urobil.

A Kongres urobil.

Na začiatku 90-tych rokov, prijal zákon,

ktorý všetko zmenil.

Zákon sa volal Audio Home Recording Act.

z roku 1992.

Audio Home Recording Act povedal,

pozrite, ak si ľudia nahrávajú veci z rádia

a robia výberovky pre kamarátov,

to nie je zločin. To je v poriadku.

Nahrávanie, remixovanie

a zdieľanie s vašimi priateľmi je v poriadku.

Ak spravíte mnoho kvalitných kópií a predáte ich,

to nie je v poriadku.

Ale to nahrávanie,

nechajte to tak.

A mysleli si, že to objasnili,

lebo vyjasnili rozdiel

medzi legálnym a ilegálnym kopírovaním.

Ale mediálny biznis to nechcel.

Chceli, aby Kongres

zakázal akékoľvek kopírovanie.

Takže, keď Audio Home Recording Act v roku 1992 prešiel,

mediálne odvetvie upustilo od

legálneho verzus ilegálneho rozlišovania kopírovania,

lebo bolo jasné,

že ak Kongres konal v rámci svojho rámca,

mohol v skutočnosti zvýšiť práva občanov

účastniť sa mediálneho prostredia.

Takže zvolili plán B.

Istý čas im trvalo, kým sformulovali plán B.

Plán B sa objavil v celej kráse

v roku 1998.

Nazvaný bol Digital Millennium Copyright Act.

Bol to komplikovaný zákon.

Ale kľúčovým bodom DMCA bolo,

že bolo legálne predať vám

neskopírovateľný digitálny materiál.

Až na to, že nič také ako neskopírovateľný digitálny materiál neexistuje.

Bolo by to, ako povedal Ed Felton:

"Ako rozdávať vodu,

ktorá nie je mokrá."

Bity sú kopírovateľné. Na to sú počítače.

To je vedľajší produkt ich bežného fungovania.

V snahe predstierať schopnosť

predávania nekopírovateľných bitov,

DMCA tiež ukákonila, že

budete nútení používať systémy,

ktoré znemožnia koprírovaciu funkciu vašich zariadení.

Každý DVD prehrávač a konzola,

televízia a počítač, ktorý si prinesiete domov,

pričom nezáleží, čo ste mysleli, keď ste si ich kúpili,

môžu byť prelomené týmto odvetvím,

ak to chcú nastaviť ako podmienku predaja.

Aby sa uistili, že ste si neuvedomili

alebo neschávili ich schopnosti

ako výpočtového zariadenia všeobecného účelu,

tiež bolo nelegálne,

ak ste chceli prenastaviť

koprírovateľnosť daného obsahu.

DMCA je tým bodom,

ked´sa mediálny priemysel

vzdal právneho delenia

legálneho a nelegálneho koprírovania

a rovno sa snažil predísť kopírovaniu

skrz technické prostriedky.

DMCA mal a stále má, mnoho komplikovaných následkov,

ale v tejto oblasti, limitovaného zdieľania,

poväčšine nefungoval.

A hlavný dôvod, prečo nefungoval,

je, že internet sa ukázal byť oveľa populárnejší a silnejší,

než si kto predstavoval.

Remixy a časopisy fanúšikov,

boli nič v porovnaní s tým, čo vidíme dnes

na internete.

Sme vo svete,

kde väčšina amerických občanov

nad 12 rokov

zdieľa veci online.

Delíme sa o písané veci, obrázky,

zdieľame audio, video.

Niektoré z nich sme vytvorili sami.

Niektoré z nich sme našli.

Niektoré veci, ktoré zdieľame

sú z vecí, ktoré sme vytvorili i našli,

a to všetko desí tento priemysel.

Takže PIPA a SOPA

sú druhým kolom.

Zatiaľčo DMCA bol chirurgický,

šiel do vášho počítača,

šiel do vašej televízie a hracích zariadení

a znemožnil im robiť to,

čo vám bolo sľúbené v predajni.

PIPA a SOPA sú nukleárne

a chcú ísť do celého sveta

cenzúrovať obsah.

A tento mechanizmus, ako som povedal,

znamená odstránenie každého,

kto odkazuje na takú IP adresu.

Odstrániť sa musí z vyhľadávačov,

z online adresárov,

zo zoznamu používateľov.

A preto, že najväčší tvorca obsahu na internete

nie sú Google ani Yahoo

ale my,

to nás budú kontrolovať.

Lebo nakoniec

skutočne ohrozená,

prijatím PIPA a SOPA

je naša schopnosť zdieľať.

Čo PIPA a SOPA riskujú,

je zmena pradávnej právnej zásady

prezumpcie neviny

na opačnú zásadu

prezumpcie viny.

Nemôžete zdieľať,

kým nám nepreukážete,

že nezdieľate niečo,

čo sa nám nepáči.

Zrazu dôkazné bremeno

leží na nás

a na službách,

ktoré nám ponúkajú nové možnosti.

Ak bude stáť čo i len cent

kontrolavať jedného používateľa,

zablokujú službu

so sto miliónmi používateľov.

Takto si predstavujú internet.

Predstavte si všade tento nadpis.

Nebude tam ale napísané College Bakery

ale YouTube

a Facebook a Twitter.

Predstavte si, že tam bude TED,

lebo komentáre nemožno kontrolovať

za prijateľné náklady.

Skutočné dôsledky SOPA a PIPA

budú iné než stanovujú ciele.

V skutočnosti je hrozbou

otočenie dôkazného bremena,

keď zrazu budeme všetci

považovaní za zlodejov,

vždy, keď máme možnosť vytvárať,

produkovať a zdieľať.

A tí, ktorí nám tieto služby ponúkajú,

YouTuby, Facebooky, Twitteri a TEDi,

nás budú musieť v rámci podnikania

kontrolovať.

Alebo sa vystavia spolupáchateľstvu.

Sú dve veci, ktoré môžete spraviť,

aby sa to zastavilo.

Ľahkú vec a náročnú vec,

jednu ľahkú, jednu náročnú vec.

Ľahká vec je toto:

ak ste americký občan,

zavolajte svojmu poslancovi, zavolajte svojmu senátorovi.

Ak sa pozriete na to,

aký ľudia sa podpísali pod SOPA,

aký ľudia sa podpísali pod PIPA,

uvidíte, že spoločne obdržali

milióny a milióny dolárov

od mediálneho priemyslu.

Vy milióny a milióny dolárov nemáte,

ale zavolať svojmu poslancovi môžete,

môžte im pripomenúť, že ste ich volili,

požiadať ich, aby s vami nezaobchádzali ako so zlodejmi,

môžete odporučiť, že by ste boli radšej,

ak by internet ostal neporušený.

Ak nie ste americký občan,

kontaktujte amerického občana, ktorého poznáte

a povzbuďte ho na to isté.

Lebo síce to vyzerá ako národná záležitosť

ale nie je.

Toto odvetvie sa neuspokojí

so zničením nášho internetu.

Ak ho zničia, narušia ho pre každého.

To bola tá ľahká vec.

Tá jednoduchá vec.

Náročná vec je táto:

Pripravte sa, pretože sa chystá viac.

SOPA je len revízia zákona COICA,

ktorý mal prejsť minulý rok ale neprešiel.

A všetko sa to vracia

k zlyhaniu DMCA,

ktorý nezabránil zdieľaniu technickými prostriedkami.

A DMCA sa vracia späť k Audio Home Recording Act,

ktorý tak vydesil priemysel.

Lebo celý proces

od naznačenia, že niekto porušuje právo

po zbieranie dôkazov a preukázania,

je vskutku nepraktický.

"Neradi by sme to robili,"

vraví priemysel.

Oni nechcú, aby to museli robiť.

Nechcú zákonný rozdiel

medzi legálnym a nelegálnym zdieľaním.

Chcú, aby zdieľanie zmizlo.

PIPA a SOPA nie sú zvláštnosti, nie sú anomálie,

nie sú náhodné.

Sú ďalším závitom na skrutke,

ktorá sa zakrúca už 20 rokov.

A ak ich porazíme, čo dúfam,

aj tak príde viac.

Kým nepresvedčíme Kongres,

že k porušeniu autorských práv

treba pristupovať, ako pri Napsteri a YouTube.

Čo znamená súd a preukázanie dôkazov

a skúmanie faktov a hodnotenie nápravy,

ako sa to robí v demokratických spoločnostiach.

Takto k tomu treba pristupovať.

A zatiaľ,

tou ťažkou vecou, je byť pripravený.

Lebo to je skuročný odkaz PIPA a SOPA.

Volal Time Warner.

Chcú nás všetkých naspäť na gauči,

len konzumujúcich,

nie vytvárajúcich, nie zdieľajúcich.

A my by sme mali povedať: "Nie."

Ďakujem vám.

(Potlesk)