Krysztof Wodiczko: Pamätníky pre žijúcich Art21 "Rozšírená hra"

Táto kresba je mojou prvou introspekciou
týkajúcou sa premietania.

Ide o sochu,

stojacu na piedestále.

Pre mňa malo veľký význam

predstaviť si, ako sa dá socha
oživiť premietaním.

Krzysztof Wodiczko: Pamätník pre žijúcich

Ľudia sa vždy zvyknú zhromažďovať pred pamätníkmi.

Môže ísť o udalosti, protesty.

NIekedy sedíme na ich pleciach, mávame
zástavami.

Pomaľovávame ich novými naratívmi.

Tieto pamätníky sú dokonca svedkami udalostí

z ktorých sú mnohé významné.

Chceme od nich, aby pozorovali a
zaznamenávali,

monitorovali aj dnes to, čím sa zaoberáme.

Už niekoľko rokov sa snažím
dať hlas ľuďom

alebo ho zosilniť ,

ak ho nie je počuť alebo utíchol.

Videla som mnoho mŕtvych alebo
umierajúcich detí, strašné.

Utekali k miestu, nevediac, že je otrávené,
netušiac, že bolo ožiarené radiáciou.

Na svete je viac než 70 miliónov utečencov,

ľudí donútených opustiť svoje domovy,

lebo ich krajiny sú vo vojnách,

väčšinou občianskych.

Madison Square Park má 4 ďalšie pamätníky.

Najznámejší je tento.

A tento určite súvisí s Občianskou vojnou.

Pamätníky na utečencov neexistujú.

(HLAS Z PREMIETANIA)
Opustil som rodičov.

Opustil som svoju mamu,

a svojich súrodencov,

ani som sa s nimi nerozlúčil.

Odišiel som tak, ako ma vidíte.

(INÝ HLAS Z PREMIETANIA)
Trvalo to desať rokov, čo sme

spali v stane,

zabúdzali sa,

pociťovali obavu celý deň,

a neboli schopní so svojím životom
niečo urobiť.

(INÝ HLAS Y PREMIETANIA)
Mučili nás.

Stratili sme nádej na lepší život.

Stratila som 19 rokov svojej mladosti,
prišla som o svoj život.

(WODICZKO)
Vidieť v realite hovoriť utečenca,

je vo verejnom priestore veľmi zriedkavé.

(HLAS Z PREMIETANIA)
Bolo pre mňa kruté odísť a dieťa nechať doma.

Viete si niekto predstaviť opustiť dieťa...

Neverím, že si niekto vie predstaviť,že by
svoje dieťa opustil hoci iba na deň či dva.

Musela som od svojho dieťaťa odísť
na desať rokov.

Desať rokov!

(Wodiczko) Aby človek dokázal žiť
s takýmito traumatickými spomienkami,

je rozprávanie o nich s inými

veľmi dôležité.

Pre tých, ktorí pracujú s traumou

je dobre známe, že nič na svete nie
je viac bolestivé,

než ohromujúci zážitok, ktorý
človek nemôže odkomunikovať a zdieľať.

Akonáhle sa zdiela,

otvára sa cesta k zdravšiemu životu
s traumatickými spomienkami.

Takže toto je vo všeobecnosti môj prístup
k pamiatkam.

Musíme im pomôcť, aby sa stali užitočnými
pre život,

aby mali pre nás význam

takže budeme môcť vytvoriť budúcnosť,

ktorá bude lepšia,

možno budúcnosť, v ktorej niektoré z
týchto pamätníkov,

ako sú vojnové pamätníky,

nebude treba nikdy postaviť,

pretože už nebudú vojny

a žiadni utečenci.