Ako mozog halucinuje vedomú realitu

Práve teraz miliardy neurónov spolupracujú na vytvorení vedomého zážitku – a nie hocijakého, ale vášho zážitku zo sveta naokolo a s vami vnútri neho. Ako sa to deje? Podľa neurovedca Anila Setha máme halucinácie po celý čas; keď sa stotožníme s našimi halucináciami, môžeme ich nazvať realitou. Pridajte sa k Sethovi v úžasne dezorientujúcej prednáške, ktorá vo vás možno zanechá otázky o prirodzenosti vašej existencie.

Asi tak pred rokom

som tretíkrát v živote prestal existovať.

Mal som malú operáciu,
a môj mozog bol plný anestetík.

Pamätám si na pocit odlúčenia,
rozpadávania sa

a chladu.

A potom som bol späť,
ospalý, dezorientovaný,

ale jednoznačne späť.

Pri zobudení z hlbokého spánku

môžete sa cítiť zmätený,
neviete koľko času prebehlo,

možno ste niečo prespali,

ale vždy máte hlboký pocit,
že uplynul čas,

a pocit prepojenosti medzi tým,
čo bolo a čo je teraz.

Zobudenie sa z narkózy
je nezvyčajná skúsenosť.

Mohol som v nej byť päť minút, päť hodín,

päť rokov alebo aj 50 rokov.

Jednoducho, som tu nebol.

Je to úplná mentálna prázdnota.

Narkóza je akoby moderná mágia.

Mení ľudí na predmety,

a potom, dúfajme, späť na ľudí.

A v tomto procese

je jedna z najväčších revyriešených
záhad vedy a filozofie.

Čo vytvára vedomie?

Akosi v našom mozgu

kombinovaná aktivita miliárd neurónov,

pričom každý je
miniatúrny biologický stroj,

vytvára zážitok vedomia.

Nie iba hocijaký zážitok vedomia.

Vaše vedomie, práve tu a práve teraz.

Ako sa to to udeje?

Nájsť odpoveď na túto otázku
je veľmi dôležité,

pretože vedomie je pre nás
všetko, čo existuje.

Bez vedomia neexistuje svet,

neexistujem ja,

bez vedomia neexistuje nič.

A keď trpíme, trpíme vedome,

či už je to duševná choroba
alebo fyzická bolesť.

A ak my dokážeme prežívať
radosť a utrpenie,

tak čo asi prežívajú zvieratá?

Majú tiež svoje vedomie?

Sú si vedomé samých seba?

Počítače sa stávajú
rýchlejšími a inteligentnejšími,

a tak možno dospejeme do chvíle,
možno zanedlho,

keď si aj môj iPhone uvedomí
svoju vlastnú existenciu.

Ja si ale myslim, že vyhliadky

na vedomú umelú inteligenciu
sú veľmi vzdialené.

A myslím si to preto,
lebo môj výskum mi ukazuje,

že vedomie má menej spoločného
s inteligenciou ako takou

a viac spoločného s nami,
ako so žijúcimi a dýchajucimi organizmami.

Vedomie a inteligencia sú dve
veľmi rozličné veci.

Nemusíte byť inteligentní,
nato aby ste trpeli,

ale zrejme musíte byť nažive.

V príbehu, ktorý vám vyrozprávam,

naše vedomé zážitky z okolitého sveta

a nás v ňom

sú istým druhom
kontrolovaných halucinácií,

ktoré sa dejú cez a vďaka
našim žijúcim telám.

Takže, možno ste počuli, že nevieme nič

o tom, ako mozog a telo vytvárajú vedomie.

Niektorí tvrdia,
že to je za hranicami možností vedy.

Ale v skutočnosti

za posledných 25 rokov vidíme veľký nárast
vedeckých prác v tejto oblasti.

Keby ste prišli do môjho laboratória,
do University of Sussex,

našli by ste vedcov zo všetkých
vedeckých oblastí

a niekedy dokonca aj filozofov.

Všetci spoločne sa snažíme pochopiť,
ako vedomie funguje

a čo sa vlastne deje, keď je narušené.

Stratégia je veľmi jednoduchá.

Chcel by som,
aby ste premýšľali o vedomí tak,

ako premýšľame o živote.

V minulosti si ľudia mysleli,
že mechanizmus ako život funguje

nebude môcť byť vysvetlený
fyzikou a chémiou –

život predsa musí byť viac,
ako len nejaký mechanizmus.

Ale ľudia už teraz takto nemyslia.

Ako biológovia vypracovali vysvetlenia
funkcií živých organizmov

z hľadiska fyziky a chémie –

napríklad metabolizmus,
rozmnožovanie, homeostáza –

tajomstvo toho, čo život vlastne je,
sa začalo vytrácať,

ľudia prestali nachádzať
čarovné vysvetlenia,

ako napríklad „životná sila“
alebo „élan vital“.

Tak ako so životom,
rovnako je to aj s vedomím.

Akonáhle začneme vysvetľovať
jeho vlastnosti

a ohraničíme ho procesmi
vo vnútri mozgov a tiel,

zdanlivo neriešiteľná záhada
toho, čo je vedomie,

sa začína vytrácať.

Aspoň to je náš plán.

Tak poďme na to.

Ako vlastne vedomie funguje?

Čo má vlastne veda o vedomí vysvetliť?

Dnes chcem premýšľať o vedomí
z dvoch hľadísk.

Máme dojmy zo sveta vôkol nás,

plného výhľadov, zvukov a vôní,

je to panoramatický, 3D,
naplno pohlcujúci vnútorný film,

ktorý vnímame všetkými zmyslami.

A potom je tu vedomie samého seba.

Ten špecifický zážitok byť tebou
alebo byť mnou.

Sme hlavnou postavou
v tomto vnútornom filme

a je to stránka vedomia,
ktorej sa najviac držíme.

Začnime so zážitkami zo sveta okolo nás

pozrime sa na mozog
ako na predpovedajúce zariadenie.

Predstavte si, že ste mozog.

Ste zamknutí vo vnútri lebky,

skúšate zistiť, čo je tam vonku vo svete.

V lebke nie sú žiadne svetlá.
Taktiež žiadny zvuk.

Jediné na čo sa môžete spoľahnúť,
sú prúdy elektrických impulzov,

ktoré sú však iba nepriamo spojené
s vonkajším svetom,

nech sú akékoľvek.

Takže vnímanie –
zisťovanie, čo tam vonku je,

musí byť založené na odhadovaní,

v ktorom mozog spája
prichadzájuce zmyslové signály

so svojimi predstavami alebo
presvedčeniami o tom, aký svet je,

pre vytvorenie najlepšieho odhadu,
čo spôsobilo tieto signály.

Mozog totiž nepočuje zvuk a nevidí svetlo.

Čo vnímame, je jeho najlepší odhad,
čo tam vonku vo svete je.

Dovoľte mi ukázať vám pár príkladov.

Možno ste už videli tieto ilúzie,

ale chcem, aby ste o nich
premýšľali v novom svetle.

Ak sa pozriete na tieto štvorce, A a B

zdá sa, že majú rôzne odtiene sivej, však?

Ale v skutočnosti sú totožné.

A môžem to znázorniť.

Ak sem pridám druhú verziu obrázku

a spojím tie dva štvorce sivými čiarami,

ako vidíte, nie je tam žiadny rozdiel.

Je to úplne rovnaký odtieň sivej.

A ak mi stále neveríte,

tak prenesiem tu čiaru sem a spojím ich.

Je to jednofarebný sivý povrch,

nie je tam žiadny rozdiel.

Nie je to žiadne kúzlo.

Je to tá istá sivá,

ale, ak tu čiaru znovu odstránim,

a vyzerajú opäť rozdielne.

Čo sa tu deje, je to,

že mozog využíva predchádzajúce odhady,

uložené hlboko vo vizuálnom kortexe,

odhad, že tieň stlmí vzhľad povrchu,

a preto vidíme B svetlejšie
ako v skutočnosti je.

Tu je ešte jeden príklad,

ktorý ukazuje ako rýchlo dokáže
mozog využívať nové odhady

na to, aby zmenil to, čo vedome vnímame.

Vypočujte si toto.

(skreslený hlas)

Znie to zvláštne, však?

Vypočujte si to znovu a sledujte
či z toho niečo porozumiete

(skreslený hlas)

Stále zvláštne.

Teraz si vypočujte toto.

(nahrávka - normálna:)
Myslím, že Brexit je skutočne zlý nápad.

(smiech)

Vážne si to myslím.

Počuli ste tam jednotlivé slová, však?

Teraz si vypočujte ten prvý zvuk znovu.
Iba to prehrám.

(skreslený hlas:)
Myslím, že Brexit je skutočne zlý nápad.

Hm? Teraz tam počujete slová.

Tak a ešte raz.

(skreslený hlas:)
Myslím, že Brexit je skutočne zlý nápad.

Dobre, takže čo sa tu deje?

Nezvyčajnou vecou je, že zmyslový vnem,

ktorý prichádza do mozgu

sa vôbec nezmenil.

Jediné, čo sa zmenilo,
je odhad vášho mozgu o tom,

čo spôsobilo tento zmyslový vnem.

A to zmenilo, čo vedome počujete.

Toto všetko ukazuje
základy mozgového vnímania

v trošku inom svetle.

Namiesto vnímania závislého hlavne
na signáloch prichádzajúcich do mozgu

z vonkajšieho sveta,

vnímanie závisí rovnako, ak nie viac,

na vnemových odhadoch
prúdiacich opačným smerom.

My nielen pasívne vnímame svet,

my ho aktívne vytvárame.

Svet, ktorý vnímame, prichádza
rovnako, ak nie viac,

zvnútra von

ako z vonku dnu.

Dovoľte mi dať ešte jeden príklad
ktorý ukazuje vnímanie,

ako aktívny, tvorivý proces.

Skombinovali sme virtuálnu realitu

so spracovaním obrazu,

aby sme simulovali účinok

zosilneného zmyslového odhadovania

na zážitky.

V tomto panoramatickom videu

sme premenili svet,

v tomto prípade kampus v Sussexe –

na psychedelické ihrisko.

Spracovali sme naše video algoritmom

Google Deep Dream (Hlboký Sen),

aby sme simulovali účinky

priliš silného zmyslového odhadovania.

V tomto prípade, videnie psov.

A ako vidite, je to veľmi zvláštne.

Keď zmyslové odhadovanie je príliš silné,

tak ako tu,

výsledok sa veľmi podobá halucinácii,

akú majú ľudia v zmenených stavoch vedomia

alebo v psychóze.

Trošku o tom popremýšlajte.

Ak je halucinácia druhom
nekontrolovaného zmyslového vnemu,

tak potom zmyslový vnem tu a teraz
je tiež druh halucinácie,

ale kontrolovanej halucinácie,

v ktorej sú mozgové odhady
udržiavané pod kontrolou

senzorickými informáciami zo sveta.

V skutočnosti my všetci
neprestajne „halucinujeme“,

aj v tejto chvíli.

Ale keď zhodneme v našich halucináciách,

nazývame to realitou.

(smiech)

Teraz vám poviem, že vaše skúsenosti
bytia samým sebou,

špecifické skúsenosti bytia vami,

sú tiež kontrolované halucinácie
vytvárané mozgom.

Čudný nápad, však?

Áno, vizuálne ilúzie môžu klamať moje oči,

ale ako môžem byť oklamaný o tom,
čo to znamená byť mnou?

Pre vačšinu z nás,

zážitok byť človekom

je taký prirodzený,
jednotný a nepretržitý,

že je ťažké nebrať to ako samozrejmosť.

Ale nemali by sme to brať
ako samozrejmosť.

V skutočnosti sú tu rozličné spôsoby,
ako prežívame bytie.

Je tu zážitok, keď vlastníme telo

a keď sme telom.

Sú tu zážitky vnímania sveta

z pohľadu prvej osoby.

Sú tu zážitky úmyslu niečo urobiť

a byť príčinou vecí,
ktoré sa dejú vo svete.

A potom sú tu zážitky

bytím pokračujúcim a jedinečným
človekom v priebehu času,

vybudovaným z bohatej zbierky
spomienok a spoločenských vzťahov.

Veľa experimentov ukazuje

a psychiatri a neurológovia
to dobre vedia,

že tieto rozličné spôsoby sebauvedomenia

sa môžu rozpadnúť.

Znamená to, že tieto základné zážitky
bytia ako jednotného človeka

sú vlastne len krehkou
konštrukciou mozgu.

Ďalšia skúsenosť,
ktorá, tak ako aj tie ostatné,

potrebuje vysvetlenie.

Poďme naspäť k telesnému zaživaniu seba.

Ako si mozog vytvára
skúsenosť bytia telom,

a vlastnenia tela?

Také isté princípy platia aj tu.

Mozog si vytvorí najlepší odhad

o tom, čo je a čo nie je súčasť jeho tela.

A je tu jeden krásny pokus
v neurovede, ktorý to ilustruje.

Na rozdiel od iných
experimentov v neurovede,

tento môžete skúsiť doma.

Potrebujete iba toto.

(smiech)

A pár štetcov

V ilúzií gumenej ruky,
skutočná ruka osoby je skrytá z pohľadu

a falošná gumená ruka

je položená pred nich.

Obe ruky sú potom naraz hladené štetcom,

pričom osoba sa pozerá na falošnú ruku.

Pre veľa ľudí po chvíli

toto vedie k veľmi zvláštnemu pocitu,

že falošná ruka je v skutočnosti
časťou ich tela.

A myšlienka je tá, že zhoda medzi
videným dotykom a cíteným dotykom

na predmete, ktorý vyzerá ako ruka

a je približne tam, kde by ruka mala byť,

je dostatočným dôkazom pre mozog

na vytvorenie odhadu, že falošná ruka

je v skutočnosti časťou ich tela.

(smiech)

Takto môžete zmerať veľa chytrých vecí.

Môžete zmerať vodivosť pokožky
a vyplašené reakcie,

ale to nie je nutné.

Je zjavné, že ten chlapec v modrom
si privlastnil tú falošnú ruku.

To znamená, že i vnímanie toho,
čo naše telo je,

sú len druhom najlepšieho odhadu,

kontrolovanou halucináciou mozgu.

Je tu ešte jedna vec.

My nezažívame naše telá
ako predmety vonku vo svete,

pociťujeme ich aj zvnútra.

Všetci zažívame vnem tela zvnútra.

A zmyslové signály prichádzajúce zvnútra

neustále hovoria mozgu

o stave našich vnútorných orgánov,

ako sa má srdce, aký je krvný tlak,

veľa ďalších vecí.

Tento druh vnímania zvnútra,
ktorý nazývame interorecepcia,

je často prehliadaný.

Ale je kriticky dôležitý,

pretože vnímanie a regulácia
vnútorného prostredia tela –

je to, čo nás drží nažive.

Tu je ďalší príklad ilúzie gumenej ruky

Je z nášho labáku v Sussexe.

Ľudia tu vidia

virtuálnu verziu svojej ruky,

ktorá bliká načerveno v rytme s ich tepom,

alebo mimo rytmu ich tepu.

Keď bliká v rytmne s ich srdcom,

potom ľudia pociťujú silnejšie,

že je to časť ich tela.

Takže zážitok vlastnenia tela

je hlboko zakorenený

vo vnímaní nášho tela zvnútra.

Posledná vec, ktorú vám chcem ukázať,

je to, že zážitok zvnútra tela
je veľmi rozdielny

od zážitkov okolitého sveta.

Keď sa obzriem okolo seba,
svet vyzerá byť plný predmetov –

stoly, stoličky, gumené ruky,

ľudia, vy –

aj moje vlastné telo vo svete,

vnímam ho ako predmet zvonku.

Ale moje zážitky zvnútra tela

nie sú vôbec také.

Necítim moje obličky tu,

moju pečeň tu,

moju slezinu...

Neviem ani, kde mám slezinu,

ale je tam niekde.

Nevnímam moje vnútornosti ako predmety.

V podstate ich ani nevnímam,
pokiaľ nie je niečo narušené.

A myslím, že toto je dôležité.

Vnímanie vnútorného stavu tela

nie je o tom, čo tam je,

ide o kontrolu a reguláciu –

udržovanie fyziologických premenných
v tesných hraniciach,

ktoré sú v súlade s prežitím.

Keď mozog využíva odhady,
aby zistil, čo tam je,

vnímame predmety ako príčiny vnemov.

Keď mozog využíva odhady
na kontrolu a reguláciu vecí,

zažívame ako dobre alebo ako zle
táto kontrola funguje.

Takže naše najzákladnejšie zážitky
bytia samým sebou,

bytím stelesneného organizmu,

sú hlboko zakorenené v biologických
mechanizmoch, ktoré nás udržujú nažive.

Keď nasledujeme túto myšlienku až dokonca,

začíname vidieť,
že všetky naše vedomé zážitky

keďže všetky závisia na rovnakom
mechanizme predpovedaných odhadov,

všetky pramenia z tejto základnej
snahy zostať nažive.

Vnímame svet a seba

cez a vďaka našim žijúcim telám.

Dovoľte mi to pospájať krok za krokom.

Čo vedome vnímame,

závisi na najlepšom odhade nášho mozgu,

čo tam vonku je.

Zažívanie sveta ide aj zvnútra von,

nielen z vonku dnu.

Ilúzia gumenej ruky ukazuje,

že toto platí aj pre naše vnímanie toho,

čo je a čo nie je naším telom.

A tieto odhady seba
kriticky závisia na zmyslových signáloch

prichádzajúcich zvnútra našho tela.

A na záver,

vnímanie seba ako stelesneného človeka
je viac o kontrole a regulácii

ako o zisťovani, čo tam je.

Takže naše zážitky sveta okolo nás,
a nás v ňom

sú istým druhom
kontrolovaných halucinácií,

ktoré boli formované
milióny rokov evolúcie

aby nás udržali pri živote vo svete
plnom nebezpečenstva a možností.

Odhadujeme seba samých do bytia.

Nechám vás s tromi dôsledkami
tohoto všetkého.

Po prvé, tak ako je možné
nesprávne vnímať svet,

tak je tiež možné
nesprávne vnímať i samých seba,

keď mechanizmy odhadov zlyhajú.

Toto pochopenie otvára veľa nových
možností v psychiatrii a neurológii,

pretože konečne vieme nájsť mechanizmy

než iba liečiť symptómy

pri chorobách,
ako je depresia alebo schizofrénia.

Druhá vec:

To, čo znamená byť mnou,
nemôže byť zredukované alebo nahrané

do programu bežiacom na robotovi,

nech je akokoľvek inteligentný a vyvinutý.

Sme biologické zvieratá z mäsa a kostí,

ktorých vedomé zážitky
sa formovali na všetkých úrovniach,

biologickými mechanizmami
ktore nás udržuju pri živote.

Robenie počítačov múdrejšími,
ich neurobí vnímavými.

Na koniec,

náš vlastný individuálny vnútorný vesmír,

naš spôsob bytia vedomými samých sebou,

je len jednou z možností ako byť vedomými.

I ľudské vedomie vo všeobecnosti –

je iba maličký priestor v obrovskom
vesmíre možných vedomí.

Naše individuálne osoby a svety,
sú pre každého z nás jedinečné,

ale všetky sú zakotvené
v biologických mechanizmoch

zdieľaných s mnohými
inými živými bytosťami.

Toto sú základné zmeny

v tom, ako vidíme seba samých,

ale ja si myslím, že by sa mali oslavovať,

lebo ako býva vo vede časté,
od Kopernika –

nie sme stredom vesmíru –

k Darwinovi –

sme v spojení s ostatnými tvormi –

až do súčasnosti.

S väčším pochopením

prichádza väčší údiv,

a vačšie pochopenie,

že sme súčasťou prírody

a že nie sme od nej oddelení.

A...

keď koniec vedomia príde,

nemusíme sa ničoho obávať.

Vôbec ničoho.

Ďakujem.

(potlesk)