Eve Ensler: A zrazu moje telo

Poetka, spisovateľka a aktivistka Eve Ensler si žila vo svojej hlave. Vo svojej strhujúcej prednáške z TEDWomen hovorí o svojej celoživotnej odpútanosti od svojho tela a o tom, ako jej dve šokujúce udalosti pomohli nájsť spojenie s realitou, fyzickou stránkou každého človeka.

Dlho som

bola moje ja a moje telo.

Moje ja tvorili príbehy,

vášne, snahy,

túžby budúcnosti.

Moje ja sa snažilo,

aby nebolo produktom mojej divokej minulosti,

ale z odpútania, ktoré už nastalo

medzi mojím ja a mojím telom,

sa predsa len stal dosť podstatný dôsledok.

Moje ja sa vždy snažilo, aby bolo niečím, niekým.

Moje ja existovalo len v snažení.

Telo mu v tom často bránilo.

Moje ja bola vznášajúca sa hlava.

Roky som nosievala len klobúky.

Tak som zabezpečila, aby hlava držala na mieste.

Bol to spôsob, ako sa nájsť.

Bála som sa, že ak si dám klobúk dole,

už tu viac nebudem.

Mala som terapeuta, ktorý mi raz povedal:

„Eve, chodíš sem už dva roky,

a úprimne povedané, nikdy mi nedošlo, že máš telo.“

Celý tento čas som žila v meste,

lebo, ak mám byť úprimná,

mala som strach zo stromov.

Nikdy som nemala deti,

veď hlava nemôže porodiť.

Dieťa predsa nevyjde z úst.

Keďže som nemala žiadny referenčný bod pre svoje telo,

začala som sa pýtať iných žien na ich telá,

a to najmä na ich vagíny,

lebo som si myslela, že pošvy sú dosť dôležité.

To ma viedlo k napísaniu knihy 'Vagina Monologues,'

čo ma viedlo k nutkavému a sústavnému

rozprávaniu o pošvách všade, kde sa dalo.

Rozprávala som o tom pred mnohými cudzími ľuďmi.

Raz večer na javisku

som v podstate vstúpila do svojej vagíny.

Bol to extatický zážitok.

Prestrašil ma, nabil ma energiou,

a vtedy sa zo mňa stala riadená osoba,

riadená vagína.

Začala som vnímať svoje telo ako vec,

vec, čo sa vie rýchlo pohybovať,

ako vec, čo môže dosiahnuť ďalšie veci,

veľa vecí, všetky naraz.

Začala som vnímať svoje telo ako iPad alebo auto.

Šoférovala by som ho a čakala, že bude robiť to, čo má.

Nemalo obmedzenia. Bolo nepremožiteľné.

Malo sa dať podmaniť a ovládnuť ako samotná Zem.

Nebrala som naň ohľad,

nie, ja som ho organizovala a usmerňovala.

Nemala som trpezlivosť so svojím telom;

to ja som mu dávala tvar.

Bola som nenásytná.

Brala som si viac, než mi telo mohlo ponúknuť.

Ak som bola unavená, dala som si viac káv.

Ak som sa bála, išla som na ešte nebezpečnejšie miesta.

Ale áno, určite boli chvíle, keď som telo docenila,

tak ako aj zneužívajúci rodič

má niekedy chvíľku vľúdnosti.

Môj otec bol ku mne naozaj milý,

napríklad na moje 16. narodeniny.

Niekedy som začula, ako si ľudia šomrú,

že by som mala mať rada svoje telo,

tak som sa naučila ako na to.

Bola som vegetariánka, striedma, nefajčila som.

Ale to bol len rafinovanejší spôsob,

ako manipulovať so svojím telom –

ďalšie odpútanie,

niečo ako založenie zeleninového poľa na autostráde.

V dôsledku mojich rečí o vagíne

mi mnohé ženy začali hovoriť o tých svojich –

svoje príbehy o ich telách.

Pred týmito príbehmi som naozaj neunikla nikde na svete,

a to som bola vo viac ako 60 krajinách.

Počula som tisícky príbehov,

a poviem vám, vždy prišla chvíľa,

keď sa mi ženy zverili

s istým momentom, keď sa žena oddelila od svojho tela –

keď odišla z domu.

Počula som o ženách, ktoré obťažovali v ich vlastných lôžkach,

ktoré zbičovali v burkách,

ponechali na smrť na parkoviskách,

poleptali kyslinou v kuchyniach.

Niektoré ženy sa utiahli a zmizli.

Z ďalších sa stali zúrivé, riadené stroje ako ja.

V polčase mojich ciest

som oslávila 40 rokov a začala nenávidieť svoje telo.

V podstate išlo o pokrok,

pretože moje telo existovalo aspoň natoľko, že som ho neznášala.

Nuž, moje brucho – neznášala som svoje brucho.

Svedčilo o tom, že nevyhovujem,

že som stará, vôbec nie skvostná a dokonalá,

že nedokážem zapadnúť do vopred určeného korporátneho obrazu.

Moje brucho bolo dôkazom môjho zlyhania,

dôkazom, že mi zavarilo, že sa pokazilo.

Život sa začal točiť okolo toho, ako sa ho zbaviť, a nutkania sa ho zbaviť.

Došlo to až do takých extrémov,

že som o tom napísala hru.

Ale čím viac som o tom hovorila,

tým viac sa moje telo zhmotňovalo a trieštilo.

Stala sa z neho zábava, stalo sa novým druhom komodity,

niečo, čo som predávala.

Tak som sa vydala niekde inde.

Odišla som stadiaľ,

kde som to podľa mňa poznala.

Išla som do Konžskej demokratickej republiky.

A tam som počula príbehy,

ktoré prebili všetky ostatné.

Počula som príbehy,

ktoré mi prenikli do tela.

Počula som o dievčatku,

ktoré nemohlo prestať na seba cikať,

lebo toľko dospelých vojakov

prešlo jej telom.

Počula som o 80-ročnej žene,

ktorej zlomili nohy, vykĺbili z kĺbových jamiek

a vykrútili za hlavu,

keď ju vojaci takto znásilňovali.

Takýchto príbehov sú tisíce,

veľa žien malo v sebe diery –

otvory, fistuly –

ktoré boli násilím vojny –

diery v látke ich duší.

Tieto príbehy vyplnili moje bunky a nervy,

a ak mám byť úprimná,

tri roky som nemohla spať.

Všetky tieto príbehy sa rozkrvácali.

Znásilňovanie Zeme,

drancovanie nerastov,

deštrukcia pošiev –

už nič nebolo oddelené

navzájom alebo odo mňa.

Vojaci znásilňovali šesťmesačné bábätká,

aby ďaleké krajiny

získali prístup k zlatu a koltánu

do svojich iPadov a počítačov.

Z môjho tela sa stal nielen riadený stroj,

ale teraz bolo zodpovedné

aj za ničenie tiel iných žien

v šialenej túžbe vyrábať viac strojov

s cieľom zlepšiť rýchlosť a efektívnosť môjho stroja.

Potom som dostala rakovinu –

respektíve som zistila, že mám rakovinu.

Prišlo to, ako keď vták v rýchlosti

vrazí do okna.

Náhle som mala telo,

telo, ktoré bolo napichnuté,

rozrýpané a rozbodané,

telo, ktoré bolo rozrezané,

telo, ktorému vybrali, preniesli,

premiestnili a zrekonštruovali orgány,

telo, ktoré bolo zosnímané,

do ktorého viedli hadičky,

telo, ktoré spaľovali chemikálie.

Rakovina rozvalila

múr môjho odpútania.

Náhle som pochopila, že kríza v mojom tele

je krízou vo svete,

a, že nepríde neskôr,

ale deje sa teraz.

Z mojej rakoviny sa zrazu stala všadeprítomná rakovina,

rakovina krutosti, rakovina chamtivosti,

rakovina, ktorá preniká do ľudí,

ktorí bývajú pri chemických fabrikách – a obvykle sú chudobní –,

rakovina v pľúcach baníka,

rakovina stresu z nedostatočného výkonu,

rakovina pochovanej traumy,

rakovina kurčiat v klietkach a kontaminovaných rýb,

rakovina materníc znásilnených žien,

rakovina, ktorá je všade, z našej ľahostajnosti.

Vo svojej novej a vizionárskej knihe

„Nové ja, nový svet“

spisovateľ Philip Shepherd píše:

„Ak je človek oddelený od svojho tela,

je odtrhnutý aj od tela sveta,

ktorý sa potom javí byť iný, než človek je,

prípadne izolovaný od človeka,

a nie je ako žijúce kontinuum,

do ktorého človek patrí.“

Svet pred rakovinou

bol iný.

Bolo to, akoby som žila v nehybnej bažurine

a rakovina odstrelila bralo,

ktoré ma delilo od šíreho mora.

Teraz si v ňom plávam.

Teraz si líham do trávy

a telom sa o ňu triem,

a páči sa mi, keď mi nohy pokryje blato.

Teraz chodievam na každodennú púť

ku konkrétnej smutnej vŕbe pri Seine,

a neviem sa nasýtiť zelených polí

v kríkoch za Bukavu.

V silnom lejaku

kričím a behám v kruhu.

Viem, že všetko je prepojené

a že jazva vinúca sa pozdĺž môjho trupu

je znakom zemetrasenia.

Som tam s troma miliónmi na uliciach Port-au-Prince.

A oheň, ktorý vo mne horel

v tretí až šiesty deň chemoterapie,

je oheň, ktorý horí

v lesoch nášho sveta.

Viem, že vred,

ktorý sa mi po operácii vytvoril okolo rany,

tých 450 gramov hnisu,

je kontaminovaný Mexický záliv.

Mala som v sebe ropou nasiaknuté pelikány

a mŕtve, bruchom hore unášané ryby.

A z katétrov, ktoré do mňa vsúvali bez vhodného lieku,

som kričala tak,

ako kričí rozvŕtavaná Zem.

V čase druhej chemoterapie

sa mojej mame veľmi priťažilo

a išla som ju pozrieť.

V mene vzájomnej prepojenosti

chcela pred smrťou len jedinú vec –

aby sme ju zobrali domov

k jej milovanému Mexickému zálivu.

Vzali sme ju teda domov,

a modlila som sa, aby ropa nezaniesla maminu pláž

skôr, než zomrie.

Našťastie nezaniesla.

Mama zomrela pokojne na svojom obľúbenom mieste.

O pár týždňov som bola v New Orleans

a jedna krásna, oduševnelá priateľka

mi povedala, že ma chce vyliečiť.

Bolo mi to cťou.

Išla som k nej domov, bolo ráno

a cez záclony presvitalo raňajšie orleanské slnko.

Priateľka pripravovala veľkú misu,

spýtala som sa: „Čo to je?“

A ona povedala: „To je pre teba.

Kvety ju skrášľujú

a med ju osladzuje.“

Povedala som: „A čo tá voda?“

A v mene vzájomnej prepojenosti

povedala: „No, to je Mexický záliv.“

A ja som povedala: „Veď ako inak.“

Prišla ďalšia žena a posadili sa do kruhu.

Michaela mi omyla hlavu svätou vodou.

A spievala – teda celé jej telo spievalo.

Aj druhá žena spievala

a modlili sa za mňa a moju mamu.

A ako teplý záliv omýval moju holú hlavu,

uvedomila som si, že v ňom je

to najlepšie a to najhoršie z nás.

Bol hrabivosťou a bezohľadnosťou,

ktoré viedli k výbuchu vrtu.

Bol všetkými tými klamstvami,

ktoré sa povedali pred tým i po tom.

Bol medom vo vode, ktorú osladil,

bol ropou, ktorá ju otrávila.

Bol mojou hlavou bez vlasov,

ktorá mi už nevadila aj bez klobúka.

Bol celým mojím ja,

ktoré sa rozplývalo v Michaelinom lone.

Bol slzami, nerozoznateľnými od zálivu,

čo mi stekali po lícach.

Konečne som bola v mojom tele.

Bol smútkom,

ktorý dlho neodchádzal.

Bol miestom, ktoré som si našla,

a veľkou zodpovednosťou,

ktorú spojenie prináša.

Bol pretrvávajúcou ničivou vojnou v Kongu

a ľahostajnosťou sveta.

Bol konžskými ženami,

ktoré sa teraz začínajú búriť.

Bol odchádzaním mojej matky,

presne vo chvíli,

keď som sa narodila.

Bol uvedomením si,

že som bola až príliš blízko umieraniu –

tak ako Zem, naša matka,

sa drží z posledných síl,

tak ako 75 percent planéty

ledva prežíva,

tak ako

existuje recept na prežitie.

Zistila som, že

ide o pozornosť a zdroje,

a tieto veci si zaslúži každý.

Bol priateľmi, ktorí ma hájili,

a bezhranične milujúcou sestrou.

Bol múdrymi lekármi a modernou medicínou

a chirugami, ktorí vedeli, čo robiť s rukami.

Bol slabo platenými a skutočne milujúcimi ošetrovateľkami.

Bol magickými liečiteľmi a aromatickými olejmi.

Bol ľudmi, čo prišli s kúzlami a obradmi.

Bol o tom, aby som mala víziu budúcnosti

a mala za čo bojovať,

pretože viem, že tento boj nie je mojím bojom.

Bol to milión modlitieb.

Bolo to tisíckrát aleluja

a miliónkrát óm.

Bolo to množstvo hnevu,

šialeného humoru,

mnoho pozornosti, potupy.

Bola to energia, láska a radosť.

Boli to všetky tieto veci.

Boli to všetky tieto veci.

Boli to všetky tieto veci

vo vode, vo svete, v mojom tele.

(Potlesk)