Ako som hájila vládu práva

Každý človek si zaslúži ochranu zákonmi svojej krajiny - aj keď sú zákony zabudnuté alebo prehliadané. Americká právnička, Kimberley Motley, sa podelí o tri prípady zo svojej medzinárodnej právnej praxe najmä v Afganistane a ukáže, ako vlastné zákony krajiny dokážu priniesť spravodlivosť a "správnosť," pokiaľ sa využijú na svoj pôvodný účel, ktorým je ochrana.

Dovoľte mi povedať vám príbeh

o malom dievčatku menom Naghma.

Naghma žila v utečeneckom tábore

spolu s rodičmi a ôsmimi súrodencami.

Jej otec sa každé ráno budí

s nádejou, že dostane prácu robotníka

a za dobrý mesiac zarobí 50 dolárov.

Zima bola drsná

a, bohužiaľ, Naghmin brat zahynul

a matka vážne ochorela.

V zúfalstve šiel otec za susedom

a požičal si 2 500 dolárov.

Po niekoľkých mesiacoch čakania

bol už sused netrpezlivý

a dožadoval sa peňazí späť.

Žiaľ, Naghmin otec tieto peniaze nemal,

a tak obaja muži súhlasili s džirgou.

Džirga je určitý druh mediácie

v neformálnom afghánskom
súdnom systéme.

Zvyčajne ju vedú náboženskí vodcovia

a starší obyvatelia.

Džirga sa využíva vo vidieckych krajinách
ako Afganistan,

kde je hlboko zakorenený odpor

voči formálnemu systému.

Pri džirge sa zišli muži

a rozhodli, že najlepšie sa dlh urovná,

keď si Naghma vezme
susedovho 21-ročného syna.

Ona mala 6.

Príbehy ako ten Naghmin sú,

žiaľ, až príliš časté.

Z pohodlia našich domovov

sa na ne pozeráme ako na ďalší

zdrvujúci úder právam žien.

A keď sledujete správy o Afganistane,

môžete mať pocit, že ide o zlyhanie štátu.

Avšak Afganistan má právny systém.

Síce sú džirgy založené

na zvykoch, musia sa riadiť právom.

A je neodškriepiteľné,

že splatiť dlh dieťaťom,

je nielen hrubo nemorálne, ale aj ilegálne.

V roku 2008 som šla do Afganistanu,

aby som sa zúčastnila programu,

pôvodne deväťmesačného,

ktorý mal trénovať afganských právnikov.

Za 9 mesiacov som prešla krajinou,

hovorila so stovkami uväznených

a s mnohými podnikmi, ktoré

fungujú v Afganistane.

Počas rozhovorov

som začala vnímať spojenia

medzi podnikmi a ľuďmi

a tým, ako sa zákony, ktoré ich

majú chrániť, nepoužívajú.

A hrubé a nezákonné tresty sa nadužívajú.

Začala som pátrať po spravodlivosti.

Spravodlivosť pre mňa znamená,

že sa právo použije zamýšľaným spôsobom.

A to na ochranu.

Úlohou práva je chrániť.

V dôsledku toho som si otvorila kanceláriu

a stala sa prvou zahraničnou právničkou

na afganských súdoch.

V tom čase som preštudovala mnoho zákonov,

hovorila som s mnohými ľuďmi,

prečítala mnoho rozsudkov

a zistila som, že nedostatok spravodlivosti

nie je iba problém Afganistanu,

ale je to globálny problém.

Najprv som sa stránila

zastupovať ľudskoprávne prípady,

lebo som sa obávala, ako ma to ovplyvní,

tak profesionálne, ako aj osobne.

Ale potreba spravodlivosti bola taká veľká,

že som ju nemohla viac ignorovať.

Začala som zastupovať ľudí ako Naghma

aj pro bono.

Odkedy som v Afganistane

a to som právničkou viac ako 10 rokov,

zastupovala som od riaditeľov najväčších firiem

cez diplomatov až po dievčatká ako Naghma

so slušným úspechom.

Dôvod môjho úspechu je jednoduchý:

využívam systém zvnútra,

využívam zákony

na účely, akým majú slúžiť.

Zistila som, že

dosiahnuť spravodlivosť
na mieste ako Afganistan

je ťažké a má to 3 dôvody.

Prvým je to, že

ľudia nevedia, aké sú ich práva.

To vnímam ako globálny problém.

Druhá vec, je

že hoci sú zákony v zbierke,

sú prehliadané a nahradené

kmeňovými zvykmi ako džirga,

ktorá predala Naghmu.

Tretí problém s dosiahnutím spravodlivosti je,

že napriek dobrým zákonom v zbierke,

niet ľudí a právnikov ochotných

za zákony bojovať.

A ja to robím - využívam tie zákony,

často nevyužívané zákony,

pracujem s nimi v prospech mojich klientov.

Musíme vytvoriť globálnu kultúru

ľudských práv

a byť investormi globálnej
ľudskoprávnej ekonomiky

a pracujúc v tomto naladení

zlepšíme spravodlivosť na svete.

Vráťme sa teraz k Naghme.

Tento príbeh počulo niekoľko ľudí

a ozvali sa mi, pretože chceli

zaplatiť ten dlh 2 500 dolárov.

Ale nejde to len tak.

Nemožno len vytasiť peniaze a myslieť si,

že sa tým problém vyrieši.

Takto to v Afganistane nechodí,

Povedala som im, že sa zapojím,

ale aby som sa zapojila, musela byť

zvolaná druhá džirga.

Odvolacia džirga.

Aby sa to stalo,

museli sa zísť staršinovia,

museli sme dať dokopy vodcov,

duchovných vodcov.

Musel súhlasiť Naghmin otec.

Musel súhlasiť sused.

A tiež jeho syn.

Ak som sa chcela zapojiť,

museli súhlasiť, že to budem viesť.

Po hodinách rozprávania,

zháňania sa

a po 30 šálkach čaju,

nakoniec súhlasili, že spravíme

druhú džirgu. A tak sa aj stalo.

Na druhej džirge bolo zvláštne,

že tentokrát sme do stredu dali zákon

a bolo pre mňa dôležité,

aby všetci pochopili, že Naghma

má právo byť chránená.

Na konci tejto džirgy,

sudca nariadil,

že prvé rozhodnutie sa ruší

a že dlh 2500$ je splatený.

Všetci sme sa podpísali,

a muži uznali, že

to, čo spravili, bolo nezákonné.

A ak to spravia znova, pôjdu do väzenia.

Najmä -

(potlesk)

Vďaka.

A čo je najdôležitejšie,

zásnuby boli zrušené

a Naghma bola slobodná.

Ochrana Naghmy a jej slobody

chráni i nás.

S mojou prácou sú

spojené zvýšené riziká.

Dali ma do väzby.

Obvinili, že vediem bordel.

Obvinili, že som špión.

Hodili mi do kancelárie granát.

Avšak nevybuchol.

Ale pri mojej práci

je odmena väčšia ako riziká.

Nech znášam akékoľvek riziká,

moji klienti podstupujú ešte väčšie,

pretože môžu stratiť viac,

ak sa im nevenuje pozornosť

alebo sú potrestaní za to, že ich zastupujem ja.

S každým prípadom

si uvedomujem, že síce
stojím za svojimi klientmi,

oni stoja za mnou

a to ma poháňa.

Zákon ako vyjednávací nástroj

je zásadný prvok našej ochrany.

Novinári majú zabezpečiť, že

sa informácie dostanú k verejnosti.

Často dostaneme informácie od novinárov

ale zabúdame, čo za tým je.

Toto je fotka

britských redaktorov v Afganistane.

Spravil ju pred rokmi môj známy, David Gill.

Podľa Komisie na ochranu novinárov,

od roku 2010 tisícky novinárov

boli zastrašovaní, zranení,

zabití a zadržaní.

Často pri tejto informácii

zabúdame, koho ovplyvňuje

alebo ako je nám táto informácia predaná.

Práca novinárov, zahraničných aj domácich,

je obdivuhodná, zvlášť v Afganistane.

Je dôležité na to nezabudnúť,

pretože nechránia

iba naše právo na informácie,

ale slobodu tlače, ktorá je nevyhnutná

v demokratickej spoločnosti.

Matt Rosenberg je afganský novinár.

Pracoval pre The New York Times,

žiaľ, pred niekoľkými mesiacmi,

napísal článok, ktorý sa znepáčil

ľuďom vo vláde.

Zatkli ho

a nezákonne vyhostili z krajiny.

Zastupujem Matta

a po rokovaní s vládou

uznali,

že bol vyhostený protizákonne,

že sloboda tlače existuje aj v Afganistane

a že existujú dôsledky, ak sa nedodržiava.

S radosťou oznamujem,

že pred pár dňami

ho afganská vláda

oficiálne prijala späť do krajiny

a zamietla rozhodnutie o vyhostení.

(potlesk)

Ak cenzurujete jedného novinára,
zastraší to druhých.

A zakrátko zmĺknu národy.

Je dôležité chrániť novinárov

a slobodu tlače,

potom sa nám vláda viac zodpovedá

a je transparentnejšia.

Ochrana novinárov a nášho práva

na informácie chráni i nás.

Náš svet sa mení.
Žijeme v inom svete.

Čo boli najprv individuálne problémy,

sú teraz problémy globálne.

Pred dvoma týždňami
bola v Afganistane prvá

demokratická výmena moci

a zvolený prezident Ashraf Ghan.

Vkladám doňho nádej,

že dá Afganistanu

zmenu, ktorú potrebuje,

obzvlášť v právnom sektore.

Žijeme v odlišnom svete.

Vo svete, kde moja 8-ročná dcéra

videla iba čierneho prezidenta.

Je veľká pravdepodobnosť,
že ďalší prezident

bude žena

a keď podrastie, môže sa pýtať,

"Môže byť prezidentom aj biely chlapík?"

(smiech)

(potlesk)

Náš svet sa mení a musíme sa zmeniť s ním.

To, čo boli kedysi individuálne problémy,

sú problémy nás všetkých.

Podľa UNICEFu

vyše 280 miliónov

chlapcov a dievčat
vstupuje do manželstva

vo veku nižšom ako 15 rokov.

280 miliónov.

Detské manželstvá sú začarovaným kruhom

chudoby, choroby a nízkeho vzdelania.

Sahar vydali v dvanástich.

Jej brat ju predal

a prinútil vydať sa.

V dome svokrovcov ju

nútili do prostitúcie.

Keďže odmietla, mučili ju.

Zmlátili železnou tyčou.

Popálili jej telo.

Zviazali v pivnici a nechali o hlade.

Kliešťami odstraňovali nechty.

Raz sa jej podarilo

ujsť z tejto mučiarne

do susedovho domu,

kde ju namiesto ochrany

dovliekli naspäť

k manželovým rodičom

a bola týraná ešte viac.

Keď som Sahar prvýkrát stretla, vďakabohu,

organizácia Ženy pre afgánske ženy

jej poskytla útočišto.

Ako právnička musím byť silná

aj za svojich klientov,

pretože je to pre mňa dôležité.

Ale keď som ju videla

takú zničenú a slabú,

bolo to ťažké.

Trvalo to týždne, kým sme začali

rozoberať, čo sa dialo,

kým bola v tom dome.

Nakoniec sa otvorila a

keď sa otvorila,

zistila som,

že nevedela, aké sú jej práva.

Vedela, že má nárok na nejakú ochranu

a vláda jej ju nezabezpečila.

Tak sme hovorili

o jej právnych možnostiach.

A rozhodli sme sa ísť s týmto prípadom

pred Najvyšší súd.

Toto je obzvlášť závažné,

bolo to prvýkrát, keď bola

obeť domáceho násilia v Afganistane

zastupovaná právnikom.

Zákon, ktorý existoval už roky

ešte nik pred Sahar nepoužil.

Okrem toho sme sa rozhodli

žiadať aj náhradu škody, opäť

na základe dovtedy nikdy nevyužitého zákona,

ktorý sme použili v jej prípade.

Takže sme tam na Najvyššom súde,

argumentujeme pred 12 afganskými sudcami,

ja, ako americká právnička, žena

Sahar ako mladé dievča,

ktoré, keď som ju stretla, ledva šeptala.

Postavila sa,

vzchopila sa

a povedala im, že žiada spravodlivosť.

A dostala ju.

Napokon súd jednohlasne potvrdil,

že svokrovci majú byť zatknutí
za to, čo jej spravili,

jej skurvený brat má byť zatknutý,

za to, že ju predal.

(potlesk)

Potvrdili, že má právo

na odškodnenie.

Sahar nám ukázala, že môžeme napadnúť

zlé zvyklosti využívaním zákonov

spôsobom, na aké boli určené.

Ochranou Sahar

chránime samých seba.

Po práci v Afganistane

už je to viac ako 6 rokov,

si moja rodina a priatelia myslia,

že to, čo robím, vyzerá takto.

(smiech)

Ale ono to vyzerá takto.

Všetci môžeme niečo spraviť.

Nevravím, že si máme všetci
kúpiť letenku do Afganistanu,

ale môžeme prispieť

do globálnej ľudskoprávnej ekonomiky.

Môžeme vytvoriť kultúru transparentnosti

a zodpovednosti voči právu,

aby sa vlády zodpovedali nám,

tak, ako my im.

Pred pár mesiacmi právnik z južnej Afriky

prišiel do mojej kancelárie

a povedal: "Chcel som vás stretnúť."

"Chcel som vidieť, ako vyzerá šialená osoba."

Zákony sú naše.

Nezáleží na etnickej príslušnosti,

národnosti, pohlaví, rase.

Patria nám

a boj za spravodlivosť nie je
prejavom šialenstva.

Aj firmy sa musia zapojiť.

Investícia firiem do ľudských práv

sa mnohonásobne vráti,

a či už ste podnikateľ, neziskovka,

alebo občan, tak vláda práva
je nám všetkým na osoh.

S týmto postojom

a s pomocou ľudí, verejného a súkromného sektora,

dokážeme vytvoriť globálnu
ekonomiku ľudských práv,

z ktorej všetci môžeme tažiť.

Týmto spôsobom

spoločne dosiahneme to,
čo je správne.

Ďakujem.

(potlesk)