Kathryn Schulz: O tom, ako sa mýlime

Väčšina z nás spraví všetko preto, aby sa vyhli omylom. Ale čo ak sa mýlime v tejto snahe? "Odborníčka na omyly" Kathryn Schulz presvedčivo ukazuje ako si nielen priznať, ale ako aj prijať našu vlastnú omylnosť.

Takže, je rok 1995,

som na vysokej škole

a s jednou kamarátkou ideme na roadtrip

z Providence (Rhode Island)

až do Portlandu (Oregon).

Viete, sme mladí a nezamestnaní,

takže sa rozhodneme celú vec riešiť na bočných cestách

cez národné parky,

chránené lesy --

skrátka, vybrali sme si najdlhšiu cestu, aká sa len dá.

Nuž a niekde v strede Južnej Dakoty

sa otočím k mojej kamarátke

a pýtam sa jej otázku,

ktorú mám na mysli

už asi 2000 míľ.

"Čo je to ten čínsky znak, ktorý stále vidím pri cestách?"

Moja kamarátka na mňa pozerá s úplne prázdnym pohľadom.

Vlastne pán tu v prednej rade

perfektne ukazuje jej výraz.

(smiech)

A ja jej vysvetľujem: "Veď vieš,

všetky tie značky, ktoré vidíme

s čínskym znakom."

Ona len stále na mňa pozerá

a potom jej to dôjde,

pretože už vie o čom hovorím.

A to o čom hovorím je toto.

(smiech)

Áno, známy čínsky znak pre piknikovú zónu.

(smiech)

Posledných päť rokov života som sa zaoberala

uvažovaním nad situáciami

presne ako táto --

prečo občas nerozumieme

znakom okolo nás,

ako sa správame, keď sa to stane

a čo nám to všetko môže povedať o ľudskej povahe.

Inými slovami, ako ste počuli povedať Chrisa,

posledných päť rokov som sa zaoberala

rozmýšľaním nad tým ako sa mýlim.

Toto vám môže pripadať ako zvláštna voľba zamestnania,

ale vlastne to má jednu veľkú výhodu:

žiadna pracovná konkurencia.

(smiech)

Pravda je taká, že mnoho z nás robí všetko čo môže,

aby sme sa vyhli myšlienkam, že môže dôjsť k omylom,

alebo aspoň myšlienke, že existuje možnosť,

že my sami sa mýlime.

Ako abstraktný koncept to všetci chápeme.

Všetci vieme, že každý v tejto miestnosti robí chyby.

Ľudstvo vo všeobecnosti je omylné - okej, v poriadku.

Ale keď príde na mňa práve teraz,

všetko v čo verím,

teraz v prítomnom čase,

zrazu celé toto abstraktné zhodnotenie omylnosti

ide von oknom --

a ja vlastne neviem prísť na to, v čom sa mýlim.

A vec sa má tak, že prítomný čas je ten, v ktorom žijeme.

Chodíme na stretnutia v prítomnom čase,

chodíme na rodinné dovolenky v prítomnom čase,

volíme v prítomnom čase.

Takže v podstate, všetci letíme životom

chytení v pasci tejto malej bubliny

pocitu, že vo všetkom máme pravdu.

Ja si myslím, že toto je problém.

Myslím si, že je to problém pre každého ako osobnosť

v našich osobných a profesných životoch

a myslím si, že je to aj kolektívny problém nás ako kultúry.

Takže, čo chcem dnes spraviť

je po prvé, hovoriť prečo sa zasekávame

vo vnútri tohto pocitu mať pravdu.

A po druhé, prečo je to taký problém.

A posledne vás chcem presvedčiť,

že je možné,

vykročiť von z tohoto pocitu

a že ak to dokážete,

je to jednoducho naväčší

morálny, intelektuálny a kreatívny skok, aký môžte urobiť.

Takže, prečo sa zasekávame

v tomto pocite mať pravdu?

Jeden dôvod má vlastne niečo s tým, že sa mýlime.

Chcem sa vás niečo spýtať,

alebo vlastne, chcem sa spýtať niečo Vás, pretože ste rovno tu:

Aký je to pocit -- emocionálny --

aký je to pocit, keď sa mýlite?

Hrozný, palce dole.

Zahambujúci. Okej, paráda, super.

Hrozný, palce dole, zahambenie --

vďaka, tieto sú skvelé odpovede,

ale sú to odpovede na inú otázku.

Vy odpovedáte na otázku:

Aký je to pocit uvedomiť si, že sa mýlime?

(smiech)

Uvedomenie, že sa mýlite môže byť ako niečo z toho a mnoho ďalších vecí, že?

Môže to byť zničujúce, môže to byť ako objav,

môže to byť aj zábavné,

ako moja hlúpa chyba s čínskym znakom.

Ale len čisto mýliť sa

nie je žiadny pocit.

Dám vám analogický príklad.

Pamätáte sa na tie Loony Tunes rozprávky?

Tam, taký ten kojot,

ktorý sa stále snaží, ale nikdy nechytí kohúta?

Takmer v každej epizóde tejto rozprávky

je moment, kde kojot naháňa kohúta

a kohút zrazu vybehne mimo útesu,

čo je v poriadku - je to vták, vie lietať.

Ale vec je taká, že kojot vybehne mimo útesu hneď za ním.

A čo je zábavné --

aspoň pokiaľ máte šesť rokov --

je to, že ten kojot je taktiež úplne v poriadku.

Proste beží ďalej --

až do momentu, kedy sa pozrie dole

a uvedomí si, že je len vo vzduchu bez zeme pod nohami.

A vtedy spadne.

Keď sa v niečom mýlime --

nie keď si uvedomíme, že sa mýlime, ale to predtým --

sme ako ten kojot.

Po tom, čo vybehne z útesu a pred tým, než sa pozrie dole.

Viete, my sa uź mýlime,

už máme problém,

ale stále cítime, že máme pod nohami pevnú zem.

Takže vlastne by som mala opraviť to, čo som povedala pred chvíľou.

Mýliť sa je nejaký pocit.

Je to pocit ako mať pravdu.

(smiech)

Takže toto je jeden dôvod, štruktúrovaný dôvod,

prečo sa zasekávame v pocite správnosti.

Volám to slepota voči chybám.

Väčšinu času,

nemáme veľa vnútorných podnetov,

ktoré by nám mohli povedať, že sa mýlime,

až kým nie je príliš neskoro.

Ale je tu tiež aj druhý dôvod, prečo sa zasekávame v tomto pocite

a tento je kultúrny.

Spomenťe si nachvíľu na základnú školu.

Sedíte v triede,

váš učiteľ vám rozdáva výsledky z písomky

a jeden z nich vyzerá takto.

Nie je môj, mimochodom.

(smiech)

Takže ste tu na základnej škole,

a presne viete, čo si máte myslieť

o dieťati, ktoré dostalo tento papier.

Je to hlúpe dieťa, ten, čo robí problémy,

ten, čo si nikdy nespraví domáce úlohy.

Takže v čase keď máte deväť rokov,

v prvom rade ste sa už naučili,

že ľuďia, čo spravia chyby

sú leniví a nezodpovední somári --

a v druhom rade,

že cesta, ako uspeť v živote,

je nikdy nerobiť žiadne chyby.

Tieto naozaj zlé ponaučenia sa naučíme naozaj dobre.

A veľa z nás --

a myslím si, že predovšetkým veľa z nás v tejto miestnosti --

sa s týmto vyrovnajú tak, že sa stanú

perfektnými jednotkármi,

perfekcionistami, príliš snaživími jedincami.

Je to tak,

pán CFO, astrofyzik, ultra-maratónec?

(smiech)

Ako sa ukazuje, všetci ste CFO, astrofyzici, ultra-maratónisti.

Okej, tak v poriadku.

Okrem toho, že všetci sa ideme zblázniť

pri možnosti, že niečo sme spravili zle.

Pretože podľa tohto,

spraviť niečo zle,

znamená, že je niečo zle s nami.

Takže jednoducho trváme na tom, že máme pravdu,

pretože nám to dodáva pocit, že sme múdri a zodpovední

a cnostní a v bezpečí.

Tak mi dovoľte povedať vám príbeh.

Niekoľko rokov dozadu,

žena príde do Beth Israel Deaconess Medical Center kvôli chirurgickej operácii.

Beth Israel je v Bostone.

Je to nemocnica, kde chodia študenti medicíny z Harvardu,

jedna z najlepších nemocníc v krajine.

Takže táto žena príde a zoberú ju do operačnej sály.

Dostane anastéziu, chirurg spraví svoju robotu --

zašije to naspäť a pošle ju na izbu.

Všetko vyzerá v poriadku.

Ona sa zobudí a pozrie sa na seba dole

a pýta sa: "Prečo je v obväzoch opačná strana môjho tela?"

No a nesprávne strana jej tela je v obväzoch,

pretože chirurg celú operáciu vykonal

na jej ľavej nohe, miesto jej pravej nohy.

Keď viceprezident pre kvalitu zdravotnej starostlivosti v Beth Israel

rozprával o tomto incidente,

povedal niečo veľmi zaujímavé.

Povedal: "Z akéhokoľvek dôvodu,

chirurg si jednoducho myslel,

že bol na správnej strane pacienta."

(smiech)

Pointa tohto príbehu

je, že prílišná dôvera v pocit,

že sme na správnej strane niečoho

môže byť veľmi nebezpečná.

Tento vnútorný pocit správnosti,

ktorý všetci zažívame tak často

nie je dôveryhodným sprievodcom

toho, čo sa v skutočnosti deje vo vonkajšom svete.

A keď sa správame tak, že je,

a prestaneme si predstavovať možnosť, že sa môžme mýliť,

tak to je ten moment, kedy začíname robiť veci

ako vylievanie 200 miliónov galónov ropy do Mexického zálivu,

alebo zostreľovanie svetovej ekonomiky.

Takže je to veľký praktický problém.

Ale je to tiež veľký sociálny problém.

Zamyslite sa na chvíľu, čo to znamená cítiť, že máme pravdu.

Znamená to, že vy si myslíte, že vaše presvedčenia

proste perfektne odrážajú realitu.

A keď sa takto cítite,

máte tu na vyriešenie jeden problém,

ktorý spočíva v tom, že ako vysvetlíte

všetkých tých ľuďí, ktorí s vami nesúhlasia?

Vychádza to tak, že väčšina z nás si týchto ľuďí vysvetlí rovnako

tým, že sa obráti na sériu nešťastných predpokladov.

Prvá vec, ktorú obyčajne robíme, keď s nami niekto nesúhlasí

je, že predpokladáme, že to je ignorant.

Nemá prístup k rovnakým informáciám, aké máme my

a tak keď s ním štedro tieto informácie zazdieľame,

uvidia svetlo a pridajú s k nášmu tímu.

Keď to nezafunguje,

a bude to tak, že títo ľudia majú presne rovnaké fakty ako my

a stále s nami nesúhlasia,

tak sa presunieme k druhému predpokladu,

ktorý je ten, že sú to idioti.

(smiech)

Majú všetky správne časti skladačky,

a sú príliš zaostalí na to, aby si ich dali správne dokopy.

A keď ani toto nezafunguje,

keď sa ukáže, že ľudia, ktorí s nami nesúhlasia

majú presne rovnaké fakty ako my

a sú vlastne skutočne inteligentní,

tak sa presunieme k tretiemu predpokladu:

oni vedia pravdu,

a zámerne ju prekrúcajú

pre ich vlastné zlomyseľné účely.

Toto je katastrofa.

Toto pripútavanie k vlastnej správnosti

nám bráni predchádzať chybám,

keď to absolútne potrebujeme

a spôsobuje, že sa vzájomne k sebe správame strašne.

Ale, čo je pre mňa najviac záhadné

a najviac tragické na tomto všetkom

je, že to prichádza o celý zmysel toho byť človekom.

Je to akoby sme si chceli predstavovať,

že naše mysle sú proste perfektne priehľadné okná

a my sa z nich jednoducho pozeráme von

a opisujeme odkrývajúci sa svet.

Chceme, aby sa každý pozeral z tohto rovnakého okna

a videl túto rovnakú vec.

To nie je pravda,

a keby to pravda bola, tak život by bol neuveriteľne nudný.

Zázrak vašej mysle nie je

to, že svet vidíte taký, aký je.

Ale že ho vidíte taký, aký nie je.

Vieme si pamätať minulosť,

a vieme myslieť na budúcnosť

a vieme si predstaviť aké to je

byť nijakou inou osobou na inom mieste.

A všetci toto robíme trochu inak,

čo je dôvod, prečo sa všetci môžme pozrieť hore na rovnakú nočnú oblohu

a vidieť toto

a tiež toto

a tiež toto.

A ańo, je to tiež dôvod, prečo sa vo veciach mýlime.

1200 rokov dozadu, Descartes povedal jeho známu vec

ohľadom "Myslím, teda som."

Tento človek, St. Augustín si sadol

a napísal "Fallor ergo sum" --

"Mýlim sa, teda som."

Augustine porozumel,

že naša schopnosť niečo pokaziť

nie je nejaký druh zahambujúcej vady

v ľudskom systéme,

niečo, čo môžme vykoreniť, alebo sa cez to preniesť.

Je to absulútne základná vec toho, čo sme.

Pretože, narozdiel od Boha,

my skutočne nevieme, o čom tam vonku ide.

A narozdiel od ostatných zvierat,

sme posadnutí pokusmi na to prísť.

Pre mňa táto posadnutosť

je zdrojom a koreňom

všetkej našej produktivity a kreativity.

Minulý rok, z rôznych dôvodov,

našla som sa počúvať veľa epizód

verejnej rádiovej show "Tento Americký život."

A tak si počúvam a počúvam,

a v istom momente, začnem cítiť, že

všetky tieto príbehy sú o tom, ako sa mýlime.

A moja prvá myšlienka bola,

"Ja som to prehrala.

Stala som sa bláznivou dámou nesprávnosti.

Stále som si to všade predstavovala,"

a ono sa to stalo.

Ale o niekoľko mesiacov neskôr,

som dostala šancu spraviť rozhovor s Irom Glass, ktorý hostuje túto show.

Spomenula som mu túto vec.

a on mi odpovedal: "Nie, vlastne, to je pravda"

v skutočnosti", ďalej vraví,

"ako personál srandujeme,

že každá jedna epizóda našej show

ma tú istú skrytú tematiku.

A táto skrytá tematika je:

"Myslel som si, že sa ide stať táto vec

a miesto toho sa stalo niečo iné."

A vec sa má tak," hovorí Ira Glass, "že toto potrebuejme.

Potrebujeme tieto momenty

prekvapenia a zvratov a nesprávnosti,

aby tieto príbehy fungovali."

A pre nás ostatných - členov publika,

poslucháčov, čitateľov,

my žereme tieto veci.

Máme radi také veci ako dejové zvraty,

falošné stopy a prekvapujúce konce.

Keď príde na naše príbehy,

máme radi, keď sa mýlime.

Ale viete, naše príbehy sú takéto,

pretože naše životy sú takéto.

Myslíme si, že sa ide stať jedna vec.

a miesto toho sa stane niečo iné.

George Bush si myslel, že keď zaútočí na Irak

nájde veľa zbraní hromadného ničenia,

oslobodí ľudí a prinesie demokraciu na stredný východ.

A miesto toho sa stalo niečo iné.

A Honsi Mubarak

si myslel, že bude diktátorom v Egypte po celý svoj život,

až pokiaľ nebude príliš starý, alebo príliš chorý

a potom prejde vláda na jeho syna.

A miesto toho sa stalo niečo iné.

A možno ste si mysleli,

že až vyrastiete, budete mať svadbu s vašou láskou zo strednej školy

a presťahujete sa naspäť do domovského mesta a budete spolu vychovávať decká.

A miesto toho sa stalo niečo iné.

A musím vám povedať,

že ja som si myslela, že píšem poriadne nerdy knihu

o veci, ktorú všetci neznáśajú,

pre publikum, v ktorom nikdy nenájde uplatnenie.

A miesto toho sa stalo niečo iné.

(smiech)

Chcem povedať, toto je život.

Pre dobré aj pre zlé,

generujeme tieto úžasné príbehy

o svete okolo nás

a vtedy sa svet otočí a udiví nás.

Bez urážky, ale celá táto konferencia

je neuveriteľný monument

našich schopností robiť veci zle.

Práve sme strávili celý týždeň

rozprávaním o inováciach a o pokrokoch

a vylepšeniach,

ale viete prečo potrebujeme všetky tieto inovácie

a pokroky a vylepšenia?

Pretože polovica z vecí,

ktoré sú najviac rozumom-trasúce a svet-nahrádzjúce --

TED 1998 --

ach.

(smiech)

Veľmi to nezafungovalo, no nie?

(smiech)

Kde je môj jetpack Chris?

(smiech)

(potlesk)

Takže opäť k tomu prichádzame.

A tak to ide ďalej.

Prichádzame s ďalšou myšlienkou.

Rozprávame ďalší príbeh.

Spravíme ďalšiu konferenciu.

Téma tejto konkrétnej,

ako ste počuli dnes už asi sedem miliónov - krát

je znovuobjavenie údivov.

A pre mňa,

ak skutočne chcete znovuobjaviť údiv,

musíte vykročiť von

z toho malého, ustráchaného priestoru správnosti

a pozrieť sa dookola jeden na druhého

a pozrieť sa na rozľahlosť

a na zložitosť a na tajomnosť

tohto vesmíru

a byť schopným povedať,

"Wow, ja neviem.

Možno sa mýlim."

Ďakujem.

(potlesk)

Ďakujem vám.

(potlesk)