Sugata Mitra o experimentoch v samovzdelávaní

Expert na vzdelávanie Sugata Mitra rieši jeden z najväčších problémov vzdelania - a to, že tí najlepší učitelia a školy nie sú práve tam, kde sú najviac potrebný. V sérii skutočných experimentov, z New Delhi, z Južnej Afriky, či Talianska, dal deťom prístup na web, a ponechal ich bez akéhokoľvek dohľadu, či vedenia od učiteľov. Dostal výsledky, ktoré by mohli znamenať revolúciu vo výučbe!

Nado mnou vidíte, čo sa zdá byť akosi zrejmé konštatovanie.

Začínal som s touto vetou asi pred 12-tými rokmi,

a to v kontexte

rozvíjajúcich sa krajín,

ale vy tu sedíte zo všetkých kútoch sveta.

Ak si teda predstavíte mapu svojej krajiny,

myslím si, že si uvedomíte,

že takmer každá krajina na svete

ma určite miesta, o ktorých môžeme povedať,

že sú to miesta, kam dobrý učitelia nepôjdu.

A k tomu

sú to často problémové miesta.

Takže je to trochu ironické,

Dobrý učitelia nechcú ísť do týchto oblasti,

kde sú najviac potrebný.

V roku 1999 som sa začal

pokúšať vyriešiť tento problém pomocou experimentu,

pomocou veľmi jednoduchého pokusu v New Delhi.

V podstate som vložil počítač

do steny v jednom so slamoch v Dillí.

Deti tam sotva chodili do školy. Nevedeli vôbec anglicky.

V živote nevideli počítač,

a nevedeli ani čo je to internet.

Pripojil som k nemu vysoko-rýchlostný internet. Počítač som umiestnil necelý meter nad zem,

zapol a nechal ho tam.

Hneď na to

sme zaznamenali niekoľko zaujímavých veci, ktoré uvidíte.

Rovnaký experiment som zopakoval po celej Indii,

a po tom i

vo veľkej časti sveta

a všimol som si,

že deti sa budú učiť len tomu,

čomu sa samé chcú naučiť.

Toto je náš prvý experiment -

osem ročný chlapec napravo

vyučuje svoju študentku, šesť ročné dievča,

ako surfovať.

Tento chlapec tu zo strednej časti Indie -

toto je dedina Rajasthan,

kde si deti nahrali svoju vlastnú hudbu

a potom si ju navzájom púšťali,

a počas tejto činnosti

sa náramne bavili.

Toto všetko stihli štyri hodiny

po tom, čo prišli prvý krát do styku s počítačom.

V ďalšej dedine na juhu Indie,

dali títo chlapci

dokopy videokameru

a snažili sa ňou odfotografovať spleť včiel.

Stiahli si to z Disney.com,

alebo z podobnej stránky,

a to 14 dni po umiestnení počítača do ich dediny.

Na konci

sme tak usúdili, že skupina deti

sa môže sama naučiť používať počítač a internet,

bez ohľadu na to kto ju tvoril,

alebo toho, kde sa práve dana skupina nachádzala.

V ten moment som sa stal trochu viac ambiciózny

a rozhodol som sa zistiť,

čo ďalšieho môžu deti dokázať s počítačom.

Začali sme experimentom v meste Hyderabad, v Indii,

kde som dal skupine deti -

ktorá rozprávala anglicky, ale s veľmi divným miestnym akcentom -

počítač

s programom, ktorý prevádza reč na text,

a ktorý obvykle dostanete zadarmo pri kúpe Windows,

a požiadal som ich aby doň rozprávali.

Takže ak doň hovorili,

počítač im napísal hatlaninu,

a tak zistili, že nerozumie ničomu čo rozprávajú.

Tak som im povedal: "Naozaj, ponechám vám ho tu teda dva mesiace.

Snažte sa mu

porozumieť.

Deti na to: "Ako to máme spraviť?”

Povedal som,

že neviem.

(Smiech)

A odišiel som.

(Smiech)

O dva mesiace neskôr -

a je to zdokumentované

i v Žurnále pre informačné technológie

a medzinárodný rozvoj -

sa ich akcent zmenil,

a boli nim neskutočne blízko k neutrálnemu Britskému prízvuku,

ktorý som nahral do reč-text programu.

Inými slovami, všetci rozprávali ako James Tooley (kolega z Newcastle Univerzity).

(Smiech)

Takže si s tým poradili samy.

Po tom som začal experimentovať

s kopou ďalších vecí,

ktoré by sa mohli samé naučiť.

Raz som dostal zaujímavý telefonát z Colomba (mesto na Srí lanke),

od Arthura C. Clarka,

ktorý mi povedal, že chce vedieť na čom presne pracujem.

A keďže nemohol cestovať, tak som šiel ja za ním.

Povedal dve zaujímavé veci,

a to, že „ učitelia, ktorý môžu byt nahradený strojom by mali byť nahradený“.

(Smiech)

Druha vec, ktorú povedal je, že

,,ak deti majú záujem,

vzdelanie príde samo”.

A keďže som to praktizoval v praxi,

tak som sa i zakaždým na to mohol dívať a premýšľať o tom.

(Video) Arthur C.Clarke: Počítače môžu definitívne

pomôcť ľudom,

pretože deti sa rýchlo učia ako s nimi narábať,

pripojiť sa a nájsť si veci ktoré ich bavia.

Ak ak mate záujem, tak ste docielili i vzdelanie.

Sugata Mitra: Spravil som experiment v Južnej Afrike.

Toto je 15 ročný chlapec.

(Video) Chlapec: …iba si spomínam, hral som hry

so zvieratami,

a počúval som hudbu.

SM: Opýtal som sa ho:''Posielaš emaily?"

A odpovedal: "Áno, oni potom preskočia cez oceán” .

Toto je v Kambodži,

v jej vidieckej časti -

smiešna aritmetická hra,

ktorú by žiadne deti nehrali v triede alebo doma.

Boli by sa vám vysmiali.

Povedali by, že je to nudné.

Ak ale necháte počítač tak,

a ak všetci dospeli odídu,

tak až potom predvedú medzi sebou

čoho sú schopné.

Toto je, čo tieto deti robia.

Snažia sa násobiť, aspoň si myslím.

A po celej Indii,

na konci asi druhého roku,

si deti začínajú googliť ich domáce úlohy.

Výsledkom je, že ich učitelia pozorujú

markantne zlepšenie ich angličtiny -

(Smiech)

rýchle zlepšenie a podobné veci.

Vravia, že začali hlbšie premýšľať a podobne veci.

(Smiech)

A vskutku začali.

Myslím tým, že ak niečo môžete nájsť na Googli,

tak aký máte dôvod si to tlačiť do hlavy?

Takže po štyroch rokov

si dovolím tvrdiť, že skupina deti je pomocou internetu schopná

sa sama objektívne vzdelať.

V tom čase Univerzita v Newcastle

dostala veľkú sumu peňazí určenú

na podporu zlepšenia výučby v Indii.

Zavolali mi, a ja som im povedal, že sa o to postarám z Dillí.

Na to mi odpovedali, že nie je možne aby som mal na starosti

milión libier univerzitných peňazí

a riadil to všetko z Dillí.

V roku 2006

som si preto kúpil poriadny kabát

a presťahoval sa do Newcastle.

Chcel som otestovať aké sú limity

systému.

Prvý experiment, ktorý som spravil z Newcastlu

bol robený v Indii.

Nastavil som si vysokú latku:

Môže sa 12-ročné dieťa

z dediny na Juhu Indie,

rozprávajúc tamilštinou,

samo naučiť biotechnológiu

v angličtine?

A pomyslel som si, že ich teda otestujem. Aj tak nebudú vedieť z toho nič.

Potom im dám im všetok potrebný materiál a vrátim sa aby som ich opäť otestoval.

Nebudú vedieť opäť asi nič.

A tak sa asi zbalím a poviem si : “Áno, na určité veci je učiteľov potreba.“

Zavolal som si 26 deti.

Prišli všetky, a povedal som im,

že na počítači je niečo dosť ťažké na naučenie sa,

a že by som nebol prekvapený, ak by ničomu nerozumeli.

Že je to všetko v angličtine, a že ja odchádzam.

(Smiech)

A tak som ich tam nechal samé.

Vrátil som sa po dvoch mesiacoch,

a 26 deti vpochodovali ku mne vyzerajúc vcelku pokojne.

Povedal som: “Nuž, pozreli ste sa na nejakú z tých veci v počítači?“

Odpovedali, že áno.

"Rozumeli ste niečomu?" "Nie, ničomu."

A tak som povedal:

”Nuž, ako dlho ste sa na to pozerali,

až ste sa rozhodli, že nerozumiete ničomu?“

Odpovedali:” Pozerali sme sa na to každý deň."

Povedal som: ”Dve mesiace ste sa pozerali na veci, ktorým ste nerozumeli?“

A v tom 12-ročné dieťa zdvihlo ruku a vraví,

doslovne:

” Ohliadnuc od faktu, že nevhodná replikácia DNA molekuly

spôsobuje genetické choroby,

sme ničomu inému nerozumeli.“

(Smiech)

(Potlesk)

(Smiech)

Trvalo mi to tri roky než mi to publikovali.

Práve to bolo publikované v Britskom žurnále o vzdelávacích technológiách.

Jeden z referentov, ktorý revidoval článok povedal:

“Je to príliš dobré, aby to bola pravda.”

Nebolo to od neho príliš milé.

Nuž, jedno z dievčat sa sama vzdelala na to,

aby sa mohla stať učiteľkou.

A tamto tam, to je ona.

Majte na pamäti, že neštudovali angličtinu.

Vynechal som taktiež malú časť, kde som sa jej pýtal, kde je neurón,

a kde mi odpovedala: „Neurón? Neurón?“

A potom sa na mňa pozrela a urobila toto.

Čokoľvek to znamenalo, nebolo to veľmi zreteľné.

Takže ich bodové skóre vzrástlo z nuly na 30 percent,

čo sa zdá byt takmer nemožné vzhľadom k daným okolnostiam.

Ale 30 percent nestačí aby prešli testom.

Zistil som teda, že majú kamarátku,

miestnu účtovníčku, mladé dievča,

s ktorou zvyknú hrávať futbal.

Požiadal som ju, či by dané deti nenaučila biotechnológiu

tak aby prešli testom?

Spýtala sa ma: ,,Ako to mám spraviť? Neviem o nej nič.“

Povedal som, nech použije ,,metódu starej mamy“.

Opýtala sa ma: ,,A to je čo?“

Odpovedal som: ,,Nuž, jedine čo budeš musieť urobiť

je stáť za ich chrbtom

a obdivovať ich po celu dobu.

A vravieť im veci, ako to je skvelé, to je fantastické.

Čo to je? Vedel by si to zopakovať? Môžeš mi ukázať trochu viac?“

Robila tak po dobu dvoch mesiacov.

Hodnotenie následne vzrástlo na 50 percent,

čo je toľko, koľko dosiahnu i v nóbl školách v Dillí,

a to so školenými učiteľmi na biotechnológie.

Do Newcastle som sa vrátil

s týmito výsledkami

a uvedomil som si,

že sa začína niečo diať,

a schyľuje sa k niečomu veľmi vážnemu.

Experimentujúc v rôznych odľahlých miestach

som sa vrátil do jedného z najzapadnutejších.

(Smiech)

Približne 5000 míľ od Delhi

je malé mestečko Gateshead.

V tomto meste som si zavolal 32 detí,

a začal som vylepšovať svoju metódu.

Rozdelil som deti do skupín po štyroch.

Povedal som im : "Spravte si ale svoje vlastne skupiny,

pričom v každej skupine budete mať k dispozícií len jeden počítač.”

Majte na pamäti,

že členov skupiny si môžete kedykoľvek obmieňať,

a môžete prejsť k inej skupine,

ak sa vám vaša skupina nepozdáva., atď.

Môžete navštíviť inú skupinu, zízať im cez rameno, pozerať čo robia,

vrátiť sa k svojej skupine a prehlásiť, že je to vaša vlastná myšlienka.“

Vysvetlil som im,

že veľa vedeckého výskumu je robeného podobným spôsobom.

(Smiech)

(Potlesk)

Deti za mnou nadšene prišli a povedali:

"Tak, a čo od nás chcete aby sme urobili?“

Položil som im šesť otázok.

Prvá skupina, ta najlepšia,

ich zodpovedala za 20 minút.

Najhoršia za 45 minút.

Využili pri tom všetko čo len vedeli -

skupinové diskusie, Google, Wikipediu.

Použili Ask Jeeves, atď.

Učitelia vraveli: "Je toto učenie do hĺbky?”

A ja na to: "Vyskúšajme a uvidíme.

Ja vrátim sa za dva mesiace.

Dáme im potom písomný test a to

bez možnosti využiť počítač, či komunikovať medzi sebou navzájom, atď., a uvidíme“.

Priemerne skóre bolo 76 percent, ak mohli využívať počítače

a rozprávať sa medzi sebou navzájom.

Kde som ich otestoval po dvoch mesiacoch,

tak skóre zostalo nezmenené,

76 percent.

Deťom sa dané vedomosti

fotograficky vybavili, a predpokladám,

že to bolo hlavne vďaka tomu, že im prvotné bolo umožnené diskutovať medzi sebou navzájom.

Dieťa sediace pred vlastným počítačom

nič také robiť nebude.

Mam i ďalšie výsledky,

ktoré sú takmer neuveriteľné,

a to, že ich bodové hodnotenie časom rastie.

A to preto, že i potom, čo im ich učitelia povedia,

že hodina skončila,

tak deti pokračujú v googlení.

Tu v Británii

som po mojom experimente

oslovil britské staré mami.

Nuž, viete,

sú to energické osoby, tie britské babičky.

200 z nich sa dobrovoľné prihlásilo.

(Smiech)

Dohodli sme sa, že poskytnú

hodinu svojho ,,vysielacieho“ času,

sediac doma,

a to raz týždne.

A tak sa i stalo.

A za posledné dva roky

sa uskutočnilo 600 hodín inštrukcií cez Skype

za pomoci,

čo moji študenti radi volajú, mračien babičiek.

Mračien babičiek sediacich za počítačom.

Môžem ich vysielať do ktorejkoľvek školy chcem.

(Video) Učiteľ: Nemôžete ma chytiť.

Zopakujte to.

Nemôžete ma chytiť.

Deti: Nemôžete ma chytiť.

Učiteľ: Som perníkový mužík.

Deti: Som perníkový mužík.

Učiteľ: Dobra práca. Veľmi dobre...

SM: Späť v Gateshead

sa 10-ročne dievča dostáva do tajov hinduizmu

za necelých 15 minút.

Viete, to je vec o ktorej ja nič neviem.

Dve deti pozerajú TED prednášku.

Predtým chceli byť futbalisti,

ale po pozretí si 8 TED videí

sa chcú stať Leonardom da Vincim.

(Smiech)

(Potlesk)

Je to v celku jednoduché.

Toto je to, čo práve budujem.

Nazývam to SOLE: Samo-organizované Vzdelávacie Prostredia.

Nábytok je navrhnutý tak

aby deti mohli sedieť pred veľkými, výkonnými obrazovkami,

s vysokopásmovým pripojeným, ale v skupinách.

Ak budú chcieť môžu zavolať ,,babičke“.

Toto je SOLE v Newcastle.

Sprostredkovateľ je z Indie.

Ako ďaleko s tým môžeme zájsť? Ešte vám niečo ukážem a tým to ukončím.

V máji som odišiel do Turína.

Poslal som mimo všetkých učiteľov mojej skupiny 10-ročných detí.

Ja rozprávam iba anglicky, oni zase len taliansky,

takže medzi nami bola komunikačná bariéra.

Začal som písať na tabuľu otázky v angličtine.

Deti sa na to pozreli a povedali: ,,Čo?“

Odpovedal som im: ,,Nuž, pustíte sa do práce.“

Prepísali to do Google prekladača, nechali preložiť do taliančiny,

a vrátili sa späť do talianskeho Google.

O 15 minút neskôr

som im dal ďalšiu otázku: Kde je Kalkata?

Trvalo im iba 10 minút kým našli odpoveď.

Pokúsil som sa preto o ťažšiu otázku.

Kto to bol Pythagoras, a čo urobil?

Nejakú dobu bolo ticho, a potom povedali:

“Napísal ste to zle.

Správne malo byť Petagoras.”

A potom,

za 20 minút,

sa začali na monitoroch objavovať pravouhlé trojuholníky.

Prebehol mi z toho mraz po chrbte.

Je reč o 10-ročných deťoch.

Text: Za ďalších 30 minút by boli zodpovedali teóriu relativity. A čo potom?

(Smiech)

(Potlesk)

SM: Viete čo sa stalo?

Myslím, že sme narazili na

samoorganizovateľný systém.

Je to systém,

ktorý sa usporadúva sám

bez explicitných zásahov z vonku.

Samoorganizovateľný systém taktiež vždy vykazuje známky vývinu,

pod čím rozumieme to, že systém začína robiť veci,

pre ktoré nebol navrhnutý.

To je dôvod, prečo reagujete spôsobom akým reagujete,

ak sa niečo javí byť nemožné.

Myslím, že sa môžem teraz domnievať,

že i vzdelanie je samoorganizovateľný systém,

kde učenie predstavuje vyvíjajúci sa fenomén.

Bude mi to trvať ďalších 5 rokov než to dokážem, experimentálne,

ale pokúsim sa.

Ale medzitým mame k dispozícii návod.

Na jednu miliarda deti budeme potrebovať 100 miliónov prostredníkov -

a na zemi je ich viac než len toľko -

10 miliónov SOLE,

180 miliárd dolárov a 10 rokov.

S tým by sa nám mohlo podariť zmeniť všetko.

(Ďakujem)

(Potlesk)