Ako sa nechať viesť altruizmom

Čo je altruizmus? V skratke je to želanie, aby druhí boli šťastní. A ako vraví Matthieu Ricard, výskumník šťastia a budhistický mních, altruizmus je tiež dobré vodítko pre naše rozhodnutia, krátkodobé aj dlhodobé, v práci aj v živote.

My ľudia máme úžasný potenciál byť dobrí,

ale aj strašnú moc ubližovať.

Každým nástrojom sa dá stavať aj ničiť.

Všetko závisí na našej motivácii.

O to viac je preto dôležité

živiť altruistickú motiváciu,
a nie tú sebeckú.

V našich časoch čelíme mnohým výzvam.

Môžu to byť osobné výzvy.

Vlastná myseľ môže byť
najlepší priateľ alebo najhorší protivník.

Máme tiež spoločenské výzvy:

chudoba uprostred blahobytu,
nerovnosť, konflikty, nespravodlivosť.

A sú tu aj neočakávané nové výzvy.

Pred 10 miliónmi rokov žilo na Zemi
asi 5 miliónov ľudí.

Čokoľvek by robili,

Zem by stopy po ľudskej činnosti
ľahko zahojila.

Po priemyselnej a technologickej revolúcii

je všetko inak.

Na planétu máme teraz
najväčší vplyv my.

Vstupujeme do antropocénu, ľudskej éry.

A keď hovoríme, že musíme
pokračovať v nekonečnom raste,

v nekonečnej spotrebe zdrojov,

je to, akoby som počul toho muža,

bývalého prezidenta,
nepoviem, kto to bol,

ako hovorí: „Pred piatimi rokmi,
sme stáli na kraji priepasti.

Dnes sme spravili veľký krok vpred.“

Tento okraj priepasti bol popísaný vedcami

ako medze planéty.

Tieto medze závisia od mnohých faktorov.

Ľudstvu sa môže dobre dariť
ešte 150 000 rokov,

ak udržíme klímu rovnako stabilnú,

ako bola počas holocénu,
posledných 10 000 rokov.

Na to však musíme zvoliť
dobrovoľnú jednoduchosť,

kvalitatívny a nie kvantitatívny rast.

Vidíte, že v roku 1900
sme boli v bezpečných hraniciach.

Ale v roku 1950 prišlo veľké zrýchlenie.

Zadržte na chvíľu dych
a predstavte si, čo bude ďalej.

Značne sme prekročili
niektoré medze planéty.

Napríklad biodiverzita,
pri súčasnom tempe

30 % všetkých druhov na Zemi
zmizne do roku 2050.

Aj keby sme mali ich DNA v chladničke,
nikdy to už nezvrátime.

Tu sedím

pred 7000 metrovým ľadovcom v Bhutáne.

Na treťom póle sa rýchlo topí
2000 ľadovcov, rýchlejšíe než v Arktíde.

Čo sa dá v tejto situácii robiť?

No, nech je z politického, ekonomického
či vedeckého pohľadu

otázka životného prostredia
akokoľvek zložitá,

nakoniec sa redukuje na otázku
altruizmu proti sebectvu.

Som marxista grouchovského prúdu.

(smiech)

Komik Groucho Marx hovoril:
„Prečo by ma mali trápiť budúce generácie?

Nikdy pre mňa nič nespravili!“

(smiech)

Bohužiaľ som počul miliardára
Stevena Forbesa na Fox News

povedať presne to isté, lenže vážne.

Keď prišlo na stúpanie oceánov,

povedal: „Zdá sa mi absurdné
meniť dnes svoje správanie

kvôli niečomu, čo nastane o sto rokov.“

Takže ak vám na budúcich
generáciách nezáleží,

len do toho.

Jedna z hlavných výziev dnešných čias

je zosúladiť tri časové merítka:

krátkodobé hľadisko ekonomiky,

výkyvy na burze cenných papierov,
ročné uzávierky;

strednodobé hľadisko kvality života

– ako sa budem mať počas
najbližších 10 a 20 rokov? –

a dlhodobé hľadisko životného prostredia.

Keď environmentalisti
debatujú s ekonómami,

je to ako schizofrenický dialóg,
úplne nesúvislé.

Nerozprávajú rovnakým jazykom.

Za posledných 10 rokov
som obišiel celý svet,

stretol som sa s ekonómami, vedcami,
neurovedcami, environmentalistami,

filozofmi, mysliteľmi z celých Himalájí.

Zdá sa mi, že je len jedna myšlienka,

ktorá dokáže zosúladiť
tie tri časové merítka.

Ide jednoducho o to,
brať viac ohľadu na druhých.

Keď budeme brať viac ohľadu na druhých,
dostaneme milosrdnú ekonomiku,

kde peniaze slúžia spoločnosti

a nie spoločnosť peniazom.

Nepôjdete do kasína

s peniazmi, ktoré vám ľudia zverili.

S väčším ohľadom na druhých

sa človek snaží naprávať nerovnosti,

nejako prospievať spoločnosti,

pri vzdelávaní, na pracovisku.

Inak tu bude národ, ktorý je
najmocnejší a najbohatší,

ale všetci sú nešťastní.
Na čo je to dobré?

S väčším ohľadom na druhých

človek nedrancuje svoju planétu

a ak by sme pokračovali dnešným tempom,
potrebovali by sme tri také planéty.

Takže pýtame sa,

dobre, altruizmus je odpoveď,
nie je to len nový ideál,

ale môže byť aj reálnym,
praktickým riešením?

A hlavne, existuje vôbec

skutočný altruizmus
alebo sme takí sebeckí?

Niektorí filozofi si mysleli,
že sme nenapraviteľne sebeckí.

[„V ľuďoch som našiel pramálo dobrého.
Väčšina z nich sú lotri.“ S. Freud]

Ale sme fakt všetci lotri?

Dobrá správa, nie?

Mnohí filozofi, ako Hobbes, to tvrdili.

Ale nie každý vyzerá na lotra.

Alebo je človek človeku vlkom?

Tento nevyzerá taký hrozný.

Je to jeden z mojich tibetských priateľov.

Veľmi milý.

Milujeme spoluprácu.

Nie je väčšej radosti
ako pracovať spoločne, nie?

A nielen pre ľudí.

Samozrejme, máme aj boj o život,

prežitie najsilnejšieho,
sociálny darwinizmus.

Ale v evolúcii, hoci súťaživosť
samozrejme existuje tiež,

len spolupráca je taká tvorivá,
že zodpovedá vyšším úrovniam komplexity.

Sme super-spolupracovníci
a mali by sme ísť ešte ďalej.

Dostávame sa ku kvalite ľudských vzťahov.

V prieskume OECD spomedzi 10 faktorov,
ako príjem a podobne,

označili respondenti ako
najdôležitejšiu vec pre štastný život

kvalitu sociálnych vzťahov.

Nielen u ľudí.

Pozrite na tieto prababičky.

Myšlienka, že hlboko vnútri

sme nenapraviteľne sebeckí,

to je kaviarenská veda.

Neexistuje žiadny sociologický

ani psychologický výskum,
ktorý by to potvrdil.

Práve naopak.

Môj priateľ Daniel Batson
strávil celý život

stavaním ľudí v laboratóriu
do veľmi komplexných situácií.

A jasné, že sme občas sebeckí,
niekto viac, niekto menej.

Ale zistil, že systematicky,
nezávisle na okolnostiach

sa významné percento ľudí

správa altruisticky, nech by čo bolo.

Ak človek vidí niekoho zraneného
hlboko trpieť,

pomáha možno len z empatického stresu,

nedá sa to vydržať,
len tak sa prizerať je ťažšie ako pomôcť.

Po zahrnutí tohto všetkého nakoniec jasne
vyšlo, že ľudia vedia byť altruisti.

To je dobrá správa.

Navyše, zoberme do úvahy
samozrejmosť dobra.

Pozrite sa.

Keď odtiaľto vyjdeme,
nepovieme si: „Aké milé,

pri prednáške toho mnícha o altruizme
sa nestrhla žiadna bitka.“

Lebo sme žiadnu nečakali.

Keby sa tu strhla bitka,
hovorili by sme o tom mesiace.

Takže samozrejmosť dobra
neupúta našu pozornosť,

ale je tu.

Pozrite na toto.

Niektorí psychológovia,

keď počujú, že vediem 140
humanitárnych projektov v Himalájach

a že ma to veľmi teší,

povedia: „Rozumiem, robíš to
pre dobrý pocit pri srdci.

To nie je altruizmus,
proste sa z toho dobre cítiš.“

Myslíte, že ten chlapík,
čo skočil pred vlak, si hovoril:

„Keď to skončí,
budem sa cítiť bohovsky“?

(smiech)

Ale tým to nekončí.

Povedia, že ten chlapík
v rozhovore predsa povedal:

„Nemal som na výber.
Jasné, že som musel skočiť.“

Nemal na výber. Automatické správanie.
To nie je ani sebecké, ani altruistické.

Nemal na výber?

Tento nebude polhodinu zvažovať:

„Podám ruku? Nepodám ruku?“

Podá. Je tam rozhodnutie,
ale je samozrejmé, okamžité.

Aj tento tu mal možnosť voľby.

(smiech)

Niektorí ľudia mali možnosť voľby,
ako kňaz André Trocmé s manželkou

a celá dedina Le Chambon-sur-Lignon
vo Francúzsku.

Počas druhej svetovej vojny
zachránili 3500 Židov,

ukrývali ich a previedli do Švajčiarska,

hoci tým riskovali život
a ohrozili svoju rodinu.

Altruizmus existuje.

Čo to je altruizmus?

Je to prianie, nech sú druhí šťastní
a nájdu príčinu šťastia.

Empatia, to je afektívna rezonancia
alebo kognitívna rezonancia,

ktorá nám hovorí:
tento človek sa teší, tento človek trpí.

Ale empatia samotná nestačí.

Keď ste neustále konfrontovaní s utrpením,

môžte sa dostať
do empatického stresu, vyhorieť,

takže potrebujete širšiu sféru láskavosti.

Spolu s Taniou Singer z lipského
Max Planckovho Inštitútu

sme ukázali, že mozgové siete
pre súcit a láskavosť sú rozdielne.

To je všetko výborné,

evolučne máme materskú starostlivosť,
rodičovskú lásku,

ale to treba rozšíriť.

Dá sa to rozšíriť aj na iné druhy.

Ak chceme altruistickejšiu spoločnosť,
potrebujeme dve veci:

zmenu jednotlivca a zmenu spoločnosti.

Je zmena jednotlivca možná?

Dve tisíc rokov kontemplatívneho výskumu
hovorí: áno, je.

15 rokov spolupráce
s neurovedou a epigenetikou

hovorí: áno, mozog sa mení,
keď ho vediete k altruizmu.

Strávil som 120 hodín
na magnetickej rezonancii.

Takto som vyzeral po prvých 2,5 hodinách.

Výsledky boli publikované
v mnohých vedeckých časopisoch.

Jednoznačne sa ukázali štruktúrne zmeny

aj funkčné zmeny v mozgu
pri cvičení nezištnej lásky.

Aby ste mali predstavu:

Naľavo je meditátor v pokoji (A)

meditátor pri meditácii lásky (B),
vidíte tú aktivitu,

a potom kontrolná skupina v pokoji (C),
nič sa nedeje,

pri meditácii (D),
nič sa nedeje.

Nemajú výcvik.

Takže treba 50 000 hodín meditácie?
Netreba.

Štyri týždne po 20 minút denne
meditácie vedomej lásky

už prinesú štruktúrne zmeny mozgu
v porovnaní s kontrolnou skupinou.

Len dvadsať minút denne po štyri týždne.

Dokonca aj u škôlkárov,
ako ukázal Richard Davidson v Madisone.

Osemtýždňový program: vďačnosť,
láskavosť, spolupráca, vedomé dýchanie.

Poviete si, však sú to ešte škôlkari!

Pozrite sa na nich o osem týždňov!

Prosociálne správanie,
to je tá modrá čiara.

Potom prišiel rozhodujúci
vedecký test – nálepky!

Najprv od každého zistíte, kto je jeho
najlepší kamarát z triedy,

kto je jeho neobľúbenec,
kto je neznámy a kto je chorý,

potom má každý svoje nálepky rozdať.

Pred experimentom šla väčšina
najlepšiemu kamarátovi.

Štvor-päťročné deti,
20 minút trikrát týždenne.

Po experimente
už žiadna diskriminácia:

Rovnako nálepiek pre najviac
aj najmenej obľúbené dieťa.

To by sme mali robiť
vo všetkých školách na svete.

Takže čo nám to hovorí?

(potlesk)

Keď o tom počul Dalajláma,
povedal Richardovi Davidsonovi:

„Choď do 10 škôl, do 100 škôl,
do OSN, do celého sveta.“

Takže čo nám to hovorí?

Zmena jednotlivca je možná.

Máme čakať na nejaký
ľudský altruistický gén?

To by trvalo 50 000 rokov,
pridlho pre naše životné prostredie.

Našťastie existuje aj kultúrna evolúcia.

Ako ukázali odborníci, kultúry
sa vyvíjajú rýchlejšie ako gény.

Dobrá správa.

Taký postoj k vojne sa časom
dramaticky zmenil.

Zmena jednotlivca a zmena kultúry
sa navzájom formujú.

A naozaj môžeme dosiahnuť
altruistickejšiu spoločnosť.

Takže čo ďalej?

Ja sa vrátim späť na východ.

Ročne liečime pri našich
projektoch 100 000 pacientov.

V našich školách máme 25 000 detí,
4 % nad strop.

Niektorí hovoria:
„Dobre, funguje vám to v praxi,

ale funguje to aj teoreticky?“

Pozitívna deviácia.

Tiež sa vrátim do svojho kláštora,

aby som našiel vnútoné zdroje
lepšie slúžiť druhým.

Ale z globálneho hľadiska,
čo môžeme robiť?

Potrebujeme tri veci.

Podporiť spoluprácu:

v škole kooperatívne učenie
namiesto súťaživosti,

nezištná spolupráca v rámci podniku

Medzi podnikmi môže byť súťaž,
ale nie vnútri.

Potrebujeme udržateľnú harmóniu.
Milujem ten pojem.

Už nie udržateľný rast.

Udržateľná harmónia znamená,
že dnes znížime nerovnosť,

v budúcnosti budeme robiť viac s málom

a budeme ďalej rásť kvalitatívne,
nie kvantitatívne.

Potrebujeme ekonomiku s ľudskou tvárou.

Homo economicus si neporadí
s chudobou uprostred blahobytu,

neporadí si s problémom verejných statkov,

atmosféry, oceánov.

Potrebujeme humánnu ekonomiku.

Keď poviete, že ekonomika
by mala byť milosrdná,

povedia: „To nie je naša práca.“

Ale keď poviete, že im je to jedno,
vyzerá to zle.

Potrebujeme lokálnu angažovanosť,
globálnu zodpovednosť.

Potrebujeme rozšíriť altruizmus
na ostatných 1,6 milióna druhov.

Vnímavé bytosti sú
spoluobčanmi tohto sveta.

Potrebujeme sa odvážiť k altruizmu.

Nech žije altruistická revolúcia!

Viva la revolución de altruismo.

(potlesk)

Ďakujem.

(potlesk)