Jacqueline Novogratz o úniku z chudoby

Jacqueline Novogratz rozpráva dojímavý príbeh o náhodnom stretnutí v nairobskom slume s Jane, bývalou prostitútkou, ktorej sen o úniku z chudoby, povolaní doktorky a o vydaji sa naplnili nečakaným spôsobom.

Chudobou sa zaoberám posledných viac než 20 rokov,

a je veľmi ironické, že problém a otázka, s ktorými sa najčastejšie stretávam

je, ako vlastne definujeme chudobu? Čo to znamená?

Často sa ňu dívame z pohľadu peňazí -

chudý sú tí ľudia, ktorí zarábajú menej ako jeden, dva, či tri doláre denne.

A komplexita problému chudoby stále ukazuje,

že zárobok je len jedna premenná.

Pretože, skutočne sa jedná o podmienku výberu a

nedostatok slobody.

Mám jednu skúsenosť, ktorá prehĺbila a ozrejmila

moje porozumenie.

Stalo sa to v Keni a ja sa chcem s Vami podeliť o túto skúsenosť.

Bola som so svojou priateľkou, Susan Meiselas, fotografkou,

v slamoch v Mathare Valley.

Mathare Valley je jeden z najstarších slumov v Afrike.

Je vzdialený približne tri míle od Nairobi

a je dlhý asi jednu míľu a široký dve desatiny míle,

žije tam približne pol milióna ľudí

napchaných v malých chatrčiach,

generácia za generáciou, prenajímajú si ich,

často 8, či 10 ľudí na jednu miestnosť.

Je známy prostitúciou, násilím a drogami.

Zložité miesto na dospievanie.

A keď sme sa prechádzali úzkymi uličkami,

bolo doslova ťažké nestúpiť do

čerstvých výkaľov a odpadkov popri týchto malých príbytkoch.

Zároveň bolo však aj

nemožné nevidieť ľudskú vitalitu,

úsilie a snahu ľudí, ktorých tam žili.

Ženy umyvajú svoje deti, perú oblečenie, vešajú ich vonku, aby vyschli.

Stretla som túto ženu, Mama Rose,

ktorá si prenajíma svoj malý príbytok po viac než 32 rokov,

žije tam so svojimi siedmimi deťmi.

Štyri z nich spia na dvojposteli,

a tri v blate, na podľahe z linolea.

A všetky deti chodia do školy vďaka tomu, že predáva vodu z kiosku,

a predáva mydlo a chlieb z malého obchodíku vo vnútri.

Rovnako to bol aj deň po uvedení do úradu

a ja som si pripomenula, ako je Mathare stále spojené so svetom.

Videla som deti na ulici,

a oni hovorili "Obama je náš brat!"

A ja som im na to: " Obama je môj brat, takže to z nás robí súrodencov."

Žartovne sa na mňa pozreli a potom urobili niečo ako "Plácnime si!"

A práve tu som stretla Jane.

Okamžite ma zasiahla dobrosrdečnosť a nežnosť v jej tvári,

a poprosila som ju, aby mi vyrozprávala svoj príbeh.

Začala tým, že mi povedala svoj sen. Hovorí: "Mala som dva sny.

Prvým bolo to, že som sa chcela stať lekárkou,

a druhým - chcela som sa vydať za dobrého muža,

ktorý by zostal so mnou a mojou rodinou.

Pretože moja mama bola samoživiteľkou,

nemohla si dovoliť zaplatiť nám školné.

Takže som sa musela vzdať prvého sna a zameriať sa na ten druhý."

Vydala sa, keď mala 18 rokov a hneď potom sa jej narodilo dieťa.

A keď oslávila 20ku, zistila, že čaká druhé dieťa,

matka jej zomrela a manžel ju opustil - zobral si inú ženu.

Takže sa znova ocitla v Mathare, bez príjmu, bez znalostí, bez peňazí.

Nakoniec sa dala na prostitúciu.

Nebolo to zorganizované spôsobom, akým si často myslíme, že je.

V noci išla do mesta s ďalšími približne 20 dievčatami

hľadať prácu a niekedy sa vrátila s niekoľkými šilingami,

niekedy s ničím.

Povedala mi: "Vieš, chudoba nebola tak strašná. Najhoršie bolo poníženie

a rozčarovanie z toho všetkého."

V roku 2001 sa jej život zmenil.

Jej kamarátka počula o organizácií Jamii Bora,

ktorá požičiava peniaze ľuďom bez ohľadu na to, ako sú chudobní,

pokiaľ ale majú rovnako veľku sumu v úsporách.

Ubehol rok, kým zarobila 50 dolárov,

a začala si požičiavať a za čas si bola schopná kúpiť šijací stroj.

Stala sa krajčírkou.

A z toho vyplynulo to, čo robí teraz,

tj. ísť na trh s oblečením zo second handu

a približne za 3 doláre a 25 centov nakúpiť staré večerné róby.

Možno ste niektoré z nich dali práve vy.

Ona ich vyzdobí čačkami a stuhami

a urobí z nich volánikové šaty, ktoré predáva ženám

na prvé prijímanie ich 16 ročných dcér -

miľníky, ktoré chcú ľudia osláviť

naprieč celým ekonomickým spektrom.

Skutočne sa jej darí. Vlastne som ju pozorovala

ako kráča po ulici a predáva. A predtým než ste si ju vôbec všimli,

bol pri nej zástup žien kupujúcich tieto šaty.

Premýšľala som, keď som sa na ňu dívala, ako predáva šaty

a bižutériu, ktorú vyrába,

že sa Jane teraz darí zarobiť viac než 4 doláre denne.

A na základe rôznych definícií už nie je chudobná.

Ale stále žije v Mathare Valley.

Takže sa nemôže presťahovať.

Žije so všetkou tou neistotou,

vlastne v januári, počas etnických nepokojov,

bola vyhnaná z domu a musela si nájst nový príbytok,

kde by mohla žiť.

Jamii Bora tomuto rozumie. A rozumie

tomu, že keď sa rozprávame o chudobe,

musíme sa pozerať na ľudí naprieč celým ekonomickým spektrom.

S trpezlivým kapitálom z Acumenu a ďalších organizácií,

pôžičky a investície, ktoré sa ich budú týkať dlhodobo,

postavili oblasť nízkonákladového bývania

priblžne hodinu z centra Nairobi.

Vytvorili to z pohľadu

zákazníkov, akou je napríklad Jane,

kládli dôraz na zodpovednosť a solídnosť.

Takže musí zaplatiť 10 percent hypotéky -

z celkovej sumy, alebo musí mať ušetrených 400 dolárov.

Potom sa mesačné splátky upravia na hodnotu nájomného, ktoré musela platiť za svoj príbytok.

Za niekoľko týždňov bude jednou

z približne 200 rodín, ktoré sa presťahujú do tejto oblasti.

Keď som sa jej spýtala, či sa niečoho bojí,

alebo či jej bude chýbať niečo z Mathare,

odpovedala: "Čoho by som sa bála,

keď som už čelila všetkému?

Som HIV pozitívna. Vysporiadala som sa s tým všetkým."

Ďalej povedala: "Čo mi bude chýbať?

Myslíš si, že mi bude chýbať násilie alebo drogy? Nedostatok súkromia?

Myslíš si, že mi bude chýbať to, že neviem, či sa deti

večer vrátia domov?" Povedala mi: "Ak mi dáš 10 minút,

zbalím si batožinu."

Hovorím jej: A čo Tvoje sny?"

a ona na to: "Vieš,

moje sny nevypadajú presne tak, ako som si myslela, že budú vypadať, keď som bola malá.

Ale keď o tom všetkom premýšľam, myslela som si, že chcem muža,

v skutočnosti som chcela milujúcu rodinu.

A ja vášnivo milujem svoje deti a oni mi lásku vracajú."

Povedala: "Myslela som si, že chcem byť doktorkou,

v skutočnosti som chcela byť niekým,

kto by slúžil a liečil a uzdravoval.

Cítim sa požehnaná za všetko, čo mám,

dva dni v týždni radím HIV pacientom.

Hovorím im: "Pozri sa na mňa. Nie si mŕtva.

Stále žiješ. A ak si ešte stále nažive, musíš slúžiť."

Povedala: "Nie som doktor, ktorý predpisuje pilulky.

Ale možno, dávam niečo viac,

pretože im dávam nádej."

Uprostred ekonomickej krízy,

veľa z nás inklinuje napredovať

s obavami a ja si myslím, že by sme sa mohli

inšpirovať Jane a vyraziť s chápaním

toho, že to, že sme chudobní, neznamená, že sme obyčajní.

Pretože keď zlyhavajú systémy,

ako napr. tie, ktoré vidíme všade vo svete,

je to príležitosť pre vynálezy a inováciu.

Je to skutočne príležitosť vybudovať svet,

kde môžeme poskytnúť služby a výrobky

všetkým žijúcim ľuďom, tak že budú

schopní prijímať rozhodnutia a vyberať si sami za seba.

Skutočne verím, že tu sa začína dôstojnosť.

Dlžíme to všetkým Jane tohto sveta.

A predovšetkým dlžíme to sami sebe.

Ďakujem Vám.

(Potlesk)