Návod technomila na učenie sa všetkého online

Niektorí z nás sa najlepšie učia v triedach, iní z nás… nuž, nie v triedach. Aj tak však milujeme učiť sa, zisťovať nové veci o svete a dávať mysliam zabrať. Potrebujeme na to len správne miesto a správnu spoločnosť. V tejto pôvabnej prednáške autor John Green hovorí o svete učenia, ktorý objavil v online videu.

Toto je mapa štátu New York,

ktorú vytvorila v roku 1937
spoločnosť General Drafting.

Medzi fanúšikmi kartografie
je táto mapa veľmi známa,

lebo tu dole, na úpätí
pohoria Catskill Mountains,

je mestečko Roscoe,

vlastne bude lepšie,
ak si to pozriete tu hore.

Tu je Roscoe,
hneď nad ním je Rockland

a hneď nad Rocklandom
je mestečko Agloe.

Agloe v štáte New York je medzi
kartografmi veľmi známe,

pretože je to mesto na papieri.

Je známe aj ako autorská pasca.

Tvorcovia máp, pretože moja mapa
New Yorku a vaša mapa New Yorku

pravdepodobne vyzerajú veľmi podobne,
súdiac podľa tvaru štátu New York,

tvorcovia máp často do svojich máp
vkladajú vymyslené miesta,

aby chránili svoje autorské práva.

Keď potom moje fiktívne miesto
nájdem na vašej mape,

môžem si byť úplne istý,
že ste ma okradli.

Agloe je slovná hračka pozostávajúca
z iniciálov tvorcov tejto mapy,

Ernesta G. Alpersa a Otta Lindberga,

ktorá vyšla v roku 1937.

Desiatky rokov neskôr
Rand McNally vydal mapu

obsahujúcu mesto Agloe, ktoré sa
nachádzalo na presne tej istej križovatke

dvoch poľných ciest uprostred ničoho.

Dokážete si predstaviť tú
radosť v spoločnosti General Drafting.

Hneď zavolali Randovi
McNallymu a povedali:

„Máme vás! Agloe sme si vymysleli.

Je to vymyslené mesto. Mesto na papieri.

Vysúdime od vás aj posledné gate!“

A Rand McNally odpovedal:
„Nie, nie, nie, Agloe naozaj existuje.“

Keďže ľudia chodili na tú
križovatku dvoch poľných ciest

(smiech)

uprostred ničoho, očakávajúc,
že tam bude mestečko zvané Agloe,

niekto Agloe vybudoval.

(smiech)

Bola tam čerpacia stanica, obchod
a v najlepších časoch aj dva domy.

(smiech)

Toto je, pravdaže, pre spisovateľa
úplne neodolateľná metafora,

lebo všetci by sme radi verili,
že to, čo dáme na papier,

dokáže zmeniť skutočný svet,
v ktorom žijeme.

Preto sa moja tretia kniha
volá Mestá na papieri.

Ešte viac ako prostredie, v ktorom
sa to udialo, ma však zaujíma

samotný jav.

Je jednoduché povedať, že svet
formuje naše mapy sveta, však?

Že celkový tvar sveta zjavne
ovplyvňuje naše mapy.

Oveľa zaujímavejšie sa mi však zdá,

že spôsob, akým svet mapujeme, svet mení.

Pretože svet by bol skutočne iný,
ak by bol sever dole.

A svet by bol skutočne iný,

keby Aljaška a Rusko neboli
na opačných stranách mapy.

A bol by iný aj vtedy,

ak by sme Európu zobrazovali
v jej skutočnej veľkosti.

Svet menia naše mapy sveta.

Cesta, ktorú si vyberieme, v podstate
naša osobná kartografická spoločnosť,

tvaruje aj mapu našich životov

a tá zasa formuje naše životy.

Verím, že to, čo mapujeme, mení náš život.

A nemyslím to nijako
na spôsob tajnej siete anjelov,

v zmysle „môžete sa svojím
myslením vyliečiť z rakoviny“.

Verím však, že hoci mapy
neukazujú, kam v živote pôjdete,

ukazujú, kam by ste mohli ísť.

Veľmi zriedkavo sa dostanete na miesto,
ktoré nie je na vašej osobnej mape.

Keď som bol mladý, bol som hrozný študent.

Zbieral som slabé trojky.

Myslím, že dôvodom, prečo som
bol takým slabým študentom,

bolo, že som mal pocit,
že vyučovanie je len séria prekážok,

ktoré sa predo mňa postavili

a ktoré som musel preskočiť,
aby som dosiahol dospelosť.

Netúžil som tieto prekážky preskakovať,

pretože sa mi zdali celkom umelé,
a tak som ich často nezdolal

a potom mi ľudia hrozili, viete,

vyhrážali sa, že sa „dostanú
do mojich trvalých záznamov“

alebo: „Nikdy nenájdeš dobrú prácu.“

Nechcel som dobrú prácu!

Pokiaľ som to vedel posúdiť
v jedenástich, dvanástich,

ľudia s dobrou prácou
vstávali veľmi skoro ráno

(smiech)

a to prvé, čo ľudia
s dobrou prácami robili,

bolo obviazať si okolo krku
škrtiace oblečenie.

Doslova si na seba dávali slučky

a potom išli do práce, čokoľvek robili.

To nie je recept na šťastný život.

Títo ľudia, v mojej symbolmi posadnutej
dvanásťročnej predstavivosti,

títo ľudia, ktorí sa škrtia

hneď, čo ráno vstanú,

jednoducho nemohli byť šťastní.

Prečo by som mal chcieť
preskákať všetky prekážky

pre toto?

To je hrozný koniec!

A potom, keď som bol prvák
na strednej, chodil som do malej

internátnej školy Indian Springs

pri Birminghame v Alabame.

A odrazu sa zo mňa stal študent.

Stal som sa študentom,

pretože som sa
v študentskom prostredí našiel.

Ocitol som sa obklopený ľuďmi,

ktorí oslavovali
intelektuálnosť a angažovanosť

a ktorí si mysleli, že môj
ironický odpor ku škole

nebol múdry či smiešny,

ale bola to jednoduchá a obyčajná reakcia

na veľmi komplikované
a neprekonateľné problémy.

A tak som sa začal učiť,
pretože učenie bolo cool.

Naučil som sa, že niektoré
nekonečné množiny sú väčšie ako iné

a aj to, čo je jambický pentameter
a prečo ľudským ušiam znie tak dobre.

Naučil som sa, že Občianska vojna
bola znárodňovací spor,

niečo z fyziky,

to, že korelácia by sa nemala
pliesť s kauzalitou,

všetko toto, mimochodom,

skutočne obohatilo môj každodenný život.

A je pravda, že väčšinu z toho
vo svojej „práci“ nevyužívam,

ale o tom to pre mňa nie je.

Je to o kartografii.

Čo je to kartografický postup?

Je to plaviť sa
okolo nejakej zeme a rozmýšľať:

„Myslím, že zakreslím ten kúsok zeme,“

a potom začnete premýšľať: „Možno
je tu ešte viac nezakreslenej zeme.“

Učenie pre mňa skutočne začalo takto.

Pravda, mal som učiteľov,
ktorí o mne nepochybovali,

a mal som veľké šťastie, že som ich mal,

pretože som im často dával dôvod
myslieť si, že som stratená investícia.

No väčšina toho, čo som
sa naučil na strednej,

nebolo o tom, čo sa deje v triede,

ale o tom, čo sa deje mimo triedy.

Napríklad dokážem povedať,

že „Šikmo svetlo dopadá
za večerov zimných,

ťaží ako chorály,
náboženské hymny."

Nie preto, že som sa Emily Dickinsonovú
učil naspamäť v škole,

keď som chodil na strednú,

ale preto, že na strednej
bolo jedno dievča,

ktoré sa volalo Amanda a páčilo sa mi

a ktoré malo rado poéziu
Emily Dickinsonovej.

Viem vám povedať,
aká je cena príležitosti,

lebo v jeden deň, keď som ležal
na gauči a hral hru Super Mario Kart,

vošiel môj kamarát Emmet a povedal:

„Ako dlho už hráš Super Mario Kart?“

Odpovedal som: „Neviem,
takých šesť hodín?“ A on povedal:

„Uvedomuješ si, že keby si bol tých
6 hodín pracoval v Baskin-Robbinse,

mohol si zarobiť 30 dolárov,
takže si vlastne

práve zaplatil 30 dolárov
za hranie Super Mario Karta.

A ja som povedal: „To beriem.“

(smiech)

No naučil som sa,
aká je cena príležitosti.

A popri tom sa mapa môjho života zlepšila.

Zväčšila sa, obsiahla viac miest.

Boli v nej udalosti, ktoré sa mohli stať,

budúcnosť, ktorú som mohol mať.

Nebol to formálny,
organizovaný vyučovací proces

a priznávam to rád.

Bolo to hrboľaté, nesúvislé,
veľa som toho ešte nevedel.

Možno som napríklad
poznal Cantorovu myšlienku,

že niektoré nekonečné množiny
sú väčšie ako iné,

ale v skutočnosti som nerozumel
algebre, ktorá za ňou stála.

Poznal som myšlienku ceny príležitosti,

ale nepoznal som
zákon klesajúcich výnosov.

Na kartografii a iných disciplínach
využívajúcich predstavivosť

je dobré to, že namiesto umelých prekážok,

ktoré musíte preskakovať,

vidíte kúsok pobrežia a to
vo vás vyvoláva túžbu vidieť viac.

Teraz poznám aspoň časť výpočtov,

ktoré za tým všetkým stoja.

Na strednej škole som bol členom

študentskej skupiny,
na výške som prešiel do ďalšej

a potom do ďalšej,

keď som začal pracovať
v časopise Booklist,

kde som bol asistentom obklopeným
úžasne sčítanými ľuďmi.

Potom som napísal knihu.

A tak, ako o tom snívajú všetci autori,

som okamžite nechal prácu.

(smiech)

Po prvý raz od strednej školy

som sa ocitol bez študentskej
skupiny a bolo to hrozné.

Nenávidel som to.

Počas tých dvoch rokov
som prečítal veľa, veľa kníh.

Čítal som knihy o Stalinovi,

o tom, ako sa Uzbekovia
začali považovať za moslimov,

a o tom, ako sa vyrábajú atómové bomby,

ale mal som z toho pocit, akoby
som si tvoril vlastné prekážky

a potom cez ne sám preskakoval
namiesto toho, aby som cítil radosť

z toho, že som členom
študentskej skupiny, skupiny ľudí,

ktorí sa spolu angažujú
v kartografickej spoločnosti

a snažia sa lepšie pochopiť
a zmapovať svet okolo nás.

Potom, v roku 2006,
som stretol tohto chlapíka.

Volá sa Ze Frank.

Nestretol som ho naozaj, len na Internete.

Ze Frank vtedy viedol
program Show so Ze Frankom.

Ja som na ten program narazil

a to bola moja cesta, aby som
sa znova stal komunitným študentom.

Tu Ze rozpráva o Las Vegas:

(video) Ze Frank: Las Vegas bolo vystavené
uprostred veľkej, horúcej púšte.

Takmer všetko sem priviezli zvonku,

kamene, stromy, vodopády.

Tieto ryby sú tomuto miestu skoro také
cudzie ako lietajúce prasatá.

V protiklade k horúcej púšti,
ktorá toto mesto obklopuje,

sú aj títo ľudia.

Veci z celého sveta tu boli postavané
nanovo, ďaleko od svojej histórie

a mimo ľudí, ktorí ich
vnímajú iným spôsobom.

Niečo sa vylepšilo,
sfinge urobili plastiku nosa.

Nie je žiadny dôvod mať pocit,
že vám niečo uniká.

Tento New York pre mňa znamená to isté,
čo pre každého.

Všetko je mimo kontextu a to znamená,
že kontext dovoľuje všetko: parkovisko,

kongresové centrum, žraločie akvárium.

Vybudovanie tohto mesta je možno
jeden z najväčších svetových úspechov,

lebo sem nepatrí nikto a zároveň všetci.

Keď som sa ráno prechádzal,
všimol som si, že väčšina budov

sú veľké zrkadlá odrážajúce
slnko späť do púšte.

Oproti väčšine zrkadiel,

ktoré odrážajú svoje okolie,

však tieto vyzerajú prázdne.

John Green: Spomínam si na časy

keď v online videách bolo vidno pixely.

(smiech)

Ze nie je len výborný intelektuál,
ale aj úžasný zakladateľ skupín.

Skupina ľudí, ktorá sa okolo
týchto videí vybudovala,

bola v mnohých smeroch
študentská skupina.

Hrali sme proti Ze Frankovi
spoločne šach a porazili sme ho.

Zorganizovali sme pre jedného mladého muža
cestu autom po Spojených štátoch.

Urobili sme zo Zeme sendvič,

a to tak, že jedna osoba držala
krajec chleba na jednom mieste

a na presne opačnej strane Zeme

druhá osoba držala ďalší krajec chleba.

Uvedomujem si, že sú to hlúpe nápady,
ale sú to zároveň „učenecké“ nápady.

To pre mňa bolo veľmi vzrušujúce.

Na internete môžete takýchto
skupín nájsť veľa.

Sledujte značku matematika na Tumblri

a áno, uvidíte, ako sa ľudia
sťažujú na matematiku,

ale uvidíte aj ľudí, ktorí
na tie sťažnosti odpovedajú

komentármi argumentujúcimi,
že matematika je zaujímavá a nádherná

a že aj takto sa dá hľadieť na problém,
ktorý ste považovali za neriešiteľný.

Môžete ísť na lokality ako Reddit
a nájsť subreddity

ako „Opýtajte sa historika“
alebo „Opýtajte sa vedy“,

kde môžete ľuďom z týchto oblastí

klásť rozličné otázky,

od veľmi vážnych po veľmi hlúpe.

Najzaujímavejšie študentské skupiny,

ktoré dnes rastú na internete,
sú pre mňa tie na YouTube,

no priznávam, som zaujatý.

Myslím si však, že v mnohých smeroch
sa stránka YouTube podobá učebni.

Pozrite si napríklad Minute Physics,

chlapa, ktorý učí svet o fyzike:

(video)
Prejdime k podstate.

K 4. júlu 2012 bol Higgsov bozón
poslednou základnou časticou

štandardného modelu časticovej fyziky,
ktorú zostávalo objaviť pokusmi.

Ale môžete sa pýtať,
prečo bol Higgsov bozón

zahrnutý do štandardného modelu

spolu so známymi časticami
ako elektróny, fotóny a kvarky,

keď ho nebojavili vtedy
v sedemdesiatych rokoch?

Dobrá otázka. Existujú dva hlavné dôvody.

Po prvé, tak ako je elektrón
excitáciou elektrónového poľa,

Higgsov bozón je jednoducho
častica, ktorá je excitáciou

všade prenikajúceho Higgsovho poľa.

Higgsovo pole zasa hrá zásadnú úlohu

v našom modeli slabej jadrovej sily.

Konkrétne pomáha vysvetliť,
prečo je taká slabá.

Viac o tom v ďalšom videu,

ale hoci bola slabá jadrová teória
potvrdená už v osemdesiatych rokoch,

Higgsovo pole je v rovniciach také
zviazané so slabou silou, že sme doteraz

nedokázali potvrdiť jeho
skutočnú a nezávislú existenciu.

JG: Tu je video, ktoré som vytvoril

v rámci môjho programu Crash Course,
a hovorí o 1. svetovej vojne:

(video) Bezprostrednou príčinou bola,
samozrejme, sarajevská vražda

rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda

spáchaná 28. júna 1914 bosniansko-srbským
nacionalistom Gavrilom Principom.

Rýchla odbočka: je zaujímavé,

že prvá veľká vojna
dvadsiateho storočia začala

teroristickým činom.

František Ferdinand
nebol veľký obľúbenec

svojho strýka, cisára
Františka Jozefa, to sú ale fúzy!

No aj tak atentát viedol k rakúskemu
vyhláseniu ultimáta voči Srbsku,

z ktorého Srbsko prijalo niektoré,
ale nie všetky požiadavky,

a tak Rakúsko vyhlásilo Srbsku vojnu.

Potom Rusi pre svoje spojenectvo
so Srbmi zmobilizovali armádu.

Nemecko, ktoré bolo spojencom Rakúska,

kázalo Rusku prestať,

ale Rusko neuposlúchlo, a tak
Nemecko zmobilizovalo svoju armádu,

vyhlásilo vojnu Rusku, upevnilo
spojenectvo s Osmanskou ríšou

a potom vyhlásilo vojnu Francúzsku,
pretože, viete, Francúzsko.

(smiech)

A ľudia sa na YouTube

neučia len fyziku a dejepis.

Tu je video o abstraktnej matematike.

(video) Takže ste mnou a ste
znova na hodine matematiky,

pretože vás sem nútia chodiť každý deň.

Učíte sa o, čo ja viem,
súčte nekonečných postupností.

Je to stredoškolské učivo, však?

Je to zvláštne, pretože je to skvelá téma,
ale nejako sa im podarilo pobabrať ju.

Zrejme preto teda v osnovách
povoľujú nekonečné postupnosti.

A tak si v pochopiteľnej
potrebe rozptýlenia kreslíte

a rozmýšľate viac o tom,
aký je plurál slova vírus

ako o predkladanom učive: vírusy,
víri či víry?

Alebo je singulár vír

a singulár slova kiwi by mal byť kiva?

Avšak celá myšlienka, že

1/2 + 1/4 + 1/8 + 1/16 atď. sa blíži
k jednej, je užitočná, ak napríklad

chcete nakresliť rad slonov,

z ktorých každý drží chvost ďalšieho:

normálny slon, mladý slon,
slonie mláďa, slon veľkosti psa,

slon veľkosti šteniatka,
až po slona chrobáka a tak ďalej.

Čo je aspoň trošičku zaujímavé,

lebo môžete nakresliť
nekonečné množstvo slonov

a stále sa vám vojdú
na jedinú stranu zošita.

JG: A napokon, tu je Destin
zo Smarter Every Day,

ktorý hovorí o zachovaní momentu hybnosti

a, keďže je to YouTube, je o mačkách:

(video) Ahojte, to som ja, Destin.
Vitajte v Smarter Every Day.

Pravdepodobne ste si všimli,
že mačky skoro vždy pristávajú na nohách.

Dnešná otázka znie: Prečo?

Ako väčšina jednoduchých otázok
má veľmi zložitú odpoveď.

Nechajte ma položiť otázku inak:

Ako mačka v padajúcej vzťažnej sústave
prejde z nohami hore na nohami dole

bez porušenia zákona
o zachovaní momentu hybnosti?

(smiech)

JG: Všetky štyri videá
majú niečo spoločné,

všetky majú na YouTube
viac ako pol milióna zhliadnutí.

A to ľuďmi, ktorí ich
nepozerajú v učebniach,

ale preto, že patria
do študentských skupín,

ktoré okolo týchto kanálov vznikajú.

Ako som už povedal, pre mňa
je YouTube ako učebňa,

do veľkej miery je to tak,
pretože tu je inštruktor,

ako v staromódnej učebni: tu je učiteľ

a tu pod učiteľom sú študenti

a všetci spolu konverzujú.

Viem, že komentáre na YouTube
majú v internetovom svete

veľmi zlú povesť,

ale ak si pozriete komentáre
na týchto kanáloch,

nájdete ľudí diskutujúcich o téme videa,

pýtajúcich sa náročné,
komplikované otázky k téme videa

a ďalších, ktorí na ne odpovedajú.

A pretože stránka YouTube je usporiadaná
tak, že priestor, na ktorom rozprávam,

miesto, kde k vám hovorím,
je na presne rovnakej strane

ako vaše komentáre,

veľmi živým, skutočným a aktívnym
spôsobom sa zúčastňujete konverzácie.

A pretože zvyčajne aj komentujem,
mám možnosť s vami spolupracovať.

A takto to vyzerá, či ide o dejiny sveta,

matematiku, vedu alebo čokoľvek iné.

Vidíte tiež mladých ľudí používať
internetové nástroje či žánre

na vytváranie priestorov,
ktoré umožňujú intelektuálnu aktivitu

namiesto ironického odstupu,

ktorí si asi mnohí z nás spájajú s memami
a inými internetovými zvyklosťami.

Viete, "Nudil som sa.
Vymyslel som algebru."

Alebo tu je Honey Boo Boo
kritizujúci priemyselný kapitalizmus:

[„Liberálny kapitalizmus vôbec nie je
dobrom ľudstva.

Práve naopak, je nástrojom
divokého, deštruktívneho nihilizmu.“]

Ak nevidíte, čo hovorí… dobre.

Naozaj verím, že tieto priestory,

tieto skupiny sa pre novú
generáciu študentov stali

tým druhom skupín, tým druhom
kartografických skupín,

ktoré som ja mal, keď som bol na strednej
a potom na vysokej škole.

Ako dospelého ma
znovuobjavenie týchto skupín

nanovo priviedlo do spoločnosti študentov

a povzbudilo ma, aby som aj
v dospelosti zostal študentom

a nemal viac pocit, že učenie sa
je niečo vyhradené pre mladých.

Vi Hart a Minute Physics mi predstavili

neuveriteľne veľa vecí,
ktoré som predtým nepoznal.

A viem, že sa všetci vraciame

do dní parížskeho salónu v osvietenstve

alebo k algonquinskému okrúhlemu stolu

a želáme si: „Och, keby som tam mohol byť.

Kiežby som sa mohol smiať
na vtipoch Dorothy Parkerovej.“

Som tu však, aby som vám povedal,
že tieto miesta ešte stále existujú.

Existujú v kútoch internetu,
kam sa starší boja vkročiť.

(smiech)

A skutočne, skutočne verím, že keď sme
v 60. rokoch vytvorili Agloe v New Yorku,

keď sme Agloe dali život,
ešte sme sa len rozbiehali.

Ďakujem.

(potlesk)