Alain de Botton: láskavejšia, miernejšia filozofia úspechu

Alain de Botton skúma naše pojmy úspechu a zlyhania -- a spytuje predpoklady, ktoré ležia za týmito dvoma názormi. Je úspech vždy zaslúžený? Alebo zlyhanie? Vtipne a výstižne argumentuje, že by sme sa mali vyhnúť snobstvu a nájsť v práci ozajstné potešenie.

Zvykne na mňa prísť kariérna kríza,

často v nedeľu večer,

keď slnko zapadá,

a priepasť medzi tým, čím som dúfal byť,

a mojím skutočným životom sa zväčšuje tak bolestne,

že obvykle skončím plačúc do vankúša.

Spomínam to preto,

že sa domnievam, že to nie je len môj osobný problém.

Asi si myslíte, že sa mýlim.

Ale ja si myslím, že v tejto dobe sú naše životy pravidelne

prerušované kariérnymi krízami,

chvíľami, v ktorých to, čo sme si mysleli, že vieme

o svojom živote, o našej kariére,

naráža na hrozivú realitu.

Je možno jednoduchšie než kedykoľvek predtým si dobre zarobiť.

Je asi ťažšie než kedykoľvek predtým

byť v kľude, nepodľahnúť kariérnej úzkosti.

Chcel by som sa teraz pozrieť

na dôvody, prečo

cítime úzkosť ohľadom kariéry.

Prečo sme obeťami týchto kariérnych kríz,

plačúc ticho do vankúša.

Jeden z dôvodov, prečo trpíme

je, že sme obklopení snobmi.

Mám teraz zlú správu,

obzvlášť pre niekoho, kto prišiel do Oxfordu zo zahraničia.

Máme ozajstný problém so snobmi.

Ľudia mimo Británie si myslia, že

snobstvo je charakteristicky britský fenomén

spojený s vilami a titulmi.

Zlou správou je, že to nie je pravda.

Snobstvo je globálny fenomén.

Sme globálnou organizáciou. Toto je globálny fenomén.

Existuje. Kto je to snob?

Snob je ktokoľvek, kto z vás vezme malú časť

a vytvorí si s ňou váš kompletný obraz.

To je snobstvo.

A hlavným typom snobstva,

s ktorým sa dnes stretávame, je snobstvo v práci.

Na večierku sa s ním okamžite stretnete

v podobe slávnej kultovej otázky

21.storočia: "Kde pracujete?"

A na základe toho, ako odpoviete,

sú ľudia neuveriteľne radi, že vás stretli,

alebo sa pozerajú na hodinky a vymýšľajú výhovorky.

(Smiech)

Opakom snoba je vaša matka.

(Smiech)

Nie nutne tá vaša alebo moja.

Ale nejaká ideálna matka.

Niekto, komu nezáleží na tom, čo ste dosiahli.

Nanešťastie, väčšina ľudí nie sú naše matky.

U väčšiny ľudí súvisí to, koľko času,

a lásky, teda nie romantickej lásky,

i keď aj z toho niečo môže byť,

ale lásky vo všeobecnosti, rešpektu

nám venujú, s tým, aká je

naša pozícia v spoločenskej hierarchii.

A preto nám toľko záleží na našej kariére.

A tiež na materiálnych statkoch.

Často nám vravia, že žijeme v materialistických časoch,

že sme chamtiví.

Nemyslím, že by sme boli obzvlášť materialistickí.

Myslím, že žijeme v spoločnosti,

ktorá prisudzuje isté emocionálne odmeny

nadobúdaniu materiálnych statkov.

Nechceme materiálne statky. Chceme tie odmeny.

Je to nový pohľad na luxusný tovar.

Keď nabudúce uvidíte niekoho vo Ferrari,

nepovedzte si: "Toto je chamtivec."

Pomyslite si: "Tento človek je neskutočne zraniteľný a potrebuje lásku."

Inými slovami -- (Smiech)

súciťte s ním, než by ste ním pohŕdali.

Sú aj iné dôvody --

(Smiech)

Sú iné dôvody, prečo je teraz ťažšie

byť v pohode než kedysi.

Jedným z nich, a to je paradoxné, pretože sa to spája s niečím príjemným,

sú naše nádeje ohľadom kariéry.

Nikdy predtým sme nemali také veľké očakávania

ohľadom toho, čo môžeme dosiahnuť počas života.

Z viacerých strán počúvame, že ktokoľvek môže dosiahnuť čokoľvek.

Skoncovali sme s kastovným systémom.

A teraz máme systém, kde sa každý môže vyšvihnúť

na akú pozíciu chce.

Je to nádherná myšlienka.

S tým ide ruka v ruke duch rovnosti. Sme si v podstate rovní.

Nie sú žiadne prísne definované

hierarchie.

Je tu však jeden obrovský problém.

A tým problémom je závisť.

Hovoriť o závisti je veľké tabu,

ale ak v modernej spoločnosti existuje hlavná emócia, je ňou závisť.

A je spojená s duchom rovnosti. Vysvetlím vám to.

Bolo by veľmi nezvyklé, keby ktokoľvek z vás

závidel kráľovnej Anglicka.

Napriek tomu, že je oveľa bohatšia než vy.

A má obrovský dom.

Nezávidíme jej, pretože je príliš divná.

Je príliš zvláštna.

Nestotožňujeme sa s ňou. Smiešne rozpráva.

Pochádza zo zvláštneho miesta.

Nevieme sa s ňou stotožniť. A keď sa s niekým nevieme stotožniť, nezávidíme mu.

Čím sú si ľudia bližšie vekom, pôvodom,

totožnosťou, tým viac im hrozí závisť.

Preto by nikto z vás nemal chodiť na školské stretávky.

Pretože neexistuje väčší orientačný bod

než ľudia, s ktorými ste chodili do školy.

Ale problémom modernej spoločnosti je, že mení celý svet

na školu. Každý nosí džíny, každý je rovnaký.

A predsa nie je.

Takže máme ducha rovnosti, v kombinácii s veľkými nerovnosťami.

Vedie to k veľmi stresujúcej situácii.

Je asi rovnako nepravdepodobné, že by ste sa teraz

stali bohatými a slávnymi ako Bill Gates,

ako bolo v 17. storočí nepravdepodobné, že

by ste sa zaradili medzi francúzsku aristokraciu.

Ale pointou je, že sa to tak nezdá.

Časopisy a iné média nás presviedčajú,

že ak máte dosť energie, niekoľko šikovných myšlienok

a garáž, môžete rozbehnúť veľký biznis.

(Smiech)

A dôsledky tohto problému môžme vidieť v kníhkupectvách.

Keď sa vo veľkom knihkupectve pozriete do oddelenia svojpomocnej literatúry,

ako to niekedy robím ja,

ak sa pozriete na knihy o svojpomoci, ktoré sa vydávajú

dnes vo svete, sú tam dva typy.

Prvý hlása: "Máš na to! Dokážeš to! Nič nie je nemožné!"

A druhý radí, ako sa vyrovnať

s tým, čo slušne nazývame "nízke sebavedomie,"

alebo menej slušne "byť so sebou veľmi nespokojný."

Je tu skutočná súvislosť

medzi spoločnosťou, ktorá vraví ľuďom, že môžu dokázať všetko,

a výskytom nízkeho sebavedomia.

Takže niečo veľmi pozitívne,

sa môže obrátiť proti nám.

Je ďalší dôvod, prečo cítime viac úzkosti

ohľadom kariéry, nášho statusu v dnešnom svete, než kedysi.

A tiež to súvisí s niečím pekným.

To pekné sa volá meritokracia.

Všetci politici, ľavica či pravica, sa dnes

zhodujú že meritokracia je skvelou vecou,

a mali by sme sa snažiť viesť našu spoločnosť týmto smerom.

Čo je to meritokracia?

V meritokratickej spoločnosti,

ak máte talent, energiu a schopnosti,

dostanete sa na vrchol. Nič vás nezastaví.

Je to krásna myšlienka. Problémom je,

že ak naozaj veríte v zriadenie,

kde sa tí šikovní dostanú na vrchol,

ako dôsledok zároveň

veríte v zriadenie, kde tí, ktorí si zaslúžia skončiť na dne,

skončia na dne a ostanú tam.

Inými slovami, vaša životná pozícia nie je náhodná,

ale zaslúžená.

A preto je zlyhanie omnoho zdrvujúcejšie.

Viete, v stredovekom Anglicku,

keď ste stretli veľmi chudobného človeka,

nazýval by sa "nešťastníkom."

Doslovne, niekto, komu štastie nedožičilo, nešťastník.

Dnes, obzvlášť v Spojených Štátoch,

keď stretnete niekoho na dne spoločnosti,

dá sa ho nemilo označiť ako "stroskotanec."

Je rozdiel medzi nešťastníkom a stroskotancom.

A na tom vidíme 400 rokov evolúcie spoločnosti,

a našu vieru v toho, kto je zodpovedný za naše životy.

Už to nie sú bohovia, sme to my. My držíme opraty.

Je povznášajúce ak sa vám darí,

a veľmi zdrvujúce ak nie.

V najhoršom prípade to vedie, podľa sociológov

ako Emil Durheim, k zvýšeniu počtu samovrážd.

V rozvinutých individualistických krajinách je viac samovrážd

než kdekoľvek na svete.

A jedným z dôvodov je, že ľudia berú to, čo sa im stane

veľmi osobne.

Zaslúžia si svoj úspech. Ale tiež aj zlyhanie.

Existuje spôsob ako odľahčiť nátlak,

ktorý som načrtol?

Myslím, že áno. Je ich niekoľko.

Vezmime si meritokraciu.

Myšlienka, že každý si zaslúži, kam sa dostal.

Je to skutočne bláznivá myšlienka.

Podporím každého politika, lavicového či pravicového,

s použiteľným meritokratickým nápadom.

Som meritokrat a tak to je.

Ale je bláznivé veriť, že sa nám podarí

vytvoriť skutočne meritokratickú spoločnosť. To je neuskutočniteľný sen.

Myšlienka, že vytvoríme spoločnosť,

kde je doslovne každý ohodnotený,

dobrí na vrchu, a zlí na spodku,

a všetko je tak, ako má byť, je neuskutočniteľná.

Je tam príliš veľa náhodných faktorov.

Nehody, neplánované pôrody,

veci padajúce ľuďom na hlavu, choroby, atď.

To nikdy neohodnotíme.

Nikdy neohodnotíme ľudí podľa zásluhy.

Sv. Augustín v diele "Božie Mesto"

hovorí: "Je hriechom súdiť človeka poďla jeho funkcie."

V modernej angličtine by to znamenalo,

je hriechom spraviť si obraz o niekom

podľa jeho vizitky.

Nie je to funkcia, čo sa ráta.

A podľa sv. Augustína,

iba Boh môže dať každého tam, kam patrí.

A spraví tak v Súdny deň

s anjelmi a fanfárami, a nebo sa otvorí.

Šialený nápad, ak ste svetským človekom ako ja.

Ale je v nej aj niečo cenné.

Inými slovami, kroťte sa, keď súdite ľudí.

Neviete, aká je niekoho skutočná hodnota.

To je ich skrytá časť.

A nemali by sme sa chovať akoby sme ju poznali.

Je tu ešte jedna útecha.

Keď premýšľame o zlyhaniach,

dôvodom prečo sa ich bojíme nie je iba

strata príjmu a postavenia.

Bojíme sa hodnotenia a zosmiešňovania od iných.

Dnešné prvenstvo v zosmiešňovaní

majú noviny.

Keď otvoríte hocijaké vydanie novín,

sú plné ľudí, ktorí si pokazili život.

Vyspali sa s nesprávnym človekom. Brali nesprávne látky.

Hlasovali za nesprávne zákony. Čokoľvek.

A dá sa ich zosmiešniť.

Inými slovami, zlyhali. Označujeme ich ako "stroskotancov."

Je tu aj nejaká iná alternatíva?

V západnej tradícii máme jednu skvelú alternatívu.

Tragédiu.

Tragédia, ako sa vyvinula v antickom divadle,

bola v 5. stor. p.n.l. forma umenia,

ktorá zachytávala ľudské zlyhania.

A tiež im poskytovala súcit,

aký im bežný život neposkytoval.

Pamätám si, že som pred pár rokmi o tom premýšľal,

a šiel som na stretnutie s "The Sunday Sport,"

s bulvárnymi novinami, ktoré radšej ani nečítajte,

ak ich ešte nepoznáte.

Išiel som sa s nimi pozhovárať

o niektorých tragédiách západného umenia.

Chcel som vidieť, ako by sa zmocnili

niektorých príbehov, keby prišli vo forme správy

na pracovný stôl v sobotu poobede.

Povedal som im o Othelovi. Nepočuli o ňom, ale boli uchvátení.

(Smiech)

Poprosil som ich, či by nenapísali titulok pre Othelov príbeh.

Vymysleli "Bláznivo zaľúbený imigrant zabil senátorovú dcéru"

ako titulok.

Porozprával som im obsah Madam Bovaryovej.

Znova, boli nadšení z tejto knihy.

A napísali "Shopoholická cudzoložnica prehltla arzén po odhalení podvodu"

(Smiech)

A môj obľubený.

Majú skutočne svojský talent, títo chlapíci.

Môj obľúbený je Sofoklesov "Kráľ Oidipus."

"Sex s matkou bol oslepujúci"

(Smiech)

(Potlesk)

Na jednom konci spektra súcitu

máte bulvárne plátky.

Na druhom konci spektra máte tragédiu.

Mali by sme sa trochu naučiť

čo sa deje v tragédii.

Bolo vy bláznivé nazvať Hamleta stroskotancom.

Nie je stroskotancom, hoci utrpel stratu.

To je naše poučenie z tragédie,

a preto je to také dôležité.

Ďalšia vec o našej modernej spoločnosti,

a prečo vyvoláva úzkosť,

je, že nemáme nič neľudské v jej stredobode.

Sme prvou spoločnostou vo svete,

ktorá neuctieva nič iné než seba.

Veľa si o sebe namýšľame. A oprávnene.

Dostali sme ľudí na Mesiac. Vykonali sme všelijaké výnimočné veci.

Sme náchylní uctievať samých seba.

Našimi hrdinami sú ľudia.

To je nová situácia.

Väčšina iných spoločností mala priamo v strede

úctu k niečomu nadprirodzenému. K Bohu,

duchovi, prírodnej sile, vesmíru.

Čokolvek to bolo, vždy sme uctievali niečo iné.

Teraz sme trochu stratili tento zvyk.

Preto nás priťahuje príroda.

Nie kvôli nášmu zdraviu, hoci sa to často tak podáva.

Ale pretože je to únik z ľudského mraveniska.

Je to únik z našej vlastnej súťaže,

z našich drám.

A preto sa radi pozeráme na ľadovce a oceány,

a rozjímame o Zemi z výšky.

Cítime sa v spojení s niečím, čo nie je ľudské.

A to je pre nás veľmi dôležité.

Dnes som rozprával o úspechu a zlyhaní.

A na úspechu je zaujímavé,

že si myslíme, že vieme o čo ide.

Ak vám poviem, že za prepážkou sedí niekto,

kto je veľmi úspešný, hneď vám napadne niekoľko vecí.

Možno si pomyslíte, že má tá osoba veľa peňazí,

slávu v nejakej oblasti.

Moja osobná teória úspechu, a ja som človek,

ktorého veľmi zaujíma úspech. Veľmi chcem uspieť.

Stále si vravím: "Ako by som mohol byť ešte úspešnejší?"

Ale ako starnem, zjemňujem svoj

význam slova "úspech".

Toto som odhalil o úspechu:

Nemôžete mať úspech vo všetkom.

Veľa počujeme o vyvážení práce a života.

Hlúposť. Nemôžete mať všetko. Nedá sa to.

Akákoľvek vízia úspechu

si musí priznať, kde prehráva,

kde utrpí stratu.

A myslím, že je múdre prijať fakt,

že bude v živote oblasť, kde nebudeme úspešní.

Čo sa týka úspešného života,

často naše predstavy o tom,

čo to znamená mať v živote úspech, nie sú naše.

Vstrebávame ich od iných ľudí.

Pokiaľ ste muž, od vášho otca.

A pokiaľ ste žena, od vašej matky.

V psychoanalýze rezonuje táto myšlienka už 80 rokov.

Nikto poriadne nepočúva. Ale ja som presvedčený, že je to pravda.

Tiež vstrebávame myšlienky

zo všadiaľ - z televízie, reklamy,

marketingu, atď.

Sú to vplyvné sily,

ktoré určujú, čo chceme a ako vidíme sami seba.

Keď počujeme, že bankár je vážená profesia,

mnohí chceme ísť do bankového sektoru.

Keď bankári prestanú byť vážení, strácame záujem o bankovníctvo.

Sme otvorení podnetom.

Nechcem tvrdiť, že by sme sa mali vzdať

našej predstavy o úspechu.

Ale mali by sme sa ubezpečiť, že je ozaj naša.

Mali by sme sa zamerať na vlastné predstavy.

A uistiť sa, že ich vlastníme,

že sme skutočnými autormi svojich ambícii.

Pretože je zlé nedostať čo chcete.

Ale je ešte horšie vedieť

čo chcete a na konci cesty zistiť,

že vlastne to nie je, čo ste vždy chceli.

Tu skončím.

Ale chcem zdôrazniť, že

úspech je dôležitý.

Ale príjmime aj niektoré zvláštne myšlienky.

Preskúmajme náš koncept úspechu.

Osvojme si predstavy o úspechu, ktoré sú vskutku naše.

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)

Chris Anderson: To bolo fascinujúce. Ako sa zmierujete

s myšlienkou, že je zlé

nazývať niekoho stroskotancom,

s myšlienkou, že my máme kontrolu nad svojim životom?

A s tým, že spoločnosť, ktorá to podporuje

asi musí mať víťazov a porazených.

Alain de Botton: Áno. Je to len náhodnosť

procesu výhry a straty, čo som chcel zdôrazniť.

Pretože dnes kladieme dôraz hlavne

na spravodlivosť.

Politici stále rozprávajú o spravodlivosti.

Ja pevne verím v spravodlivosť. Ale myslím, že je nemožná.

Mali by sme spraviť, čo je v našich silách,

aby sme ju dosiahli.

Ale na koniec by sme si mali vždy uvedomiť,

že ktokoľvek stojí pred nami, a čokoľvek sa im v živote stalo,

môže byť čisto náhodné.

A tomu treba nechať priestor.

Pretože inak to môže byť veľmi klaustrofobické.

Chis Anderson: Veríte, že sa dá spojiť

vaša láskavejšia, miernejsia filozofia práce

s úspešnou ekonomikou?

Alebo myslíte, že sa to nedá?

A nevadí to, že tomu prikladáme takú váhu?

Alain de Botton: Je desivé, že

strašiť ľudí je najlepší spôsob ako ich donútiť pracovať.

A že čím krutejšie prostredie,

tým viac ľudí prijme výzvu.

Koho by ste chceli za ideálneho otca?

Ideálnym otcom je niekto, kto je prísny ale láskavý.

Je to veľmi jemná hranica.

V spoločnosti potrebujeme príkladných otcov,

ktorí sa vyhýbajú týmto dvom extrémom.

Jedným je autoritatívny, despotický,

a druhým ležérny, ktorý nehľadí na pravidlá.

Chris Anderson: Alain de Botton.

Alain de Botton: Ďakujem vám veľmi pekne.

(Potlesk)