Laurie Santos: Ekonomické rozhodovanie opíc tak iracionálne ako naše

Laurie Santos pátra po koreňoch ľudskej iracionality tým, že skúma rozhodovanie nám blízkych primátov. Na šikovných experimentoch z "ekonómie opíc" ukazuje, že opice i ľudia robia podobne hlúpe chyby.

Na úvod chcem začať dvoma postrehmi

o ľudskom druhu.

Prvá poznámka, o ktorej si môžte myslieť, že je celkom očividná

je, že náš druh Homo sapiens,

je veľmi, veľmi chytrý -

priam neuveriteľne chytrý.

Robíme všetky tie veci,

ktoré žiaden iný druh na planéte nedokáže.

Pochopiteľne toto nie je

prvýkrát, čo ste si to uvedomili.

Popritom že sme chytrí, sme aj neuveriteľne namyslený druh.

Radi zdôrazňujeme, že sme chytrí.

Môžem sa obrátiť na ktorékoľvek mudrca,

od Shakespeara po Stephena Colberta

aby som ukázala,

že sme výborní v úsudku a máme neohraničené schopnosti,

a že sme lepší než čokoľvek iné na planéte,

keď príde na racionalitu.

Ale druhý postreh o ľudskom druhu,

ktorému sa chcem venovať o niečo viac

je fakt, že

aj keď sme skutočne veľmi chytrí, niekedy jedinečne chytrí,

dokážeme byť neuveriteľne hlúpi

v určitých aspektoch rozhodovania.

Teraz na vás vidím, že sa uškŕňate.

Nebojte sa, nevyvolám nikoho z vás,

aby sme si tie chyby ukázali.

Práve z posledných dvoch rokoch

máme nebývalé dôkazy o ľudskej neobratnosti.

Keď nástroje, ktoré vyrábame,

aby sme získali prírodné zdroje,

spôsobujú katastrofy.

Keď finančné trhy, ktoré sme vytvorili,

trhy, ktoré mali byť spoľahlivé,

sa nám pred očami zrútili.

Ale tieto dva zahanbujúce príklady,

nezvýrazňujú dostatočne, čo je najtrápnejšie

na chybách, ktoré ľudia robia

čo je, že si myslíme, že chyby, ktoré robíme

sú len výsledkom zopár zlých rozhodnutí

zopár zlyhaní hodných "FAIL blogov".

Ale sociálni vedci zisťujú,

že väčšina z nás, v určitých situáciách

bude robiť veľmi špecifické typy chýb.

Chyby, ktoré robíme sú dokonca predpovedateľné.

Robíme ich znova a znova.

A sú imúnne voči dôkazom.

Aj keď dostaneme negatívnu spätnú väzbu,

opäť v podobnej situácii

zvykneme robiť rovnaké chyby.

Toto bolo pre mňa

ako výskumníčku ľudskej povahy záhadou.

Čo ma zaujíma je to,

ako je druh, ktorý je tak chytrý ako my,

schopný takých zlých

a takých konzistentných chýb?

Sme to najchytrejšie, čo poznáme, prečo na to nevieme prísť?

Z čoho pramenia naše chyby?

Keď som o tom uvažovala, napadlo ma zopár možností.

Jedna možnosť je, že to nie je v skutočnosti naša chyba.

Pretože sme chytrým druhom,

vytvárame rôzne druhy prostredí,

ktoré sú super komplikované,

niekedy tak komplikované, že im nerozumieme ani my,

ktorí sme ich vytvorili.

Vytvárame super zložité finančné trhy.

Vytvárame hypotekárne podmienky, s ktorými si nevieme rady.

A keď sa v týchto situáciách ocitneme, nevieme si poradiť,

v podstate to dáva zmysel,

že určité veci popletieme.

Ak by to bolo takto, mali by sme jednoduché riešenie

problému ľudskej omylnosti.

Len by sme mali určiť,

s ktorými technológiami si nevieme rady,

tie situácie, ktoré sú zlé

a zbaviť sa ich, spraviť ich lepšie

a boli by sme vznešeným druhom,

ktorým chceme byť.

Ale druhá možnosť, ktorá ma viac znepokojuje

je, že to nie je prostredie, ktoré nás mýli.

Možno sme to my, kto je zle navrhnutí.

Toto ma napadlo pri pozeraní

na výskumy sociálnych vedcov študujúcich ľudské chyby.

Čo vidíme je, že ľudia zvyknú robiť rovnaké chyby

stále dookola.

Akoby sme boli už tak nastavení,

robiť chyby určitým spôsobom.

Táto možnosť ma znepokojuje viac,

lebo ak je problém v nás,

nezdá sa, že s tým môžme niečo urobiť.

Mohli by sme to akceptovať, že sme náchylní robiť chyby

a všetko tomu prispôsobiť.

S mojimi študentami sa snažíme dopátrať odpovede.

Ako rozoznáme prvú a druhú možnosť?

Potrebujeme populáciu,

ktorá je síce chytrá, robí rozhodnutia

ale nemá prístup k systémom, ktoré máme my,

ktoré nás môžu zmiasť,

žiadne ľudské technológie, kultúra,

možno dokonca ani jazyk.

Preto sme sa obrátili na týchto tu.

Toto je jeden z nich. Toto je hnedá kapucínska opica.

Sú to primáty Nového Sveta,

čo znamená, že sa odklonili od ľudskej vetvy

pred 36 miliónmi rokov.

To znamená, že vaša pra, pra, pra, pra, pra, pra

za tým asi päť miliónov "pra-"

babka bola pravdepodobne tá istá pra, pra, pra, pra, pra

babka s piatimi miliónmi "pra"

ako má Holly, ktorú máme tu.

Takže môžete sa utešovať, že tieto tvory sú síce veľmi vzdialenými,

ale evolučnými príbuznými.

Dobrá vec na Holly je,

že nemá také technológie ako my.

Je to chytrý, rozkošný primát

ale nestretáva sa s ničím, čo nás dokáže popliesť.

Skvele sa hodí do výskumu.

Čo ak dáme Holly do rovnakého kontextu ako ľudí?

Bude robiť rovnaké chyby ako my?

Nebude sa z nich učiť? A tak ďalej.

Takže takto sme sa rozhodli.

Mňa a mojich študentov to pred pár rokmi veľmi nadchlo.

Povedali sme si, dajme Holly problémy,

uvidíme, či ich popletie.

Prvý problém bol, nuž, ako začať?

Pre nás je to skvelé ale pre ľudí nie.

Robíme veľa chýb v rôznych kontextoch.

Takže, kde máme v skutočnosti začať?

A keďže sme sa tomu začali venovať v období finančnej krízy,

keď sa zabavovali hypotéky,

povedali sme si, že by sme mali

začať vo finančnej oblasti.

Mali by sme sa pozrieť na ekonomické rozhodovanie opíc

a pokúsiť sa zistiť, či robia rovnko hlúpe chyby ako my.

Narazili sme na technický problém

a trochu metodologický

a to, možno o tom neviete

ale opice nepoužívaú peniaze. Viem, že ste sa s nimi ešte nestretli.

To preto nestoja za vami v rade pri pokladni

alebo pri bankomate, oni toto nerobia.

Takže sme narazili na maličký problém.

Ako sa môžme opíc pýtať na peniaze,

keď ich nepoužívajú?

Museli sme sa s tým zmieriť

a naučiť opice používať peniaze.

Takže sme to urobili.

Práve sa pozeráte na prvú jednotku, o ktorej viem,

nehumánnej meny.

Neboli sme nijak kreatívni, keď sme s tým začali

nazvali sme ich žetón.

Toto platidlo sme naučili opice na Yale

používať, kupovať si

od ľudí rozličné kúsky jedla.

Nevyzerá, že by to malo veľkú hodnotu, ani nemá.

Tak ako naše mince, aj táto je z kovu.

Ako tí z vás, ktorí si beriete mince z dovolenky domov,

doma sú bezcenné.

Spočiatku boli bezcenné i pre opice.

Kým si neuvedomili, čo s nimi dokážu.

Keď sme ich im dali prvýkrát,

zdvihli ich, poprezerali.

Boli to len čudné veci.

Ale opice si rýchlo uvedomili,

že keď žetón odovzdajú

ľuďom v labáku, dostajú jedlo.

Tu práve vidíte jednu z našich opíc, Mayday.

Tu je ešte trochu

zvedavá, nevie, čo sú to za veci.

A tu ich vymieňa s experimentátorom.

Mayday rýchlo pochopila, že človek ich chce.

Odovzdá žetón a potom dostane jedlo.

Ukázalo sa, že nielen Mayday ale všetky naše opice

dokázali meniť žetóny s ľudskými predavačmi.

Tu je krátke video, ako to vyzeralo.

Tu je Mayday, vymieňa žetón za jedlo

a veselo čaká na svoje jedlo.

Tu je Felix, náš alfa samec, je to veľký chlapík.

Ale tiež trpezlivo čaká na svoje jedlo.

Takže opice sú v tom naozaj dobré.

Po malom tréningu prekvapujúco dobré.

Len sme im umožnili naučiť sa to.

Otázkou je, dá sa to vôbec porovnať s ľudskými peniazmi?

Je toto vôbec trh

alebo sme spravili len divný psychologický trik,

že opice niečo robia,

vyzerajú chytro ale v skutočnosti nie sú.

Čo by opice robili spontánne,

keby toto bolo ich platidlo, keby ho naozaj používali ako peniaze?

Dokážete si ich predstaviť,

že robia všelijaké chytré veci

ako ľudia, keď si peniaze vymieňajú.

Začnú dávať pozor na cenu,

na to, koľko kupujú

proste dávať si na svoje žetóny pozor.

Robia niečo také aj opice?

Tak sa zrodil náš trh pre opice.

Funguje to tak,

že naše opice žijú akoby v zoologickom výbehu.

Keď dostanú chuť na pochúťky,

umožníme im vyjsť

do menšej ohrady, kde majú trh.

Keď prídu na trh,

trh bol oveľa zábavnejší pre opice ako pre ľudí,

lebo keď opice prišli k dverám trhu

dostali plnú peňaženku žetónov

a mohli si ich vymeniť

u dvoch chlapíkov,

dvoch možných ľudských predavačov,

od ktorých mohli kupovať.

Predavačmi boli študenti z môjho laboratória.

Mali odlišné oblečenie, boli to rôzni ľudia.

A celý čas robili to isté,

aby sa opice mohli učiť,

čo kto predáva a za akú cenu, viete, kto je spoľahlivý a kto nie atď.

Vidíte, že každý z experimentátorov

drží malý žltý podnos s jedlom.

Ten opica dostane za jeden žetón.

Takže všetko stojí jeden žetón,

ale ako vidíte, niekedy za jeden dostanete viac,

viac hrozna.

Ukážem vám krátke video, ako to na trhu vyzerá.

Z pohľadu opce. Keďže sú nižšie, je to nízko.

Tu je Honey.

Netrpezlivo čaká, kým sa otvorí trh.

A zrazu sa otvorí. Jej možnosti: jedno hrozno alebo dve.

Ako vidíte, Honey je dobrá ekonómka,

ide k tomu, kto dá viac.

Aj našich finančných poradcov by mohla učiť.

Nielen Honey,

väčšina z našich opíc pôjde za tým, kto dáva viac.

Väčšina opíc pôjde za tým, kto dáva lepšie jedlo.

Keď sme prišli so zľavami, opice to zaujalo.

Starali sa o svoje žetóny.

Prekvapujúcejšie bolo, keď sme spolupracovali s ekonómami,

ktorí keď na údaje od opíc použili ekonomické nástroje,

zhodovali sa, nielen kvalitatívne

ale kvantitatívne s tým,

čo robia ľudia na reálnom trhu.

Dokonca tak, že ak by ste videli údaje,

nerozoznali by ste, či sú od opíc alebo ľudí.

Takže sme si mysleli,

že sme zaviedli niečo,

čo aspoň pre opice a nás

fungovalo ako peňažné platidlo.

Otázkou je, či sa opice nechajú tak popliesť ako my.

Zaznamenali sme niekoľko znakov, že by to tak mohlo byť.

Jednu z vecí, ktorú sme si u opíc nikdy nevšimli

bol akýkoľvek náznak šetrenia,

tak ako i náš vlastný druh.

Keď prišli opice na trh, minuli celý svoj rozpočet

a tak sa vrátili za ostatnými.

Čo sme tiež spozorovali,

a je to zahanbujúce,

je spontánny výskyt krádeží.

Opice si kradli žetóny pri každej príležitosti.

Navzájom i od nás,

ani nás nenapadlo, že to spôsobíme

ale spontánne to vzniklo.

Povedali sme si, že to vyzerá zle.

Uvidíme teda, či opice

robia rovnako hlúpe veci ako ľudia?

Jednou možnosťou je nechať

finančný systém opíc rozvíjať sa,

viete, či nás o pár rokov začnú žiadať o finančné injekcie.

Ale boli sme netrpezliví a chceli sme

to trochu urýchliť.

Tak sme opiciam dali

rovnaké problémy,

ktoré mýlia i ľudí,

určité ekonomické výzvy,

určité ekonomické experimenty.

Keďže najlepším spôsobom ako zistiť v čom sa ľudia mýlia,

je vyskúšať si to,

dám vám rýchly experiment

zisťujúci vaše finančné intuície v akcii.

Predstavte si,

že každému z vás dám

tisíc dolárov, desať novučkých stodolároviek.

Zoberte si ich, dajte si ich do peňaženky

a popremýšľajte, čo s nimi urobíte.

Lebo už sú vaše, môžete s nimi robiť čokoľvek.

Venuje ich, miňte atď.

Znie to skvele ale máte ešte jednu možnosť, ako si zarobiť.

Tu je: môžete buď zariskovať

v tom prípade hodím týmto žetónom.

Keď padne hlava, dostanete o tisíc viac.

Ak znak, nedostanete nič.

Je šanca na viac ale dosť riskantná.

Druhá možnosť je istejšia. Istotne dostanete viac.

Dám vám ešte päťsto.

Môžete si ich dať do peňaženky a hneď použiť.

Aká je vaša intuícia?

Väčšina ľudí pôjde na istotu.

Prečo riskovať, keď môžem s istotou dostať 1500 dolárov?

Vyzerá to ako dobrá stávka.

Môžete si povedať, to nie je veľmi racionálne.

Ľudia sa vyhýbajú riziku. No a čo?

"No a čo" sa objaví,

keď rovnaký problém

postavíme odlišne.

Teraz si predstavte, že každému z vás

dám dvetisíc dolárov, dvadsať stodolároviek.

Teraz si môžte kúpiť dvojnások toho, čo ste si predtým želali.

Porozmýšľajte, aké by to bolo dávať si ich do peňaženky.

A teraz sa musíte rozhodnúť.

Ale tentokrát je to horšie.

Budete sa rozhodovať o tom, ako prídete o peniaze

ale možnosti sú rovnaké.

Môžete úplne riskovať,

takže hodím mincou. Ak padne hlava, prídete o všetko.

Keď znak, neprídete o nič, môžete si nechať všetko.

Alebo pôjdete na istotu, čo znamená, že siahnete do peňaženky

a vrátite mi päť stodolároviek.

Vidím v hľadisku zvraštené čelá.

Možno máte rovnaké intuície

ako subjekty, ktoré sme tým už testovali,

keď sme im predložili tieto možnosti,

ľudia neradi idú na istotu.

Zvyknú riskovať.

Dôvod je iracionálny, v oboch prípadoch

ide o rovnaké možnosti.

Je to 50:50 šanca na tisíc alebo dvetisíc

alebo s istotou 1500.

Ale ochota ľudí riskovať

sa mení v závislosti od toho, s čím začali.

O čo tu ide?

Ukázalo sa, že je to dôsledok

aspoň dvoch systematických chýb na psychologickej úrovni.

Po prvé, veľmi ťažko sa nám rozmýšľa v absolútnych pojmoch.

Musíte sa posnažiť, aby ste zistili,

jedna možnosť je 2000

druhá 1500.

namiesto toho sa nám ľahko rozmýšľa v relatívnych pojmoch,

keď sa možnosti menia.

Rozmýšľame o veciach ako "Ó, tu dostanem viac" či "ˇÓ tu dostanem menej"

To je v poriadku lenže

zmeny v rozličných smeroch

ovplyvňujú, či si myslíme alebo nie,

že možnosť je dobrá.

A to nás vedie k druhej chybe,

ktorú ekonómovia nazývajú averzia k strate.

Nenávidíme, keď ideme do mínusu.

Nenávidíme, keď máme prísť o peniaze.

A to spôsobuje, že niekedy

zmeníme svoje preferencie, aby sme sa tomu vyhli.

V poslednej ukážke ste videli,

že subjekty riskujú,

lebo chcú tú malú šancu, že nedôjde k žiadnej strate.

Keď sme nastavení na riziko,

prepáčte, keď sme nastavení na stratu,

začneme viac riskovať,

čo môže byť znepokojujúce.

Takéto veci môžu pre ľudí dopadnúť zle.

Preto sa investori nezbavia klesajúcich akcií

lebo ich hodnotia v relatívnych pojomoch.

Preto ľudia odmietajú predať svoj dom,

lebo nechcú predať so stratou.

To, čo zaujíma nás, je,

či sú opice rovnako predpojaté.

Ak vytvoríme rovnaké scenáre na trhu opíc,

budú robiť to isté čo ľudia?

Urobili sme to, dali sme opiciam na výber

medzi chalanmi, čo boli bezpeční, robili vždy rovnaké veci

a chalanmi riskantnými,

ktorí robili spolovice veci inak.

A potom sme im dali bonusové možnosti

ako vy v tom prvom prípade,

mali šancu na viac

alebo zažívali stratu,

keď si mysleli, že dostanú viac, než naozaj dostali.

Vyzeralo to takto.

Opiciam sme predstavili dvoch nových predavačov.

Chalan vľavo i vpravo začali s jedným kúskom hrozna,

vyzerá to celkom dobre.

Ale začali im dávať bonusy.

Chalan vľavo je istý bonus.

Zakaždým pridá jedno hrozno.

Chalan naľavo je riskantný bonus.

Niekedy nedá nič, nulový bonus.

Niekedy dá dve hrozná extra.

Je to veľký bonus, teraz majú tri bobule.

Je to ten istý výber, ktorý ste robili vy,

Opice môžu ísť na istotu

a ísť k predavačovi, čo dá vždy rovnako

alebo budú riskovať

a pokúsia sa o riskantný veľký bonus,

a riskujú možnosť, že nedostanú nič.

Ľudia v tomto prípade stavili na istotu.

Ukázalo sa, že opice tiež.

Kvalitatívne i kvantitatívne,

sa rozhodujú tak ako ľudia,

keď sú testovaní v rovnakých podmienkach.

Poviete si, možno len opice nerady riskujú.

Mali by sme sa pozrieť, ako si poradia pri stratách.

Tak sme spustili druhú verziu experimentu.

Teraz opice stretnú dvoch chalanov,

ktorí nedávajú bonusy,

ale dajú im menej, než čakali.

Vyzerajú, že ponúkajú veľa.

Majú tri bobule, opice sú vytešené.

Ale teraz zistia, že im dajú menej, než čakali.

Chalan naľavo je istou stratou.

Zakaždým odoberie jednu bobuľu

a dá opice len dve-

Chalan vpravo je riskantnou stratou.

Niekedy neprídu o nič, opice sú nadšené.

ale niekedy je uňho veľká strata,

odoberie dve bobule a opici dá len jednu.

A čo spravili opice?

Opäť, rovnaké možnosti, ísť na istotu

a vždy zobrať dve hrozná

alebo riskovať medzi jedným a troma.

Pozoruhodné bolo, že keď dáte opici túto možnosť,

robia tú istú iracionálnu vec, čo ľudia.

Začnú viac riskovať,

podľa toho, ako experiment začal.

To je šialené, lebo to naznačuje, že opice

tiež hodnotia veci v relatívnych pojmoch

a pristupujú k stratám inak než k ziskom.

Čo to všetko znamená?

Nuž, čo sme tým ukázali je, poprvé,

že sme opiciam dali finančné platidlo

a oni robili veľmi podobné veci ako my.

Robili niektoré chytré veci ako my,

nejaké nepekné veci, ktoré robíme i my,

ako kradnutie a tak.

Ale rovnako robia i niektoré neracionálne veci ako my.

Robia systematické chyby

rovnakým spôsobom ako my.

Toto by ste si mali z prednášky vziať za svoje,

ak ste si na začiatku mysleli,

ó, zamestnám kapucínsku opicu ako svojho finančného poradcu.

Sú zlatučké, ale viete,

nerobte to, budú pravdepodobne rovnako hlúpe

ako človek, ktorého už zamestnávate.

Trochu kruté. Prepáčte, prepáčte, prepáčte.

Dosť zlé pre opice investorov.

Ale jasné, to, že sa smejete je zlé i pre ľudí.

Lebo sme zodpovedali otázku, s ktorou sme začali.

Chceli sme vedieť, odkiaľ pochádzajú tieto chyby,

A začali sme s nádejou, že by sme mohli

vylepšiť naše finančné inštitúcie

vylepšiť naše technológie k lepšiemu.

Ale zistili sme, že tieto chyby sú v nás zakorenené hlbšie.

V skutočnosti možno sú súčasťou

našej evolučnej histórie.

Asi to nie sú len hlúpi ľudia

na konci reťazca.

Tú hlúposť sme zdedili.

Ak veríme výsledkom od kapucínskych opíc,

znamená to, že hlúpe stratégie

môžu byť už 35 miliónov rokov staré.

To je dosť dlho pre stratégiu,

aby sa potenciálne zmenila, veľmi, veľmi veľa.

Čo vieme o iných rovnako starých stratégiách?

Vieme jedno, je ich veľmi ťažko prekonať.

Pomyslite na našu evolučnú slabosť

pre sladké, tučné veci ako syrové koláče.

Nedá sa tomu len tak odolať.

Nedokážete sa pozrieť na dezert a povedať: "Fuj vyzerá to nechutne."

Sme nastavení inak.

Budeme to vnímať ako niečo, čo chceme.

Podľa mňa je to rovnaké,

keď ľudia vnímajú

rozličné finančné rozhodnutia.

Keď vidíte, že idete do červených čísel,

keď vidíte, že cena vášho domu klesá,

neuvidíte to inak,

než v starých evolučných pojmoch.

To znamená, že chyby,

pre ktoré investori zlyhali,

ktoré viedli k hypotekárnej kríze

bude veľmi ťažké prekonať.

To je zlá správa. Je tu nejaká dobrá?

Mala by som vám rozprávať o dobrých správach.

Nuž, dobrou správou, myslím si,

je s čím som začala túto prednášku,

že ľudia sú nielen chytrí,

sme v skutočnosti inšpirujúco chytrí

v porovnaní so zvyškom zvieracieho kráľovstva.

Sme dobrí v prekonávaní našich biologických limitov,

priletela som sem lietadlom,

nemusela som mávať krídlami.

Mám kontaktné šošovky, aby som vás všetkých videla.

Nemusím sa spoliehať na svoju krátkozrakosť.

Je mnoho príkladov toho,

ako sme prekonali svoje biologické možnosti

pomocou technológie či inak, zdanlivo jednoducho.

Ale musíme si tieto limity uvedomiť.

A tu je pes zakopaný.

Bol to Camus, ktorý povedal: "Človek je jediný druh,

ktorý odmieta byť tým, čím je."

Iróniou je, že

len pochopením našich limitov,

ich môžeme prekonať.

Dúfam, že budete o svojich limitoch premýšľať

nie nutne ako o neprekonateľných,

ale prijmete ich

a vyznáte sa v nich.

Toto je asi jedný spôsob,

ako dosiahnuť náš ľudský potenciál

a byť skutočne tým vznešeným druhom, ktorým chceme byť.

Ďakujem.

(Potlesk)