Koľko životov môžeme žiť?

Prednášajúca básnička Sarah Kayová bola zarazená skutočnosťou, že nemôže byť aj princeznou, aj baletkou, aj astronautkou počas jedného života. V tejto prednáške odovzdáva dve silné básne, ktorými nám ukazuje, ako môžeme žiť viacero životov.

(spieva) Vidím mesiac.
Mesiac vidí mňa.

Mesiac vidí niekoho, koho ja nevidím.

Boh požehnaj mesiac
a Boh požehnaj mňa.

Boh požehnaj niekoho,
koho nevidím.

Ak prídem do neba skôr ako ty,

spravím v ňom dieru a prestrčím ťa dnu.

Napíšem tvoje meno na každú hviezdu,

a tak svet nebude vyzerať

taký vzdialený.

Astronaut dnes nepríde do práce.

Zavolal, že je chorý.

Vypol si svoj mobil, počítač,
pager, svoj budík.

Tučná žltá mačka spí na jeho gauči,

za oknom padá dážď

a v kuchyni nie je ani stopa po káve.

Všetci sú smutní.

Inžinieri na 15. poschodí prestali
vyrábať súčiastky.

Do antigravitačnej komory zateká

a aj to pehaté dieťa s okuliarmi,

ktorého jediná úloha
je vyniesť smeti, je nervózne,

pustí vrece a vypadne z neho
banánová šupka a papierový pohár.

Nikto si to nevšimne.

Sú príliš zaneprázdnení počítaním,
čo to znamená pre stratený čas.

Koľko galaxií za sekundu sme stratili?

Za koľko bude vypustená
ďalšia raketa?

Niekde elektrón vyletí
zo svojho energetického oblaku.

Čierna diera vybuchne.

Mama prestiera stôl na večeru.

Maratón Zákonu a poriadku začína.

Astronaut spí.

Zabudol si vypnúť hodinky,

ktoré tikajú ako kovový pulz
na jeho zápästí.

On to nepočuje.

Sníva o koralových útesoch a planktónoch.

Jeho prsty hmatajú lodné sťažne vankúša.

Otočí sa na stranu a na chvíľu otvorí oči.

Myslí na to, že potápači musia mať
najlepšiu prácu na svete.

Toľko vody, po ktorej môžu plachtiť!

(potlesk)

Ďakujem.

Keď som bola malá,
nevedela som pochopiť,

že budem môcť žiť len jeden život.

Nemyslím to obrazne.

Naozaj som si myslela, že budem môcť robiť

všetko, čo sa dá robiť,

a budem môcť byť všade, kde sa dá byť.

Bola to iba otázka času.

A neexistoval žiaden limit
založený na veku či pohlaví,

rase či vhodnej dobe.

Bola som si istá, že naozaj zažijem,

aké je to byť vodcom občianskych práv

alebo desaťročným chlapcom
žijúcim na farme počas púštnej búrky,

či cisárom z dynastie Tang v Číne.

Mama vraví, že keď sa ma ľudia pýtali,

čím chcem byť, keď vyrastiem,
zväčša som odpovedala:

princezná-baletka-astronautka.

A ona nerozumela,
že som sa nesnažila vynájsť

nejakú super zmiešanú profesiu.

Vymenovávala som veci,
ktorými som chcela byť:

princezná a baletka a astronautka.

A som si celkom istá,
že ten zoznam by pokračoval,

keby ma vždy nestopli.

Nepochybovala som, že sa tým stanem,

otázka bola, kedy sa tým stanem.

A vedela som, že ak chcem
robiť toto všetko,

znamená to, že budem musieť čoskoro začať,

pretože bolo veľa vecí,
ktoré som musela robiť.

Takže som žila v neustálom zhone.

Vždy som sa bála, aby som nezaostávala.

A keďže som vyrastala v New Yorku,
mala som dojem,

že žiť v zhone je normálne.

Ale ako som vyrástla,
pomaly som začala chápať,

že nebudem môcť žiť viac ako jeden život.

Vedela som len, aké je to byť
mladým dievčaťom

v New Yorku,

nie mladým chlapcom na Novom Zélande,

nie kráľovnou plesu z Kansasu.

Mohla som vidieť len svojimi očami.

A práve v tom období
ma fascinovali príbehy,

pretože vďaka príbehom
som bola schopná vidieť

očami niekoho iného,
aj keď len trocha a nedokonale.

A túžila som počúvať príbehy druhých ľudí,

pretože som žiarlila, že oni mali životy,

ktoré ja nikdy nebudem žiť,

a chcela som počuť o všetkom tom,
o čo prídem.

No takisto som zistila,

že druhí ľudia nikdy nezažijú,

aké je to byť mladým dievčaťom
žijúcim v New Yorku.

Čo znamená, že nikdy nebudú vedieť,

ako chutí jazda metrom po tom,
ako dostanete svoju prvú pusu

alebo ako všetko stíchne, keď padá sneh.

A chcela som, aby to vedeli,
chcela som im to povedať.

A toto sa stalo predmetom môjho záujmu.

Začala som rozprávať príbehy,
počúvať a zbierať ich.

A len nedávno som si uvedomila,

že nemôžem unáhliť poéziu.

V apríli, národnom mesiaci poézie,
sa koná výzva,

do ktorej sú zapojení básnici
v rôznych komunitách

a volá sa Výzva 30/30.

Ide o myšlienku písania básne,

každý deň, po celý apríl.

A minulý rok som sa o to prvý raz pokúsila

a bola som nadšená, aká som
výkonná pri písaní básní.

Ale na konci mesiaca som sa
pozrela na mojich 30 básní

a zistila som, že všetky
hovorili rovnaký príbeh,

stálo ma to 30 pokusov, aby som
prišla na to, ako to chcem povedať.

A uvedomila som si, že takto to je aj
pri všetkých ostatných príbehoch.

Mám príbehy, ktoré rozprávam celé roky,

neustále ich prepisujem,
hľadám správne slová.

Francúzsky básnik a esejista Paul Valéry

povedal, že neexistuje
dokončená báseň, len opustená.

A toto ma desí,

pretože to znamená, že môžem
prepisovať a upravovať navždy

a je na mne, kedy je báseň dokončená,

a kedy od nej skrátka odídem.

A toto je v protiklade
s mojou posadnutosťou

nájsť vždy správne odpovede,
slová a správnu formu.

Pomáham si poéziou v živote,

aby ma usmernila a viedla
v ťažkých časoch.

Ale to, že som báseň ukončila,
neznamená, že som vyriešila

problém, ktorý potrebujem vyriešiť.

Rada si čítam staršie básne,

pretože v nich vidím,
kde som sa vtedy nachádzala

a kam som potrebovala nasmerovať,

a slová, ktoré som vybrala,
aby mi pomohli.

Teraz mám príbeh,

s ktorým som sa namáhala po dlhé roky,

a nie som si istá,
či už má perfektnú podobu,

alebo či toto je len jeden z pokusov,

ktorý budem neskôr prepisovať,
aby som ho spravila dokonalým.

Ale viem, že keď si ho neskôr prečítam,

budem vedieť, kde presne
som bola v tomto momente

a kam som sa snažila smerovať

s týmito slovami, tu,
v tejto miestnosti, s vami.

Takže –

Úsmev.

Nebolo to vždy takto

Boli časy, keď ste si
museli zašpiniť ruky.

Keď ste boli v tme
a tápanie bolo samozrejmosťou.

Keď ste potrebovali lepší kontrast,
lepšiu sýtosť farieb,

tmavšiu tmu a svetlejšie svetlo,

hovorili tomu predĺžený vývoj.

Znamená to, že ste strávili viac času
vdychovaním chemikálií,

že to nebolo vždy ľahké.

Starý otec Steward bol lodný fotograf.

Mladý, červenolíci, s vyhrnutými rukávmi,

s hrubými prstami zoťatými v päste,

vyzeral ako ľudská podoba Pepka námorníka.

Krivý úsmev, chumáče chlpov na hrudi,

prišiel do druhej svetovej
s úškrnom a koníčkom.

Keď sa ho spýtali, čo vie o fotografii,

klamal, spoznal Európu ako mapu,

zhora dole, z výšky bojového lietadla,

hľadáčik foťáku, mávanie viečkami,

najtmavšia tma a najsvetlejšie svetlo.

Naučil sa poznať vojnu,
tak ako poznal cestu domov.

Keď sa muži z vojny vrátili,
odložili bojové zbrane na odpočinok.

No on priniesol svoje foťáky
a objektívy so sebou.

Otvoril si obchod,
premenil ho v rodinný podnik.

Môj otec sa narodil do tohto
čierno-bieleho sveta.

Jeho basketbalové ruky sa naučili stláčať
tie malé gombíky

a posúvať zábery, zakladať film,

vyvolávať ho v plastovej nádobke.

Jeho otec poznal toto vybavenie,
no nerozumel umeniu.

Poznal tmu, ale nie svetlo.

Môj otec sa priučil tomu čaru,
venoval čas nasledovaniu svetla.

Raz cestoval krajinou,
aby nasledoval horiaci les,

striehol naň so svojím fotoaparátom
po celý týždeň.

„Nasleduj svetlo,“ hovoril.

„Nasleduj svetlo.“

Existujú časti mňa,
ktoré poznám len z fotografií.

Podkrovie na ulici Wooster,
s vŕzgajúcou chodbou,

vysoké stropy,
biele steny a studené dlážky.

Toto bol domov mojej mamy,
predtým, než sa stala mamou.

Predtým, než bola manželkou,
bola umelkyňou.

A tieto dve izby v dome,

so stenami, ktoré siahali až po strop,

dverami, ktoré sa otvárali a zatvárali,

boli kúpeľna a tmavá komora.

Tmavú komoru si vybudovala sama,

obsahovala nerezové vaničky
a zväčšovák, ktorý ovládala

pomocou veľkej ručnej páky,

vaničku s ustálovačom farby,

sklenú stenu na vyvolané snímky,

sušiaci rám, ktorý sa pohyboval.

Moja mama si sama vytvorila tmavú komoru.

Spravila z nej svoj domov.

Zaľúbila sa do muža
s basketbalovými rukami,

so svojským pohľadom na svetlo.

Vzali sa. Mali dieťa.

Presťahovali sa do domu blízko parku.

No nechali si podkrovie na ulici Wooster

na oslavy narodenín a hľadanie pokladov.

Ich dieťa vyplnilo čiernobiele fotografie

červenými balónmi a žltými polevami.

Dieťa vyrástlo v dievča, bez pieh,

so zakriveným úsmevom,

ktoré nerozumelo, prečo jej priatelia
nemajú domy s tmavými komorami,

ktoré nevidelo rodičov pobozkať sa,

nevidelo ich držať sa za ruky.

Ale jedného dňa prišlo ďalšie dieťa.

Toto malo úžasne rovné vlasy
a bucľaté líčka.

Nazvali ho sladký zemiačik.

Keď sa smialo, smialo sa tak nahlas,

že vystrašilo holuby na únikovom východe.

Štyria spolu žili v dome, blízko parku.

Dievča bez pieh
a chlapček sladký zemiačik,

otec basketbalista a mama z tmavej komory

a zapaľovali svoje sviečky,
odriekali svoje modlitby

a rohy na fotografiách sa ohýbali.

Jedného dňa spadla nejaká budova.

A dom pri parku sa stal
domom pod popolom, tak odišli

s batohmi, na bicykloch do tmavej komory.

Ale podkrovie na ulici Wooster
bolo postavené pre umelca,

nie pre rodinu holubov

a steny, ktoré nesiahali po strop,
neudržali krik

a muž s basketbalovými rukami
odložil svoje zbrane na odpočinok.

Nemohol vybojovať túto vojnu,
a na žiadnej z máp nebol domov.

Jeho ruky už nepasovali k fotoaparátu,

nepasovali k jeho žene,

ani k jeho telu.

Chlapec ako sladký zemiačik
si jedol päste,

až kým mu došli slová.

A tak dievča bez pieh
samo hľadalo poklady.

A na ulici Wooster,
v budove s vŕgajúcou chodbou

v podkroví s vysokými stropmi

a v tmavej komore s mnohými vaničkami

pod ustálovačom farieb, našla odkaz,

pripnutý na stenu pripináčikom,
ktorý tu bol skôr ako tie budovy,

ktorý tu bol skôr, ako prišli deti.

A na tom odkaze stálo: „Muž naozaj ľúbi
dievča z tmavej komory.“

To bolo rok predtým, ako môj otec
znova začať fotografovať.

Po prvý raz nasledoval s foťákom
vianočné svetlá

a ich cestu pomedzi stromy
newyorských ulíc,

malé svetelné body,
ktoré naňho blikali z najtmavšej tmy.

O rok neskôr cestoval krajinou,
aby nasledoval horiaci les

a týždeň naň poľoval
so svojím fotoaparátom,

kým oheň devastoval západné pobrežie

a pohltil 18 kamiónov,
ktoré mu stáli v ceste.

Na druhej strane krajiny

som bola v škole a písala báseň
na okraje môjho zošita.

Obaja sme sa naučili umeniu okamihu.

Možno sa učíme umeniu uchopiť.

Možno sa učíme umeniu nechať ísť.

(potlesk)