Pomoc pri nešťastiach môže zachrániť veteránov – Jake Wood – TEDxSanDiego

Tím Rubicon je pomocnou organizáciou, ktorá využíva nacvičenú tímovú prácu, schopnosti a skúsenosti amerických veteránov umiestňovaním ich do oblastí zasiahnutých nešťastím. Ale, ako sa s nami Jake Wood podelil, nedávna strata v kruhoch organizačného tímu zmenila ich zameranie smerom k snahe dať vojnovým veteránom šancu obnoviť pocit zmyslu života, komunitu a ich sebaúctu.

Pred dvoma rokmi, po tom,
čo som štyri roky slúžil

pre americké námorníctvo,

počas ktorých som bol som umiestnený
aj v Iraku a Afganistane,

som sa ocitol v Port-au-Prince

ako vedúci tímu veteránov a zdravotníkov

v jednej z najviac postihnutých
oblastí tohto mesta.

Bolo to tri dni po zemetrasení.

Chodili sme na miesta,
kam by nik iný nešiel.

Kam by nikto iný ani nemohol ísť,

a po troch týždňoch
sme si niečo uvedomili –

vojnoví veteráni sú veľmi, veľmi dobre
pripravení na riešenie katastrof.

A po návrate domov, sme sa ja
a môj spoluzakladateľ

na situáciu pozreli a povedali sme si:

„Sú tu dva problémy. Prvý problém
je neadekvátna odpoveď na katastrofy.

Je pomalá, je zastaralá.
Nemáme tú najlepšiu technológiu.

Nemáme tých správnych ľudí.“

Druhý problém, ktorý sme si všimli,

je veľmi neadekvátna integrácia veteránov.

Táto téma je teraz na titulkách novín.

Veteráni práve teraz prichádzajú domov

z Iraku a Afganistanu

a čelia problému,
ako sa znovu zapojiť do života.

A tak sme sedeli
a rozoberali tieto problémy

až kým sme si uvedomili,

že ony to nie sú problémy, ale riešenia.

Čo tým myslím?

Zvládanie katastrof môže byť príležitosťou

pre veteránov vracajúcich sa domov.

Nedávne štúdie potvrdili, že 92 % veteránov

chce pokračovať v službe aj po tom,
čo si vyzlečú uniformu.

A my to môžme využiť pri snahe
zlepšiť našu odpoveď na katastrofy.

Na povrchu to všetko dáva zmysel –

naša organizácia Rubicon
bola založená v roku 2010,

zasahovali sme po tsunami v Chile,

záplavách v Pakistane,

na hranicu Thajska a Barmy
sme vyslali vytrénované tímy.

Šli sme aj do Južného Sudánu,

hneď ako získal nezávislosť,

aby sme vyškolili doktorov
a učili ich chirurgické techniky.

Ale až začiatkom tohto roku
nás jeden zo zakladajúcich členov

prinútil zmeniť zameranie
našej organizácie.

Toto je Clay Hunt.

Clay bol mariňák, tak ako ja,
slúžili sme spolu v Iraku a Afganistane.

Boli sme v jednom tíme ostreľovačov
v Helmand Valley v roku 2008.

Clay bol s nami aj v Port-au-Prince,

bol s nami aj v Chile.

Tento rok, v marci, si Clay vzal život.

Bola to tragédia.

Úplne to zasiahlo našu organizáciu,
a prinútilo nás

zmeniť to, čo sme robili.

Viete, on sa nezabil kvôli tomu,
čo sme zažili v Iraku alebo Afganistane.

Clay sa zabil preto, lebo o niečo prišiel,
po tom, čo sa vrátil domov.

Prišiel o cieľ. Prišiel o komunitu.

A čo je najtragickejšie,
prišiel o pocit svojej vlastnej ceny.

Takže, keď sme to všetko prehodnotili,
po tom, ako sa trošku usadil prach po tejto tragédii –

uvedomili sme si,
že z týchto dvoch problémov,

a počiatočnom opakovaní
sa našej organizácie,

sme boli organizáciou zameranou na riešenie
krízových situácií, využívajúcou služby veteránov.

Mali sme veľa úspechov

a skutočne sme si mysleli, že meníme

paradigmu odpovede na nešťastia.

Ale po Clayovi sa naše zameranie zmenilo

a zrazu sme sa pohli ďalej a teraz sa vidíme

skôr ako organizácia služby veteránov

prostredníctvom krízových zásahov.

Pre veľa ľudí to síce ako zásadný posun
v zameraní vyzerať nemusí, najmä tu v publiku,

ale poviem vám, prečo to tak je.

Pretože my si myslíme,
že môžme veteránom znovu dať

tento zmysel života, komunitu
a pocit vlastnej hodnoty.

A tornáda v Tuscaloose a Jopline
a potom neskôr hurikán Irene

nám dali príležitosť sa o to postarať.

Teraz chcem, aby ste si na chvíľu
predstavili 18-ročného chlapca

ktorý práve absolvoval gymnázium
v Kansas City, štát Missouri.

Ide do armády, armáda mu dá zbraň,

pošlú ho do Iraku.

Každý deň odchádza do terénu s poslaním.

Tým poslaním je chrániť slobodu rodiny,
ktorú nechal doma,

udržať ostatných chlapcov okolo nažive,

upokojiť stav v dedine,
ktorú má na starosti.

Má zmysel života. Ale keď príde domov
do Kansas City, Missouri,

možno pôjde na vysokú školu,
možno si nájde prácu,

ale nemá rovnaký pocit,
že robí niečo, čo má zmysel.

Ak mu dáte reťazovú pílu a pošlete ho do Joplinu
v Missouri po tom, čo tam vyčíňalo tornádo,

získa to späť.

Vráťme sa naspäť, k tomu istému 18-ročnému
chlapcovi, po absolvovaní gymnázia v Kansas City.

Pripojí sa k armáde, armáda mu dá zbraň,

pošlú ho do Iraku –

Každý deň sa pozerá do tých
istých očí okolo neho,

odíde do terénu, vie,
že tí ľudia okolo na neho spoliehajú.

Spal s nimi na tom istom piesku,
žili spoločne,

jedli spoločne, aj krvácali spolu.

Vráti sa domov do Kansas City, Missouri.

Opustí armádu, vyzlečie si uniformu.

Už nemá tú komunitu.

Ale keď vysadíte 25 takýchto
veteránov v Jopline, Missouri,

dostanú ten pocit,
že sú súčasťou komunity znovu.

A opäť máte 18-ročného chlapca,
ktorý absolvuje gymnázium v Kansas City.

Pripojí sa k armáde, tá mu dá zbraň,

pošle ho do Iraku –

pripnú mu medailu na hruď,

vráti sa domov na slávnostný sprievod.

Vyzlečie si uniformu, už nie je
seržantom Jonesom vo svojej komunite,

teraz je to Dave z Kansas City.

Už nemá ten istý pocit ceny seba samého.

Ale pošlite ho do Joplinu po tornáde

a opäť za ním raz za čas niekto príde,

potrasie mu rukou
a poďakuje za to, čo robí.

Teraz má znovu ten pocit,
že je potrebný.

Takže čo? Čo to znamená?

Myslím, že je to veľmi dôležité.

Pretože práve v tejto chvíli je eľké
prázdno vo vedení tejto krajiny.

A je nutné, aby niekto vystúpil,
pretože tu máme korupciu,

a podvody na najvyšších
miestach priemyslu a politiky

a inštitúcií vyššieho vzdelávania.

Takže potrebujeme urobiť krok vpred
a chopiť sa úlohy vodcov v tejto krajine,

a posunúť ju vpred,

smerom, ktorým sa má hýbať.

A táto generácia veteránov má príležitosť

to spraviť, pokiaľ dostanú šancu.

Ďakujem Vám veľmi pekne.

(Potlesk)